Florencia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O rovnomennej provincii pozri Florencia (provincia)
Súradnice: 43°47′S 11°15′V / 43.783°S 11.250°V / 43.783; 11.250
Florencia
(Firenze)
Mesto
Firenze-view-palazzo vecchio.jpg
Flag of Florence.svg
Vlajka
FlorenceCoA.svg
Erb
Štát Taliansko Taliansko
Región Toskánsko
Provincia Florencia
Nadmorská výška 50 m n. m.
Súradnice 43°47′S 11°15′V / 43.783°S 11.250°V / 43.783; 11.250
Rozloha 102 km² (10 200 ha)
Obyvateľstvo 360 858 (august 2012 [1])
Hustota 3 537,82 obyv./km²
Časové pásmo SEČ (UTC+1)
 - letný čas SELČ (UTC+2)
PSČ 50100
Tel. predvoľba 055
Poloha mesta v rámci Talianska
Red pog.svg
Poloha mesta v rámci Talianska
Wikimedia Commons: Florence
Webová stránka: comune.firenze.it
Duomo
Mosty

Florencia (tal. Firenze) je mesto v centre Toskánska v strednom Taliansku. Leží na rieke Arno a má približne 375 000 obyvateľov. Je hlavným mestom regiónu Toskánsko a krátky čas (1865 – 1871) bolo hlavným mestom Talianskeho kráľovstva. Florencii dlho vládla (1434 – 1494, 1512 – 1527 a 1530 – 1737) rodina Medici.

Okrem centra obchodu a financií stredovekej Európy je kolískou renesancie a talianskych klasikov ako sú Dante, Petrarca a Boccaccio. Je známa svojím bohatstvom umenia a architektúry. Z tohto dôvodu je už od 19. storočia prezývaná „talianske Atény“[2][3][4][5]

Dnes možno vo Florencii navštíviť a obdivovať majstrovské kúsky umelcov ako Botticelli, Michelangelo a Leonardo da Vinci v svetovo preslávených múzeách, v nádherných kostoloch, alebo dokonca pri prechádzkach mestom. Dnešná Florencia láka turistov z celého sveta, ktorí tu okrem histórie majú možnosť ochutnať vynikajúcu taliansku kuchyňu a najlepšie talianske vína. Podľa Euromonitor International bola 72. najnavštevovanejším mestom v roku 2009 s 1 685 000 návštevníkmi[6]

Od roku 1982 je historické centrum Florencie zapísané do Zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO. Magazín Forbes mesto zaradil medzi najkrajšie mestá sveta[7].

Florenzia je aj významným medzinárodným módnym[8] a talianskym hospodárskym centrom[8] . V roku 2008 mala 17. najvyšší hospodársky zisk v Taliansku[9].

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Rímske obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Florencia bola založená v roku 59 pred Kr. na pravom brehu rieky Arno rímskymi vojakmi – veteránmi Julia Caesara a získala názov Colonia Florentia – Kvitnúca. Sídlo typu vojenského tábora malo obdĺžnikový tvar so štyrmi bránami na každú svetovú stranu. Hradby prechádzali dnešným Piazza del Duomo na severe, Piazza della Signoria na juhu, Via del Tornabuoni na západe a Via del Proconsolo na východe.

Do roku 150 bolo v meste vybudované fórum (na mieste dnešného Piazza della Repubblica), kapitol, chrám, kúpele, akvadukt a amfiteáter. Ekonomický rozvoj antického mesta bol spojený s blízkosťou cesty Via Cassia vedúcej z Ríma do severného Talianska. Nová kolónia mala spojenie s vtedajšími etruskými mestami a po Arne tiež so Stredozemným morom. Vďaka tomu sa z Florencie stalo v prvých dvoch storočiach významné obchodné stredisko.

V meste sa začali usadzovať obchodníci prichádzajúci z východu, ktorí priniesli do kraja v 3. storočí kresťanstvo. Nová viera sa spočiatku šírila pomaly. Významnejší nástup nastal až po roku 393, kedy sa do Florencie uchýlil sv. Ambróz, vyhnaný z Milána. Ambróz zasvätil roku 393 najstarší kostol na severnom predmestí sv. Vavrinca (San Lorenzo) a ustanovil tu biskupa. To znamená, že sa San Lorenzo stala pôvodnou florentskou katedrálou. Na prelome 4. a 5. storočia vznikol ďalší kostol na ľavom brehu Arna – Santa Felicita (niekedy býva považovaný za najstarší kostol v meste). Po smrti prvého biskupa roku 433 bolo biskupské sídlo prenesené do Baptisteria San Giovanni, ktoré sa potom stalo na dlhé roky florentskou katedrálou.

Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]

Po páde západorímskej ríše bola za barbarských vpádov spustošená Florencia i celé Toskánsko a nastal tu hospodársky a politický úpadok. Ku krátkemu rozmachu došlo za vlády Byzancie v rokoch 553 – 569. Langobardi, ktorí prišli do severného Talianska v roku 568, mali o zničené Toskánsko záujem iba z obranného hľadiska proti južnejším dŕžavám Byzantíncov. Toskánsko sa v tej dobe stalo vojvodstvom, rozčleneným na menšie podvojvodstvá. Najvýznamnejším strediskom bola Lucca, ktorú Langobardi zrejme dobyli ako prvé toskánske mesto. Okrem Luccy prosperovala zrejme i Pisa ako obchodný, námorný a oporný bod. Ostatné toskánske mesta vrátane Florencie boli zanedbávané. V 6. storočí žilo v meste sotva tisíc obyvateľov, v 7. storočí ich počet ešte viac poklesol.

Toskánsko a Florencia sa začali znovu vzmáhať v 8. storočí potom čo v roku 774 dobyl Langobardskú ríšu Karol Veľký. Došlo tu k rozvoju remesiel, obchodu, poľnohospodárstva a miest. V polovici 9. storočia bola založená Toskánska marka s centrom v Lucce; prvý raz je v pramenňoch zmienená k roku 934. V tej dobe tu už panovali feudálne pomery a mestá boli v moci feudálnej vrchnosti, najmä biskupov. V roku 1032 získala markgrófstvo grófi z Canossy. Posledná členka rodu Matilda Toskánska sa stala toskánskou markgrófkou v roku 1076 po smrti svojho otca a brata a presídlila z Luccy do Florencie. Povesť mesta ako obľúbeného sídla markgrófky začala stúpať a Florencia sa znovu začala premieňať na kvitnúce obchodné stredisko. V spore pápeža Gregora VII. s cisárom Henrichom IV. poskytla Florencia podporu markgrófke Matilde, ktorá bola horlivou prívrženkyňou pápeža. Rivalita cisárov a pápežov naďalej významne poznamenala dejiny Florencie. Matilda odkázala svoje dŕžavy pápežovi. Toskánske mestá vrátane Florencie využila po jej smrti (1115) zápas medzi cisárstvom a Vatikánom a počas 12. storočia sa z moci feudálnych pánov emancipovala. Vo Florencii bolo dôležitým obdobím pre formovanie samosprávy 13. storočie.

Osobnosti mesta[upraviť | upraviť zdroj]

Partnerské mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Panoráma[upraviť | upraviť zdroj]

Panoráma Florencie
Panoráma Florencie

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Ufficio di statistica Area fiorentina dato all'ottobre 2012
  2. Carl Eduard Vehse: Die Weltgeschichte aus dem Standpunkte der Cultur und der nationalen Charakteristik. 41 Vorlesungen im Winterhalbjahr 1841/42 zu Dresden gehalten, Band I, Walthersche Buchhandlung, Dresden, 1842, Seite 412
  3. Adolf Beer: Ueber die fortschreitende Entwicklung der geschichtlichen Studien im Königreich Neapel von der zweiten Hälfte des 18. Jahrhunderts bis auf die Gegenwart. In Heinrich von Sybel: Historische Zeitschrift, Sechster Band. Cottasche Buchhandlung, München, 1861, Seite 326
  4. Blätter für literarische Unterhaltung, Jahrgang 1853, Erster Band, Januar bis Juni, Enthaltend Nr. 1-26, F. A. Brockhaus Verlag, Leipzig, Seite 159
  5. Franz Grillparzer: Gesammelte Werke. Band 5, R. M. Rohrer, 1949, Seite 327
  6. Euromonitor International City Ranking
  7. Forbes Magazine
  8. a b Time.com
  9. Übersicht des Durchschnitteinkommens in Italien

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]