Karol VI. (Svätá rímska ríša)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Karol VI. Habsburský
rakúsky arcivojvoda, španielsky, uhorský, český kráľ, rímskonemecký cisár
Johann Gottfried Auerbach 002.JPG
Charles VI Arms-imperial.svg
Narodenie 1. október 1685
Viedeň, Rímskonemecká ríša
Úmrtie 20. október 1740 (55 rokov)
Viedeň, Rímskonemecká ríša
Manželka Alžbeta Kristína Brunšvicko-wolfenbüttelská
Potomstvo Mária Terézia, Mária Anna, Mária Amália
Dynastia Habsburgovci
Otec Leopold I. Habsburský
Matka Eleonóra Magdaléna Falcko-neuburská

Karol VI. Habsburský (* 1. október 1685, Viedeň – † 20. október 1740, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda (od r. 1711), rímskonemecký cisár (od r. 1711), španielsky (ako Karol III. od r. 1703), uhorský (ako Karol III. od r. 1711) a český (ako Karol II. od r. 1711) kráľ z rodu Habsburgovcov, mladší syn cisára Leopolda I. a jeho tretej manželky Eleonóry Magdalény Falcko-neuburskej.

Nástup do politiky[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo a ranú mladosť prežil na viedenskom dvore svojho otca. Po smrti posledného španielskeho Habsburga, kráľa Karola II., sa mal stať jeho nástupcom. Ako protikandidát však vystúpil Filip z Anjou, vnuk francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV.

Sústredenie španielskeho dedičstva (okrem vlastného Španielska a jeho území v Európe šlo tiež o obrovské koloniálne panstvo v Amerike) pod vládou bourbonského rodu však bolo neprijateľné pre Anglicko, Nizozemsko a ďalšie európske štáty, ktoré spolu s habsburskou monarchiou uzavreli protifrancúzsku koalíciu. Vojnové konflikty na seba nenechali dlho čakať. V krátkom čase sa rozhoreli na niekoľkých frontoch v Európe a anglofrancúzske zápolenie sa prenieslo i do kolónií v Amerike. Po r. 1704, kedy spojenci porazili francúzske vojská v bitke pri Hochstädte, nastal vo vzájomnom pomere síl radikálny obrat. Mladý arcivojvoda Karol (ako španielsky kráľ Karol III.) vstúpil na čele silnej armády na Pyrenejský polostrov. Postupne získaval jedno víťazstvo za druhým a cisárske armády víťazili i v španielskych dŕžavách v Taliansku. Postupom času sa sily vyrovnali a rozhodujúci obrat v tejto vojne vyvolala smrť rímskonemeckého cisára a Karolovho brata Jozefa I.

Hlava habsburskej monarchie[upraviť | upraviť zdroj]

Pečať Karola VI.

Karol sa ako jeho nástupca stal hlavou habsburskej monarchie (uhorským kráľom bol korunovaný 22.5.1712 v Bratislave, česká korunovácia prebehla 5.9.1723) a cisárom rímskonemeckej ríše (zvolený vo Frankfurte nad Mohanom 12.10.1711, korunovaný tamtiež 22.12.1711). Týmto aktom sa stal pre členov protifrancúzskej koalície neprijateľný ako španielsky panovník, pretože by to bol práve on, kto by do svojich rúk sústredil príliš veľkú moc.

R. 1713 uzavrelo Anglicko a ďalší doterajší spojenci Habsburgovcov s vojnou vyčerpaným Francúzskom mier v Utrechte, ktorým bolo potvrdené nástupníctvo Filipa V. na španielskom tróne (pod podmienkou, že španielske dŕžavy nespojí s Francúzskom). Ďalšou mierovou zmluvou uzavretou v Rastatte r. 1714 ukončil svoj boj i Karol VI., ktorý ako kompenzáciu za rezignáciu na španielsky trón dostal časť dôležitého panstva Španielska – Španielske Nizozemsko (dnešné Belgicko) a bývalé španielske dŕžavy na Apeninskom polostrove (Neapolsko, Milánsko a Sardínia).

Počas Karolovej 26-ročnej vlády sa začala prejavovať vnútorná slabosť habsburskej monarchie. Územné zisky z úspešnej vojny s Tureckom v r. 1716 – 1718 stratila v neskoršom strete na Balkáne o dvadsať rokov neskôr (1737 – 1738), v polovici 30-tych rokov prišla vinou neúspešného stretu s Francúzskom o niektoré územia v Taliansku.

Karol a situácia v Uhorsku[upraviť | upraviť zdroj]

Po svojom nástupe na cisársky trón a uzavretím Sátmárskeho mieru zriadil schválením uhorského snemu stálu armádu, čo mu umožnilo zlikvidovať posledné zvyšky osmanského panstva v Uhorsku. Po definitívnom vytlačení Turkov z Uhorska nastúpil kurz hospodárskej a politickej konsolidácie monarchie.

Vo vnútornej politike sa neúspešne pokúšal obmedziť privilégiá uhorskej šľachty a zaviesť do praxe starší plán centralizácie monarchie. Viacerými reformami schválenými uhorským snemom v r. 1723 upravil hospodárske, súdne i správne záležitosti krajiny. V r. 1728 – 1729 nastolil snemu otázku platenia štátnej dane šľachtou, po jeho zamietavom stanovisku snem do konca života nezvolal.

Viaceré územné, politické a náboženské otázky upravil v nariadení Resolutio Carolina.

O ťažkom postavení poddaných na Slovensku v období jeho vlády svedčia súpisy z r. 1715 a 1720, v ktorých kvôli stupňujúcemu sa útlaku zo strany šťachty a zemianstva bolo zistené masívne vysťahovávanie ľudí na Dolnú zem.

Pragmatická sankcia[upraviť | upraviť zdroj]

Sarkofág Karola VI. v Kapucínskej krypte vo Viedni

Veľké politické, územné i finančné obete Karola VI. stálo tiež medzinárodné uznanie pragmatickej sankcie. Tento zákon, deklarujúci nedeliteľnosť habsburskej monarchie a nástupníctvo na tróne v ženskej línii v prípade vymretia Habsburgovcov po meči, vydal Karol VI. v roku 1713, kedy ešte počítal s mužským potomkom. Snahe zabezpečiť na medzinárodnej scéne nástupníctvo najstaršej dcéry Márie Terézie padol za obeť i jeden z Karolových významných pokusov o začlenenie habsburskej monarchie medzi európske koloniálne mocnosti.

Hodnotenie Karolovej vlády[upraviť | upraviť zdroj]

Osobnosť a povahu Karola VI. značne poznamenal jeho pobyt v Španielsku. Zvykol si na španielsky dvorský rituál, ktorý mu veľmi vyhovoval. Zdôrazňovaním panovníkovho majestátu zväzoval viedenský dvor do úplne neprirodzenej strnulosti.

Karol VI. bol veľmi zbožným katolíkom, za jeho vlády sa rozpútala v monarchii ďalšia vlna rekatolizácie. Bol posledným mužským príslušníkom habsburskej dynastie (manželstvom jeho dcéry Márie Terézie s Františkom Štefanom I. Lotrinským pokračoval rod ako habsbursko-lotrinský).

Po svojej smrti bol pochovaný v blízkosti svojich rodičov a brata Jozefa I. v krypte u viedenských kapucínov.

Nápis na sarkofágu Karola VI. v Kapucínskej krypte vo Viedni
Venované večnej pamiatke. Nevýslovná bolesť oživuje posvätný popol zbožňovaného najjasnejšieho cisára Karola VI., ktorý veľmi šťastne a naplno, so stálosťou a statočnosťou Rakúšana a nielen v týchto dvoch, ale vo všetkých heroických cnostiach bol celkovo dokonalým a zdatným cisárom, ktorý aj v hrobe žije, aby si vedel, pútnik, že majestát ani pochovaný nikdy nezanikne.

Všeobecnému blahu prepožičaný roku Krista, nášho Pána 1685, 1. októbra, nebeskej vlasti vrátený roku 1740, 20. októbra, nemohol zanechať znamenitejšiu pamiatku než je obraz cnosti, múdrosti a zbožnosti, Máriu Teréziu, cisárovnú spravodlivosti a vládkyňu dobroty, okrasu, vzor a poriadok. Žil 55 rokov, 19 dní a 8 hodín.

Tituly Karola VI.[upraviť | upraviť zdroj]

Karol, z Božej milosti kráľ, rímsky cisár, nemecký kráľ, kráľ španielsky, uhorský, český, obojej Sicílie, jeruzalemský, arcivojvoda rakúsky, vojvoda burgundský, brabantský, milánsky, knieža švábske, katalánske, markgróf Svätej rímskej ríše, gróf habsburský, flámsky, tirolský.

Rodinné pomery[upraviť | upraviť zdroj]

S Alžbetou Kristínou, s ktorou sa oženil 1. augusta 1708 v Barcelone, mali štyri deti:

Rodokmeň Karola VI.[upraviť | upraviť zdroj]

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ferdinand II. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ferdinand III. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Anna Bavorská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Leopold I. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Filip III.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Anna Španielska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Margaréta Habsburská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol VI. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Wolfgang Viliam Neuburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Filip Viliam Falcko-neuburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Magdaléna Bavorská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Eleonóra Magdaléna Falcko-neuburská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Juraj II. Hesensko-darmstadtský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Amália Hesensko-darmstadtská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Žofia Eleonóra Saská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Panovnícke pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Karol VI. Habsburský
Predchodca
Jozef I. Habsburský
Cisár Svätej rímskej ríše
1711 – 1740
Nástupca
Karol VII. Albrecht
Český kráľ
1711 – 1740
Nástupca
Mária Terézia
Uhorský kráľ
1712 – 1740

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]