Taliančina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
taliančina
(italiano)
Štáty Taliansko a 29 iných štátov.
Región Južná Európa
Počet hovoriacich 70 miliónov
Poradie ?
Klasifikácia indoeurópske jazyky
Písmo latinka
Postavenie
Úradný jazyk Taliansko, Európska únia, Švajčiarsko, San Maríno, Slovinsko, oblasť Istria v Chorvátsku
Regulátor Accademia della Crusca
Jazykové kódy
ISO 639-1 it
ISO 639-2 ita
SIL ITN
Wikipédia
Adresa it.wikipedia.org
Pomenovanie Wikipédia, L'enciclopedia libera
Pozri aj: JazykZoznam jazykov
Portal.svg Jazykový portál

Taliančina je románsky jazyk, hovorí ním asi 70 miliónov ľudí, z ktorých väčšina žije v Taliansku.

Štandardná taliančina je založená na toskánskych dialektoch a je „kompromisom“ medzi jazykmi južného Talianska a galo-románskymi jazykmi na severe. Ustálený toskánsky štandard bol však v priebehu posledných desaťročí mierne ovplyvnený dialektmi, ktorými sa rozpráva v Miláne, ekonomickom centre krajiny.

Taliančina má zdvojené (alebo dlhé) spoluhlásky ako latinčina (na rozdiel od väčšiny dnešných románskych jazykov ako sú francúzština a španielčina). Ako vo väčšine románskych jazykov (s významnou výnimkou francúzštiny) na prízvuku závisí význam.

História[upraviť | upraviť zdroj]

História talianskeho jazyka je pomerne zložitá, ale moderný štandard jazyka zväčša formovali pomerne nedávne udalosti. Najskoršie zachované texty v jazyku, ktorý možno s určitosťou nazvať taliančinou (na rozdiel od jej predchodcu vulgárnej latinčiny), sú právne dokumenty z regiónu Benevento datované medzi 960-963.

Taliančina bola prvýkrát formalizovaná v 14. storočí prácami Dante Alighieriho, ktorý vo svojich básňach spolu známych ako Komédia (k čomu Dante neskôr pridal titul Božská) zmiešal juhotalianske dialekty, obzvlášť sicílsky, s jeho rodnou toskánčinou. Danteho milované práce boli čítané po celom Taliansku a jeho písaný dialekt sa stal kanonickým štandardom, ktorému ostatní rozumeli. Dantemu sa dodnes pripisuje štandardizácia talianskeho jazyka.

Vždy existoval odlišný dialekt taliančiny v každom meste, pretože mestá boli donedávna mestskými štátmi. Taliani si vo všeobecnosti myslia, že najlepšia hovorená taliančina je lingua toscana in bocca romana (toskánsky jazyk v rímskych ústach; toskánske dialekty s rímskym ohýbaním). Rimania sú známi jasnými a zreteľnými výrazovými prostriedkami, kým toskánsky dialekt (predpokladá sa, že odvodený od etruštiny a oskičtiny) je najbližším existujúcim dialektom k Danteho dnes štandardnej taliančine.

Na rozdiel od severotalianskych dialektov zostali staré južné dialekty zväčša nedotknuté francúzsko-okcitánskymi vplyvmi hlavne zo strany bardov z Francúzska v stredoveku (pozri línia La Spezia-Rimini). Ekonomická moc a na vtedajšiu dobu (neskorý stredovek) pomerne vysoké vývojové štádium Toskánska dali jeho dialektu váhu, hoci benátčina zostala rozšírenou v stredovekom talianskom obchodnom živote. Taktiež narastajúci kultúrny význam Florencie v obdobiach humanizmu a renesancie pomohli k ustáleniu jej ľudového dialektu v umení.

Klasifikácia[upraviť | upraviť zdroj]

Spisovná taliančina (spolu so severotalianskymi a stredotalianskymi nárečiami) je súčasťou východorománskych jazykov, kým juhotalianske nárečia patria do západorománskych jazykov. Románske jazyky patria medzi indoeurópske jazyky.

V iných deleniach je taliančina jediný príslušník tzv. italo-románskych jazykov, ktoré sú časťou románskych jazykov.

Na web stránke Etnologue majú vlastné delenie románskych jazykov na južné, západné a východné, pričom taliančinu zaraďujú veľmi neobvykle spolu s dalmatínčinou do jednej skupiny „italo-dalmatínske jazyky“, tú zase do „talianskych západorománskych jazykov“ a tie do (ich) západorománskych jazykov.

Geografické rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Taliančina je úradným jazykom Talianska, San Marína a je úradným jazykom kantónochv Ticino a Graubünden (Grigioni) vo Švajčiarsku. Je najpoužívanejším jazykom vo Vatikáne a druhým úradným jazykom v niektorých oblastiach Istrie v Chorvátsku a Slovinsku s talianskou menšinou. Vo veľkom rozsahu ju používajú imigrantské skupiny v Luxembursku, Nemecku, Belgicku, USA, Kanade, Venezuele, Brazílii, Argentíne a Austrálii. Rozpráva sa ňou aj v susednom Albánsku. V menšom rozsahu sa používa v častiach Afriky s bývalou talianskou nadvládou ako Somálsko, Líbya a Eritrea. Do veľkej miery sa taliančina učí v Monaku a na ostrove Malta a bola úradným jazykom krajiny do zavedenia angličtiny ústavou v roku 1934.

Oficiálne postavenie[upraviť | upraviť zdroj]

Taliančina je úradným jazykom v Taliansku, San Maríne, Švajčiarsku, na Istrii v Chorvátsku a samosprávnych celkoch Koper, Piran and Izola v Slovinsku.

Nárečia[upraviť | upraviť zdroj]

Delenie[upraviť | upraviť zdroj]

Nárečia taliančiny sa delia na dve skupiny s troma resp. štyrmi podskupinami, do ktorých patria rôzne vymedzované nárečia. Najbežnejšie delenie je:

  • severné (settentrionali):
    • galsko-italické:
      • piemontské
      • lombardské
      • ligúrske
      • tridentské
      • emilia-romagnaské
    • benátske
    • istrijské
  • stredojužné (centro-meridionali):
    • toskánske
    • stredné ("rímske") (mediani):
      • severné lazijsko-umbrijsko-marcheské
    • prechodné južné (meridionali intermedi):
      • južné lazijsko-umbrijsko-marcheské
      • abruzzské
      • moliské
      • kampánske
      • apulské
      • salentínske
      • lukanské
    • okrajové južné (meridionali estremi):
      • kalábrijské
      • západosicílske
      • východosicílske

Menšie nárečia sú milánske, bresciaské, bergamské, modenské, boloňské a tak ďalej, v podstate jedno na každé mesto.

Aj korzický jazyk je veľmi podobný taliančine a väčšina lingvistov ho považuje za dialekt toskánčiny, nárečia najbližieho modernej taliančiny.

Mnohé z takzvaných nárečí taliančiny, používaných na vidieku, sú tak odlišné od štandardnej taliančiny, že ich možno považovať za samostatné jazyky (zo strany niektorých lingvistov a obyvateľov, ktorí ich používajú). Preto možno rozlišovať medzi „nárečiami (štandardnej) taliančiny“ a „talianskymi nárečiami (alebo jazykmi)“. Napríklad web-stránka Ethnologue považuje za samostatné jazyky taliančinu, piemontčinu, lombardčinu, ligúrčinu, emilia-romagnačinu, neapolčinu-kalábrijčinu a sicílčinu.

Odkaz na taliansku stránku s prekladmi medzi talianskymi dialektami a taliančinou: http://www.dialettando.com/

Kultúrne prijatie nárečí[upraviť | upraviť zdroj]

Nárečia sa bežne nepoužívajú na všeobecnú komunikáciu ako napríklad v televízii, ale sú špecifické pre skupiny ľudí, ktorí nimi hovoria, v neformálnom kontexte. Hovorenie nárečím sa väčšinou považuje za znak nedostatku vzdelania. Mladšia generácia hovorí takmer výlučne štandardnou taliančinou, zvyčajne s niektorým miestnym prízvukom, ale nikdy tak, že by to prekážalo komunikácii.

Nárečia majú svojich nadšencov, ale je to malý zlomok populácie. Proklamácia nárečí niektorými politickými zoskupeniami ako Lega Nord skôr ublížila ako pomohla stavu severných dialektov.

Nárečia sa často používajú napr. vo filmoch pre komický efekt alebo dojem stereotypu; severné dialekty zvyknú vyjadrovať nenásytných, úzkoprsých kupcov; rímsky prízvuk sa spája s arogantnými primitívnymi násilníkmi; neapolský pripomína nečestných šikovných flákačov a sicílčina sa dokonca aj v Taliansku spája s mafiou. Mnohí scenáristi však objavujú aj expresívnejšie a spontánnejšie črty nárečí, často na prelomenie klišé a prezentáciu bohatšej, menej známej skutočnosti.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]