Sicílske kráľovstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sicílske kráľovstvo
Regno di Sicilia
 Sicílske grófstvo 11301282
12821816
Neapolské kráľovstvo 
Kráľovstvo oboch Sicílií 
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Geografia
Mapa štátu
Hlavné mesto
Obyvateľstvo
Štátny útvar
Vznik
Zánik
Predchádzajúce štáty:
Sicílske grófstvo Sicílske grófstvo
Nástupnícke štáty:
Neapolské kráľovstvo Neapolské kráľovstvo
Kráľovstvo oboch Sicílií Kráľovstvo oboch Sicílií

Sicílske kráľovstvo (lat. Regnum Siciliae; tal. Regno di Sicilia) bol historický štátny útvar na juhu Talianska v rokoch 1130 – 1816. Pôvodne obsahovalo okrem samotnej Sicílie aj celú južnú časť Apeninského polostrova. V roku 1282 však došlo v súvislosti s tzv. Sicílskymi nešporami k rozpadu kráľovstva na dva samostatné subjekty – ostrovnú a pevninskú časť. V historickej literatúre sa pre obdobie po roku 1282 názvom Sicílske kráľovstvo označuje štátny útvar zahrňujúci len ostrov. Ten bol počas histórie často začleňovaný do aragónskeho a španielskeho kráľovstva (pričom toto spojenie bolo vždy len ako únia).

V rokoch 17131720 v Sicílskom kráľovstve vládli Savojský vojvodovia, ktorí kráľovstvo vymenili s cisárom za Sardínske kráľovstvo. V roku 1735 dobyl Sicíliu vo vojne o poľské dedičstvo parmský vojvoda Karol Bourbonský, ktorý sa zároveň stal aj neapolským kráľom. Obe kráľovstvá boli od vtedy s krátkou Napoleonskou prestávkou pod vládou jedného panovníka a v roku 1816 boli aj formálne spojené do Kráľovstva oboch Sicílií.

Založenie kráľovstva a normandská dynastia[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1091 sa Sicília dostala pod kontrolu Normanov, ktorí vyvrátili arabský Sicílsky emirát a založili tu Sicílske grófstvo. Kráľovstvo založil v roku 1130 sicílsky gróf Roger II., ktorý bol pôvodom z normanskej dynastie de Hauteville. Spojil juhotalianske a sicílske dŕžavy Normanov, ktoré boli od roku 1059 pápežskými lénami. Korunu Roger prijal priamo z rúk pápeža. Normani v kráľovstve vládli až do roku 1194, a patria k nim králi:

Hohenstaufovci[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1194 získali Sicílske kráľovstvo Hohenstaufovci vďaka sobášu syna cisára Fridricha I., Henricha, ktorý sa oženil s dedičkou Konstanciou, dcérou kráľa Viliama I.. Henrich bol v rokoch 1194 – 1197 spoluvládcom svojej ženy, ktorá zomrela v roku 1198. Novým panovníkom sa potom stal Fridrich II. (vtedy mal len 4 roky). Jeho vláda v rokoch 1198 – 1250 bola poznamenaná početnými konfliktmi s pápežom, ktoré pokračovali aj za vlády jeho nástupcov Konráda (1250 – 1254; ako nemecký kráľ Konrád IV., jeruzalemský kráľ Konrád II.), Konradina (1254 – 1258) a Manfréda (1258 – 1266).

Kapetovsko-anjouovská dynastia[upraviť | upraviť zdroj]

V dôsledku sporu, do ktorého sa dostal Fridrich s pápežmi kvôli pokusom ovládnuť severné Taliansko, odmietla pápežská stolica po jeho smrti naďalej ponechať kráľovstvo ako pápežské léno Hohenstaufovcom. Kráľovstvo najprv ponúkla anglickému kráľovi Henrichovi III. pre jeho mladšieho syna Edmunda, ktorý sa tu však nepresadil. V roku 1266 nakoniec pápežská stolica udelila kráľovstvo ako léno mladšiemu synovi francúzskeho kráľa Ľudovíta VIII., Karolovi z Anjou.

Ten v roku 1266 porazil nemanželského syna cisára Fridricha II., Manfreda, a v roku 1268 porazil Fridrichovho vnuka Konradina, ktorého následne nechal v Neapole popraviť. Vládu v kráľovstve však dlho neudržal.

V roku 1282 vypuklo na Sicílii proti Francúzsku rozsiahle povstanie, ktoré sa do dejín zapísalo ako Sicílske nešpory. Príčinou povstania bol veľký daňový útlak kráľa a jeho vlády, ktorý sa neustále pokúšal o ďalšiu expanzívnu politiku; okrem iného aj na území obnovenej byzantskej ríše. Preto toto povstanie finančne podporil aj byzantský cisár Michael VIII. Palaiologos. Sicílsky vzbúrenci potom prijali za svojho kráľa aragónskeho kráľa Petra III. Ten však ovládol iba ostrov Sicília a pevninská časť kráľovstva zostala naďalej v rukách Anjuovcov.

Po dvadsiatich rokoch bojov bola v roku 1302 uzavretá mierová zmluva, ktorou bola uznaná samostatnosť ostrovného kráľovstva na čele s aragónskou dynastiou a bolo oficiálne pomenované Kráľovstvo Trinacria (bežne sa však skôr označovalo Kráľovstvo Sicílske za (messinským) majákom). Mierová zmluva ďalej potvrdila pevninskú časť kráľovstva dynastii Anjuovcov; táto pevninská časť sa síce formálne nazývala Sicílske kráľovstvo (bežne sa tiež označovala aj ako Kráľovstvo Sicílske pred (messinským) majákom), ale v súčasnosti je známe ako Neapolské kráľovstvo (pomenované podľa hlavného mesta).

Španielska nadvláda[upraviť | upraviť zdroj]

Ostrovnému Sicílskemu kráľovstvu vládli striedavo aragónsky a španielsky králi, prípadne ich vedľajšie rodové vetvy. V roku 1707 sa Sicílske kráľovstvo ocitlo kvôli vojne o španielske dedičstvo pod nadvládou cisára Karola VI. V roku 1735 dobyl Sicíliu vo vojne o poľské dedičstvo parmský vojvoda Karol Bourbonský, ktorý sa zároveň stal aj neapolským kráľom. Obe kráľovstvá boli odvtedy s krátkou Napoleonskou prestávkou pod vládou jedného panovníka a v roku 1816 boli aj formálne spojené do Kráľovstva oboch Sicílií.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]