Gregor VII. (pápež)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Gregor VII.
Gregor7 g.jpg
Pontifikát
107325. máj 1085
Základné informácie
Pôvodné meno Hildebrand
Narodenie okolo 1020
Sovana, Rímskonemecká ríša
Úmrtie 25. máj 1085
Salerno, Apulijské vojvodstvo
Predchodca Alexander II.
Nástupca Viktor III.
Svätec
Sviatok 25. máj

Emblem of the Papacy SE.svg Kompletný zoznam pápežov Emblem of the Papacy SE.svg


Portal.svg Biografický portál

Svätý Gregor VII. (lat. Gregorius Septimus), vl. menom Hildebrand (* okolo 1020, Sovana - † 25. máj 1085, Salerno) bol taliansky benediktínsky mních, duchovný a 157. rímsky pápež (v rokoch 1073 - 1085).

Hlboko veriaci, rozhodný, ba až autoritatívny pápež je dodnes považovaný za jedného z najväčších pontifikov v cirkevných dejinách a za jednu z najvýraznejších historických postáv svojej doby.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

O jeho živote v mladom veku je málo poznatkov. Pochádzal z malej obce Sovana v južnom Toskánsku a už ako mladík prišiel do Ríma kde sa mu črtala skvelá cirkevná kariéra. Predpokladá sa, že tu vstúpil do benediktínskeho rádu. Od roku 1047 pracoval v pápežských službách. Bol blízkym spolupracovníkom viacerých pápežov (do času jeho zvolenia sa na Petrovom stolci vystriedalo deväť pontifikov). Stal sa kaplánom pápeža Gregora VI.; neskôr ho Lev IX. vymenoval za pokladníka Rímskej kúrie a opáta benediktínskeho kláštora svätého Pavla v Ríme. Bol poradcom Viktora II. a kancelárom a najbližším spolupracovníkom Štefana IX. Ako arcidiakon (od roku 1059) bol hlavným tvorcom politiky pápežov Mikuláša II. a Alexandra II. Po smrti posledne menovaného pápeža bol sám zvolený jeho nástupcom.

Na Petrovom stolci[upraviť | upraviť zdroj]

Už druhý deň po Alexandrovom skone († 21.4.1073) sa konal jeho pohreb, na ktorom ľud manifestačne pozdravoval Hildebranda ako jeho nástupcu. Vzápätí sa v rímskej Bazilike San Pietro in Vincoli konala voľba, z ktorej podľa očakávania vzišiel Hildebrand ako nový nástupca svätého Petra. Z úcty k pápežovi Gregorovi I. si zvolil meno Gregor VII. Rímske duchovenstvo ale aj prostí Rimania jeho zvolenie prijali s radosťou.

Svoj pontifikát postavil na programe pápežskej nadvlády nad svetom. Šiel jasne za vytýčeným programom - a pevný cieľ dodáva pri osobnej pevnosti silu aj ľuďom inak nepatrným, ako bol práve Gregor. Podľa dobových záznamov bol malý, podobou vraj škaredý.

Gregor VII. sa od počiatku pontifikátu zaujal rozhodný postoj v otázke celibátu. Už v roku 1074 na pôstnej synode presadil dekréty proti ženatým kňazom (ich dopady na klérus v súvislosti s celibátom pretrvávajú do dnešných dní). V nich nariaďoval aby každý muž, ktorý chce byť vysvätený za kňaza, zložil sľub celibátu. Toto nariadenie sa snažil vynútiť všetkými možnými prostriedkami, od zákazu pre veriacich prijímať od takýchto kňazov sviatosti, dokonca zúčastňovať sa na ich bohoslužbách až po nabádanie ľudu k vzburám proti ženatým kňazom. Gregorovi VII. sa právom pričíta zavedenie celibátu.

Dictatus Gregorii papae, zoznam téz Gregora VII. Stal sa duchovným a mocenským vodítkom jeho pontifikátu

Dva roky po svojom zvolení vydal dvadsaťsedem téz, v ktorých zhrnul svoj hieratický program. V ňom presadzoval pápežovo prvenstvo v cirkvi a pozdvihnutie duchovnej moci - teda pápeža - nad akoukoľvek svetskou mocou. Tento Dictatus Gregorii papae prehlasuje nasledovné: V cirkvi je kanonicky zvolený pápež ako nástupca svätého Petra neobmedzeným pánom. Je obdarený sviatosťou. Je pod Petrovou zvláštnou ochranou. Má právo dosadzovať i zosadzovať biskupov. Môže zasahovať priamo do ktorejkoľvek diecézy a svätiť kňazov pre akékoľvek miesto. Iba on má právo zvolávať synody, ktorých uznesenia má právo rušiť a vynášať ustanovenia nové. Sám nesmie byť nikým súdený, má však právo rozhodovať o všetkých dôležitých cirkevných právnych veciach, pretože je mocou svojho úradu zvestovateľom Božej vôle, a tak tvorcom práva. Pápež je najvyššou hlavou sveta, ktorému sa musí podriadiť každý svetský panovník, cisára nevynímajúc. Nosí tiaru a iné cirkevné insígnie. Králi a kniežatá sú povinné ctiť si ho pobozkaním nôh. Pápež môže zosadzovať panovníkov a zbavovať poddaných prísahy vernosti voči nim.

Gregor bol presvedčený, že vyhlasuje celkom oprávnené požiadavky, ktoré mu vnukol sám Boh. Presadzoval ich doslova s fanatickou rozhodnosťou a často až bezohľadnosťou.

Spor o investitúru[upraviť | upraviť zdroj]

Gregor VII. sa stal pápežom v zvláštnom období cirkevných dejín. Jeho sprievodným javom bol zápas cirkvi a svetskej moci o právo obsadzovania postov duchovných správcov, tzv. boj o investitúru. Toto právo si nárokovali panovníci, ktorí takto mali možnosť dosadzovať na dôležité cirkevné miesta servilných ľudí, bez ohľadu na záujmy cirkvi. Je samozrejmé, že takto presadzované obsadzovanie funkcií bolo pre panovníka veľmi výhodným „obchodom“ hraničiacim s kupčením s cirkevnými hodnosťami, ktoré okrem toho zaručovalo svetskej moci vplyv na chod duchovných záležitostí. Úplnou zvrátenosťou bol fakt, že biskupom či opátom sa tak mohol stať aj človek bez duchovného vzdelania či povolania, dokonca laik, nehovoriac často o nízkej mravnej úrovni takto dosadeného preláta. Stávalo sa takmer bežnou praxou, že funkcie boli obsadzované, napr. vyslúžilými vojakmi, ktorých sa ušetrený žold nechali kniežatá vysvätiť za kňazov a dosadiť do funkcií. Cirkevné hodnosti sa veľakrát stali predmetom záujmov a sporov vplyvných aristokratických rodín.

Otázka investitúry sa pre Gregora VII. stala jednou z kľúčových, kvôli ktorej veľkú časť jeho pontifikátu sprevádzal spor s cisárom Henrichom IV.

Cisára spočiatku Gregorove slová o pápežskej nadradenosti nechávali nečinným. Keď však na synode v roku 1075 Gregor vyhlásil zákaz investitúry biskupov prostredníctvom cisára, nemohol mlčať. Henrichovi predchodcovia obdarili biskupov a opátov rozsiahlymi územiami a dali im v ríši moc rovnú moci kniežat. Správnymi a vojenskými funkciami ich začlenili do najvyšších vrstiev vtedajšej spoločnosti. Kráľ často využíval biskupov vo svojom mocenskom spore s kniežatami, ktorí s nevôľou prijímali posilňovanie ústrednej kráľovskej moci.

Sprvu sa spor niesol „iba“ v teoretickej rovine. Gregor VII. sa zo všetkých síl snažil presadiť tézu, že cirkevná moc, teda moc pápeža je nadradená moci svetskej. Henrich zastával presne opačný názor. On ako ochranca kresťanstva a dedič panstva Karola Veľkého má byť nadradený pápežovi. V roku 1075 však spor prepukol do otvoreného konfliktu.

Jablkom sváru sa stalo vymenovanie nového milánskeho biskupa cisárom Henrichom. Gregorova reakcia nenechala na seba dlho čakať. V liste cisárovi hrozil exkomunikáciou, pokiaľ ním dosadeného biskupa neodvolá. Henrich miesto odpovede zvolal v roku 1076 do porýnskeho mesta Worms snem nemeckých biskupov, kde pred všetkými prítomnými vyhlásil pápeža za zosadeného. Biskupi cisárovo rozhodnutie odsúhlasili. Prijali vyhlásenie, v ktorom odsúdili Gregora a vypovedali mu poslušnosť ako pápežovi. Na dôvažok odoslali do Ríma dva listy; prvý, potupný, v ktorom požadavku Gregora, v liste nazývaného „mníchom Hildebrandom“, podľa Henricha protirečiacu tradícii, odmietli. Druhý list, adresovaný Rimanom, obsahoval výzvu, aby sa ľud Gregora zbavil a vyhnal ho z mesta.

Pápež ešte v tom istom roku zvolal synodu, na ktorej dal cisára do cirkevnej kliatby. Svoje rozhodnutie oznámil prostredníctvom buly Audustis, v ktorej stálo:

Na obranu a väčšiu slávu svätej Cirkvi zakazujem Henrichovi panovať nad kráľovstvom nemeckým a talianskym v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Každého poddaného rozväzujem od danej prísahy a zakazujem komukoľvek uznať ho za kráľa. Pretože sa stýkal s vylúčenými z cirkvi, množil neprávosti a pokúsil sa rozlučovať cirkev, zaväzujem ho na tomto mieste putami kliatby.

Udalosti, ktoré pápežská kliatba vyvolala, mohli mať pre ďalší Henrichov osud ďalekosiahly dopad. Ak prv išlo Henrichovi hlavne o získanie osobnej prestíže, teraz to bola otázka jeho ďalšej existencie ako panovníka.

Situáciu okamžite využili nemecké kniežatá, zazlievajúce Henrichovi okliešťovanie ich moci. Na osobitnom sneme v Ulme sa uzniesli, že panovník počas trvania exkomunikácie nesmie vykonávať vládu a keď sa do jedného roka nazbaví kliatby, podľa vtedajších platných pravidiel, stratí korunu natrvalo. Súčasne sa začali ohliadať po novom kráľovi. Tieto rozhodnutia sa pre Henricha stali otázkou bytia. Keď vzápätí šľachta zvolala ďalší snem do Augsburgu, kde sa mal definitívne vyriešiť problém a na ktorý pozvala aj pápeža, nemohol ostať nečinným.

„Cesta do Canossy“[upraviť | upraviť zdroj]

Gregor VII. sa začiatkom roka 1077 vydal na cestu do Augsburgu na snem nemeckých kniežat, na ktorom medzitým zvolili Rudolfa Švábskeho za nového kráľa. Od tejto chvíle musel Henrich viesť svoj boj na dvoch frontoch. Jeho pozícia sa otriasala. Zúfalá situácia ho primäla k zúfalému kroku. Predovšetkým si musel urovnať vzťahy s pápežom.

Eduard Schwoiser, Henrich IV. pred bránami hradu Canossa, po 1852, olej na plátne, Stiftung Maximilianeum, Mníchov. Umelec v tomto obraze známu scénu zidealizoval

Vydal sa s malým doprovodom z Nemecka Gregorovi naproti. Gregor, dozvediac sa, že mu cisár ide v ústrety, uchýlil sa na hrad Canossa v severných Apeninách, ktorý patril pápežovi naklonenej toskánskej kňažnej Matilde. Tu očakával Henrichov príchod. Cisár však neprichádzal ako hrdý vládca ale ako kajúcnik. Traduje sa, že bosý a v roztrhanom odeve putoval pod hradné múry. Tu tri dni v januárovom treskúcom mraze vykonával kajúcne obrady a prosil pápeža o odpustenie a odvolanie kliatby. Pápež vychutnávajúci si pocit víťazstva ho napokon prijal hoci vedel, že kráľovo pokánie je vyvolané okolnosťami a nie je úprimné. No ako kňaz a najvyšší pastier nemohol odmietnuť kajúcnika, preto naoko uveril Henrichovým sľubom, že sa polepší, a kliatbu z neho sňal.

Scéna, jedna z najpamätnejších stredovekých epizód, však bola zo strany cisára iba efektným predstavením a predzvesťou jeho ďalších krokov.

Cesta do Canossy sa v prenesenom význame stala na dlhé stáročia symbolom nemeckého národného poníženia. Nový náboj tomuto slovnému spojeniu dalo 19. storočie, kedy sa v čase rastúceho nemeckého nacionalizmu národ hrdo hlásil k významným osobnostiam svojich dejín. Z Henricha IV. nacionalistická propaganda „vyrobila“ jeden zo symbolov vlastenectva a ochrancu nemeckej národnej suverenity pred „rozpínavosťou“ katolíckej cirkvi. Henrich sa stal predobrazom obrancu zdravej germánskej civilizácie pred zahnívajúcou románskou.

Gregorov exil a smrť[upraviť | upraviť zdroj]

V prvom rade potreboval cisár skonsolidovať situáciu v Nemecku. Gregor sám uznal Rudolfovu voľbu za neplatnú a napomínal nemecké kniežatá aby boli vo svojich rozhodnutiach zdržanlivejší. Keď však Henrich napriek pápežovi danému sľubu naďalej vystupoval proti cirkvi bezohľadne, v roku 1080 ho dal Gregor opäť do kliatby a súčasne uznal Rudolfa za právoplatne zvoleného kráľa. Henrich sa rozhodol Gregorovi pomstiť. Ešte v tom istom roku zvolal do mesta Brixen na severe Talianska (dnes v provincii Bolzano – Horná Adiža) snem nemeckých a lombardských biskupov, na ktorom vyhlásil Gregora VII. za zosadeného a prítomných prelátov prinútil, aby zvolili za nového pápeža arcibiskupa z Ravenny, Guiberta (ako protipápež Klement III.).

Henrich vedel, že situáciu v Nemecku má znova pevne vo svojich rukách. Opäť vytiahol proti pápežovi, tentoraz na čele vojska. Obľahol Rím a 21. marca 1084 vtiahol s vojskom do mesta. Tu sa nechal Klementom III. korunovať za cisára. Zúfalý Gregor sa zachránil za múrmi Anjelského hradu. Henrichovi však zámer s dobytím mesta nevyšiel, pretože pápež povolal na pomoc normanské vojská z južného Talianska. Títo „osloboditelia“ Henricha síce z mesta vyhnali, no tak spustošili Rím, že Rimania znenávideli nielen ich ale aj Gregora. Ten bol nútený z mesta utiecť. Uchýlil sa do kláštora Monte Cassino, odkiaľ pokračoval do kampánijského mesta Salerno. Tu, vyčerpaný a zatrpknutý, 25. mája 1085, zomrel. Pamätné sú jeho posledné slová, ktorými vyjadril svoje sklamanie : „Dilexi iustitiam, odi iniquitatem, propterea morior in exilio“ („Miloval som spravodlivosť, nenávidím neprávosť, preto zomieram vo vyhnanstve.“)

Hodnotenie pontifikátu Gregora VII.[upraviť | upraviť zdroj]

Zdalo by sa, že zhodnotenie pontifikátu Gregora VII. znamená iba upriamenie pozornosti na jeho konflikt s cisárskou mocou a okolnosti s tým súvisiace. Gregor VII. však bol človek s oveľa širším záberom. Známa je jeho obsiahla korešpondencia adresovaná nielen duchovným predstaviteľom, ale aj mnohým európskym panovníkom, v ktorej nielen vysvetľoval ale aj bránil záujmy rímskej cirkvi. Okrem toho Gregor osobnými zásahmi alebo prostredníctvom synod systematicky odstraňoval neporiadky medzi duchovenstvom.

Najväčší osobný prínos Gregora VII. do cirkevných dejín je ten, že „vybojoval“ najťažší zápas o slobodu cirkvi. Jeho dozvuky sa niesli za pontifikátov ďalších štyroch Gregorových nástupcov (všetci boli benediktíni). Až nástupca posledného z nich, Gelasia II. - Kalixt II. - dotiahol zápas o nezávislosť cirkvi do šťastného konca. V tzv. wormskom konkordáte z roku 1122 sa cisár Henrich V. (syn Henricha IV.) zaviazal, aby sa v budúcnosti duchovní predstavitelia volili podľa cirkevných regulí a bez zásahu svetskej moci.

Gregor VII. bol v roku 1584 svojím neskorším menovcom, Gregorom XIII. blahorečený; za svätého bol vyhlásený v roku 1728 pápežom Benediktom XIII.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]


Predchodca:
Alexander II.
Pápežský znak Pápež
Gregor VII. (pápež)
(zoznam)
Pápežský znak Nástupca:
Viktor III.