Huni

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Hunská ríša

Huni boli zväz nomádskych kmeňov mongolsko-tureckého pôvodu, ktorý vyvolal sťahovanie národov.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Ich jazyk patril možno medzi altajské jazyky. Etnicky neboli jednotní. Predpokladá sa, že Huni zahŕňali turkické, mongolské a ugrofínske kmene, ale aj niektoré europoidné etniká. Spočiatku žili v rovnostárskej spoločnosti, neskôr sa objavili črty vojenskej demokracie a napokon aj feudalizmu. Bežný bol u nich zvyk deformácie lebky, pochádzajúci zo strednej Ázie. Používali reflexný luk, meč s jedným ostrím, konský postroj zahŕňal drevené sedlo a koňa pobádali nagajkou – jazdeckým bičíkom. Jazdecké skupiny boli vybavené liatymi medenými alebo bronzovými kotlami. Typická pre nich bola túžba po zlate. Ženy boli vybavené zlatými diadémami a kovovými zrkadlami. Muži mali v hroboch, často bohatých na zlato, spony, náušnice, zlaté nákrčníky, pracky z obuvi a keramiku s vhladzovanou výzdobou. Nebudovali pevné sídla, žili prevažne na vozoch. Boli to hrubí, drsní nomádi, rýchli v boji.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvýkrát ich spomínajú Číňania pod menom Hung-no (Siung-nu) od konca 3. storočia pred Kr. ako nájazdníkov (zrejme „vďaka“ nim bol vybudovaný Veľký čínsky múr). Okolo roku 100 pred Kr. sa v dôsledku čínskej obrany presunuli do miest strednej Ázie, odtiaľ sa neskôr (najneskôr 335) presunuli ďalej na západ (hovorí sa o tom, že tunajšie pramene vyschli) do oblasti kde žili Alani (Volga a južná Rus), ktorých nakoniec okolo roku 370 porazili. Roku 375 porazili aj Ostrogótov, čím vyvolali sťahovanie národov. V roku 395 už plienili Balkán. Okolo 400 sa objavujú v Panónskej nížine, vrátane južného Slovenska, kde boli niekoľko desaťročí pánmi. Najväčšiu moc dosiahli za Attilu (445 - 452), ich ríša sa vtedy rozkladala od Volgy až k rímskym hraniciam na Rýne. Attila viedol Hunov na výboje do západnej Európy (451 prekročili Rýn), napríklad vnikli až do dnešného Francúzska. V bitke na Katalaunských poliach boli porazení vojskami Ríma, Vizigótov a Frankov. Napokon roku 452 Attila zomrel rok po útoku do Itálie a po jeho smrti sa ríša rozpadla. Jej územie obsadili germánske kmene, ktoré predtým boli v hunskej nadvláde.

V 4. a 5. storočí urýchlili vnútorný rozklad Rímskej ríše útoky germánskych i slovanských kmeňov, ako súčasť presunu obyvateľstva zo severnej Európy, ako aj stredoázijských stepí do južnej Európy.[1]

Slovom Huni sa neskôr v stredoveku v západnej Európe mylne označovali aj iné etniká s podobným vojenským životným štýlom, napríklad Maďari.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. GOLÁŇ, Karol, KROPILÁK, Miroslav; RATKOŠ,Peter; TIBENSKÝ, Ján Československé dejiny. Redakcia M. Kropilák. 1. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Osveta, 1961. 384 s., 40. Sťahovanie národov. Slovania 4, s. 22.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]