Benátky (mesto)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Svetové dedičstvo UNESCO
Benátky
(tal. Venezia)
Talianske mesto
Collage Venezia.jpg
Štát Taliansko Taliansko
Región Benátsko
Nadmorská výška m n. m.
Súradnice 45°26′15″S 12°20′09″V / 45.43750°S 12.33583°V / 45.43750; 12.33583
Rozloha 414,57 km² (41 457 ha)
Obyvateľstvo 270 660 (30. 4. 2009)
Hustota 652,87 obyv./km²
Vznik 667
Primátor Giorgio Orsoni
Časové pásmo SEČ (UTC+1)
 - letný čas SELČ (UTC+2)
PSČ 30100
Telefónna predvoľba 041
Lokalita svetového dedičstva UNESCO
Názov Venice and its Lagoon
Rok 1987 (#11)
Číslo 394
Región Európa a Severná Amerika
Kritériá i, ii, iii, iv, v, vi
Poloha mesta Benátky v Taliansku
Red pog.svg
Poloha mesta Benátky v Taliansku
Wikimedia Commons: Venice
Webová stránka: http://www.comune.venezia.it/

Benátky (tal. Venezia, v benátskom nárečí Venezsia) sú hlavné mesto severotalianskeho regiónu Benátsko, ležiace v močaristej Benátskej lagúne, v severnej časti Jadranského mora. Jeho historické jadro sa nachádza na plytkej lagúne. Novšie časti mesta boli vybudované pozdĺž pobrežia medzi ústím rieky Pád a riekou Piava. V dňoch zvaných „aqua alta“ (vysoká voda), ktorých býva každoročne priemerne 54, sa tu zvýši hladina mora až o 90 cm.[1] [2] [3]

Celá benátska communa mala 1. januára 2004 271 633 obyvateľov, z toho v historickom centre žilo (centro storico) 62 000 obyvateľov a mimo lagúny (terra ferma), hlavne v mestách Mestre a Marghera 176 000 obyvateľov. Metropolitná oblasť Benátky-Padova je domovom pre viac ako 1,5 milióna ľudí.

Benátske súostrovie za rozprestiera na 7 štvorcových kilometroch. Rozloha communi je väčšia, patria k nej ostrovy Burano, Murano a Torcello v samotnej lagúne, ostrovy Lido a Pellestrina zo smeru mora a mestá Asseggiano, Carpenedo, Chirignano, Dese, Favoro, Malcontenta, Marghera, Mestre, Tessera, Trivignano a Zelarino na pevnine. Samotné Benátky sa delia na šesť mestských štvrtí, volajúce sa sestieri. Tieto časti sú Cannaregio, Castello, Dorsoduro, San Marco, San Polo a Santa Croce.

Benátky sa nazývajú kráľovnou Jadranského mora, mestom vody a mestom svetla. Od roku 1987 sú ako jedna z najnavštevovanejších talianskych destinácii zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO.[4].

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Benátska republika bola námorná veľmoc a jedno z dejísk križiackych výprav, rovnako ako dôležité centrum obchodu (hlavne obchodu s korením) a umenia počas renesancie. Dejiny Benátok sa začínajú v polovici 5. storočia. Na neobývané ostrovy sa uchýlili obyvatelia okolitých pevninských miest (hlavne aquilejskí Rimania) pred nájazdmi barbarov (Hunov)[5]. Založili tu niekoľko osád. Tie sa v roku 697 spojili do Benátskeho námorného zväzku na čele s dóžom, ktorého počnúc 8. storočím menovalo zhromaždenie ľudu. Benátky sa tak vymanili spod vplyvu Byzancie a stali sa nezávislou republikou, čo bol prvý krok k ich politickému a hospodárskemu vzostupu.

Výhodná poloha dopomohla mestu k získaniu významného postavenia v obchode s Orientom, ktorý sa stal najdôležitejším zdrojom jeho prosperity. Svoje nemalé sebavedomie dali Benátky najavo v roku 829. Je to rok slávnostného privezenia relikvií evanjelistu svätého Marka, ktoré boli ulúpené v Alexandrii. Odvtedy je tento svätec patrónom republiky a bdie nad jej ďalším rozkvetom. Nahradil dovtedajšieho benátskeho patróna sv. Theodoréta, ktorého socha je na stĺpe pred dóžacím palácom. Symbol sv. Marka, okrídlený lev, sa stal erbom mesta a chrám, ktorý postavili na uloženie jeho ostatkov, je dodnes neodmysliteľným centrom všetkého politického i kultúrneho diania v meste. Prudký hospodársky rozkvet Benátok bol v 10. - 11. storočí spojený aj s ich územnou expanziou. Najskôr obsadili ostrovy v Jadranskom mori a pobrežie Dalmácie. V roku 1204, počas smutne známej štvrtej križiackej výpravy, dobyli Benátčania Konštantínopol. Získali tak oporné body na Peloponéze a ďalšie územia na Balkáne a prakticky všetky ostrovy východného Stredomoria. Do Benátok sa dostala bohatá korisť, ktorá bola uložená v pokladnici chrámu sv. Marka. Súčasťou koristi boli bronzové pozlátené kone zo štvorzáprahu, umiestneného pôvodne v konštantínopolskom hippodrome (dnes sú v pokladnici chrámu, na priečelí chrámu sv. Marka sú len kópie). V roku 1381 sa skončili dlhodobé spory s Janovom, nebezpečným obchodným súperom, a to veľkolepým víťazstvom benátskych lodí pri Chioggie. Najvyššiu moc dosiahla republika v 15. storočí. Svoje výboje sústredila na taliansku pevninu. V tomto období bolo v meste postavených množstvo stavieb v štýle jedinečnej benátskej gotiky a vzniklo množstvo hodnotných umeleckých diel.

S prenikaním Turkov od východu, objavením Ameriky a nových námorných ciest do Orientu stratilo mesto Benátky svoje výsadné postavenie a začalo upadať. Snaha udržať si rozsiahle územie odčerpávala množstvo síl v častých vojnových konfliktoch. Po postupnej strate majetkov nakoniec prišli v roku 1797 aj o samostatnosť zmluvou v Campoformio a stali sa súčasťou rôznych štátnych celkov až nakoniec v roku 1866 boli pripojené k Talianskemu kráľovstvu.

Súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Najznámejším obrazom Benátok je Námestie svätého Marka, kde sa nechávajú turisti fotografovať pri kŕmení holubov a stoja v dlhom rade na prehliadku Baziliky sv. Marka. Toto námestie je navonok veľmi pekne udržiavané, no skutočný stav budov v meste je žalostný. Skoro polovica nemá vyhovujúce sociálne zariadenia a ich základy vyžadujú rozsiahlu rekonštrukciu. Tomu zodpovedajú i hotely, ktoré sú síce drahé, avšak neposkytujú ani zďaleka také pohodlie ako ubytovacie zariadenia na neďalekej pevnine. Preto si turisti často vyberajú lacnejší a pohodlnejší hotel na pobreží a do historického centra Benátok sa vyberú mestskou dopravou cez deň. Ruch v meste končí približne okolo ôsmej hodiny večer, kedy už väčšina turistov odíde poslednými autobusmi do okolitých osád.

Obyvateľstvo Benátok starne. Mladí ľudia sa kvôli vysokým cenám nevyhovujúceho bývania[6] a pracovným možnostiam sťahujú preč do moderných miest. V historickom centre bývajú trvalo, alebo v čase turistickej sezóny, najmä miestni umelci a remeselníci.

Ekonomika Benátok je postavená hlavne na turistike[7] a predaji benátskeho skla.

Kanály a mosty[upraviť | upraviť zdroj]

Gondola

Hlavnú ulicu dopĺňa asi stovka kanálov, kde je čulý dopravný ruch. Dopravnou tepnou je Canal Grande, 4 km dlhý a asi 70 m široký kanál, ktorý prechádza priamo stredom mesta. Spája hlavné nádražie a prístav s historickým námestím svätého Marka a centrom mesta. Jeden z najznámejších mostov je Ponte di Rialto, ktorý ako jeden z troch spája obe časti mesta rozdelené kanálom. Mramorový oblúk 48 m dlhý dopĺňajú dva rady obchodov. V meste zaisťujú dopravu motorové lode, ktoré brázdia kanály, pre turistov sú k dispozícii klasické gondoly.

Gondoly tvoria neodmysliteľnú časť života v Benátkách už od 11. storočia[8]. Štíhlym trupom a plochým dnom sú prispôsobené pre plavbu úzkymi a plytkými kanálmi. Gondola je smerom k prove mierne zahnutá doľava, čo zabraňuje tomu, aby sa točila stále dookola.

Canal Grande
Canal Grande

Osobnosti mesta[upraviť | upraviť zdroj]

Partnerské mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Osud Benátek mapuje internet Lidové noviny, 19. 8. 2009
  2. Benátky zasáhly rekordní záplavy Lidové noviny, 1. 12. 2008
  3. Benátský přístav se má zvětšit, může to ale přinést více povodní iDNES, 8. 9. 2009
  4. UNESCO: Venice and its Lagoon, prístup:17. apríl 2012
  5. Vědci zmapovali dávné Benátky Lidové noviny, 31. 7. 2008
  6. Benátky mají první gondoliérku České noviny, 14. 11. 2009
  7. Benátky mají radikální řešení, jak omezit příliv turistů Lidové noviny, 1. 9. 2009
  8. Benátčané uspořádali symbolický pohřeb vlastního města České noviny, 26. 6. 2009

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Niekoľko miest je prirovnávaných k Benátkam: mesto Nantes vo Francúzsku, je prezývané Benátky západu, veľa miest má prezývku Benátky východu a rovnako veľa Benátky severu.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Venice na anglickej Wikipédii.