Vojna o bavorské dedičstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vojna o bavorské dedičstvo
Friedrich der Grosse und der Feldscher.jpg
Fridrich II. a poľný lekár – Olejomaľba, ktorej motív v rokoch 1793 – 1795 stvárnil maliar Bernhard Rode.
Pruský kráľ si pri ťažení v roku 1778 necháva púšťať žilou.
Dátum 1778 – 1779
Miesto Česko a Prusko
Výsledok Tešínsky mier
Protivníci
Flag of the Habsburg Monarchy.svgHabsburská monarchia Flag of the Kingdom of Prussia (1750-1801).svgPrusko
Flag of Electoral Saxony.svgSaské kurfirstvo
Velitelia
Jozef II.
Ernst Gideon von Laudon
Andrej Hadik
Franz Moritz von Lacy
Fridrich II. Veľký
Princ Henrich Pruský
Sila
1. armáda:
80 000 mužov
426 ťažkých diel
2. armáda:
62 000 mužov
252 ťažkých diel
1. armáda:
87 000 mužov
2. armáda:
67 000 mužov
22 000 mužov
Straty
 ? 20 000 mŕtvych[1]

Vojna o bavorské dedičstvo (alebo tiež Zemiaková vojna či Slivkový povyk [2]) (1778 – 1779) bola štvrtou vojnou o dedičstvo medzi Pruskom na čele s Fridrichom II. a Habsburskou monarchiou na čele s Máriou Teréziou a jej synom, rímskonemeckým cisárom Jozefom II. V tejto vojne sa neuskutočnili žiadne rozsiahle alebo významné bitky. Samotné boje prebiehali len v období niekoľkých mesiacov, ale priebeh vojny poznamenal nový spôsob vedenia bojov, a to zákopová vojna. Namiesto klasických bojov, v ktorých sa stretávali celé armády, sa bojovalo pomocou manévrovania a taktického presúvania vojsk na rozsiahlom území.

Casus belli[upraviť | upraviť zdroj]

Gideon Ernst von Laudon, veliteľ 2. rakúskej armády.

30. decembra 1777 zomrel v Bavorsku posledný člen vileminskej (starobavorskej) línie rodu Wittelsbachovcov, kurfirst Maxmilián Jozef. Keďže nezanechal po sebe dediča, prešli dedičské nároky na falckého kurfirsta z toho istého rodu (z rudolfínskej línie) Karola Teodora. To bol ten správny čas pre rakúskeho cisára Jozefa II., ktorý tak mohol uskutočniť svoj zámer vymeniť vzdialené rakúske Nizozemsko za Bavorsko. Politická situácia a zjavné výhody pre obe strany tejto výmene priali, a tak v januári 1778 rakúske jednotky prekročili hranice Bavorska. Rakúska monarchia tým dosiahla výsadného postavenia v celej Rímskonemeckej ríši a zároveň územného zjednotenia. Toto sa z pochopiteľných dôvodov nepáčilo pruskému kráľovi Fridrichovi II., ktorý sa celý život snažil získať toto výsadné postavenie pre svoju korunu alebo aspoň zachovať v Rímskonemeckej ríši rovnováhu síl. Okamžite v tejto veci začal diplomatickú intervenciu a na svoju stranu získal Karola Falcko-zweibrückenského[pozn. 1], vojvodu Meklenbursko-zverínskeho a saského kurfirsta. Fridrich sa snažil v konflikte vystupovať ako „ochranca ríšskeho mieru“. 16. marca 1778 vznieslo Prusko a Zweibrückensko na ríšskom sneme protest proti postupu Rakúska a o niekoľko dní neskôr Prusko poskytlo vojvodovi Zweibrückenskému záruku jeho dedičského práva na Bavorsko. 4. mája 1778 už stáli pruské jednotky v Sliezsku a Sasku v pohotovosti. Súčasne sa Fridrich snažil získať od ríšskeho snemu poverenie k uskutočneniu exekúcie Bavorska.

Pomer vojenských síl[upraviť | upraviť zdroj]

Prusko:

  • 1. armáda pod velením kráľa Fridricha II. v počte 87 000 mužov bola rozmiestnená na území Sliezska.[4]
  • 2. armáda pod velením princa Henricha o sile 67 000 pruských a 22 000 saských vojakov bola rozmiestnená na území Saska.[3]

Rakúsko:

  • 1. armáda pod velením cisára Jozefa II., maršala Lacyho a maršala Hadika v počte cca 80 000 mužov a 426 ťažkých diel bola rozmiestnená na západnom brehu Labe medzi Hradcom Králové a Hostinným.
  • 2. armáda pod velením poľného maršala Gideona Ernesta von Laudona o sile 62 000 mužov bola určená pre obranu česko-saských hraníc. Armáda bola rozdelená na 28 setnin granátnikov, 37 peších práporov, 71 jazdeckých eskadron a 252 ťažkých diel.[1]

Vojnové udalosti[upraviť | upraviť zdroj]

Vojnová operácia v roku 1778.

5. júla 1778 prekročil predvoj pruskej armády pod velením Fridricha II. české hranice pri Náchode. Tu však narazil na hlavné sily protivníka zakopaného v obranných postaveniach v úseku západného brehu Labe VrchlabíJaroměř (ďalšie obranné postavenia boli vybudované aj severovýchodne od Hradce Králové v úseku medzi riekami Labe a Orlice). Vojsko pruského kráľa sa utáborilo na ľavom brehu rieky Labe s hlavným stanom vo Vlčkoviciach. Fridrich II. sa pokúsil obranné postavenia Rakúska obísť údolím krkonošského masívu. Ale paľba delostrelectva aj streľba pechoty ukrytej za násypmi, ktoré rakúska armáda vybudovala zároveň s pohybom Pruska, mu v prieniku do vnútrozemia zabránili.[5] Za krvavé neúspechy sa pruský vojaci pomstili na miestnom obyvateľstve.[5]

Na saských hraniciach maršal Laudon vybudoval obranné postavenia v priestore severozápadne od Velvar a pozdĺž cesty z Velvar na Prahu. Ďalšie opevnené línie boli vybudované južne od Ústia nad Labem medzi Labem a Milešovkou, pokračovali na druhom brehu Labe pozdĺž cesty z Litoměřic do Českej Lipy s hlavným oporným bodom u Blíževedel.

V tejto situácii cisárovná Mária Terézia, v obavách o život svojho syna, vyslala pána Františka von Thuguta, aby s kráľom vyjednával o kompromisnom riešení konfliktu. Dôsledkom tohoto bolo iba napätie vo vzťahoch medzi oboma panovníkmi.

Na saskom fronte princ Henrich vyslal diverzný oddiel, ktorý mal upútať pozornosť Rakúska postupom na Chomutov. Poľný maršal Laudon sa však nenechal oklamať, hlavné sily ponechal v pevných postaveniach a do priestoru Chomutova vyslal oddiel pod velením generála de Vinsa. Prusko-saská armáda začala útok v noci z 30. na 31. júla.[6] Prekročila hrebene Krušných a Lužických hôr, pričom vznikli krvavé boje s posádkami z predsunutých postaveniach, ktoré sa ďalej podľa plánu organizovane sťahovali do hlavných poľných opevnení. Skutočný útok prusko-saskej armády smeroval k Turnovu. Poľný zbrojmajster Laudon však bol nútený zabezpečiť bezpečnosť vojska maršala Lacyho zozadu pre prípad, že by sa pruskému kráľovi podarilo preraziť obranu cisára Jozefa a pretože mu rakúska panovníčka prikázala vyhnúť sa väčšej bitke,[7] bol nútený sa stiahnuť až za Jizeru. Nakoniec vďaka tomu, že boli cez túto rieku strhnuté všetky mosty, a vďaka zlým možnostiam získavania proviantu a epidémie úplavice, uviazol princ Henrich v opevnení pri Mimone, odkiaľ sa pokúšal márnymi výpadmi nájsť trhlinu v Laudonovej obrane.[8]

Princ Henrich Pruský (1726 – 1802), veliteľ 2. pruskej armády.

Koncom augusta sa už v tábore kráľa Fridricha II., ktorému sa taktiež nepodarilo prelomiť obranu na sliezskom fronte, nachádzalo okolo 12 000 chorých a v tábore princa Henricha približne 6 000.[9] V tejto situácii začali Prusi sťahovať z Čiech „ťažšie“ súčasti armády (delá, poľné pekárne atď.)[8] a zároveň výpalné a korisť získanú z drancovania českých miest a dedín.

5. septembra zaútočil Laudon na predsunuté postavenia pruskej armády pri Kláštore Hradiště nad Jizerou a Kuřivode.[9] Vytrvalým tlakom donútil pruské jednotky ustúpiť k Litoměřicím a prekročiť Labe. Sem sa snažil svojich nepriateľov už od začiatku vojny dostať.[9] Od cisára Jozefa II. si vyžiadal dvanásť práporov pechoty, ktoré využil k posilneniu pravého krídla, ktoré potom, ako prekročil Labe pri Brandýse na Labem a Vltavu pri Veltruse, začalo nepriateľa obkľučovať. Nakoniec bola armáda princa Henricha obkľúčená z niekoľkých strán pri Budyně nad Ohří. V tejto situácii sa Laudon pripravoval na generálnu bitku. 23. septembra však do jeho hlavného stanu dorazil cisár Jozef II., ktorý mu odovzdal prianie Márie Terézie, ktorá si nechcela zavrieť cestu pre ďalšie mierové rokovania, aby od svojho zámeru upustil. Pruskej armáde bolo následne bez väčších problémov povolené stiahnuť sa za hranice Čiech, pričom dochádzalo iba k drobným nezhodám vyvolanými rakúskymi veliteľmi, ktorí sa túžili pomstiť Prusom za ich správanie sa na českom území.[10] V tejto situácii poľný zbrojmajster Laudon požiadal o prepustenie a na jeho miesto bol dosadený maršal Hadik.[11] Samotný ústup stál pruského kráľa 18 000 vojakov, ktorí kvôli chorobe padli do zajatia, alebo sa Rakúsku vzdali.[10]

Ďalšie menšie pohraničné bitky sa odohrávali počas celej zimy 1778 – 1779.

Koniec vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Prípravy k ďalšiemu konfliktu boli prerušené 7. marca uzavretím mieru[12] a následným diplomatickým rokovaním v Těšíne. Rokovanie bolo ukončené 13. mája podpísaním Tešínskeho mieru.

Vlády v Bavorsku sa ujal dolnofalcký kurfirst Karol Teodor a za jeho nástupcu bol potvrdený vojvoda Karol Zweibrückenský. Rakúsku bolo pridelené iba malé územie juhovýchodne od sútoku Innu a Dunaja, kde žilo približne 60 000 obyvateľov. Prusko za vojnu zaplatilo 30 miliónov toliarov a 20 000 ľudských životov.[13]

Pretože sa vojnové operácie na území Čiech skončili v období zberu zemiakov, vžil sa ľudový názov pre konflikt – Zemiaková vojna.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Karol Falcko-zweibrückenský sa cítil urazený tím, že ako potenciálny dedič falckého kurfirsta, nebol pozvaný na rokovania o výmene území.[3]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b BĚLINA, Pavel. Generál Laudon. Praha : Panorama, 1993. ISBN 80-7038-216-3. S. 173.
  2. Bělina, s. 170.
  3. a b RICHTER, Karel. Třeba železem a krví. Praha : Epocha, 2000. ISBN 978-80-87027-29-5. S. 239.
  4. Richter, s. 241.
  5. a b Richter, s. 242.
  6. Richter, s. 244.
  7. HELLMUTH, Ernst. Císař Josef II. [online]. Preklad Vincenc Vávra-Haštalský. Praha : I.L. Kober, 1862. S. 130. Ďalej len: Hellmuth. Dostupné online.
  8. a b Richter, s. 245.
  9. a b c Bělina, s. 177.
  10. a b Richter, s. 247.
  11. Hellmuth, s. 135.
  12. Hellmuth, s. 136.
  13. Richter, s. 248.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]