Mária Terézia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Mária Terézia pozri Mária Terézia (rozlišovacia stránka).
Mária Terézia
cisárovná Svätej rímskej ríše nemeckého národa (zdieľané), Kráľovná Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, Arcivojvodkyňa Rakúska, Vojvodkyňa Parmy a Piacenzy, Veľkovojvodkyňa Toskánska
Kaiserin Maria Theresia (HRR).jpg
Panovanie 20. október 174029. november 1780
Korunovácia Bratislava: 25. jún 1741
Praha: 12. máj 1743
Pôvodné meno Maria Theresia
Wappen Kaiserin Maria Theresia 1765 (Mittel).png
Narodenie 13. máj 1717
Viedeň, Rakúsko
Úmrtie 29. november 1780 (63 rokov)
Viedeň, Rakúsko
Hrobka Kapucínska krypta, Viedeň
Predchodca Karol VI. Habsburský
Nástupca Jozef II. Habsburský
Manžel František I. Lotrinský
Potomstvo Mária Anna
Jozef II.
Mária Kristína
Mária Alžbeta
Karol Jozef
Mária Amália
Leopold II.
Mária Johana
Mária Jozefa
Mária Karolína
Ferdinand Karol
Mária Antoinetta
Maximilián František
Dynastia Habsburgovci
Otec Karol VI. Habsburský
Matka Alžbeta Kristína Brunšvicko-wolfenbüttelská

Mária Terézia (nem. Maria Theresia; * 13. máj 1717, Viedeň – † 29. november 1780, Viedeň) bola uhorská (1740 – 1780, ako Mária II. Terézia) a česká (1740 – 1780) kráľovná z rodu Habsburgovcov a rakúska arcivojvodkyňa od roku 1740. Bola to jediná žena, ktorá vládla na českom tróne. Jej celý titul bol Mária Terézia, cisárovná Svätej ríše rímskej nemeckého národa, Kráľovná Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, arcivojvodkyňa Rakúska, vojvodkyňa Parmy a Piacenzy a veľkovojvodkyňa Toskánska [1]. V roku 1736 sa stala manželkou Františka I. Lotrinského, s ktorým mala 16 detí. Často je označovaná ako „Matka dvoch cisárov“. Jej manžel sa 13. septembra 1745 stal rímskonemeckým cisárom.

Mária Terézia sa pričinila o ekonomické a školské reformy, podporovala obchod a rozvoj poľnohospodárstva a zreorganizovala armádu. Pokračujúci konflikt s Pruským kráľovstvom viedol až k sedemročnej vojne, ktorá prebiehala v rokoch 17561763 a skončila neúspechom habsburskej monarchie. Tento konflikt neskôr vyústil k vojne o bavorské dedičstvo. Podľa uzavretého mieru musela Mária Terézia odstúpiť Prusku hospodársky dôležité Sliezsko. Oficiálne sa stala cisárovnou až po smrti svojho manžela, Františka I. Lotrinského, rímskonemeckého cisára, v roku 1765 a titul zdieľala so svojím synom, Jozefom. Mária Terézia kritizovala mnohé z reforiem a činností syna Jozefa, ale súhlasila s rozdelením Poľska v roku 1772. Stala sa kľúčovou postavou v politike 18. storočia v Európe a Habsburskej monarchii priniesla jednotnosť. Bola považovaná za jednu z najschopnejších panovníkov vtedajších krajín a aj v súčasnosti sa o nej hovorí ako o jednej z najvýznamnejších panovníkov z Habsburského rodu. Z jej detí sa najznámejšími stali Mária Antoinetta, francúzska kráľovná, Jozef II. Habsburský, rímskonemecký cisár, a Leopold II. Okrem nemčiny plynulo hovorila po taliansky, francúzsky, ale aj po španielsky a latinsky.

Obsah

Detstvo

Portrét Márie Terézie z jej detstva od Andreasa Moellera

Mária Terézia bola najstaršia dcéra Karola VI. Habsburského a jeho manželky Alžbety Kristíny Brunšvickej. Pokrstená bola ako Mária Terézia Walburga Amália Kristína. Po smrti svojho staršieho brata Leopolda, ktorý zomrel ako sedemmesačný ešte pred jej narodením, bola podľa pragmatickej sankcie z roku 1713 považovaná za dedičku habsburských krajín. V roku 1730 zomrela aj jej najmladšia sestra, šesťročná Mária Amália.

Vzdelanie

Máriu Teréziu od detstva vychovávali a vzdelávali jezuiti, najmä čo sa týkalo náboženských oblastí. Okrem toho sa jej dostalo vynikajúceho vzdelania v oblasti histórie, latinčiny, francúzštiny a nemčiny. Venovala sa aj maľovaniu, tancu a hudbe.

Vychovávateľka

V roku 1728 sa stala jej vychovávateľkou grófka Karolína von Fuchsová-Mollardová, ktorá zostala po boku panovníčky až do svojej smrti v roku 1754. Mária Terézia si Karolínu veľmi obľúbila a ako jedinú ju nechala pochovať do rodinnej hrobky vo Viedni. Karolínin sarkofág leží hneď vedľa sarkofágu Márie Terézie a jej manžela Františka I.

Zásnuby

S budúcim manželom Františkom sa prvýkrát stretla na zámku v Brandýse nad Labem, keď mala šesť rokov, kedy prišiel z Nancy do Viedne. Hneď si ho obľúbil otec Márie Terézie, Karol VI., ktorý v ňom videl svojho syna. Najväčším problémom v prvých rokoch ich vzťahu bol vekový rozdiel – Mária Terézia mala šesť a František pätnásť rokov. Ďalším problémom bol fakt, že prípadné spojenectvo Habsburgovcov a Lotrinčanov by ešte viac vystupňovalo konflikt s Francúzskom.

Možní budúci manželia Márie Terézie

Manžel Márie Terézie – František I. Lotrinský

Skutočnosť, že Karol VI. už pravdepodobne nebude mať mužského dediča, bola dôležitá pri rozhodovaní, koho vyberie za budúceho manžela pre svoju najstaršiu dcéru. Jedným možným budúcim manželom bol wittelsbachský kurfirst. V tomto prípade by sa k Rakúsku pridalo Bavorsko, čo by však spôsobilo nezhody nielen v Európe, ale aj v krajine. Ďalší, kto prichádzal do úvahy, bol španielsky následník trónu. Karol VI. však prisľúbil Anglicku, že svoju dcéru vydá za vedľajšieho princa, teda nie následníka trónu. Tomu najviac vyhovoval František. Ten sa v roku 1729, po smrti svojho otca, stal lotrinským vojvodom, čo sa však nepáčilo Francúzsku. Čiastočne to vyriešila vojna o poľské následníctvo, ktorá prebiehala v rokoch 17331735, kde bojovali Rakúsko s Ruskom proti Francúzsku a Španielsku. Vo vojne Rakúsko získalo Vojvodstvo Parmy a Piacenzi, no stratilo Neapol a Sicíliu. František stratil Lotrinsko.

Vďaka tejto strate a tomu, že Francúzsko uznalo pragmatickú sankciu, sa vyriešili všetky problémy, ktoré by znemožňovali svadbu medzi Máriou Teréziou a Františkom. Navyše, podľa historických záznamov, bola Mária Terézia zamilovaná do Františka, čo taktiež napomohlo k dohodnutiu sobáša.[2]

Zásnuby a svadba s Františkom Lotrinským

František teda oficiálne požiadal o ruku Máriu Teréziu, ktorá mala vtedy devätnásť rokov, 31. januára 1736. Podľa dvornej etikety sa však až do sobáša nemohli stretnúť, a preto Mária Terézia zostala vo Viedni a František sa presunul do Bratislavy. Svadba sa uskutočnila 12. februára 1736 a konala sa v Augustiánskom kostole vo Viedni. Oddával ich pápežský nuncius (čo je pápežov diplomatický zástupca v postavení veľvyslanca) Domenico Passionei. Svoje áno si povedali v latinskom jazyku. Po svadbe odišli do Mariazellu, kde si nechali požehnať veľkú rodinu, čo sa im nakoniec aj splnilo.

Prvé roky vlády

Po smrti svojho otca, dňa 20. októbra 1740, sa Mária Terézia stala panovníčkou nad habsburskými územiami, rakúskou arcivojvodkyňou, vojvodkyňou lotrinskou a vojvodkyňou toskánskou. Ostatné tituly, vrátane českej kráľovnej a markgrófky moravskej, si musela postupom času najprv potvrdiť. Celkovo mala 20 titulov, vrátane cisárovnej – manželky.

Na začiatku vlády mala okrem problémov so susednými krajinami, ktoré si robili nároky na jej územia, tiež problémy vnútri Rakúska. Mnohí totiž nepokladali za dobré, že im vládla žena, no táto situácia v Rakúsku sa upokojila počas nasledujúceho mesiaca. Vďaka tomu sa mohla Mária Terézia, ktorá bola v tom čase v piatom mesiaci tehotenstva, venovať iným záležitostiam. Ďalším problémom bol fakt, že jej otec, Karol VI., ju nepriučil štátnym záležitostiam, systému vládnutia, neposkytol jej žiadne informácie o stave krajiny alebo o vedení armády, nikdy nebola na zasadnutí štátneho kabinetu a nevedela nič o medzinárodnej situácii a politike [1]. Musela tak prevziať celú vládu po svojom otcovi a všetko sa musela naučiť sama.

Charakteristika vlády

Jej súčasníci ju opisovali ako energickú, pracovitú ženu s pevnou vôľou. Ctižiadostivé a často až despotické povahové črty Habsburgovcov vedela udržať v rozumných medziach. Ako žena i panovníčka vždy volila „zlatú strednú cestu“ a vyhýbala sa konfliktom. Na začiatku svojej vlády si uvedomila, že krajina je nejednotná, zaostalá, ekonomicky a vojensky slabá [1]. Tento zlý stav monarchie bol z veľkej miery spôsobený aj vyše dvestoročnými bojmi s Osmanskou ríšou, ktoré sa skončili mierom len rok pred jej nástupom na trón, teda v roku 1739.[3] Preto jej hlavným úsilím bola premena habsburskej monarchie z voľného zoskupenia krajín a dŕžav spojených iba osobou panovníka na celistvý štátny útvar s pevnou centralizovanou mocou, čo sa jej aj vďaka početným a správnym reformám podarilo [1][2][4].

Mária Terézia podporovala počas svojej vlády aj umenie. Na jej dvore sa nachádzali mnohí významní básnici a skladatelia. Medzi najvýznamnejších patrí Wolfgang Amadeus Mozart, ktorý na cisárskom dvore v Schönbrunne prvýkrát hral ako šesťročný.[5][6]

Korunovácie Márie Terézie

Korunovácia Márie Terézia v bratislavskom Dóme sv. Martina

Mária Terézia sa stala uhorskou kráľovnou na základe pragmatickej sankcie. Na korunováciu, ktorá sa konala v Bratislave, prišla panovníčka 20. júna 1741. Už na hraniciach ju privítali predstavitelia uhorských stavov, čo bolo starým zvykom. Na rozdiel od svojich predchodcov absolvovala Mária Terézia cestu medzi jednotlivými zastávkami korunovačných obradov v koči.[7] Nakoniec bola dňa 25. júna 1741 v Bratislave v Dóme sv. Martina korunovaná za uhorskú kráľovnú.[8]

Začiatkom roku 1743 sa vydala Mária Terézia do Prahy, aby sa tam nechala korunovať. Do Prahy došla 29. apríla 1743 a 12. mája toho istého roku sa uskutočnila korunovácia.

Vojna o rakúske dedičstvo

Bližšie informácie v článkoch: Vojna o rakúske dedičstvo a Sliezske vojny

Hneď na začiatku vlády Márie Terézie, 15. novembra 1740, vystúpil pruský panovník Fridrich II. s požiadavkou, aby mu Rakúsko prenechalo celé Sliezsko. O mesiac neskôr obsadili pruské vojská postupne celé Sliezsko. To bol začiatok vojny, ktorá je známa ako vojna o rakúske dedičstvo.

Prvá prehratá bitka

Fridrich II., úhlavný a celoživotný nepriateľ rakúskej panovníčky

Mária Terézia odpovedala útokom, no rakúske vojsko bolo vo veľmi zlom stave. Obidve armády sa stretli 10. apríla 1741 v bitke pri Molviciach a Mária Terézia tu prehrala svoju prvú bitku. Neúspech jej vojska sa stal motiváciou pre ďalšie nepriateľské štáty – Francúzsko, Španielsko, Bavorsko a Sasko, ktoré sa spojili s Pruskom. Ich hlavným cieľom bolo urobiť z Rakúska slabý štát, vďaka čomu by mohli získať mnohé jeho územia.

Podpora Uhorska

V júni 1741 odcestovala Mária Terézia do Prešporka, vtedajšej Bratislavy, aby zistila, aký má Uhorsko názor na pragmatickú sankciu, keďže vďaka tomuto dokumentu vládla aj Uhorsku. Tiež sa zaujímala aj o ich podporu. Uhorsko uznalo pragmatickú sankciu a rozhodlo sa podporiť Rakúsko aj vojensky. No žiadalo väčšiu samostatnosť. Mária Terézia potvrdila pred uhorským ríšskym snemom všetky predošlé privilégia, oslobodila šľachtu od daní a potvrdila, čo sľúbil Karol VI. – ak zomrú všetci potomkovia Karola VI., Jozefa I. a Leopolda I., tak si Uhorsko bude môcť zvoliť vlastného kráľa. Následne sa Mária Terézia stala uhorskou kráľovnou a dňa 25. júna 1741 bola korunovaná. Na jeseň roku 1742 získala prvú časť sľúbenej uhorskej vojenskej podpory a jej armáda sa tak zväčšila na približne 30 000 vojakov. Bolo to po prvýkrát, kedy Uhorsko povolalo svoje vojsko na obranu celej Rakúskej ríše, nielen na obranu uhorskej časti.

Francúzsko a Karol Albrecht

15. augusta 1741 prekročila francúzska armáda Rýn, hranicu medzi Francúzskom a Nemeckom. Zámienkou bola pomoc bavorskému kurfirstovi Karolovi Albrechtovi. O mesiac neskôr, 15. septembra 1741, dobyli Linec. Mária Terézia musela uzavrieť s Pruskom dohodu, že sa Prusko nespojí s Karolom Albrechtom a nezaútočí, výmenou za Sliezsko, ktorého sa vzdala až po Kladskú Nisu. Táto zmluva bola podpísaná v Klein-Schenellendorfu.

26. novembra 1741 dobyli Francúzsko, Sasko a Bavorsko Prahu. 9. decembra 1741 sa nechal Karol Albrecht zvoliť za českého kráľa. Začiatkom roku 1742 dobyl niektoré rakúske územia, Bavorsko a napokon 12. februára 1742 aj Mníchov. Vtedy sa tiež nechal korunovať za rímskonemeckého cisára. Manžel Márie Terézie František tak stratil možnosť získať tento titul. Keď sa Fridrich II. dozvedel o neskorších vojenských úspechoch Rakúska, rozhodol sa, že odstúpi od zmluvy, ktorú uzavrel s Máriou Teréziou, a 17. mája 1742 vyhral bitku pri Čáslave a Chotusiciach.

Dočasný mier vo Vroclave

Portrét Márie Terézie a jej rodiny od maliara Martina van Meytensa

Vďaka Anglicku bol vo Vroclave 11. júna 1742 podpísaný predbežný mier medzi Rakúskom a Pruskom a 20. júla 1742 bola nakoniec v Berlíne podpísaná konečná mierová dohoda. Prusko vďaka nej získalo Horné aj Dolné Sliezsko a Kłodzko. Rakúsku po tejto dohode zostalo z bývalého Sliezska len Tešínsko, Opava a Krnov. Vďaka berlínskemu mieru sa mohli vojenské jednotky, ktoré boli pôvodne vyčlenené na obranu proti Prusku, sústrediť na dobytie Česka. Väčšina českej šľachty bola proti Karolovi Albrechtovi a mnohí z nich začali verejne odporovať. 26. decembra 1742 bolo české územie dobyté späť pod rakúsku korunu. Krutovláda Karola Albrechta bola ukončená.

Ďalšie boje proti Francúzsku

Začiatkom roku 1743 sa vydala Mária Terézia do Prahy, aby sa tam nechala korunovať. Do Prahy došla 29. apríla 1743 a 12. mája toho istého roku sa uskutočnila korunovácia.

27. júna 1743 porazila spolu s Anglickom Francúzsko v bitke pri Dettingene a Francúzsko sa tak muselo stiahnuť späť za Rýn. Vďaka tomuto víťazstvu mohla Mária Terézia opäť uvažovať nad znovuzískaním Lotrinska a Štrasburgu. Aby sa jej to podarilo, uzavrela 13. septembra 1743 vo Wormse spojenectvo s Anglickom a sardínsko-piemontským kráľovstvom.

Druhá Sliezska vojna

V lete v roku 1744 napadol Fridrich II. už po druhýkrát Česko a porušil tak mier dohodnutý s Anglickom z roku 1742. Fridrich tiež uzavrel zmluvu s Francúzskom a 19. septembra 1744 opäť dobyl Prahu. Na konci tohto roku porodila navyše sestra Márie Terézie, Mária Anna, manželka Karola Alexandera Lotrinského, mŕtve dieťa a nakoniec 16. decembra 1744 sama zomrela. 31. januára 1745 porodila aj Mária Terézia – priviedla na svet syna Karola Jozefa. No po vojenskej stránke sa Rakúsku nedarilo – 4. júna 1745 v bitke pri Dobroměři a 30. septembra 1745 v bitke pri Ždáru u Trutnova prehralo Rakúsko s Fridrichom. Navyše, spolu s Anglickom prehrali 11. mája 1745 pri Fontenoy v rakúskom Nizozemsku ďalšiu bitku, ktorú viedli s Francúzskom.

Kvôli týmto prehratým bitkám a kvôli strachu z útoku na Čechy podpísala Mária Terézia ďalší, v poradí už tretí, mier s Fridrichom II.. Drážďanský mier bol podpísaný 25. decembra 1745 v Drážďanoch a definitívne sa v ňom zriekla Sliezska. Naopak, Fridrich II. prisľúbil, že uzná Františka Lotrinského za rímskonemeckého cisára.

Tak zostávali Márii Terézii ešte dve vojny – v Taliansku a Nizozemsku. 16. júna 1746 vyhrala armáda Jozefa Wenzela, lichtenštajnského kniežaťa, bitku proti francúzsko-španielskemu vojsku pri Piacenze a Mária Terézia si tak mohla pripísať ďalšie víťazstvo.

Ukončenie bojov

Socha Márie Terézia na námestí vo Viedni

V roku 1746 sa do konfliktu zapojilo aj Rusko, ktoré sa priklonilo na stranu Rakúska a Anglicka. V Rusku v tej dobe vládla cárovná Alžbeta I., ktorá nastúpila na trón rok po nástupe Márie Terézie na rakúsky trón. Tieto dve vládkyne spolu spísali 2. júna 1746 dohodu, podľa ktorej si Mária Terézia v prípade, že Prusko na ňu opäť zaútočí, bude robiť nárok na Sliezsko, ktorého sa pôvodne kvôli mieru z 25. decembra 1745 vzdala.

Anglicko už bolo vyčerpané neustálymi a pokračujúcimi vojnami s Francúzskom, a tak nútilo Máriu Teréziu, aby súhlasila s mierom, ktorý by pomohlo Anglicko dojednať. Mária Terézia však všetko začala zdržovať. Medzitým sa Anglicko dohodlo s Francúzskom na predbežnom mieri, ktorý 30. apríla 1748 predložili Márii Terézii. Tá bola nútená s predbežným a neskôr aj s konečným mierom súhlasiť. Definitívny mier bol uzavretý 18. októbra 1748. Vďaka tejto zmluve stratilo Rakúsko len niekoľko menších území, a to Parmu a Piacenzu a Guastallu, a jedno veľké a dôležité územie – Sliezsko. Naopak, ponechalo si Nizozemsko a Miláno. Navyše, všetkých osem krajín, Anglicko, Holandsko, Sardínia – Piemont, Francúzsko, Španielsko a Janov, ktoré schválili túto mierovú zmluvu, definitívne uznali a potvrdili platnosť pragmatickej sankcie.

Tak skončila vojna o rakúske dedičstvo. Okrem straty Sliezska v nej Mária Terézia obstála. So stratou tak významnej oblasti, akou Sliezsko bolo, sa však nezmierila a plánovala dobyť toto územie naspäť. Na to však potrebovala naplniť štátnu pokladnicu a zmodernizovať armádu.

Noví spojenci

V snahe získať späť Sliezsko si Mária Terézia uvedomovala, že Prusko je možné poraziť len v spolupráci s inou, vojensky silnou krajinou. Tou malo byť Francúzsko. Anglicko neprichádzalo do úvahy, pretože donútilo podpísať Máriu Teréziu pre ňu nevýhodnú mierovú zmluvu, v ktorej sa Rakúsko definitívne Sliezska vzdalo. Francúzsko bolo vhodným spojencom, pretože ak by sa aliancia uskutočnila, Prusko by tohto silného spojenca stratilo.

Rakúsky veľvyslanec vo Francúzsku

Vzťahy medzi Rakúskom a Francúzskom boli v tom čase veľmi napäté. Mária Terézia poslala v roku 1750 do Francúzska svojho veľvyslanca, Čecha Václava Antonína Kounica. Ten najprv dospel k názoru, že toto spojenectvo sa kvôli veľkému nepriateľstvu nepodarí. No naďalej pokračoval v svojej misii.

Prvé rokovania o spojenectve

Francúzsky kráľ Ľudovít XV. bol najprv nepriateľom Márie Terézie, no neskôr podpísali spojeneckú dohodu.

13. mája 1753 ho po prvých úspešných jednaniach Mária Terézia zavolala naspäť do Viedne. Tam ho vymenovala za dvorného a štátneho kancelára a šéfa zahraničnej politiky. Začiatkom roku 1755 sa stupňuje napätá situácia medzi Anglickom a Francúzskom a hrozí dokonca nová vojna. Toto pôsobí veľmi dobre na nové možné spojenie Francúzska s Rakúskom. V septembri 1755 začínajú prvé veľké rokovania medzi Francúzskom a Rakúskom, ktoré však prebiehajú v tajnosti, pretože ani jeden zo zúčastnených si nemôže dovoliť stratiť svojho doterajšieho spojenca (Francúzsko Prusko a Rakúsko Anglicko) v prípade, ak by rokovania zlyhali a dozvedeli by sa o ňom ostatné krajiny.

Na tomto rokovaní Rakúsko vyslovilo záujem o čo najrýchlejšie dohodnutie spojenectva. Ak by totiž vypukla vojna medzi Francúzskom a Anglickom, Rakúsko by sa muselo pridať na stranu Anglicka, čo nechcelo, pretože by to znemožnilo francúzsko-rakúske spojenectvo. Rakúsko žiadalo, aby Francúzsko zrušilo svoju alianciu s Pruskom, a Francúzsko zase žiadalo prerušenie rakúsko-anglického spojenectva.

Rokovania potom prebiehali až v novembri 1755. Francúzsko si uvedomilo, že spojenectvo s Rakúskom je výhodnejšie ako to s Pruskom, pretože by tak francúzske jednotky mohli vstúpiť do Holandska, odkiaľ by ľahšie útočili na Anglicko. Anglicko sa medzitým dozvedelo o možnom rokovaní Rakúska s Francúzskom, a tak 16. januára 1756 uzavrelo Anglicko s Pruskom tzv. westminsterskú konvenciu.

Uzavretie spojeneckej dohody

Vďaka tejto konvencii už nebol žiadny problém pri uzatvorení rakúsko-francúzskeho spojenectva. Bolo však ešte potrebné dojednať cenu. Tu malo Rakúsko jedinú požiadavku – Sliezsko. Francúzsko žiadalo rakúske Luxembursko a zvyšok Nizozemska. Rakúsko navyše dostalo Parmu a Piacenzu. Ďalej si potvrdili dŕžavy a neutralitu Belgicka. V prípade, ak by bol jeden štát napadnutý, druhý mu mal poskytnúť pomoc.

Po týchto úspešných rokovaniach bola 1. mája 1756 vo Francúzsku spísaná dohoda. Ľudovít XV. podpísal zmluvu 2. mája a Mária Terézia až 19. mája toho roku. Už koncom júla poslala Mária Terézia svoje armádne jednotky do Česka. Na to hneď zareagovalo Prusko a 29. augusta 1756, bez toho, aby oficiálne vyhlásilo vojnu, vpadlo do Saska. Takto vypukla tretia sliezska vojna, ktorá je známa aj ako sedemročná vojna.

Tretia sliezska vojna

Bližšie informácie v článkoch: Sliezske vojny a Sedemročná vojna (1756 – 1763)


Hneď na začiatku tejto vojny sa k Rakúsku a Francúzsku pripojilo Rusko, v ktorom vládla cárovná Alžbeta. K tejto aliancii sa pripojilo aj Švédsko, Sasko a Španielsko.[4] Proti týmto štátom stálo Prusko, Anglicko a Hannoversko. V tomto období mala Mária Terézia na svojej strane, vrátane vojakov jej spojencov, približne 382 000 vojakov. Prusko malo asi 180 000 vojakov, ale jeho výhoda vyplývala z toho, že malo lepšie vycvičenú armádu, ktorú viedol sám Fridrich II. Rakúske jednotky navyše trpeli nedostatkom zbraní. Bol to prvý konflikt svetového rozmeru, ktorý sa odohrával na kontinente, na mori aj v kolóniách. [4]

Vojenské vyznamenanie Márie Terézie

Prvým bojom tretej sliezskej vojny bol vpád Pruska do neutrálneho Saska a tiež bitka pri Lovosiciach na Labe, ktorú v tom istom roku vyhralo Prusko. Prusko tiež napadlo Česko v apríli 1757 a dočasne ho obsadilo. V júni toho istého roku poslala Mária Terézia svoju armádu, ktorá sa 18. júna 1757 stretla s pruským vojskom pri Kolíne a rakúska armáda vyhrala. To donútilo Prusko stiahnuť sa. Ako odmenu za víťazstvo dostal veliteľ rakúskej armády Leopold Jozef Daun od Márie Terézie veľkríž Radu Márie Terézie, ktorý panovníčka založila pri tejto príležitosti.

Po tejto prehre začalo Rakúsko intenzívnejšie útočiť na Sliezsko. Na jeden deň, 16. októbra 1757, obsadili rakúske vojská hlavné mesto Pruska Berlín. Odniesli si odtiaľ 200 000 toliarov. 22. novembra 1757 oslobodilo Rakúsko mesto Vroclav. No krátko nato, 5. decembra 1757, prehrala armáda Márie Terézie bitku pri Lutynii, čím opäť Rakúsko stratilo celé Sliezsko, ktoré začínalo postupne oslobodzovať. Ďalšia hrozná správa pre Máriu Teréziu prišla z Moravy, ktorú postupne Prusko obsadzovalo a 10. júna 1758 začalo obliehať Olomouc.

14. októbra 1758 v ranných hodinách prepadli rakúske jednotky pruský tábor pri Budyšíne, v ktorom sa nachádzal aj Fridrich II. 20. októbra 1759 rakúske jednotky opäť zvíťazili v bitke pri Maxene neďaleko Drážďan, kde sa im podarilo zajať 15 000 vojakov.

Mária Terézia opäť sústredila svoje sily na Sliezsko. No 15. augusta 1760 prehralo Rakúsko pri Lehnici a tak sa dobytie Sliezska opäť neuskutočnilo. Začiatkom roku 1761 zomrel syn Márie Terézie Karol Jozef. Navyše 5. januára 1762 zomrela aj ruská cisárovná Alžbeta. Jej smrť spôsobila čiastočné rozpadnutie koalície proti Prusku. Zo spojenectva s Rakúskom odstúpilo aj Švédsko, Francúzsko o tom uvažovalo tiež.

Ukončenie bojov a konečný mier

Rakúsko aj Prusko dospeli k názoru, že vo vojne zostali sami a zhodli sa na tom, že konflikt k ničomu nevedie. Preto 15. februára 1763 podpísali v zámku Hubetusburg pri Lipsku mierovú dohodu, v ktorej Mária Terézia opäť stratila Sliezsko, ale Sasko získalo naspäť svoju suverenitu. Pre Máriu Teréziu to bolo už po tretíkrát, čo stratila svoje milované Sliezsko. V mierovej zmluve si však zaistila, že Fridrich II. podporí jej syna Jozefa II. pri menovaní za rímskonemeckého cisára.

Reformy

Mária Terézia sa pričinila svojimi reformami o zlepšenie situácie v krajine.

Mária Terézia sa zaraďuje medzi panovníkov, ktorí vládli absolutisticky, a presadzovala tzv. osvietenský absolutizmus. Niektorí historici sú toho názoru, že v jej vláde sa vyskytujú barokové aj osvietenské prvky vlády [2]. Počas vojen o svoje dedičstvo získala politické skúsenosti a začala si uvedomovať nevyhnutnosť reforiem. Využívala myšlienky osvietenstva, podľa ktorých môže panovník vhodnými zákonmi zlepšiť situáciu štátu, občanov a zabezpečiť spoločenský pokrok. Pri vládnutí a schvaľovaní zákonov jej pomáhalo a radilo veľa radcov. Hneď po svojom nástupe na trón však vymenila neschopných poradcov svojho otca, ktorými boli najmä rôzni šľachtici bez dostatočného vzdelania, a určila nových, mladších a najmä politicky a odborne zdatnejších. Vtedajšia situácia v celej krajine si vyžadovala nevyhnutné a radikálne reformy, ktoré by pomohli hospodárstvu monarchie. Jej prvým poradcom bol gróf Fridrich Wilhelm Haugwitz, ktorý, okrem iného, presadil novú daňovú reformu, ktorá podstatne zvýšila štátne príjmy.[2][4] Ďalším významným a blízkym poradcom Márie Terézie bol Wenzel Anton von Kaunitz-Rietberg,[4] okrem iného aj jeden z učiteľov a vychovávateľov Jozefa II. Práve Kaunitz ju presvedčil, aby reformy začala zavádzať aj v Uhorsku, ktorého sa dovtedy reformy ríše nedotkli, pretože Mária Terézia poskytovala uhorskej šľachte značné výhody, najmä daňové a autonómne, počas celej svojej vlády. Bola to odmena za lojalitu a vernosť, ktoré uhorská šľachta prejavila Márie Terézie počas vojnových konfliktov a konfliktov spojených s uznaním jej nástupníctva na trón.[4] Medzi jej blízkych poradcov patril aj Adam František Kollár, Slovák, ktorý svojimi názormi značne ovplyvnil školské reformy.

Reformy Márie Terézie, ktoré sa často označujú ako tereziánske reformy, sa považujú za začiatok osvietenského absolutizmu v rakúskej monarchii.

Vojenské reformy

Veľkríž Radu Márie Terézie – vojenské ocenenie, ktoré zaviedla

Cisárovná údajne milovala vojenské porady. Postupne začala budovať silnú armádu, najmä delostrelectvo. Velitelia sa museli oboznamovať s modernými vojenskými teóriami. Zmenila aj spôsob výcviku a taktiky – presadila modernejší a účinnejší pruský model. Nechala vydať nové výcvikové a služobné nariadenia pre jednotlivé oblasti armády. Zriadila vojenskú akadémiu, kadetku a polytechniku - dosiahla tak zvýšenie profesionálneho vzdelania dôstojníkov. Takisto nariadila používanie uniforiem. V čase mieru museli vojaci pomáhať pri verejných prácach.

Mária Terézia si uvedomovala, že bojaschopnosť a oddanosť jej vojakov závisí nielen od výcviku, ale aj od ich spokojnosti. Preto sa tiež starala aj o dobré stravovanie vojakov a o pravidelné vyplácanie žoldu. Pre vojakov tiež zaviedla možnosť udeliť dovolenku.

Tereziánsky urbár

Bližšie informácie v hlavnom článku: Tereziánsky urbár


Tereziánsky urbár bolo nariadenie, ktoré Mária Terézia vydala v roku 1767 a patrí k hospodárskym reformám. Okrem iného určil veľkosť poddanskej závislosti, na základe ktorej ustanovil povinnosti poddaných voči zemepánovi. Tak sa zo súkromno-právneho vzťahu medzi zemepánom a poddaným stal verejnoprávny vzťah, čím sa zlepšilo sociálne postavenie poddaných. Túto reformu možno považovať za najvýznamnejšiu. Urbáre boli písané v jazyku ľudu, teda v slovenských oblastiach po slovensky. Urbárska regulácia upravovala poddanské pomery až do roku 1848, keď bolo poddanstvo zrušené.

Tereziánsky kataster

Tereziánsky kataster bol dokument, ktorým sa v roku 1748 spravil súpis vlastníkov pozemkov a na základe toho sa stanovili dane. Pôda sa rozdelila na dominikal, čo bola panská časť pôdy, na ktorú chodili poddaní pracovať, a potom to bol rustikal, čo bola pôda, ktorá sa prenajímala poddaným.

Zakladanie manufaktúr a poľnohospodárstvo

Ďalšou činnosťou, ktorá značne ovplyvnila rozvoj hospodárstva v monarchii, bolo zakladanie manufaktúr – plátenníckych, sklárskych i nových bavlnárskych. Tie zakladal manžel Márie Terézie František Lotrinský. Niektoré vznikli aj na Slovensku, napríklad manufaktúra na výrobu bavlnených látok v Šaštíne, textilná manufaktúra (ktorá vznikla z podnetu grófa Forgáča) v Haliči pri Lučenci, ďalej manufaktúra na výrobu majoliky v Holíči a kartúnka v Čeklísi (dnešné Bernolákovo).[1] Okrem manufaktúr sa rozvinula hutnícka výroba, čo vyžadovalo zvýšenie ťažby uhlia.

V poľnohospodárstve kráľovná podporovala pestovanie nových plodín a krmovín, napr. zemiakov, kukurice, tabaku a ďateliny. Začali sa chovať nové plemená koní, dobytka a oviec, ktoré prinášali vyšší úžitok.[1]

Školské reformy

Bližšie informácie v článkoch: Ratio educationis a Všeobecný školský poriadok


Školstvo bolo dlhé obdobie v rukách jezuitov [2]. V roku 1773 však pápež Klement XIV. Jezuitský rád zrušil.[2]

V decembri 1774 vydala Mária Terézia Všeobecný školský poriadok. Podľa neho malo nárok na vzdelanie každé dieťa na území habsburskej monarchie, bez ohľadu na pôvod, miesto bydliska alebo pohlavie. V každej dedine sa mala založiť škola, v ktorej sa deti mali učiť tzv. trivium, teda čítať, písať a počítať, čím sa položili základy všeobecnej gramotnosti.[9]

Hlavným autorom Všeobecného školského poriadku bol Ignác Felbiger, ktorý sa snažil vybudovať hustú sieť verejných škôl. Reforma zaviedla povinnú šesťročnú školskú dochádzku pre deti od 6 do 12 rokov. Do školy mohli chodiť aj dievčatá, ktoré sa dovtedy oficiálne nikde nemohli vzdelávať [9].

Všeobecný školský poriadok rozdelil školy na štyri základné typy:

  • Ľudové školy sa delili ešte na tri typy, a to triviálne, hlavné a normálne. V triviálnych školách sa deti učili čítať, písať, počítať a náboženstvo. Tieto školy boli jednotriedne a vyučoval v nich jediný učiteľ. V ľudových školách, ktoré sa nachádzali v mestách, sa deti navyše učili aj vedomosti potrebné k určitému remeslu. Zriaďovali ich buď obce alebo dobrovoľný šľachtickí patróni. Hlavné školy sa nachádzali vo väčších mestách a vyučovali v nich väčšinou štyria učitelia. Povinnými predmetmi bolo trivium, náboženstvo, latinčina, dejepis, prírodopis, zemepis, sloh, geometria, kreslenie a základy hospodárstva. Normálne školy pripravovali a vzdelávali budúcich učiteľov pre triviálne školy.[2][9]
  • Latinské gramatické školy nadväzovali na ľudové školy a boli štvorročné. Vyučovala sa tu latinčina, nemčina a dejepis.
  • Gymnáziá pokračovali vo vzdelávaní detí po latinských gramatických školách. Štúdium trvalo dva roky.
  • Univerzity a lýceá: Po absolvovaní gymnázia pokračoval študent na dvojročnom lýceu, na ktorom sa vyučovala štylistika, rétorika, filozofia, gréčtina, matematika a fyzika.[9]

Reforma školstva v uhorskej časti monarchie sa začala v roku 1777. Vychádza z dokumentu Ratio educationis, ktorý bol schválený 2. augusta 1777. Bol to organizačný poriadok pre školstvo, ktorý bol podobný Všeobecnému školskému poriadku. Školské osnovy a nariadenie, ako aj rozdelenie škôl, boli v tomto dokumente skoro totožné s nariadeniami Všeobecného školského poriadku. Touto časťou reformy poverila svojho syna Jozefa II., ktorý bol skutočným autorom a zavádzateľom reformy do praxe. Okrem ľudových škôl tu existovali aj Mestské školy, v ktorých sa predmety vyučovali v rodnom jazyku.[9]

Okrem toho vznikali aj tzv. hospodárske ústavy, kde sa študenti vzdelávali a pripravovali na prácu v poľnohospodárstve a priemysle. Univerzity sa zoštátnili a už neboli riadené cirkvou. Postupne sa menili na vedecké inštitúcie. V 18. storočí fungovali na Slovensku dve univerzity – v Trnave a Košiciach. Po reforme v roku 1777 Trnavskú univerzitu presťahovali do Budína [10] a košickú zrušili.[11] Mária Terézia tiež v roku 1763 založila v Banskej Štiavnici Banskú akadémiu, ktorá bola prvá na svete. Pôsobila až do roku 1919, kedy bola presťahovaná do Maďarska.

Reformy súdnictva

Mária Terézia tiež zreformovala aj súdnictvo, lebo sa nelíšilo od stredovekého a nevyhovovalo novým časom. V roku 1768 vydala nový trestný poriadok – Constitutio Criminalis Theresiana. Panovníčka ním zakázala vynášať rozsudky nad čarodejnicami, zmiernili sa telesné tresty a zrušila stredoveké mučenie.

Vydala aj nový jednotný občiansky zákonník Lex Teresiana. Podľa neho platilo, že pred súdmi sú všetci občania formálne rovní a poddaný mal právo na obhajcu.[1]

Reformy zdravotníctva

Zriadila tzv. zdravotné komisie, ktoré mali chrániť obyvateľstvo pred nákazlivými chorobami a tiež mali vykonávať osvetu u prostého obyvateľstva. Kontrolovali zdravotnícke zariadenia, bojovali proti šíreniu moru a iných nákazlivých chorôb a radili obyvateľstvu stavať murované domy, nie drevené. Spravila to po roku 1767, kedy Viedeň zasiahla ťažká epidémia čiernych kiahní, na ktoré zomrela aj jej šestnásťročná dcéra Josefa Gabriela. Vtedy tiež nariadila aj očkovanie proti chorobám. Autorom a hlavným organizátorom tejto reformy bol osobný lekár a jeden z najbližších poradcov Márie Terézie, Gerhard van Swieten, rodený Holanďan, ktorý sa považuje za priekopníka očkovania. Zriaďovali sa lekárske fakulty, ktoré slúžili na vyučovanie a školenie lekárov, pôrodných asistentiek a ďalšieho odborného personálu. Výsledkom bolo zlepšovanie zdravotného stavu obyvateľstva a rast populácie.

Ďalšie reformy Márie Terézie

Tereziánsky toliar – mince, ktoré dala raziť rakúska panovníčka
  • Správu financií odobrala stavom a zriadila nový systém, ktorý lepšie zodpovedal potrebám štátnej pokladnice.[4]
  • Mária Terézia sa tiež zamerala aj na opravu ciest, ktoré slúžili na rozvoj obchodu. Okrem opravy starých ciest nariadila aj budovanie nových.
  • Nechala raziť nové kvalitné strieborné mince, známe ako tereziánske toliare. V roku 1762 vydala prvé papierové peniaze v strednej Európe.
  • Zjednotila váhy a miery.
  • Odstránila súkromné vyberanie mýta.
  • V roku 1755 uvalila panovníčka tridsaťpercentné clo na dovoz všetkého tovaru do Uhorska. Chcela tým podporiť rozvoj uhorskej produkcie.[3]
  • Začala postupne vytvárať byrokratickú sieť úradníkov v Rakúsku. Počet úradníkov sa tak od roku 1740 do roku 1763 zdvojnásobil (z päť tisíc úradníckych osôb na desať tisíc).[4]

Rozvoj priemyslu, ktorý dosiahla vďaka týmto reformám v priebehu niekoľkých rokov, priniesol veľmi vysoké príjmy. Vďaka tomu sa podarilo zlikvidovať štátny dlh, ktorý dosiahol v roku 1767 výšku 259 miliónov zlatých. Už v roku 1775 bol dokonca dosiahnutý v štátnom rozpočte prebytok.

Manželská politika Márie Terézie

Výber manželky pre najstaršieho syna Jozefa

Jozef II., najstarší syn a štvrté dieťa Márie Terézie
Izabela Parmská – prvá manželka syna Jozefa

Prvý, koho bolo potrebné oženiť, bol najstarší syn Márie Terézie Jozef. Samozrejme tak, aby zo svadby malo Rakúsko čo najväčší osoh. S plánovaním tejto svadby začala Mária Terézia ešte v roku 1760, teda počas tretej sliezskej vojny. Prvá ponuka na sobáš prišla od neapolského kráľa Karola IV. (v Španielsku vládol ako Karol III.), ktorý navrhol, aby si Jozef vzal jeho najstaršiu dcéru, a niektorá dcéra Márie Terézie by sa vydala za jeho najstaršieho syna. Tento sobáš by bol veľmi výhodný z dvoch hľadísk – zaručoval by bezpečnosť Rakúska aspoň z jednej strany a Karol IV. mal v blízkej dobe nastúpiť na španielsky trón po svojom bezdetnom nevlastnom bratovi Ferdinandovi VI. Tak by po smrti Karola IV. mal syn Márie Terézie Jozef nárok na španielsky trón.

Druhou možnosťou Márie Terézie, koho vybrať za manželku Jozefa, bola vnučka Ľudovíta XV., Izabela Parmská, s ktorou sa nakoniec aj oženil. Aby Mária Terézia nevyvolala konflikt so španielskymi Bourbonovcami, oženila svojho druhého syna Leopolda so španielskou infantkou Máriou Ľudovíkou, ktorú si mal pôvodne vziať jeho brat Jozef. Syn Karola IV. Ferdinand IV. si vzal dcéru Márie Terézie, Máriu Karolínu.

6. októbra 1760 sa uskutočnila svadba Jozefa II. a Izabely Parmskej. Hoci to bolo v čase sedemročnej vojny, bola svadba a hostina veľmi veľká a finančne nákladná, čo malo ukázať nepriateľom Rakúska, že štátna kasa je ešte vždy plná.

Manželstvo však netrvalo dlho, keďže Izabela Parmská o tri roky nato zomrela na kiahne vo veku 21 rokov.

Ďalšia nevesta Jozefa II.

Pretože Jozef II., ktorý bol v roku 1764 zvolený za rímskonemeckého cisára, nemal mužského potomka, začala pre neho Mária Terézia aj napriek jeho nesúhlasu hľadať novú vhodnú nevestu. Vybrala nemeckú princeznú z wittelsbachského rodu – Máriu Jozefínu Bavorskú. Svadba sa konala 23. januára 1765. Po jej smrti v roku 1767 sa už Jozef II. tretíkrát neoženil.

Výber manželky pre syna Leopolda

Mária Terézia rovnako vyberala manželku aj svojmu druhému synovi Leopoldovi. Vybrala mu Máriu Ľudovíku Španielsku, ktorá, tak ako Mária Terézia, porodila 16 detí. Svadba sa konala 5. augusta 1765 v Innsbrucku. Obrad a oslavy však postihli dve vážne udalosti – prvou bolo urýchlenie svadby kvôli zlému zdraviu ženícha a druhou, že niekoľko dní po svadbe, dňa 18. augusta 1765, náhle zomrel ženíchov otec a manžel Márie Terézie František I. na infarkt.

Nevesta pre syna Ferdinanda

Ďalší syn Márie Terézie Ferdinand sa musel oženiť s modenskou princeznou Máriou Beatrix d'Este, vďaka čomu získal modenské vojvodstvo. Svadba sa konala 15. októbra 1771.

Politické manželstvá dcér

Dcéry, ktoré sa nemohli vydať

Takmer pre všetky svoje deti dohodla Mária Terézia politicky výhodné manželstvá, ktorými sledovala upevnenie spojenectiev.

Dohodnutie sobášov v prospech Rakúska chcela Mária Terézia využiť aj pri svojich dcérach. Najstaršia dcéra Márie Terézie Mária Anna však prekonala niekoľko zápalov pľuc, ktoré jej spôsobili tuberkulózu kostí, dôsledkom čoho došlo k trvalému skriveniu chrbtice a vzniku hrbu. Tak ako jej mladšia sestra, aj ona skončila v kláštore.

Podobný osud mala aj ďalšia, najkrajšia dcéra Mária Alžbeta, o ktorú sa uchádzal aj poľský kráľ Stanislav II. August Poniatowski. Mária Alžbeta ochorela na kiahne a po vyliečení jej choroba poznačila jazvami celú tvár. To znemožnilo dohodnutie akéhokoľvek manželstva.

Sobáš Márie Amálie

Proti svojej vôli a kvôli politicky výhodnému spojenectvu sa musela vydať Mária Amália, ôsme dieťa a šiesta dcéra rakúskej panovníčky. Mária Terézia jej vybrala Ferdinanda Parmského, mladšieho brata Izabely Parmskej, manželky Jozefa II.

Trojnásobný ženích Ferdinand Sicílsky

Nástrojom vtedy bežnej matkinej sobášnej politiky sa mali stať aj ďalšie dve dcéry Mária Johana a Mária Jozefa. Mária Terézia potrebovala upevniť spojenectvo s neapolsko-sicílskym kráľom, a tak sa ďalším ženíchom stal Ferdinand I. Mária Johana bola už zasnúbená s kráľom Ferdinandom I., no skôr, než sa uskutočnila svadba, zomrela na kiahne. Jej ženícha zdedila ďalšia dcéra v poradí – Mária Jozefa. No aj tá zomrela ešte pred svadbou na kiahne. Treťou dcérou, ktorá zdedila Ferdinanda ako ženícha, bola Mária Karolína, ktorá sa nakoniec za neho 12. mája 1768 vydala.

Spojenectvo s Francúzskom

Najmladšia dcéra Márie Terézie Mária Antoinetta sa musela vydať za francúzskeho následníka trónu Ľudovíta. Tento sobáš mal posilniť francúzsko-rakúske spojenectvo, ktoré bolo uzavreté počas sliezskych vojen (medzi druhou a treťou sliezskou vojnou). Sobáš sa konal v roku 1770.

Kiahne v kráľovskej rodine

Mária Jozefa, dcéra Márie Terézie, ktorá ako 16-ročná zomrela na kiahne

V roku 1761 zomrel Karol Jozef, v roku 1762 Mária Johana Gabriela, obaja boli deti Márie Terézie. A nakoniec v roku 1763 zomrela aj dvadsaťjedenročná prvá manželka jej syna Jozefa Izabela Parmská. Všetci traja zomreli na najobávanejšiu chorobu vtedajšej doby – kiahne. Izabela Parmská bola už v tom čase matkou, no jej dcéra tiež zomrela ako sedemročná.

V roku 1767 na kiahne opäť ochoreli členovia kráľovskej rodiny. Na jar ochorela Mária Jozefína, neobľúbená manželka Jozefa II., aj samotná Mária Terézia. Mária Jozefína chorobe podľahla 28. mája. Mária Terézia prijala 1. júna posledné pomazanie, no nakoniec sa jej podarilo uzdraviť. V polovici júna ochorel na kiahne aj jej zať Albert Sasko-Tešínsky, manžel Márie Kristíny, ktorá sa v tom čase zotavovala z popôrodnej horúčky, na ktorú v tej dobe umieralo veľa žien, a ktorú dostala po pôrode svojej jedinej dcéry. Albert Sasko-Tešínsky sa z choroby tiež vyliečil. Na jeseň ochoreli ďalšie dve dcéry Márie Terézie Mária Jozefa, snúbenica neapolsko-sicílskeho kráľa Ferdinanda, a Mária Alžbeta. Mária Jozefa chorobe podľahla 15. októbra. Jej sestra Mária Alžbeta mala väčšie šťastie a napriek ťažkému priebehu choroby sa vyliečila.

Smrť milovaného manžela

Smrť milovaného manžela ju veľmi zarmútila.

O náhlej smrti svojho milovaného manžela v roku 1765 sa Mária Terézia dozvedela od svojho najstaršieho syna Jozefa II. S jeho smrťou sa nedokázala vyrovnať po celý zvyšok svojho života. Odvtedy chodila len v čiernych šatách, všetky svoje šperky rozdala svojim dcéram a garderóbu svojim dvorným dámam.[2] Miestnosti v zámku Schönbrunn, ktoré obýval jej manžel, udržovala po zvyšok života ako pamätné miestnosti.[12] Pozostatky Františka I. boli umiestnené v rodinnej kapucínskej krypte, kde bola neskôr pochovaná aj Mária Terézia. Po jej smrti sa dokonca v jej veciach našiel list, kde mala presne zaznamenané, koľko trvalo jej manželstvo s Františkom Lotrinským: „29 rokov, 6 mesiacov, 6 dní – čo je 10 781 dní a 358 744 hodín“.[1]

Jozef II. sa po otcovej smrti stal automaticky rímskonemeckým cisárom. Navyše ho 17. septembra 1765 Mária Terézia menovala za spoluvládcu habsburských krajín.

Posledné roky života Márie Terézie

Rozdelenie Poľska

Posledné roky svojho života prežila Márie Terézie vo veľkom strese. Najväčšiu ranu jej spôsobila smrť jej manžela, ale aj neustále nezhody so synom Jozefom II. Navyše bola 5. augusta 1772 donútená súhlasiť s rozdelením Poľska medzi Prusko a Rusko. Ak by sa totiž postavila na stranu Poľska, viedlo by to k vojne, ktorú by samé Rakúsko nemalo šancu vyhrať. Rakúsko tak síce získalo 70 000 kilometrov štvorcových Poľska, ale nový nepriateľ, Rusko, sa tak dostal bližšie k hraniciam monarchie.

Vojna o bavorské dedičstvo

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vojna o bavorské dedičstvo


5. júla 1778 vypukla vojna o bavorské dedičstvo a opäť ju inicioval Fridrich II. tým, že napadol Česko. Vojna bola rýchla a neuskutočnili sa v nej žiadne väčšie bitky. Mier bol podpísaný 13. mája 1779 a označuje sa ako tešínsky mier. Rakúsko si mohlo ponechať bavorskú Innskú štvrť a zvyšok pripadlo Prusku. Podpísanie tohto mieru bolo poslednou veľkou politickou vecou, ktorú ešte stihla Mária Terézia spraviť.

Smrť Márie Terézie

Náhrobok Márie Terézie a Františka I. v rodinnej krypte vo Viedni.

Márie Terézie bol diagnostikovaný vysoký krvný tlak a pulmonálna nepriechodnosť s emphysmom, čo je chorobné zhromažďovanie vzduchu v tkanivách. 8. novembra prechladla na love bažantov a 29. novembra 1780 zomrela. Pitva ukázala, že jej nefungovala jedna časť pľúc. Pochovali ju rovnako ako jej manžela a vychovávateľku Karolínu von Fuchsovú – Mollardovú v rodinnej kapucínskej krypte.

Po celom Rakúsku sa konali na jej počesť bohoslužby a dokonca aj jej celoživotný nepriateľ Fridrich II. jej vzdal česť. Okrem Sliezska po sebe zanechala neporušené Rakúsko z doby vlády jej otca. Zanechala tiež sedem potomkov na siedmich európskych trónoch.

Mária Terézia a Bratislava

Socha Márie Terézie v Bratislave.

Bratislava nabrala na spoločenskom význame aj vďaka zásahom panovníčky Márie Terézie, ktorá tu strávila istý čas. Vďaka jej častým návštevám sa v Bratislave budovali nové domy, paláce Pálffyovcov a ďalšie sídla šľachticov v Starom Meste. Na predmestí sa budovali aj domy remeselníkov a vinohradníkov. Neregulovaná výstavba, ktorá prebiehala v minulých rokoch, bolo zastavená a výstavba nových objektov bola riadená stavebnou kanceláriou Uhorskej komory, ktorá mala na starosti prípravu a realizáciu stavebných projektov. Veľa stavieb a rôznych iných stavebných úprav prebehlo aj pod vedením architektov cisárskeho dvora, ktorými boli napríklad G.B. Martinelli a F.A. Hildebrandt.[7] Mestské opevnenie veľmi brzdilo rozvoj mesta, a tak vydala Mária Terézia v roku 1775 nariadenie hradby zbúrať.[8]

Mária Terézia sa zamerala aj na Bratislavský hrad, ktorý nechala kompletne zrekonštruovať. Založila tu dokonca kráľovskú gardu. V hradnom areáli nechala vybudovať ďalšie budovy aj veľkú barokovú záhradu francúzskeho typu. Celkovo sa zvýraznila obytná funkcia hradu. V roku 1766 dala pristavať k východnému krídlu rokokový palác Tereziánum pre miestodržiteľa, ktorým bol takmer celý život Albert Sasko-Tešínsky, manžel obľúbenej dcéry Márie Terézie Márie Kristíny.

Mária Terézia Bratislavu často a rada navštevovala. V roku 1766 navštívila aj záhradu Grasalkovičovho paláca, kde sa konala svadobná hostina jej najobľúbenejšej dcéry Márie Kristíny, ktorá sa vydávala za Alberta Saského. Palác rodiny Grasalkovičovcov navštívila aj o niekoľko rokov neskôr, v roku 1775.[8]

Na jej príkaz zriadil v roku 1750 Ján Michal Landerer v Bratislave najväčší tlačiarenský podnik v Uhorsku, ktorý vydával Bratislavské noviny. Podnik pracoval nepretržite až do roku 1854.[3]

Mária Terézia a Praha

V rokoch 17531775 nechala Mária Terézia kompletne zrekonštruovať aj Pražský hrad. Rekonštrukciu viedol viedenský dvorný architekt Niccolo Pacassi. Po prestavbe niekdajšieho Rožmberského paláca a ďalších domov v Jiřskej ulici na Ústav šľachtičien spojil budovy západne od Starého kráľovského paláca do jednoliateho zámockého celku s čestným dvorom (I. nádvorie) na mieste zasypanej západnej priekopy.

Štátne reformy Márie Terézie a jej syna Jozefa II. znížili význam hradu. Jeho zbierky boli rozpredané či odvezené do Viedne. Letohrádok, Míčovna a Kláštor sv. Jiřího boli dané do užívania vojsku.

Rodina

Predkovia

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ferdinand II. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
Ferdinand III. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Anna Bavorská
 
 
 
 
 
 
 
Leopold I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Filip III.
 
 
 
 
 
 
 
Mária Anna Španielska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Margaréta Habsburská
 
 
 
 
 
 
 
Karol VI. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Wolfgang Wilhelm
 
 
 
 
 
 
 
Filip Viliam
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Magdaléna Bavorská
 
 
 
 
 
 
 
Eleonóra Magdaléna Falcko-neuburská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Juraj II.
 
 
 
 
 
 
 
Landgravína Alžbeta Amália Hesensko-darmstadtská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Sofia Eleonóra Saská
 
 
 
 
 
 
 
Mária Terézia
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Augustus II.
 
 
 
 
 
 
 
Anton Ulrich
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Dorota Anhalt-Zerbstská
 
 
 
 
 
 
 
Ľudovít Rudolf
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Frederik Šlezvicko-holštajnsko-sønderbursko-norburgký
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Juliana Šlezvicko-holštajnsko-sønderbursko-norburská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Eleonóra Anhaltsko-zerbstská
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Kristína Brunšvicko-wolfenbüttelská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Joachim Ernest Oettingenský
 
 
 
 
 
 
 
Albert Ernest I. Oettingenský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Anna Dorota Hohenlohesko-neuensteinská
 
 
 
 
 
 
 
Kristína Lujza Öttingenská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Eberhard III. Württemberský
 
 
 
 
 
 
 
Kristína Frederika Württemberská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Anna Katarína Salmsko-kyrburská
 
 
 
 
 
 

Potomkovia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam detí Márie Terézie

Manžel Márie Terézie, František Štefan I. Lotrinský, pochádzal z Lotrinskej dynastie, Mária Terézia z Habsburského rodu. Ich deti mali titul arcivojvoda rakúsky, resp. arcivojvodkyňa rakúska, od nich začína habsbursko-lotrinská dynastia.

Vladárske tituly

Vladárske tituly
Predchodca
Mária Amália Habsburská
Cisárovná Svätej rímskej ríše nemeckého národa
1745 – 1765
Nástupca
Mária Jozefína Bavorská
Predchodca
Karol VI.
ako vojvoda, arcivojvoda a kráľ
Vojvodkyňa Parmy a Piacenzy
1741 – 1748
Nástupca
Filip
ako vojvoda
Arcivojvodkyňa Rakúska
1740 – 1780
Nástupca
Jozef II.
ako arcivojvoda a kráľ
Kráľovná Uhorska, Chorvátska a Slavónska
1741 – 1780
Česká kráľovná
1740 – 1780
Milánska vojvodkyňa
1740 – 1780
Vojvodkyňa Mantovy
1740 – 1780
Luxemburská vojvodkyňa
1740 – 1780
Panovníčka v Rakúskom Nizozemsku
1740 – 1780
Predchodca
-
Kráľovná Haliče a Vladimírska
1772 – 1780
Predchodca
Anna Mária Franciska Sasko-Lauenburská
Veľkovojvodkyňa Toskánska
1737 – 1765
Nástupca
Mária Ludovika Španielska
Predchodca
Alžbeta Šarlota Orleánska
Lotrinská vojvodkyňa
1737 – 1765
Nástupca
Katarína Opalińska

Pozri aj

Iné projekty

Referencie

  1. a b c d e f g h HARP. Mária Terézia [online]. obnova.sk; pamiatky, zbierky, starožitnosti, 3. december 2008; 00:05. Dostupné online.
  2. a b c d e f g h RUŽBÁRSKA, Marta. MÁRIA TERÉZIA PANOVNÍČKA REFORIEM [online]. Historická revue. Dostupné online.
  3. a b c KRAJNIAK, Milan; STANKOVIČOVÁ, Slávka. Osvietená diktátorka Mária Terézia; Úspešní politici slovenských dejín [online]. 7. jún 2002. Dostupné online.
  4. a b c d e f g h KOLEKTÍV AUTOROV. Tvorcovia svetových dejín – Od renesancie po osvietenstvo. [s.l.] : Mladé letá, 2003. ISBN 80-10-00074-4.
  5. Schloss Schoenbrunn, Mirrors Room [online]. . Dostupné online. (anglický)
  6. KOLEKTÍV AUTOROV. Encyklopédia svetových dejín. [s.l.] : Parragon (v SR Vydavateľstvo Slovart), 2003. ISBN 80-7145-975-5.
  7. a b LUKOVÁ, Jana. Johann Daniel Hertz st.; Korunovačný sprievod Márie Terézie v Bratislave [online]. 2007. Dostupné online.
  8. a b c Cisárovná Mária Terézia mala Prešporok rada [online]. Pravda, 13. mája 2008 8:43. Dostupné online.
  9. a b c d e HANULA, Matej. Mária Terézia [online]. Encyklopédia SME, 7. december 2004. Dostupné online.
  10. História [online]. Trnavská univerzita v Trnave, Filozofická fakulta. Dostupné online.
  11. Košická univerzita [online]. FILIT – OTVORENÁ FILOZOFICKÁ ENCYKLOPÉDIA. Dostupné online.
  12. Schloss Schoenbrunn, Vieux-Laque Room [online]. Schloss Schoenbrunn. Dostupné online. (anglický)

Zdroj a externé odkazy