Celestín III.

	Celestín III.
	rímsky biskup
Funkcie a tituly
Pontifikát
	21. marec 1191 – 8. január 1198
Biografické údaje
Rodné meno	Giacinto Bobo
Narodenie	okolo 1105; Rím, Pápežský štát
Úmrtie	8. január 1198; Rím, Pápežský štát
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Pápež
Voľba	21. marec 1191
Odkazy
	Celestín III. na catholic-hierarchy.org angl. ; Celestín III.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Historický portál; Biografický portál

Celestín III. (lat. Caelestinus Tertius), vl. menom Giacinto Bobo (* okolo 1105, Rím - † 8. január 1198, Rím) bol taliansky duchovný a 175. rímsky pápež (v období rokov 1191 - 1198). Do dejín pápežstva sa zapísal ako jeden z najstarších pontifikov.

Pochádzal z vplyvnej rímskej aristokratickej rodiny Boboniovcov (neskôr Orsiniovcov). Študoval v Paríži, neskôr pôsobil na viacerých miestach v službách pápežskej kúrie. Tu sa veľmi osvedčil ako úspešný vyjednávač počas pontifikátov Handriána IV. i jeho nástupcu Alexandra III. V roku 1144 ho jeho niekdajší spolužiak, pápež Celestín II. vymenoval za kardinála.

Na pápežskom stolci[upraviť | upraviť zdroj]

Už nasledujúci deň po skone pápeža Klementa III. sa konalo konkláve, ktoré zvolilo za nového pápeža osemdesiatpäťročného starca, kardinála Giacina Boba. Na počesť svojho priateľa Celestína II. prijal meno Celestín III. K jeho nástupu na pápežský stolec prišlo v čase značného oslabenia pozícií Svätej stolice, ktorá sa v snahe zachovať si vplyv uchyľovala k ústupkom a politicky vykalkulovaným rozhodnutiam. Pontifikát Celestína III. spadá do obdobia záveru vlády anglického kráľa Richarda I. zv. Levie Srdce a panovania nemeckého kráľa Henricha VI.

Rok pred Celestínovým zvolením nastúpil na nemecký trón dvadsaťpäťročný syn Fridricha I. Barbarossu Henrich VI. Práve vzťahy s mladým hohenstaufovským panovníkom dominovali Celestínovmu pontifikátu.

V roku 1191 v Ríme korunoval Henricha za rímskonemeckého cisára. Ten si okrem nemeckej koruny prial získať aj korunu Sicílskeho kráľovstva. Činil si na ňu nárok ako manžel Konštancie Sicílskej, dcéry prvého sicílskeho kráľa Rogera II., zvlášť keď v roku 1189 zomrel ako bezdetný Konštanciin synovec, kráľ Viliam II. Sicílski a neapolskí veľmoži si však na tróne priali Tankreda z Lecce, Konštanciinho brata, a v roku 1190 ho korunovali sicílskym kráľom. Nastala situácia, ktorú musel pápež Celestín III., ako lénny pán Sicílie, vyriešiť a rozhodnúť, komu prislúcha nástupníctvo.

V záujme rozloženia mocenských síl a politickej rovnováhy v Taliansku, ktoré umožňovali zachovať nezávislosť Svätej stolice, sa Celestín III. priklonil na stranu Tankreda. Vo februári 1194 však Tankred zomrel a Henrich VI. sa vzápätí v Palerme stal novým sicílskym kráľom. Teraz nadišiel čas vysporiadať sa s pápežom. Prísaha vernosti, ktorú musel pri svojom korunovaní zložiť, bola razom zabudnutá. Jeho prvoradým cieľom bolo vymaniť sa z vplyvu kúrie, ktorá zasahovala do cirkevných záležitostí Sicílie. Celestínovou odpoveďou bolo prerušenie vzťahov s mladým cisárom.

Tento stav však netrval dlho. Na Vianoce 1194 sa Henrichovi narodil syn Fridrich. Henrich v jeho narodení videl príležitosť na trvalý zväzok medzi Sicíliou a ríšou ako dedičnou monarchiou. Želal si, aby pápež pokrstil jeho syna, začo mu prisľúbil zorganizovanie križiackej výpravy. Celestín návrh prijal, no s vyhlásením výpravy otáľal. Uvedomoval si ďalekosiahlosť následkov vzniku dedičnej monarchie susediacej s pápežským štátom. Nastala situácia, v ktorej ani jedna zo strán nechcela zo svojich pozícií ustúpiť. Celestín III., uvedomujúc si, že plán dedičnej monarchie strácal v Nemecku podporu, zvolil vyčkávaciu taktiku.

Situáciu napokon vyriešil sám osud. 28. septembra 1197 Henrich VI. v Messine zomrel. Vyhlásenie križiackej výpravy napokon počkalo až na Celestínovho nástupcu Inocenta III.

V interných záležitostiach Svätej stolice sa prejavil ako prezieravý a cieľavedomý pontifik. Podarilo sa mu zaviesť poriadok do pápežských financií; jeho významným pomocníkom bol kardinál Cencio Savelli (neskorší pápež Honorius III.)

V závere svojho života vyslovil Celestín III. prianie, aby sa jeho nástupcom, bez nutnosti zvolania konkláve, stal jeho blízky spolupracovník kardinál Giovanni. Kardináli však tento návrh zamietli. Celestín III. o niekoľko týždňov, vo veku deväťdesiattri rokov zomrel. Jeho telesné pozostatky boli až do roku 1308 uložené v Lateránskej bazilike. V uvedenom roku však baziliku poškodil ničivý požiar, ktorému o.i. padlo za obeť aj dvanásť hrobiek pápežov - medzi nimi i hrobka Celestína III.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Celestín III.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

CELESTÍN III. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 148 – 149.
S. G. Lozinskij, Dějiny papežství, Horizont, Praha, 1989
J. Kadlec, Dějiny katolické církve II., Vydavatelství Univerzity Palackého, Olomouc, 1993, ISBN 80-7067-285-4

Predchodca:
Klement III.

Pápež
Celestín III.
(zoznam)

Nástupca:
Inocent III.

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František