Albánsko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Albánska republika
Vlajka Albánska Znak Albánska
Vlajka Znak
Národné motto:
„Ti, Shqipëri, më jep nder, më jep emrin Shqiptar“
Štátna hymna:
Himni i Flamurit (Óda na vlajku)
Europe-Albania.svg
Miestny názov  
 • dlhý Republika e Shqipërisë
 • krátky Shqipëria
Hlavné mesto Tirana
41°20′ s.š. 19°48′ v.d.
Najväčšie mesto Tirana
Úradné jazyky albánčina, gréčtina, a rumunčina
Regionálne jazyky
Štátne zriadenie
hlava štátu
predseda vlády
prezidentská republika
Bujar Nishani
Edi Rama
Vznik 28. november 1912
Susedia Srbsko, Čierna Hora, Macedónsko, Grécko
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
28 748 km² (139.)  
1 350 km² (4,7 %)
Počet obyvateľov
 • sčítanie (2011)
 • hustota ()
 
2 831 741
99/km² (88.)
Mena lek = 100 quindarka ()
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+2)
(UTC)
Medzinárodný kód ALB / AL
Medzinárodná poznávacia značka AL
Internetová doména .al
Smerové telefónne číslo +355
Satelitná snímka Albánska

Albánsko (albán. Shqipëria) dlhý tvar Albánska republika, je hospodársky slabo rozvinutá krajina v juhovýchodnej Európe na Balkánskom polostrove.

Jej západné prímorské teritórium v priestore polostrova Karaburun a ostrovov Sazan a Ksamil vlastne oddeľuje Iónske more od Jadranského mora. Na severe susedí so Srbskom (provincia Kosovo), Čiernou Horou, na juhu a juhovýchode s Gréckom, východnú hranicu tvorí Macedónsko. Územie južného Albánska sa tradične nazýva Severný Epirus (albán. Epiri i Voriut).

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Dnešní Albánci môžu mať pôvod v starovekých Ilýroch, hoci toto tvrdenie je nepodložené. Iná teória hovorí, že Albánci sú potomkovia Trákov, ktorí do Albánska prišli v rannom stredoveku. Albánci sú pravdepodobne národ, ktorý vznikol miešaním starovekých balkánskych etník ktoré sa nachádzali na území dnešného Albánska, teda Illýri, Gréci, Rimania a Slovania. Ilýri však obývali južný Balkán už dlho predtým, než sa sem dostali Gréci, Rimania a Slovania.

Starovek[upraviť | upraviť zdroj]

Rozšírenie starovekých Grékov, ktorí obývali aj veľkú časť dnešného Albánska

Pôvodní, autochtónni obyvatelia boli Ilýri, ktorí žili v malých skupinách (kmeňoch), ktoré sa neskôr začali združovať pod jednotnú správu pod gréckym vplyvom. Na juhu Albánska sa usadila grécka komunita, ktorá tu prežila dodnes. Veľká časť južného Albánska patrila do starovekého Grécka, lebo bola súčasť kraja Epirus. V tomto územií žili grécke kmene, tzv. Epiróti. Časť pobrežného a stredného Albánska neskôr kolonizovali dórske grécke mestské štáty. Starí Gréci teda obývali skoro polovicu dnešného Albánska.

V 2. storočí pred Kr. existovalo na území Albánska už niekoľko ilýrskych kráľovstiev. V tej dobe sa prudko rozvíjalo Rímske impérium. Albánske územie sa javilo ako vhodné predpolie pre ďalšiu expanziu na východ a tak roku 229 pred Kr. vyslal Rím prvé expedičné zbory. Albánsko sa stalo ilýrskou provinciou na ďalších 600 rokov. Veľká časť Illýrskeho obyvateľstva na územií dnešného Albánska sa počas rímskej vlády romanizovala, hoci v horských oblastiach sa stále udržiavala illýrska reč. Juh Albánska si uchoval grécky jazyk. Nastáva postupná christianizácia obyvateľstva.

Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 395 sa Rímska ríša rozpadla na dva polovice – ríšu Západorímsku a Východorímsku (Byzantskú), ktorej súčasťou sa stalo aj dnešné Albánsko. Vďaka sťahovaniu národov bola celá oblasť Illýrie od 5. storočia vyplienená Vizigótmi, Hunmi a Ostrogótmi, v 7. a 8. storočí sa tu usadilo veľké množstvo Slovanov, ktorí z veľkej časti pôvodné ilýrske obyvateľstvo asimilovali (oblasť dnešného Slovinska, Chorvátska, Srbska, Bosny a Hercegoviny). Naopak tomu bolo v Albánsku, kde sa Slovania asimilovali s Illýrmi a svoj jazyk prestali používať. Od 8. storočia je tento región známy ako Albánsko. Názov je gréckeho pôvodu, pôvodne toto územie byzantskí Gréci nazývali Arvanitia, pretože starí Albánci sa nazývali Arvaniti, neskôr Alvania, obyvatelia boli Alvani. Nie je však známe, ako sa Albánci sami označovali.

Potom, ako Byzancia stratila územie s dnešným Albánskom, mnohí Gréci, hlavne zo stredného, ale aj z južného Albánska sa albanizovali. Počas stredoveku sa na juhu Albánska usadili aj románski Arumuni. Je však možné, že Arumuni žili v Albánsku už od staroveku a ide o potomkov miestneho rímskeho obyvateľstva. V 13. a 14. stor. nastáva veľká expanzia Albáncov, ktorí sa usadili v dnešnom severogréckom kraji Epirus. Iné, lúpežné skupiny Albáncov vyplienili Stredné Grécko a Tesáliu, kde aj na istý čas vládli. Najznámejší útok viedol Albánec Spatha. Vyhnali ich odtiaľto až zákroky Benátčanov a Byzantských Grékov. Albánci sa tak v týchto krajoch nemohli usadiť a museli sa vrátiť späť do dnešného Albánska. V rovnakom období však európski a grécki vládcovia Grécka pozvali Albánskych osadníkov, aby osídlili málo zaľudnené oblasti Grécka. Albánci, Arvaniti osídlili grécke kraje Atiku, južnú Boiotiu, južnú Eubóju, malé územia na Peloponézu a dostali sa až na ostrovy Ydra, Spetses, Poros a Salamína. Títo Albánci sa kultúrne pogréčtili, no uchovali si svoj jazyk.

Turecká vláda[upraviť | upraviť zdroj]

Zhruba od polovice 15. storočia bolo Albánsko formálne v područí Osmanskej ríše. Ľudia žijúci v horách sa však neustále búrili. v priebehu 16.–17. storočia Albánci hromadne prestupovali na islam, od 17. storočia sa stali spolu s bosnianskymi moslimami hlavnou oporou tureckej moci na Balkáne, neplatili dane. Do konca 17. storočia sa stal islam náboženstvom takmer 70% obyvateľstva (hlavne pre vysoké dane uvalené na kresťanov). Na islam prestúpili aj takmer všetci Albánci z Epiru. Moc osmanského impéria začala slabnúť ku koncu 19. storočia, kedy došlo k obrodeniu albánskej reči a kultúry a vzniklo hnutie, ktorého cieľom bola samostatnosť Albáncov vo veľmi miniatúrnom kultúrnom kruhu ktorý nemal žiadny praktický dosah na politiku. Túžba po nezávislosti sa prejavila nielen u Albáncov, čo viedlo k prvej balkánskej vojne, kedy sa proti Osmanskej ríši postavili armády Srbov, Grékov a Bulharov.

Osmanská ríša sa rozpadla a Albánsku bola z medzinárodných dôvodov vnútená nezávislosť. Albánci požadovali zachovanie v Osmanskej ríši čo bolo neprijateľné pre balkánske štáty. Zástupcovia štátov rokujúci na mierovej konferencii po ukončení prvej balkánskej vojny (Británia, Nemecko, Rusko, Rakúsko, Francúzsko a Taliansko) nezávislosť Albánsku vnútili. Počas nezávislosti manželkou albánskeho kráľa bola Geraldína rod. Apponyiová (rodáčka zo Slovenska – Oponice (Topoľčiansky okres)). Takmer 50% obyvateľstva, ktorí sa považovali za Albáncov tak zostalo mimo územia nového albánskeho štátu. Ale v danom období Albánci tvorili vo všetkých sporných oblastiach minoritu ako ju dnes tvoria v Macedónsku alebo Čiernej Hore a Srbsku. Albánska populačná explózia za posledných 90 rokov zmenila demografickú situáciu. Čím bolo zarobené na problémy, ktoré Balkánom zmietajú dodnes.

Moderné dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj: Zoznam vládcov Albánska

Počas 1. svetovej vojny bolo územie Albánska striedavo okupované vojskami Rakúska, Francúzska, Grécka.

Gréci striedavo ovládali južné Albánsko, tzv. Severný Epirus, pretože v tomto území tvorilo grécke obyvateľstvo až 90%. Po vojne bola snaha víťazných mocností (Británie, Francúzska a Talianska) rozdeliť albánske územie medzi jeho susedov (Chorvátsko, Grécko). Tento návrh bol však americkým prezidentom Wilsonom vetovaný a tak bolo roku 1920 Albánsko prijaté do Spoločenstva národov. V roku 1939 bolo Albánsko bez odporu okupované Talianskom. Kráľ Viktor Emanuel bol deklarovaný ako albánsky kráľ.

Po začiatku 2. svetovej vojny potom, čo nacistické Nemecko spolu s Talianskom okupovali Juhosláviu a Grécko, boli regióny Kosova a Kamerie pripojené k Albánsku. Preto Albánci podporovali Mussoliniho Taliansko, boli na úkor susedov spojení v bábkovom kráľovstve Viktora Emanuela. Po kapitulácii Talianska sa hromadne pripojili na stranu komunistov v čele s Enverom Hodžom. Tento stav trval až do konca roku 1944, kedy sa Nemci z oblasti stiahli a hranice sa vrátili do pôvodného stavu.

Po druhej svetovej vojne sa k moci (za výdatnej pomoci súdruhov z Juhoslávie) dostali komunisti, vedení Enverom Hodžom. Došlo k znárodneniu priemyslu, ďalšej industrializácii, likvidácií súkromného poľnohospodárstva (veľkostatkári) a kolektivizácii. Albánska politika a ekonomika sa stala závislou na pomoci Sovietskeho zväzu. Hodžovi však politický vývoj európskych socialistických krajín nevyhovoval (považoval ho za málo revolučný) a po určitých politických roztržkách zo ZSSR boli pretrhnuté všetky putá s touto krajinou a politická orientácia bola roku 1961 prevedená na komunistickú Čínu. Tento stav trval až do roku 1978, kedy Čína odmietla ďalšiu podporu albánskemu priemyslu. Albánsko sa tak stalo politicky aj ekonomicky najizolovanejšou krajinou Európy.

Počas tohto obdobia boli kruto potlačené národné práva Grékov a Arumunov. Časť gréckeho obyvateľstva bola násilne albanizovaná, grécke školy boli definitívne zatvorené a bola zrušená grécka autonómia južného Albánska. Pád socialistického zriadenia v ostatných európskych krajinách na začiatku 90. rokov 20. storočia viedol k pádu „komunizmu“ aj v Albánsku (1991).

V roku 1997 vypukli v krajine závažné nepokoje, ktoré spôsobili faktický rozpad albánskeho štátu. Veľká časť zbraní a munície z vojenských skladov skončila v rukách civilistov. Vo voľbách, ktoré prebehli po čiastočnej stabilizácii situácie v istom roku, porazila do tej doby vládnúcu Demokratickú stranu Albánska Saliho Berishu (PDSh) Socialistická strana Fatosa Nano (PSSh).

Kríza v Kosove v roku 1999 posilnila zahranične politickú pozíciu Albánskej republiky. Ochota k riešeniu dopadu kríze v susednom Kosove sa prejavila predovšetkým v krátkodobom prijatí cca 500 tisíc kosovských utečencov a v poskytnutí albánskeho územia pre činnosť jednotiek NATO. Odmenou bola nezanedbateľná finančná pomoc USA a krajín EU v nasledujúcich rokoch, čo však na vnútropolitickej scéne prispelo len ku krátkodobému utlmeniu rozporov medzi vládnucou stranou (PSSh) a opozíciou (PDSh) aj vnútri oboch týchto blokov.

V júni až auguste 2001 prebehli parlamentné voľby, v ktorých znovu zvíťazila PSSh (so svojimi koaličnými partnermi získala 89 miest v 140–člennom parlamente). Priebeh a výsledok volieb polarizáciu albánskej politickej scény vyostril. Kvôli rôznym nedostatkom prebehli celkovo v piatich kolách. Poslanci opozičnej PDSh ich konečné výsledky spochybnili a až do januára 2002 bojkotovali zasadanie parlamentu.

Demografia[upraviť | upraviť zdroj]

Etnografická mapa Albánska, biela farba-Albánci, modrá farba-Gréci, žltá farba-Arumuni, zelená farba-Srbi, ružová farba-Macedónci.

Presný počet národnostných menšín v Albánsku nie je celkom ujasnený, keďže albánska politika nepriznáva pravdivé čísla, ktoré prikrášľuje v prospech Albáncov. Albánci tvoria podľa pravdivých predpokladov približne 75% obyvateľstva. Najsilnejšia menšina sú Gréci, ktorí tvoria asi 15% obyvateľstva, nasledujú Arumuni (7%) a zvyšok tvoria Srbi, Cigáni, Turci a slovanskí Macedónci. Z hľadiska náboženského vyznania, približne 75% tvoria moslimovia-Albánci, zvyšok tvoria kresťania, z ktorých asi 5% sú katolíci (Albánci), zvyšok sú grécki pravoslávni kresťania (Gréci, Arumuni, Albánci).

Gréci už od staroveku žijú v južnej časti Albánska, sústreďujú sa v mestách Gjirokastër (novogr. Αργυρόκαστρο Arjyrokastro), Himarë (novogr. Χειμάρρα Chimara), Sarandë (novogr. Άγιοι Σαράντα Ajii Saranda), Vlorë (novogr. Αυλώνα Αvlona), Delvinë (novogr. Δελβινο Delvino). Gréci obývajú aj albánsky ostrov Ksamil (novogr. Εξαμίλια Examilia), ktorý sa nachádza pri gréckom ostrove Korfu.

Kultúrnym strediskom Grékov v južnej časti Albánska bol už od byzantskej doby Gjirokaster.

Arumuni obývajú južné a stredné Albánsko a obývajú aj ostrov Sazan (novogr. Σάσων Sason). Najväčším strediskom Arumunov je však mesto Korçë (novogr. Κορυτσά Koritsa, arum. Corceao), ktoré bolo známe svojimi podnikateľskými aktivitami už v osmanskej dobe. Známym arumusnkým centrom je aj mesto Voskopojë (novogr. Μοσχόπολη Moschopoli, arum. Moscopole). V Moscopoli žili aj grécki podnikatelia. V strede krajiny žijú Arumuni v meste Divjakë.

Slovanské obyvateľstvo žije hlavne na hranici s Macedónskom, pri jazere Prespa. Mnoho etnických Grékov sa po páde komunizmu vysťahovalo do Grécka a emigrácia pokračuje aj dnes, keďže sú rôzne spory medzi Gréckom a Albánskom. Okrem Grékov z Albánska emigrujú do Grécka aj mnohí Albánci.

Náboženské zloženie obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

Územie Albánska sa nachádza na mieste, kde sa stretávajú tri veľké náboženstvá - sunnitský islam, rímsky katolicizmus a pravoslávie. Rímsky katolicizmus je rozšírený hlavne v severných oblastiach štátu, ktoré boli dlho pod kontrolou Benátskej republiky. V týchto oblastiach odolali katolíci aj násilnej islamizácii od 15. storočia a v 20. storočí aj násilnej ateizácii. Pravoslávie je rozšírené hlavne na juhu krajiny, ktorý bol dlho súčasťou Byzantskej ríše a aj v súčasnosti tu žije silná grécka komunita. Islam sa rozšíril hlavne v strednej časti štátu, ale vyznávajú ho aj Albánci v Kosove a v Macedónsku. V rokoch 1967 až 1990 bolo Albánsko vyhlásené za ateistický štát a všetky kostoly a mešity boli zatvorené, zničené alebo zmenené na múzeá, športové haly alebo poľnohospodárske budovy. Kňazi a iní náboženskí predstavitelia boli buď popravení alebo zatvorení na dlhé roky do väzenia. Náboženský život sa začal pomaly obnovovať až po páde komunistického režimu v roku 1990.
Podľa údajov z roku 2011 žije v Albánsku :
56,70 % sunnitských moslimov
10,03 % rímskych katolíkov
6,75 % pravoslávnych
2,09 % bektašov (moslimská sekta)
0,14 % ostatných kresťanov (hl. protestantov)
2,50 % ateistov
13,79 % nedeklarovalo svoje vyznanie

Tradičná kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Tradičný albánsky kroj, gréckeho pôvodu.

Albánci sú známi svojou bohatou mytológiou, ktorá má ešte pohanské, predkresťanské korene a vykazuje istú podobnosť s gréckou mytológiou. Kultúrne rozdiely existujú medzi severnými a južnými Albáncami. Severní Albánci majú kultúru podobnú ostatnému Balkánu, zatiaľ čo tí južní boli vystavení silnému gréckemu kultúrnemu vplyvu, čo je vidieť aj na tradičnej kultúre. Obidve časti však odrážajú aj silný osmanský kultúrny odkaz. Najznámejšie albánske legendyGjergj Elez Alia či Rozafa.

Tradičná ľudová hudba (albán. këngë) sa dá rozdeliť medzi severoalbánskym a južnoalbánskym štýlom. Hudba na severe Albánska je v typickom balkánskom štýle, podobá sa srbskej národnej hudbe. Ľudová hudba z južného Albánska sa viac podobá gréckej ľudovej hudbe, hlavne tej z kraja Epirus. Hlavným nástrojom je klarinet a husle. Spievajú sa polyfonické melódie, ktoré majú pôvod v starovekom Grécku. V albánskej hudbe je badateľný aj taliansky vplyv, hlavne v tej zo severu krajiny. V tradičných tancoch je taktiež badateľný silný grécky vplyv. K tradičnému albánskemu mužkému kroju patrí suknica fustanella, ktorú nosia aj pevninskí Gréci a južní Albánci. Tradičný albánsky kroje je podobný gréckemu a jeho pôvod je tiež grécky.

Jazyk[upraviť | upraviť zdroj]

Albánsky jazyk (albán. Gjuha shqipe) je pravdepodobne moderným potomkom starovekej tráko-illýrštiny a tvorí samostatnú európsku vetvu. Albánčina sa rozdeluje podľa pôvodu na severoalbánsky a juhoalbánsky dialekt (gheg a tosk) a patrí medzi gramaticky najzložitejší balkánsky jazyk. Počas svojho vývinu od tráko-illýrštiny sa do tohto jazyka dostalo mnoho slov z gréčtiny a latinčiny. Silný latinský charakter nadobudla stará tráko-illýrčina z územia Albánska počas rímskej doby, množstvo gréckych slov sa do albánskeho jazyka dostalo už v staroveku, ale aj počas byzantskej a tureckej nadvlády. Najviac gréckeho vplyvu v jazyku nachádzame v južnoalbánskom dialekte, keďže tu bolo v stredoveku asimilovaných mnoho Grékov.

Slová gréckeho pôvodu sú napr. kopilje (dievča, po grécky kopela), kopšt (záhrada, grécky kipos), gjitone (sused, grécky jitonas) a klišë (kostol, grécky ekklisia).

Slová latinského pôvodu sú napr. mik (kamarát, latinsky amicus), libër (kniha, latinsky libra), qytet (mesto, latinsky civitas), kafšë (vec, latinsky causa), rjetë (sieť, latinsky rete), šërbej (slúžiť, latinsky servire), šekulli (storočie, latinsky secullum), ëšte (je, latinsky est).

Albánčina obsahuje aj niekoľko slovanských a tureckých slov.

Administratívne rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

12 krajov (prefektúr)[upraviť | upraviť zdroj]

(qarqe; jednotné číslo: qark; polooficiálne aj prefekturë/prefektura)      kraje
kraje Albánska
č.    kraj    okresy    hl. mesto    obyvateľov

1 Berat Berat, Kuçovë, Çorovodë Berat 193 020
2 Dibër Bulqizë, Dibër, Mat Peshkopi 189 854
3 Drač Drač, Krujë Drač 245 179
4 Elbasan Elbasan, Gramsh, Librazhd, Peqin Elbasan 362 736
5 Fier Fier, Lushnjë, Mallakastër Fier 382 544
6 Gjirokastër Gjirokastër, Përmet, Tepelenë Gjirokastër 112 831
7 Korçë Devoll, Kolonjë, Korçë, Pogradec Korçë 265 182
8 Kukës Has, Kukës, Tropojë Kukës 111 393
9 Lezhë Kurbin, Lezhë, Mirditë Lezhë 159 182
10 Shkodër Malësi e Madhe, Pukë, Shkodër Shkodër 256 473
11 Tirana Kavajë, Tirana Tirana 597 899
12 Vlorë Delvinë, Sarandë, Vlorë Vlorë 192 982

36 okresov[upraviť | upraviť zdroj]

(rrethe) okresy
okresy Albánska

  Berat
  Bulqizë
  Delvinë
  Devoll
  Dibër
  Drač
  Elbasan
  Fier
  Gjirokastër
10  Gramsh
11  Has
12  Kavajë

13  Kolonjë
14  Korçë
15  Krujë
16  Kuçovë
17  Kukës
18  Kurbin
19  Lezhë
20  Librazhd
21  Lushnjë
22  Malësi e Madhe
23  Mallakastër
24  Mat

25  Mirditë
26  Peqin
27  Përmet
28  Pogradec
29  Pukë
30  Sarandë
31  Shkodër
32  Skrapar
33  Tepelenë
34  Tirana
35  Tropojë
36  Vlorë

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Územie Albánska pozostáva zo 4 oblastí: na sever od najväčšej rieky Drin (dĺžka 281 km) sú Albánske Alpy s masívom Prokletije (Maja Jezercë 2 694 m n. m.), stredná vnútrozemská hornatá oblasť je s najvyšším albánskym vrchom Veľký Korab (2 751 m n. m.) a panvou dvoch krasových jazier – Ohridského a Prespanského, tretiu juhovýchodnú časť krajiny tvorí krasové územie povodia rieky Vjosës po grécku hranicu a poslednou oblasťou je pobrežná nížina tiahnúca sa od juhu až k Skadarskému jazeru na hranici s Čiernou Horou.

Príroda[upraviť | upraviť zdroj]

Stredomorské vždyzelené rastlinstvo s tvrdolistou tŕnitou vegetáciou (tzv. macchie) pri pobreží prechádza s nadmorskou výškou do dubových a bukových, neskôr do borovicových lesov až alpínskych lúk.

Albánsko s priemernou nadmorskou výškou 700 m sa považuje za jednu z najvyššie položených európskych krajín. Lesy pokrývajú pohoria až do výšky 1 700 m. Prímorské nížiny sú tvorené množstvom plytkých zálivov, lagún, jazier a naplavenín. Okrem bežnej stredomorskej fauny stojí za povšimnutie najmä endemický pstruh koran v sladkovodnom Ohridskom jazere a hniezdiská ohrozeného pelikána kučeravého v lagúne Karavastasë, západne od mesta Lushnjë. Lesy sú pomerne chudobné na vysokú zver, hojný je však výskyt zajacov a diviakov, zo šeliem treba spomenúť vlka, líšku, rysa, šakala, kunu a divú mačku.

Klimatické podmienky[upraviť | upraviť zdroj]

Stredomorské podnebie sa uplatňuje najmä v južných častiach krajiny chránenej vysokými horstvami s miernou a daždivou zimou (Sarandë 8 – 10 °C) a dlhým teplým letom (25 °C pri 180 bezoblačných dňoch na Albánskej riviére).

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Ložiská ropy, zemného plynu; ťaží sa prírodný asfalt, hnedé uhlie, chróm, meď, nikel, železo, bauxit, soľ. Rozvíja sa priemysel textilný, potravinársky, tabakový a energetika (hydroelektrárne na rieke Drin, Mat, Seman a Bistricë). Pestuje sa kukurica, pšenica, ryža, bavlna, cukrová repa, tabak, olivy, hrozno, citrusy a figy. Chová sa hovädzí dobytok, ovce, kozy, rozšírený je aj rybolov. Vývoz – ropa, rudy, asfalt, cigarety, koňak (zn. SKANDERBEU), ovocie a zelenina.

Doprava

  • železničná – 720 kilometrov, hlavný ťah z čiernohorskej Podgorice do Vlory.
  • cestná – 18 450 kilometrov, asfaltové sú len hlavné cesty aj to nevyhovujúcej kvality (výnimkou je 22 km úsek štvorprúdovej diaľnice s osvetlením z letiska Rinas do Tirany). Vozový park je zastaraný, najviac mercedesov v Európe k počtu obyvateľov. Nepravidelné autobusové spoje starými čínskymi autobusmi, alebo Karosami. Najvýhodnejšia doprava je minibusovými taxíkmi pre 6 až 8 osôb. Po celej krajine je zlá orientácia – chýbajú smerové ukazovatele a označenia obcí. Benzín 91 – 98 oct. stojí 0,82 až 1 USD; čerpacích staníc je dostatok.
  • letecká – jediné medzinárodné letisko Rinas prijíma lietadlá spoločností MALÉV, AIR FRANCE, SWISSAIR, rumunský TAROM a OLYMPIC AIRLINES z Grécka.

Turistika a cestovný ruch[upraviť | upraviť zdroj]

Albánske pobrežie

Do roku 1991 prakticky neexistoval, až na málopočetné skupinky organizovaných návštevníkov zo západných krajín. Domáci trávili svoju dovolenku v skromných ubytovniach pobrežných oblastí. Pre mládež boli vytvorené pionierske tábory a študentské základne. Albánsko sa však postupne otvorilo svetu a privítalo turistov z celého sveta, ktorí objavili dosiaľ skryté krásy a zaujímavosti tohto štátu: historické pamiatky starých kultúr Grékov, Rimanov, Byzantíncov, ale najmä jedného z najstarších európskych národov indoeurópskeho pôvodu – Illýrov. Za návštevu stoja aj moslimské mešity zo stredoveku i grécke ortodoxné kostolíky so vzácnymi maľbami a ikonami. Zo stavieb komunizmu „vyniknú“ Hodžove betónové bunkre postavené proti útoku fiktívneho nepriateľa, ktorých bolo roztrúsených po celej krajine – od pobrežných nížin po neprístupné vrchy až 800 000.

Vynikajúce sú podmienky pre horolezectvo a vysokohorskú turistiku v panenských Albánskych Alpách, najmä v oblastiach Theth a Valbonë. Esteticky pôsobí územie od oblasti jazier Ohrid – Prespan na juh až po kaňony, kaskády a meandre údolia riečky Vjosës. Organizácia turistického ruchu však nie je postačujúca. Cesty sú nekvalitné, chýbajú turistické chodníky, informačné tabule, vhodné značenia a mapy.

Ďalším lákadlom Albánska je riviéra so štrkovo – piesočnými plážami sa začína v prímorskom letovisku Sarandë. Nevýhodou je minimálna infraštruktúra, ktorá sa ale postupne rozrastá. V Durreskom (Dračskom) zálive nájdeme už široké piesčité pláže s množstvom súkromných víl, penziónov, bufetov a reštaurácií v príjemnom prostredí borovíc. Zvyšujúci sa počet zahraničných turistov v Albánsku zintenzívnilo stavbu nových ciest, rozširovanie železničnej siete a sprístupnenie nových turistických oblastí. V centrách turistického ruchu začali pracovať cestovné agentúry, napreduje výstavba luxusných hotelov i turistických ubytovní a kempov. Hoci podmienky na rozvoj cestovného ruchu sú vynikajúce, neistá politická a bezpečnostná situácia zatiaľ investorov odrádza.

Národné parky Albánska[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bredhi Drenovës rozprestiera sa na svahoch pohoria Moravë juhovýchodne od mesta Korçë
  • Dajti zalesnená vrcholová časť rovnomenného masívu s pôvodným listnatým lesom na vápenci vo výške 1 600 m n. m., východne od Tirany
  • Divjakës situovaný v lagúne Karavastasë; rozľahlé porasty zamokreného lesa s borovicou píniovou /Pinus pinea/ a hniezdisko vzácneho pelikána kučeravého (Pelecanus crispus)
  • Llogaras v krajinársky estetickej oblasti s cestnými serpentínami do horského sedla vo výške 1 027 m, je predmetom ochrany vo väčšej miere pôvodný borovicový porast v nadmorskej výške 1 400 m
  • Lurës oblasť centrálnej pahorkatiny západne od Peshkopi so zaujímavými krasovými a glaciálnymi javmi – napr. sústava jazier ľadovcového pôvodu
  • Thetit vysokohorský NP s krasovými javmi vápencov a dolomitov s mimoriadne bohatým zastúpením alpínskych druhov rastlín a lúkami podhorského pásma pri hranici s Čiernou Horou
  • Tomori vysokohorský NP vo výške 800 – 2 400 m n. m. východne od mesta Berat

Okrem NP je predmetom ochrany ešte 24 prírodných rezervácií a 2 000 prírodných pamiatok.

Albánske jazerá[upraviť | upraviť zdroj]

V Albánsku sa nachádza viac ako 150 väčších či menších jazier rôzneho pôvodu – krasové, tektonické, glaciálne, lagúnové a riečne.

  • Skadarské (Liqeni i Shkodrës) rozloha 356 – 388 km² (premenlivá plocha), z toho 148 km² v Albánsku, patrí medzi krasové jazerá a je najväčšie na Balkáne
  • Ohridské (Liqeni i Ohrit) 367 km², z toho 119 km² v Albánsku, hlboké až 286 m, vzniklo ako tektonické – prepadom horstva a zatopením krasových polí, je najväčším jazerom tohto druhu na svete
  • Prespanské (Liqeni i Prespës) predstavuje komplex tektonicko – krasových jazier Veľkej a Malej Prespy o celkovej rozlohe 285 km², z toho 49,5 km² v Albánsku, vo výške 853 m n. m., hĺbka 54 m
  • Lurské jazerá (Liqenet e Lurës) sústava malých horských glaciálnych jazierok v národnom parku rovnakého mena
  • Butrintské (Liqeni i Butrintit) 16 km², je príkladom lagúnového jazera oddeleného úzkym prielivom od Jónskeho mora na juhu krajiny

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]