Benátska republika

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Najjasnejšia benátska republika
 Byzantská ríša 697 – 1797 Habsburská monarchia 
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Geografia
Mapa štátu
Benátska republika v roku 1796
Hlavné mesto
Rozloha
70 000 km² (na konci 15. storočia)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
2 100 000 (na konci 15. storočia)
Národnostné zloženie
Štátny útvar
rôzne cudzie aj vlastné obeživo
Vznik
697 (podľa tradície bol tento rok Paolo Lucio Anafesto vyhlásený ako prvý dóža)
Zánik
14. mája 1797 (Napoleon Bonaparte obsadil Benátky)
Predchádzajúce štáty:
Byzantská ríša Byzantská ríša
Nástupnícke štáty:
Habsburská monarchia Habsburská monarchia

Benátska republika, celým menom Najjasnejšia benátska republika, po taliansky Serenissima Repubblica di Venezia alebo Najjasnejšia republika sv. Marka, Serenissima Repubblica di San Marco[1], bol štát na Apeninskom polostrove okolo mesta Benátky, ktorý existoval od 8. storočia do roku 1797. Neskôr krátko existovala republika s centrom v Benátkach ešte v revolučnom období 18481849.

Na vrchole svojej moci ovládali Benátky okrem svojho okolia aj Dalmáciu (v dnešnom Chorvátsku), Krétu, časť gréckeho pobrežia a ďalšie oporné body a ostrovy v Stredomorí. Išlo o významnú námornú mocnosť, ktorá zabezpečovala najmä obchod medzi Európou a Blízkym východom. Politicky išlo po väčšinu času o zmiešanú formu vlády, v ktorej malo vplyv meštianstvo aj aristokracia, a ktorú zastrešoval doživotne volený dóža, ústavou obmedzený panovník. Benátsky štát a jeho vládnuca trieda boli aj významnými mecenášmi umelcov a zapísali sa tak do dejín európskej architektúry, hudby a výtvarného umenia.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Okrídlený lev sv. Marka, od 9. storočia znak Benátskej republiky (stĺp na Námestí sv. Marka)

Vzostup (8. až 10. storočie)[upraviť | upraviť zdroj]

Benátske lagúny začali ľudia osídlovať po roku 452, kedy severnú Itáliu plienili Attilovi Huni. Do lagún sa usadili najmä časť obyvateľov zničenej Aquileie. Ďalší príval obyvateľov sa sem uchýlil v nasledujúcom storočí pred Ostrogótmi. Keď v severnom Taliansku začala v 7. storočí slabnúť moc Byzantskej ríše, začalo mesto Benátky postupne vystupovať stále samostatnejšie. To sa jasne prejavilo v byzantskom spore o obrazoborectvo okolo roku 726, kedy sa postavilo na stranu pápeža. V tom období mesto uzavrelo zmluvu s Longobardmi, prvú samostatnú medzinárodnú dohodu neschválenú byzantským cisárom. Miestny vládca, dux (po latinsky vojvoda, knieža, miestny variant znie doge, po slovensky dóža), volený z radov patricijov, tak postupne z postavenia byzantského miestodržiteľa prechádzal do úlohy samostatného činiteľa medzinárodnej politiky. Mesto však ešte istý čas zostávalo formálne súčasťou Byzantskej ríše, čo mu umožnilo nestať sa súčasťou iných politických celkov. Pax Nicephori z roku 803, mierová zmluva medzi byzantským cisárom Nikeforom I. a franským cisárom Karolom Veľkým, uznala Benátky ako de facto samostatné, no formálne patriace k Byzancii.

Rast sebavedomia a moci Benátok demonštrovalo aj vyhlásenie sv. Marka za patróna mesta potom, ako boli údajné svätcove ostatky ukradnuté v roku 828 z Alexandrie. Symbol evanjelistu Marka, okrídlený lev, odvtedy zdobil znak mesta aj celého benátskeho štátu. Prítomnosť ostatkov dôležitého svätca a jeho symbolická ochrana zároveň Benátkam pomohla uvolniť sa aj z moci duchovnej autority, patriarchu z Aquileje. V 9. storočí sa zároveň zo zhluku jednoduchých sídiel začalo rodiť skutočné mesto, s opevneniami, mostami a kamennými stavbami. S tým narastala aj vojenská sila Benátok, ktoré sa zapojili do boja proti Saracénom na Sicílii a proti slovanským a moslimským pirátom v Jadranskom mori.

V 10. storočí sa Benátky ubránili prevzatiu ottonskými cisármi a získali prvý oporný bod v Istrii, dôležité obchodné miesto Capodistria (dnešný Koper).

Námorná veľmoc (11. až 15. storočie)[upraviť | upraviť zdroj]

Benátska republika (červenou) okolo roku 1000

Za vlády dóžu Pietra II. Orseola (991 – 1008) začal vzostup mesta do postavenia hospodárskej, politickej a námornej veľmoci. V roku 992 byzantský cisár Basileios II. výrazne znížil obchodné poplatky, ktoré Benátky platili Byzancii, čím ich výrazne zvýhodnil voči konkurenčným mestám.[2]

Okolo roku 1000 prebehlo úspešné vojenské ťaženie proti chorvátskej Dalmácii a v rokoch 1002 – 1003 benátska flotila porazila Saracénov obliehajúcich byzantské Bari. Pietrovi II. sa pripisuje aj vytvorenie každoročného obradu zásnub s morom, tradície trvajúcej 800 rokov: počas obradu, ktorý sa neskôr odohrával na palube vládnej galéry menom Bucentaur, vrhol dóža do mora posvätený prsteň so slovami „Disponsamus te, Mare, in signum veri perpetuique dominii,“ po slovensky „Berieme si ťa, more, za manželku na znamenie [svojej] skutočnej a trvalej nadvlády“. Dóžovia si od 11. storočia pripisovali aj titul Dux Veneticorum et Dalmaticorum, vojvodov benátskych a dalmátskych.[3]

Benátsky obchod podporoval od 11. storočia dôležité privilégia, rovnajúce sa monopolu, na obchod medzi Rímskonemeckou ríšou a Orientom. Mesto ich získalo od nemeckého cisára Henricha IV. za podporu v spore o investitúru proti pápežovi Gregorovi VII.[4], a od byzantského cisára Alexia I. za vojnovú pomoc proti tureckým Seldžukom a Normanom ohrozujúcim Byzanciu zároveň z východu aj západu.[5]

Benátky však čoskoro začali prevyšovať upadajúcu Byzanciu a ohrozovať jej ekonomiku, k prehĺbeniu rozporov navyše prispelo cirkevné schizma medzi Rímom a Konštantinopolom v roku 1054 a aktívna účasť Benátčanov na križiackych výpravách, ktoré začali koncom 11. storočia, počínajúc druhou z nich. Nové križiacke štáty v Levante však zároveň Benátkám otvorili nové obchodné i politické možnosti. Napätie medzi Byzanciou a Benátkami vyvrcholilo v druhej polovici 12. storočia. V roku 1171 dal cisár Manuel I. Komnenos (1143 – 1180) počas prekvapujúcej akcie zatknúť všetkých Benátčanov na svojom území a zabaviť všetok benátsky majetok..[6] To, a neschopnosť benátskeho loďstva pomstiť sa, viedlo k občianskym nepokojom v Benátkách, pri ktorých bol zabitý vtedajší dóža. Odvtedy pokračovali napätie a konflikty, ako bol veľký pogrom Byzantíncov na latinských veriacich za cisára Alexia II. Komnena v roku 1182, alebo štvrtá križiacka výprava (1201 – 1204), ktorá vyústila do dobytia a vyrabovania Konštantínopolu, kam križiakov nasmerovali práve Benátčania.[7] Tí potom z výpravy získali veľkú hmotnú korisť a územné zisky na úkor svojej bývalej materskej krajiny. Opanovali približne tri osminy územia dobytej Byzancie: veľkú časť Konštantinopolu a Adrianopolis, významné prístavy Dubrovník a Drač na Jadrane, Koroni a Methoni na Peloponéze („oči Benátok“), Kallipolis na európskom brehu Dardanel a maloázijskú Irakliu a takmer všetky grécke ostrovy vrátane Kréty a Eubóji. Tým získali aj územné základne pre svoje dominantné postavenie v stredomorskom obchode. Synovec benátskeho dóžu Marco Sanudo ďalej dobyl Kykladské ostrovy a založil tu vazalské križiacke panstvo Vojvodstvo Naxos. Bronzová kvadriga na benátskom Dóme sv. Marka, ulúpená z Konštantínopola, symbolizuje triumf vtedajšieho dóžu Enrica Dandola.

Svoj vojenský triumf Benátky v nasledujúcich desaťročiach využili na zriadenie obchodného impéria a koloniálnej ríše vo východnom Stredomorí. Reťaz ich pobrežných pevností sa ťahal od Dalmácie, Grécka a Kréty až do Čierneho mora a ich obchodné cesty teraz viedli až dovnútra Ázie. Hlavným rivalom Benátok sa v tom období stalo iné italské obchodné mesto, Janov. S pomocou Janovčanov dobyli v roku 1261 Gréci z Nikajského cisárstva Konštantínopol späť a Benátky museli Janovu prepustiť časť kolónii a obchodných privilégií. Počas 13. a 14. storočia viedli obe talianske mestá proti sebe niekoľko ďalších vojen, v roku 1379 Janovčania spojení s Uhorskom takmer Benátky dobyli.

Zatiaľ sa pánmi Malej Ázie postupne stávali Turci, ktorí začali ohrozovať životne dôležité záujmy Benátčanov. Najmä možné uzavretie Bosporu bolo nepríjemné o to viac, že v roku 1291 padol posledný oporný bod Európanov v Palestíne, takže obchod s Orientom bol možný prakticky len cez Čierne more. Benátky navyše postihol v roku 1348[8] veľký mor po ktorom z asi 110 tisíc obyvateľov zostalo asi 70 tisíc.[9] Napriek tomu si po celé 14. storočie udržiavali svoje vedúce postavenie v Stredozemnom mori.
Nové obdobie prosperity začalo na konci 14. storočia. V roku 1386 Benátky kúpili ostrov Korfu a získali aj ďalšie ostrovy a oporné body na epirskom pobreží. Janov bol oslabený vnútornými bojmi[10] a Benátčanom sa podarilo obstáť v bojoch s Uhorskom na Balkáne; medzi rokmi 1410 a 1420 dokonca vlastnili celú Dalmáciu.

Zhruba v tom istom čase začali Benátky rozširovať svoje územie aj na severe Apeninského polostrova, teda na „Pevnej zemi“, „Terraferma“, čo zákonite viedlo ku konfliktom s ďalšími talianskymi štátmi a s habsburskou ríšou. Benátčania dobyli už v roku 1339 Treviso. Po roku 1402, kedy zomrel milánsky vojvoda Gian Galeazzo Visconti, pán veľkej časti severnej Itálie, potom postupne získali Benátsko a Furlansko. V roku 1425 porazili Miláno a posunuli hranicu až k rieke Adda. Tento územný zisk bol po víťaznej vojne proti spojeným severoitalským štátom dočasne potvrdený mierovou zmluvou z Lodi v roku 1454.

Medzitým v roku 1451 benátsku cirkevnú provinciu pápež Mikulášom V. povýšil na patriarchát – formálne prenesením titulu patriarchu z upadajúceho Grada. Odvtedy až dodnes patrí benátsky patriarchát k najvýznamnejším diecézam Západu, jeho nositelia bývajú po zvolení menovaní za kardinálov a mnohí z nich sa neskôr stali pápežmi.

Zatiaľ osmanské vojská lámali odpor posledných zvyškov Byzantskej ríše; Turci sa tak stali bezprostrednými susedmi Benátčanov a podstatne sťažili ich obchod s oblasťou Egejského a Čierneho mora. V roku 1463 začala benátsko-turecká vojna, ktorá skončila v roku 1479 víťazstvom Turkov. S Benátčanmi sa spojili grécki šľachtici a obyvateľstvo Peloponézu proti Turkom, no väčšie úspechy nedosiahli, Benátky stratili rad oporných bodov v Stredomorí a zaviazali sa platiť Turecku každoročne 10 000 zlatých dukátov. Zároveň pokračovali boje o rozšírenie benátskeho panstva v severnej Itálii. Benátčania získali niekoľko ďalších miest a v súvislosti s dobytím Neapolského kráľovstva Španielmi obsadili aj veľkú časť pobrežia Apúlie.

Hoci v 15. storočí stratili Benátky postavenie veľmoci východného Stredomoria, naďalej profitovali zo zámorského obchodu a stále patrili k najbohatším mestám Európy. Ďalšie zisky im plynuli z poľnohospodárstva na ich severotalianskom území, kde Benátčania vykonávali rozsiahle zavlažovanie a zúrodňovanie pôdy. Mesto v tom období dosiahlo počet 180 tisíc obyvateľov a v jeho stredomorskej koloniálnej ríši žili ďalšie dva milióny ľudí.[11] Samotné Benátky kolonizovali časť územia, ktoré dobyli. Veľké množstvo Benátčanov a iných severných Talianov sa usadilo na Istrii a na brehoch Dalmácie, kde dodnes žijú ich potomkovia. Menší počet Benátčanov sa usadil aj na Peloponéze a na Kréte, kde sa však neskôr pomiešali s Grékmi.

Ústup zo slávy a zánik (16. až 18. storočie)[upraviť | upraviť zdroj]

Jacopo Tintoretto:Sebastiano Venier, neskorší benátský dóža, ako veliteľ pri Lepante. Na pozadí je výjav z bitky.

Cisár Rímskonemeckej ríše Maximilián I. a francúzsky kráľ Ľudovít XII. uzavreli v roku 1508 ligu v Cambrai, ktorej cieľom bolo dobyť územie Benátskej republiky v hornej Itálii. Ku koalícii sa pripojili pápež Július II., český a uhorský kráľ Vladislav II. Jagelovský, anglický kráľ Henrich VIII. a aragónsky kráľ Ferdinand II. a liga zdrvujúco porazila Benátčanov v bitke pri Agnadelle 14. mája 1509. Územné straty Benátok však boli len dočasné, liga sa čoskoro rozpadla a pápež sa r. 1511 spojil s Benátkami a Švajčiarmi proti Francúzom, aby ich vypudil z Lombardie. Napriek tomu táto udalosť znamenala koniec územnej expanzie Benátskej republiky – tá sa na talianskom území od tých čias snažila zachovávať neutralitu.

Turci posilňovali svoju námornú moc. V roku 1538 prvý raz porazili Benátčanov na mori v bitke pri epirskej Preveze, odobrali im vojvodstvo Naxos a potom aj ďalšie územia vrátane Cypru, poslednej významnej dŕžavy Benátok v Levante. Korfu sa však Turkom dobyť nepodarilo. Poslednú geopolitickú úlohu zohrali Benátky v roku 1571, kedy zaistili viac než polovicu z lodí Svätej ligy, ktoré potom zvíťazili nad Turkami v námornej bitke pri Lepante.[12] Toto víťazstvo však už Benátkam žiadne významnejšie zisky neprinieslo.

V desiatych rokoch 17. storočia sa Benátky dostali do konfliktov so španielskymi aj rakúskymi Habsburgovcami a začiatkom 30. rokov toho storočia ich silu ďalej podryl 16 mesiacov trvajúci mor, ktorému padlo za obeť okolo 50 tisíc obyvateľov. V roku 1638 sa obnovil konflikt Benátok s Osmanskou ríšou, keď do Jadranského mora prenikla tunisko-alžírska korzárska flotila operujúca s tureckou podporou. Benátske námorníctvo síce pirátov zničilo, ale nasledujúca, dvadsaťpäť ročná vojna, priniesla dobytie Kréty Turkami. Istý obrat znamenalo oslabenie tureckej moci po porážke ich armády pri Viedni v roku 1683. Benátska armáda získala medzi rokmi 1685 a 1699 rad víťazstiev a dobyla niektoré územia na Balkáne, vrátane Peloponézskeho polostrova späť. V poslednej benátsko-tureckej vojne v rokoch 17141718 však toto územie Benátky opäť stratili.

Benátska republika v poslednej fáze svojej existencie síce stratila bývalé vojenskopolitické postavenie, naďalej však bola ekonomicky úspešná a pokračovala v medzinárodnom obchode. Jej existencia skončila talianskym poľným ťažením Napoleona Bonaparta, ktorý Benátky obsadil 14. mája 1797. Mier z Campoformia potom 17. októbra 1797 odovzdal väčšinu doterajšieho benátskeho územia pod zvrchovanosť rakúskych Habsburgovcov, kým Iónske ostrovy si ponechalo Francúzsko.

Revolučná republika 1848 až 1849[upraviť | upraviť zdroj]

Počas revolučného roku 1848 prebehla vlna odporu proti Habsburgovcom i severným Talianskom. Benátski revolucionári pod vedením Daniela Manina vyhlásili 23. marca vlastnú nezávislú benátsku republiku. Tá sa udržala ako posledná bašta odporu talianskych vzbúrencov až do 23. augusta 1849, kedy ju zničila rakúska armáda. Revolučná benátska republika z roku 1848 však priamo nenadväzovala na politické tradície predchádzajúceho benátskeho štátu zrušeného Napoleonom.

Rakúšania potom benátske územie držali až do roku 1866, kedy pripadlo zjednotenému Talianskemu kráľovstvu.

Politický systém[upraviť | upraviť zdroj]

Francesco Guardi:Audiencia vyslancov u dóžu (okolo r. 1770)

Doživotne volený dóža, na začiatku dejín vyberaný z niekoľkých miestnych aristokratických („apoštolských“) rodín, mal pôvodne takmer absolútnu moc. Postupne však bola obmedzovaná a v Benátkach sa vyvinul zložitý politický systém, v ktorom moc spoločne vykonával rad orgánov. Najdôležitejšie z nich boli:[13]

  • Veľká rada (Maggior Consiglio) reprezentujúca celý benátsky patriciát. Pri svojom vzniku v roku 1172 mala 35 členov, postupne sa však stala masovým zhromaždením, ktoré jeden čas malo viac ako 2 000 členov. V roku 1297 bolo uzákonené, že členom Veľkej rady sa nesmie stať žiadny člen rodiny, ktorej príslušníci tu už skôr nezasadali. Tým sa na dlhé storočia definovala obchodná aristokracia, vládnuca trieda Benátok.
  • Senát (Senato) či do roku 1250 Rada poradcov (Consiglio dei Pregadi) volený Veľkou radou. Senát vznikol v roku 1229, pozostával zo 120 patricijov a zastupoval hlavne záujmy benátskej aristokracie, rodín zapísaných v takzvanej Zlatej knihe (Libro d'oro).
  • Quarantìe (Quarantìa, celým menom Supremo Tribunale della Quarantia), volená Veľkou radou, bol štyridsaťčlenný súdny dvor republiky.
  • Rada desiatich (Consiglio dei Dieci), od roku 1310 každoročne volená Veľkou radou, sa zaoberala otázkami bezpečnosti a verejného poriadku. Na vrchole svojej moci disponovala rozsiahlou sieťou špiónov a zvedov a podieľala sa na mnohých vládnych záležitostiach. Zo svojich radov si volila troch predsedov (Capi del Consiglio dei Dieci).
  • Zbor múdrych (Collegio dei Savi) existoval od roku 1380 a volil ho Senát. Delil sa na niekoľko čiastočných kolégii, ktoré sa venovali jednotlivým oblastiam vlády, napríklad Savi di Terraferma (Múdri pevnej zeme) boli piati patricijovia, ktorí sa starali o správu benátskeho územia v severnej Itálii.
  • Malá rada (Minor Consiglio) zložená zo šiestich dóžovych radcov (Consiglieri ducali) existovala od roku 1178. Jej členov volila Veľká rada, pomáhali dóžovi, zároveň ho kontrolovali a obmedzovali jeho moc.
  • Štátni inkvizítori (Inquisitori di Stato), ustanovení od roku 1539. Mali dbať na zákonnosť a bojovať proti korupcii a iným neporiadkom. Boli celkovo traja, z toho Červený inkvizítor (Inquisitore rosso), vyberaný z radov dóžovych radcov a dvaja Čierni inkvizítori (Inquisitori neri), z členov Rady desiatich.
  • Prokurátori svätého Marka (Procuratori di San Marco) bol vo vrcholnom období Benátok deväťčlenný zbor najváženejších patricijov volených Veľkou radou. Starali sa o siroty, chrámy a vykonávanie závetov.
  • Dóža (Doge), knieža, hlava štátu doživotne volená Veľkou radou zložitým volebným procesom obsahujúcim i prvky náhody (žrebovanie voliteľov).
  • Signoria (Serenissima Signoria, do roku 1423 zvaná Commune Veneciarum), tvorená dóžom, všetkými šiestimi členmi Malej rady a tromi predsedami Quarantìe (Capi della Quarantia). Išlo o najvyšší výkonný orgán štátu, akúsi vládu Benátskej republiky.

Formou vlády vrcholného benátskeho štátu bola aristokratická a oligarchická republika, ktorej vláda presadzovala záujmy aristokratov a bohatých benátskych mešťanov, ktorí jediní boli plnoprávnymi účastníkmi politického procesu. Systémom vzájomne sa kontrolujúcich a vyvažujúcich mocenských orgánov „Serenissima“ po väčšinu svojich dejín účinne predchádzala tomu, aby sa moci ujala jediná vládnuca dynastia, alebo úzka mocenská klika.

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Benátsky obchod (Canaletto)

Benátsky obchod a obchodná flotila[upraviť | upraviť zdroj]

Pre benátsku ekonomiku bol vždy dôležitý obchod a námorná doprava. Na konci stredoveku mala benátska flotila niekoľko tisíc plavidiel, pričom priemerná tonáž nákladných lodí dosahovala už 700 ton.[14]

Okrem korenia a iného tradičného orientálneho tovaru Benátčania vtedy do Európy dovážali otrokov, cukor, olej, meď a bavlnu. Sami začali vyrábať hodváb a tento priemysel sa v 14. storočí rýchlo rozvíjal. Od rozšírenia benátskeho územia na severe Apeninského polostrova začala hrať ekonomickú úlohu i ťažba dreva na stavbu lodí a pestovanie obilia na tomto území.[14] Kľúčovým odberateľom týchto produktov bol nemecký svet, pre ktorý boli Benátky prirodzenou branou do Stredomoria. Významný bol aj obchod s inými talianskymi štátmi, išlo hlavne o obilie, soľ a tkaniny. Benátske námorné podnikanie bolo dobre organizované a centrálne koordinované – štát dohliadal na stavbu lodí, obeh tovaru a prevádzku obchodných skladov.[15]

Zecchino (cekýn) dóžu Antonia Veniera z roku 1382

Mena a finančníctvo[upraviť | upraviť zdroj]

Počas svojej existencie používali Benátky celý rad rôznych druhov obeživa, mnohé z nich samy razili – strieborné grossi pre zahraničný obchod, piccoli pre vnútorný obchod, od roku 1284 zlaté dukáty (doslova „vojvodské“, t. j. dóžacie mince), od roku 1472 liry. Benátskej politike pritom neboli cudzie rôzne špekulácie a manipulácie s obsahom drahého kovu v minciach.

Benátky sa pre svoje obchodné postavenie stali tiež centrom raného finančníctva. V prvej štvrtine 15. storočia tu bolo najmenej 14 súkromných bánk, ktoré už vtedy vykonávali bezhotovostné finančné operácie. Sídlili na tržnici Rialto, kde pravidelne prebiehali aj burzové obchody. To všetko viedlo k rozvoju techník účtovníctva (prvý raz sa tu uplatnilo podvojné účtovníctvo), ale i matematiky a vzdelanosti vôbec.

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Tintoretto: 'Nájdenie ostatkov Sv. Marka (1548)

Benátska kultúra nadväzovala v najstarších dobách na byzantskú, neskôr sa Benátky stali dôležitým centrom talianskej kultúry.

Byzantské korene benátskej architektúry možno obdivovať na bazilike sv. Marka alebo na ostrove Torcello v benátskej lagúne, ktorý bol v stredoveku opustený kvôli zaneseniu miestneho prístavu. Renesančné a barokové pamiatky benátskeho obdobia sú okrem samotnej metropoly a jej okolia okrem iných aj v ďalších dvoch svetových kultúrnych pamiatkach UNESCO, Trogire a Šibeniku na chorvátskom území.

Benátska maliarska škola, od čias Giovanniho Belliniho zmyselná a zdôrazňujúca farebnosť, sa pýši menami ako Giorgione, Tizian, Tintoretto a Giovanni Battista Tiepolo. Významná je aj krajinomaľba a tvorba vedút spojená najmä s Canalettom.

Významnú úlohu zohrali Benátky ako jedna z kolísok barokového štýlu v hudbe na prelome 16. a 17. storočia. Polychorálne (pre dva zbory písané) kompozície, ktoré tu ako prvý začal tvoriť Adrian Willaert, boli spolu s florentskou monodiou rozhodujúcim impulzom pri prechode od predchádzajúceho renesančného skladobného kánonu k novému barokovému umeniu. Ďalšími významnými tvorcami tejto takzvanej benátskej školy boli Andrea Gabrieli, Giovanni Gabrieli, Cipriano de Rore, Gioseffo Zarlino, Claudio Merulo a najslávnejší z nich Claudio Monteverdi.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Gina Fasoli nazýva Benátky vo svojich Dejinách Benátok (Florencia 1937) jednoducho La Serenissima.
  2. Allgemein zu den Handelsvorrechten Venedigs in Byzanz: Julian Chrysostomides: Venetian commercial privileges under the Palaeologi, in: Studi Veneziani 12 (1970) 267–356.
  3. Procacci, G., Dějiny Itálie,Překlad Drahoslava Janderová, Bohumír Klípa, Kateřina Vinšová; Praha; Nakladatelství Lidové noviny, 2007 (ďalej len Procacci), s. 16
  4. Monumenta Germaniae Historica, Const. 72, S. 121.
  5. Franz Dölger (Hrsg.): Regesten der Kaiserurkunden des oströmischen Reiches von 565–1453, 2. Teil: von 1025–1204, München 1925, n. 1081, Mai 1082. Zu diesem Chrysobullon vgl. Ralph-Johannes Lilie: Handel und Politik zwischen dem Byzantinischen Reich und den italienischen Kommunen Venedig, Pisa und Genua in der Epoche der Komnenen und Angeloi (1081–1204), Amsterdam 1984. Dem Dogen wurde der Titel eines Protosebastos übertragen, eines der höchsten zu vergebenden Titel des östlichen Kaiserreiches (Famiglia Zusto (1083–1199), Hrsg. Luigi Lanfranchi, Venedig 1955, n. 1, 1085).
  6. John Danstrup: Manuel I’s coup against Genoa and Venice in the light of Byzantine commercial policy, in: Classica et Mediaevalia 10 (1948) 195–219; zum Händlerquartier der Venezianer in Konstantinopel: Eric R. Dursteler: Venetians in Constantinople. Nation, identity, and coexistence in the early modern Mediterranean, Baltimore/London: The Johns Hopkins University Press 2006, ISBN 978-0-8018-8324-8.
  7. Procacci (2007), s. 17
  8. Mario Brunetti: Venezia durante la peste del 1348, in: Ateneo Veneto 32 (1909) 289–311.
  9. Procacci (2007), s. 62
  10. Zu diesem imperialen Zeitalter: David S. Chamber: The Imperial Age of Venice, New York/London 1970.
  11. Zur Bevölkerungsentwicklung vgl. Karl Julius Beloch: Bevölkerungsgeschichte Italiens, Bd. 3: Die Bevölkerung der Republik Venedig, des Herzogtums Mailand, Piemonts, Genuas, Corsicas und Sardiniens. Die Gesamtbevölkerung Italiens, Berlin 1961, Abschnitt VII Die Republik Venedig.
  12. Angus Konstam: Lepanto 1571. The greatest naval battle of the Renaissance, Oxford 2003.
  13. Procacci (2007), s. 38–39
  14. a b Procacci (2007), s. 62–63
  15. Procacci (2007), s. 38

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Benátská republika na českej Wikipédii.