Jozef II. (Svätá rímska ríša)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Jozef II. Habsburský
cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa
Joseph II.jpg
Panovanie 1765 – 1790
Pôvodné meno Joseph Benedikt August Johannes Anton Michael Adam
Ostatné tituly Uhorský kráľ
Chorvátsky a slavónsky kráľ
Český kráľ
Rakúsky arcivojvoda
Taliansky kráľ
Narodenie 13. marec 1741
Viedeň
Úmrtie 20. február 1790 (48 rokov)
Viedeň
Hrobka Kapucínska krypta, Viedeň
Predchodca František Štefan I. Lotrinský
Nástupca Leopold II.
Manželka Izabela Parmská
Mária Jozefína Bavorská
Dynastia Habsbursko-lotrinská dynastia
Otec František Štefan I. Lotrinský
Matka Mária Terézia

Jozef II., nem. Joseph II., (* 13. marec 1741, Viedeň – † 20. február 1790, Viedeň) bol od roku 1764 kráľom resp. od roku 1765 (čiže po otcovej smrti) cisárom Svätej rímskej ríše nemeckého národa, od roku 1765 bol aj spoluvládcom Márie Terézie v Rakúskej monarchii. Po matkinej smrti v roku 1780 sa stal samostatným vládcom Rakúskej monarchie, teda rakúskym arcivojvodom, uhorským a českým kráľom. Bol najstarším synom Márie Terézie a Františka I. Lotrinského. V roku 1780 sa za českého ani uhorského kráľa nedal formálne korunovať ako jeho predchodcovia, aby nebol viazaný pri centralizácii monarchie.

Jozef II. sa pričinil o množstvo reforiem, medzi ktoré patrí aj Tolerančný patent a Zrušenie nevoľníctva. Ešte počas svojho života však väčšinu zo svojich reforiem musel odvolať.

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Jozef II. sa narodil ako štvrté dieťa a prvý syn panovníčky Márie Terézie a jej manžela, Františka Lotrinského. V čase svojho narodenia však bol druhým žijúcim dieťatom kráľovského páru. Bol pokrstený ako Jozef Benedikt August Johannes Anton Michael Adam.

Tak ako aj ďalší jeho súrodenci, aj Jozef bol vychovávaný v katolíckom duchu, na čo kládla veľký dôraz jeho matka, Mária Terézia. Jozef bol veľmi nadaný – už ako šesťročný vedel čítať aj písať v niekoľkých jazykoch. Medzi učiteľov a vychovávateľov, ktorí sa starali o mladého nástupníka trónu, patrili gróf Kaunitz, Karol Anton von Martini, Johan Krištof von Bartenstein a aj gróf Karol Batthyányi von Németh Ujvár. Podľa niektorých historikov mal práve Karol Batthyányi na Jozefa najväčší vplyv.[1] Jozef začal prejavovať veľký záujem o osvieteneckú filozofiu a Voltairea, ktorého knihy aj čítal.

Jozef počas svojho života podnikol veľa ciest po celej Európe. Cestoval inkognito ako gróf Falkenstein (čo bol jeden z jeho titulov, ktoré zdedil po svojom otcovi[1]). Na týchto cestách sa stretával s obyčajnými ľuďmi a vďaka týmto stretnutiam sa chcel vcítiť do ich života. Práve tieto poznatky, ktoré získal na svojich početných cestách, boli východiskom pre jeho neskoršie reformy.

Vzťah s najbližšou rodinou[upraviť | upraviť zdroj]

Jozef nemal s matkou Máriou Teréziou veľmi dobrý vzťah. Prejavovalo sa to aj v období, keď vládol ako spoluvládca, kedy často dochádzalo k ich vzájomným konfliktom – Jozef II. chcel presadzovať svoje myšlienky a názory, no tie boli často v rozpore s matkinými predstavami. Oveľa lepšie vychádzal so svojím otcom Františkom Lotrinským, ktorého nečakaná smrť dňa 18. augusta 1765 ho veľmi zasiahla. Zdržanlivý a skôr chladný vzťah mal aj so svojimi súrodencami.

Jozefova manželka[upraviť | upraviť zdroj]

Jozefova prvá manželka, Izabela Parmská

Sobášna politika[upraviť | upraviť zdroj]

Jozef ako následník trónu sa prirodzene musel podriadiť sobášnej politike svojej matky, ktorá chcela jeho sobášom dosiahnuť výhodne politické spojenectvo s niektorou európskou mocnosťou. Prvá ponuka na sobáš prišla od neapolského kráľa Karola IV. (neskôr v Španielsku vládol ako Karol III.), ktorý navrhol, aby si Jozef vzal za manželku jeho najstaršiu dcéru, a niektorá dcéra Márie Terézie by sa vydala za jeho najstaršieho syna. Tento sobáš by bol veľmi výhodný kvôli dvom veciam – zaručoval by bezpečnosť Rakúska aspoň z jednej strany a Karol IV. mal v blízkej dobe nastúpiť na španielsky trón po svojom bezdetnom nevlastnom bratovi Ferdinandovi VI., a tak by po smrti Karola IV. mal Jozef nárok na španielsky trón.

Izabela Parmská[upraviť | upraviť zdroj]

Druhou možnosťou, koho vybrať pre Jozefa, bola vnučka Ľudovíta XV. Izabela Parmská. S ňou sa nakoniec aj 6. októbra 1760 oženil. Jozef sa do svojej manželky zamiloval, tá ale jeho city neopätovala. 27. novembra 1763 zomrela Izabela Parmská vo veku 21 rokov na kiahne.

Deti[upraviť | upraviť zdroj]

Izabela Parmská prekonala dva potraty. Dva roky po svadbe, v roku 1762, porodila prvú dcéru, Máriu Teréziu (1762 – 1770), ktorá zomrela vo svojich ôsmich rokoch na zápal pľúc. V roku 1763 sa im narodila ďalšia dcéra Mária Kristína, ktorá bola pomenovaná po Jozefovej sestre, no zomrela hneď po narodení.

Mária Jozefína Bavorská[upraviť | upraviť zdroj]

Po predčasnej smrti Izabely Parmskej už Jozef nebol schopný nadviazať žiadny užší citový vzťah k inej žene. K druhému sobášu ho presvedčila jeho matka Mária Terézia z potreby zabezpečiť dediča. 23. januára 1765 si Jozef II. vzal za manželku nemeckú princeznú z wittelsbachského rodu, Máriu Jozefínu Bavorskú. Jozef a Mária Jozefína boli príbuzní – ich matky boli sesternice. Mária Jozefína však v roku 1767 zomrela. Toto manželstvo zostalo bezdetné. Po jej smrti sa už Jozef tretíkrát neoženil.

Charakteristika vlády[upraviť | upraviť zdroj]

Koruna Jozefa II. je uložená vo viedenskej klenotnici

Jozef II. podporoval náboženskú toleranciu, chcel znížiť moc cirkvi, oslobodiť nevoľníkov od feudálnych bremien a odstrániť všetky obmedzenia a zákazy týkajúce sa obchodu a vzdelania. V týchto myšlienkach sa podobal na pruského panovníka Fridricha II., ruskú cárovnú Katarínu II. a aj na svojho mladšieho brata, ktorý po jeho smrti vládol ako Leopold II. Všetci títo panovníci sa považujú za osvietenských vládcov 18. storočia. Takisto aj Jozef II. bol hlavným predstaviteľom osvietenského absolutizmu a rakúskeho centralizmu. Pomocou reforiem sa snažil odstrániť staré inštitúcie. Toto jeho úsilie sa označuje ako jozefinizmus. Tiež sa snažil aj o zrušenie nevoľníctva.

Vláda[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1764, teda ešte počas života svojho otca Františka Lotrinského, bol Jozef korunovaný vo Frankfurte za rímskonemeckého kráľa.[2] Neskôr, po jeho smrti v roku 1765, sa stal aj rímskonemeckým cisárom a bol vymenovaný za spoluvládcu Márie Terézie v rakúskych dŕžavách.

V zahraničnej politike sa usiloval o rozšírenie ríše na severovýchode (účasť na rozdelení Poľska v roku 1772), západe (snaha pričleniť časť Bavorska) a na juhu (dlhá vojna s Tureckom).

Reformy Jozefa II.[upraviť | upraviť zdroj]

Významná je aj politika Jozefa II. v národnom hospodárstve. V ekonomike vychádzal z nových názorov, podporoval zakladanie manufaktúr, chcel nahradiť rentu vo forme roboty peňažnou rentou a podobne.

Tolerančný patent[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Tolerančný patent

Prvý z veľkých patentov, ktoré Jozef II. zaviedol, bol Tolerančný patent. Do platnosti vstúpil 13. októbra 1781 v rakúskych krajinách a 25. októbra 1781 v Uhorsku. V skutočnosti však išlo o sériu nariadení, ktoré upravovali problematiku tolerancie v rôznych častiach monarchie. Dôvodom k vydaniu tohto patentu bola snaha prispôsobiť sa európskemu trendu a súčasne sa vyrovnať s existenciou evanjelického náboženstva. Tolerančný patent vyhlásil túto evanjelickú menšinu za legálnu, vďaka čomu sa zviditeľnila a mohlo sa na ňu cielene pôsobiť ideologicky, politicky a ekonomicky.

Tolerančný patent zrušil cirkevný monopol katolíckej cirkvi v rakúskych korunných krajinách a okrem katolíckeho vierovyznania povoľoval aj luteránske, kalvínske a ortodoxné kresťanstvo. Nešlo tu však ešte o zrovnoprávnenie týchto vierovyznaní, ale o ich tolerovanie. Na základe tohto patentu sa mohli títo veriaci slobodne hlásiť k svojmu vierovyznaniu. Mali povolené stavať si kostoly, ktoré však nesmeli mať veže. Bola zakázaná diskriminácia v cechoch. Protestanti mohli vďaka tolerančnému patentu zastávať verejné úrady a funkcie, mohli vlastniť majetok a aj získať meštianske právo.[3] Tolerančný patent sa považuje za zásadný zákon v otázke slobodného vierovyznania.

Od 2. januára 1782 bola podobným spôsobom tolerovaná aj židovská viera. Židia sa odvtedy mohli venovať väčšine bežných povolaní, mohli študovať na univerzitách a v niektorých oblastiach mohli vlastniť aj pôdu. Bolo zrušené označovanie žltým krúžkom a mohli byť oslovovaní „pán“. Naďalej však nemohli napríklad pracovať v štátnych službách.

Patent o zrušení nevoľníctva[upraviť | upraviť zdroj]

1. novembra 1781 bol v rakúskych a českých krajinách (v roku 1785 aj v Uhorsku) vydaný tzv. Patent o zrušení nevoľníctva. Na základe neho bolo zrušené nevoľníctvo a bolo nahradené miernejším stavom, a to poddanstvom. Na základe toho neboli poddaní priamo závislí na vrchnosti, či už šľachtickej alebo cirkevnej. Táto zmena tiež znamenala, že poddaní nepotrebovali súhlas vrchnosti, keď sa chceli odsťahovať z panstva, keď chceli uzavrieť manželstvo s osobou, ktorá žila mimo panstva, alebo keď chceli, aby sa ich deti vyučili v nejakom remesle, alebo ich chceli dať študovať, vznikla možnosť dedenia sedliackej usadlosti a zamedzilo sa drobeniu pozemkov. To predtým bez súhlasu nesmeli urobiť. Z poddanstva bolo možné sa vykúpiť. Upravil sa aj čeľadnícky poriadok.[4]

Nepriamym dôsledkom tohto patentu bol nárast vzdelanosti, pretože oveľa viac ľudí mohlo slobodne študovať, a taktiež nárast podnikateľskej činnosti, pretože roľníci mohli odísť do miest, kde sa zamestnali v továrňach, čo výrazne podporilo priemyslenú revolúciu.

Administratívna správa a dane[upraviť | upraviť zdroj]

Socha Jozefa II. v Uničove v Česku

V roku 1786 sa pokúsil o zdanenie všetkých obyvateľov vrátane privilegovaných vrstiev. To sa mu však v Uhorsku nepodarilo uviesť do života. V administratíve zrušil v Uhorsku stáročia existujúce šľachtické stolice a nahradil ich 10 štátnymi dištriktami (18. marca 1785). Spojil tak napríklad Liptovskú, Turčiansku a Oravskú stolicu. Po jeho smrti sa však toto jeho nariadenie zrušilo.

Nariadil sčítanie obyvateľstva (tom čase žilo v Uhorsku 6,5 milióna obyvateľov[1]), očíslovanie domov a zjednotil Uhorskú a Sedmohradskú kráľovskú kanceláriu.

V rámci Jozefínskeho katastra nariadil spísať všetkú pôdu v ríši – poddanskú aj panskú. Zavádzal tiež rovnaké zdanenie, čím zrušil predchádzajúce daňové úľavy šľachty. Bernou a urbariálnou reformou (patentom) zrušil povinnosť roboty a nahradzoval ich peňažnými dávkami. Daňové zaťaženie poddanských sídiel nemalo prekročiť 30 % výnosu pozemku. Obe tieto nariadenia však Jozef musel zrušiť ešte počas svojho života.

V rámci prísnej finančnej politiky zakázal dovoz luxusných výrobkov a obmedzil výdavky habsburského dvora.

Jazyk[upraviť | upraviť zdroj]

V jazykovej oblasti vyhlásil nemčinu namiesto dovtedajšej latinčiny za úradný jazyk rakúskej monarchie[2] (vrátane Uhorska) a zároveň podporoval pestovanie jednotlivých domácich jazykov v monarchii, čo uviedol do praxe dekrétom z decembra 1786, ktorého cieľom bolo zlepšenie komunikácie kňazov s obyvateľstvom. Toto spôsobilo jednak nárast maďarského nacionalizmu a začiatok tzv. maďarizácie a jednak to, že sa bernolákovci začali venovať pestovaniu jedného z týchto domácich jazykov monarchie – slovenčiny. Germanizácia, vyplývajúca z tohto jazykového predpisu aj z celkovej centralizácie, však narazila na odpor nielen v Uhorsku, ale aj v Čechách a Haliči.

Súdnictvo[upraviť | upraviť zdroj]

Zreformoval tiež súdnictvo. Prijal nový Trestný zákonník a nový Občiansky zákonník. Trestný zákonník zrušil trest smrti a mučenie. Občiansky zákonník hlásal rovnosť ľudí pred súdom a celkovo rovnaké práva a povinnosti občanov. Okrem toho zakázal prácu detí do 8 rokov a oslabil diskrimináciu Židov.

Zdravotníctvo[upraviť | upraviť zdroj]

Portrét Jozefa II.

V roku 1777 založil Jozef II. ríšsky Ústav pre hluchonemých, kde sa vyučovalo pomocou posunkovej reči a orálnej metódy, čím sa vytvorila nová kombinovaná metóda, dnes nazývana viedenská metóda. Takisto sa podieľal aj na zriaďovaní niekoľkých nemocníc.

Zakázal pochovávať mŕtvych v kláštoroch a kostoloch klasickým spôsobom. Mŕtvoly sa mali pochovávať zabalené v plátne a nie v drevených rakvách. Dôvodom pre toto rozhodnutie bolo šetrenie dreva. Kvôli stále sa šíriacej cholere a moru nariadil, aby sa mŕtvi pochovávali do jedného dňa od úmrtia a mali byť zasypaní vápnom[1].

Reformy cirkvi a rušenie kláštorov[upraviť | upraviť zdroj]

Aby podlomil politickú moc šľachty, ktorá sa stavala proti jeho reformám, zrušil viacero rádov, kláštorov aj cirkevných majetkov, obmedzoval styky s Rímom a snažil sa paralyzovať mocenský vplyv pápeža na katolícku cirkev v rakúskej monarchii. Obnovil tiež „placetum regium“, čo bolo nariadenie, ktoré zakazovalo čítať pápežské buly v kostoloch bez povolenia panovníka. Jozef II. tým dal jasne najavo, že len cisár určuje aj náboženské pravidlá katolíckej cirkvi v rakúskej ríši[3]. Vtedajší pápež Pius VI. ho otvorene kritizoval[2].

Najprv zrušil tie rády, ktoré sa nevenovali zdravotníckej službe a výchove mládeže. V roku 1783 tak zrušil celkovo 738 kláštorov, najmä Kartuziánov, Kamaldulov, Karmelitánov a Karmelitánok, Klarisiek, Kapucíniek, Františkániek a rôzne ďalšie kláštory. Toto rušenie kláštorov zdôvodňoval veľkým počtom kláštorov a nákladmi, ktoré zaťažovali najmä štátnu kasu. Z ich majetkov financoval nové farnosti, školy a opateru starých duchovných. Na výchovu kňazov zrušil biskupské semináre a zriadil dva štátne generálne semináre, ktoré vychovávali v osvietenskom duchu[3]. Jeden z nich bol 1. novembra 1783 otvorený na Bratislavskom hrade a sú s ním spojené začiatky pôsobenia bernolákovcov, a teda aj prvej spisovnej slovenčiny. V roku 1791 chcel zrušiť ešte ďalších 400 kláštorov, no zomrel v roku 1790.

Ďalej sa zameral na zredukovanie počtu cirkevných sviatkov, zrušil niektoré púte a procesie. V rámci šetrenia dokonca nariadil znížiť počet sviečok používaných pri omšiach[3].

Jozef II. dal zriadiť aj tzv. náboženský fond, ktorý disponoval majetkom získaným z predaja nehnuteľností. Fond slúžil na zaopatrenie kňazov a rôzne iné charitatívne činnosti. Tento fond fungoval až do roku 1938. Vtedy ho po Anschluse Rakúska zhabal Adolf Hitler.

Ďalšie reformy a nariadenia Jozefa II.[upraviť | upraviť zdroj]

  • S osvieteneckou literatúrou a s novinárstvom sa spája aj dôležitý patent Jozefa II. z 11. júna 1781, ktorým bola vyhlásená takmer úplná sloboda tlače – hlavná podmienka slobodného vedeckého bádania.
  • Jozef II. tiež zmenil aj spôsob výcviku a taktiky rakúskej armády. Vzorom mu bola pruská armáda, ktorá bola veľmi dobre organizovaná. Zaviedol nový vojenský poriadok, vojenské uniformy, žold a dovolenky.
  • Presunul mnohé centrálne uhorské úrady z vtedajšieho Prešporka, dnešnej Bratislavy, a Slovenska do Viedne a Budína. Dokonca aj Trnavskú univerzitu presťahoval do Pešti. Tým výrazne oslabil postavenie Bratislavy v Uhorsku.
  • Zaviedol Uhorskú objemovú mieru. Na základe nej sa ustálila miera vínneho suda na 10 vedier (čo bolo 465 litrov). V Uhorsku dovtedy existovala nejednotná miera, ktorá sa pohybovala v rozmedzí 50 – 61 litrov[4].
  • V roku 1784 povolil dekrétom, že vinohradníci môžu predávať víno z vlastnej produkcie neobmedzene a podľa vlastnej tvorby cien [4].
  • 21. decembra 1785 podrobil štátnej kontrole slobodomurárske lóže, čím slobodomurárstvo začalo v monarchii upadať.
  • Proti vôli cechov im okliešťoval slobody a práva, až ich nakoniec po smrti Márie Terézie zrušil. K ich zrušeniu prispel aj Patent o povolení slobody remesiel z roku 1769.
  • Obľúbenú zónu na poľovačky prístupnú len pre cisársky dvor, Práter, dal k dispozícii ku všeobecnému užívaniu.
  • Podporoval aj hudbu. Jeho dvorným skladateľom bol talian Antonio Salieri a na jeho dvore komponoval aj Wolfgang Amadeus Mozart[2].

Jozef sa snažil zreformovať všetky oblasti života, no keďže všetko urobil príliš unáhlene a rýchlo, veľa z jeho reforiem nakoniec stroskotalo. Jeho nasilu presadzované reformy vyvolali odpor šľachty, najmä v Belgicku a Uhorsku. V Uhorsku, napriek tomu, že Jozef nezvolával snemy a neobsadil ani funkciu palatína, bol odpor šľachty taký veľký, že všetky reformy (ktorých bolo okolo 2000) musel na smrteľnej posteli odvolať. Ponechal iba tolerančný patent a zrušenie nevoľníctva. K odporu šľachty prispel aj jej strach z práve prebiehajúcej Francúzskej revolúcie.

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1790 nečakane zomrel na tuberkulózu, ktorou sa nakazil počas bojov v Rusku proti Osmanskej riši. K jeho predčasnej smrti tiež prispela aj prepracovanosť. Pochovaný je v kapucínskej krypte vo Viedni. Na náhrobný kameň si nechal vyryť nápis[1]:

Tu odpočíva Jozef II., ktorý vo všetkom, čo robil, zlyhal.

Genealógia[upraviť | upraviť zdroj]

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol V. Lotrinský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Leopold I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Eleonóra Magdaléna Gonzagová
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
František I. Lotrinský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Filip I. Orleánsky
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Šarlota Orleánska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Šarlota Falcká
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Jozef II.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Leopold I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol VI. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Eleonóra Magdaléna Falcko-Neuburská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Terézia
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ľudovít Rudolf Brunšvicko-Wolfenbüttelský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Kristína Brunšvicko-wolfenbüttelská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Kristína Lujza Öttingenská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e Jozef II. [online]. Šľachta – stránka o histórii šľachtických rodov, 19. december 2005. Dostupné online.
  2. a b c d KOLEKTÍV AUTOROV. Tvorcovia svetových dejín – Od renesancie po osvietenstvo. [s.l.] : Mladé letá, 2003. ISBN 80-10-00074-4.
  3. a b c d SÝKOROVÁ, Darina. Tolerančný patent [online]. Encyklopédia SME, 3. marec 2008. Dostupné online.
  4. a b c HORNIAK, Viliam. 11. Bratislavské vinohradníctvo a Jozef II. [online]. Bratislaveské noviny, 23. marec 2006. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj a externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Vladárske tituly
Predchodca
Mária Terézia
uhorský kráľ, kráľ Chorvátska a Slavónska
1780 – 1790
Nástupca
Leopold II.
kráľ Česka
1780 – 1790
rakúsky arcivojvoda
1780 – 1790
Predchodca
František I. Lotrinský
nemecký kráľ (bývalý kráľ Rimanov)
1764 – 1790
cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa (zvolený)
1765 – 1790
tešínsky vojvoda
1765 – 1766
Nástupca
Mária Kristína
a Albert Sasko-Tešínsky