Karol I. (Neapolsko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Karol I.

Karol I. (* asi 1226 – † 7. január 1285, Foggia, Neapolské kráľovstvo) bol sicílsky, jeruzalemský a neapolský kráľ z rodu Kapetovcov, mladší brat francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. Zúčastnil sa na dvoch križiackych výpravách a stal sa zakladateľom staršej línie kapetovsko-anjouovskej dynastie.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Karol bol jedenástym a posledným potomkom francúzskeho kráľa Ľudovíta VIII. a Blanky, dcéry kastílskeho kráľa Alfonza VIII. a Eleonóry Anglickej. Kráľ Ľudovít zomrel na úplavicu v novembri 1226 pri návrate z južného Francúzska, kde bol na pápežove naliehanie potierať priaznivcov a prívržencov katarského hnutí a presadzoval tam i prísne severofrancúzske lenné právo. Je pravdepodobné, že Karol sa narodil až po jeho smrti.

V dvadsiatich rokoch Karol od brata Ľudovíta získal grófstvo Maine a Anjou. Ešte v tom istom roku sa vďaka politickej aktivite pápeža oženil v januári v Aix-en-Provence s Beatrix, najmladšou dcérou a dedičkou práve zosnulého provensalského grófa Raimonda Beréngera IV. [pozn. 1] Získal celé územie provensalského grófstva, ale zďaleka nie všetky dôležité mestá sa zmierili s vládcom inej než aragónskej krvi. Stredomorské mestá boli zvyknuté na iné ponímanie vlády. Bolo tu rozšírené rímske právo a významné postavenie mestských komún, čo viedlo k častým rebéliám zo strany poddaných.

Siedma križiacka výprava a bitky so Štaufovcami[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Siedma križiacka výprava
Cesta do Svätej zeme na dobovej iluminácii

Ľudovít IX. v roku 1244 vážne ochorel a po svojom takmer zázračnom uzdravení sa rozhodol prijať znamenie kríža a vydať sa na križiacku výpravu do Svätej zeme.[1]

...keď sa on opásal krížom, prihlásili sa ku križiackej výprave i Róbert, gróf z Artois, gróf z Poitiers, Karol, gróf z Anjou, neskorší kráľ sicílsky, všetci traja kráľovi bratia.
Jean de Joinville[2]

Novopečený provensalský gróf Karol sa po boku svojich starších bratov výpravy zúčastnil. Vojsko križiackej výpravy vyplávalo v roku 1248 do Egypta práve z provensalských prístavov Marseille a Aigues-Mortes. Karola sprevádzala i tehotná Beatrix. Počas výpravy Karol bojoval pred pevnosťou al-Mansúra, kde sa mu z mamlúckého obkľúčenia podarilo zachrániť kronikára výpravy, rytiera Jeana de Joinville. Róbert z Artois však v meste zomrel. Križiaci sa nakoniec dali na ústup a potom ich s kráľom Ľudovítom IX., Karolom z Anjou a Alfonzom z Poitiers zajali a v okovách odvliekli do Mansúry.[3] Damiettu zatiaľ pred moslimským protiútokom uhájila malá posádka pod velením kráľovnej Margaréty Provensalskej. Ľudovíta a jeho bratov potom výmenou za mesto a výkupné prepustili. Karolovi sa podarilo vyviaznuť bez úhony na zdraví a na rozdiel od Ľudovíta IX. opustil Svätú zem a spoločne s manželkou sa v roku 1251 vrátil naspäť do Francúzska.

V roku 1257 uzavrel Karol konečne dohodu so svojou svokrou, ktorá sa za finančné odškodnenie vzdala nárokov na provensalske dŕžavy a vyplatil hrady na ktoré si robila nárok švagriná Eleonora s manželom. Grófsky pár presadzoval tvrdú päsť, neustále zvyšoval dane a uložil povinnú vojenskú službu. V roku 1263 dal Karol popraviť dvanásť občanov odbojného mesta Marseille.

Karolova korunovácia na dobovej miniatúre

Pápež Urban IV. ponúkol Karolovi sicílsku korunu.

...Karol Anjouský dostal od pápeža ponuku, aby sa stal kráľom Oboch Sicílii, a to v mylnej nádeji, že Karol bude rovnako dobrý kráľ ako Ľudovít.
André Maurois[4]

Ľudovít IX. brata v rozhodnutí získať sicílske kráľovstvo diplomaticky podporil, ale nepožičal mu ani peniaze, ani vojakov. Karol mal v severnom Taliansku spojenca v podobe florentských a sienských bankárov.[5] Grófka Beatrix vzala udalosti do svojich rúk.

A táto dáma..., keď sa dopočula o zvolení grófa Karola, svojho manžela, z vyhliadky, že by sa mohla stať kráľovnou, založila všetky svoje šperky a povolala všetkých slobodných mužov do zbrane, aby bojovali pod jej vlajkou a urobili ju panovníčkou...
Giovanni Villani[6]

V roku 1265 Karol vyplával z Marseille, prežil búrlivú plavbu a podarilo sa mu dosiahnuť Rím, kde čakal, podporovaný Rimanmi, na svoju armádu. Vojakov na ceste cez jesenné Alpy sprevádzala samotná Beatrix. 6. januára 1266 boli manželia korunovaní v Katedrále svätého Petra. Karol sa vybral za doterajším kráľom Manfrédom a 26. februára zvíťazil nad jeho vojskom v bitke pri Benevente. Manfrédovu manželku i dedičov dal uväzniť.[pozn. 2]Beatrix prišla za víťazným manželom do Beneventa a potom presídlili do Neapola, kde sa oficiálne ujali správy svojej novej krajiny. V januári 1267 sa Karol vrhol do vojny v Toskánsku. Beatrix Provensalská zomrela v lete 1267 a o rok neskôr sa Karol znovu oženil. Vyvolenou sa stala Margaréta, dcéra grófa Oda Burgundského.

Ďalším uchádzačom o sicílsku korunu bol mladučký Konradin, syn rímskeho kráľa Konráda IV., ktorý sa 23. augusta 1268 s Karolom stretol v bitke pri Tagliocozzo. Len šestnásťročný Konradin vďaka pasci protivníka bitku prehral a spoločne s Fridrichom Bádenským ho dal Karol v Neapole popraviť. Hohenstaufovci osobou Konradina vymreli po meči.

Ôsma križiacka výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ôsma križiacka výprava
Smrt Ľudovíta IX. pred bránami Tunisu (dobová iluminácia)

Ľudovít IX. sa v roku 1267[8] i napriek svojmu chatrnému zdraviu[9] rozhodol zúčastniť na novej kriažiackej výprave. Kráľovo najbližšie okolie nebolo jeho rozhodnutím práve nadšené,[8] ale i tak veľká časť rodiny prijala kríž spoločne s ním.[10][pozn. 3] Karol ponúkol bratovi pomoc. Karolove plány však boli zištné, potreboval vtrhnúť do Tunisu, aby tu na emírovi Muhammadu al-Mustansirovi vynútil obchodné privilégia pre sicílskych Francúzov a vyhnal všetkých hohenštaufských stúpencov, ktorí sem utiekli. Emir počas predošlých vyjednávaní údajne niekoľkokrát naznačil, že by bol ochotný konvertovať na kresťanstvo a spojiť sa s Karolom, aby od neho získal ochranu pred ostatnými moslimskými vládcami, ktorí by ho zákonite napadli [pozn. 4]. Karol použil tento argument na presvedčenie Ľudovíta o bohumilom cieli križiackej výpravy v Afrike.

Po príjazde do Tunisu v roku 1270 sa ukázalo, že emir Muhammad konverziu rozhodne nemyslel vážne a dokonca bol pripravený na vojnu. 24. júla dobyli križiaci Kartágo. Pri čakaní na oddiely Jakuba I., Theobalda II. a Eduarda I. si horúce sparné leto na vojsku vybralo svoju daň. Medzi vojakmi sa začala šíriť nákazlivá infekcia.[9] 3. augusta zomrel na úplavicu princ Ján. 25. augusta ho po dlhej agónii nasledoval aj samotný kráľ Ľudovít, ktorý mal vďaka asketickému životu slabé zdravie a útrapy križiackej výpravy už nedokázal zvládnuť. Francúzskym kráľom sa po otcovej smrti stal následník trónu, tiež chorý, Filip III. a vodcom výpravy skúsenosťami zocelený Karol, ktorý prišiel tesne pred bratovou smrťou. Karolovi sa podarilo vyjednať s emirom dohodu o voľnom obchode a ochrane kresťanských mníchov. Tým pre Francúzov výprava skončila a vracali sa späť na európsky kontinent. Pri plavbe do Trapani zastihla flotilu víchrica a výprava stratila okolo štyridsať vojnových lodí. Mladý kráľ Filip s manželkou si s biedou zachránili holý život. Vydesení cestovatelia sa rozhodli pre cestu po súši. Do vlasti sa ich vrátilo len pár. Chorobe podľahol navarrský kráľ Theobald, jeho manželka Izabela zomrela o rok neskôr. Novú kráľovnú FrancúzskaIzabelu Aragónsku zhodil kôň, čo viedlo k predčasnému pôrodu mŕtveho chlapca a jej smrti o pár dní neskôr. August roku 1271 sa stal osudným pre Karolovho brata Alfonza z Poitiers a jeho manželku Janu. Zavraždený bol syn Richarda Cornwallského Henrich z Almainu. Počas modlitby v kostole ho prepadli a ubodali Guy a Simon, synovia Simona z Montfortu. Bola to pomsta za opustenie radov vzbúrencov proti anglickému kráľovi Henrichovi III.

Zber titulov[upraviť | upraviť zdroj]

Karolova pečať z roku 1282

Víťazný Karol bol vymenovaný za ríšskeho vikára a hlavu toskánskych guelfov. V roku 1267 sa stal vďaka zmluve z Viterba s latinským cisárom Balduinom II. achájskym kniežaťom. Balduinovi a jeho rodine Karol vyplácal rentu a Acháju nikdy nenavštívil.

Mal ten druh smädu spojený s opuchom. Jeho žiadostivosť bola natoľko hlboká, že čím viac pil, tým viac ho pálil žalúdok a dožadoval sa ďalšieho napojenia.
Saba Malaspina[11]

Dcéru Beatrix vydal za Filipa z Courtenay, Balduinovho syna. Ten sa stal po smrti otca ďalším v rade latinských cisárov v európskom exile. V roku 1272 sa Karol vyhlásil za albánskeho kráľa a od Mária z Antiochie kúpil jeruzalemský trón. Do Jeruzalemského kráľovstva vyslal svojho emisára Rogera zo San Severina, ktorému sa nakoniec podarilo získať uznanie regentstva nad kráľovstvom od Bohemunda VII. z Tripolisu. Bohemund tak zároveň uznal Karola za kráľa jeruzalemského, ale to nestačilo, lebo ďalším vážnym uchádzačom o jeruzalemský trón bol cyperský kráľ Hugo III., ktorého za svojho kráľa uznávala časť palestínskych barónov i niekoľko miest.

V priebehu 70. rokov bol Karol na vrchole moci. Dve zo svojich ôsmich detí prezieravo sobášmi využil na utuženie vzťahov s uhorským kráľovským rodom Arpádovcov. Dcéru Izabelu vydal za divokého uhorského kráľa Ladislava IV. Kumána. Syna Karola II. oženil s uhorskou princeznou Máriou. Práve ich syn Karol Martel z Anjou sa stal otcom budúcich uhorských kráľov z rodu Anjouovcov, ktorí v osobe Karola I. zasadli na uhorský trón.

Sicílske nešpory[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Sicílske nešpory
Príjazd kráľa Petra III. do Trapani na stredovekej iluminácii
...dva výhonky buriny zrodenej zo semena uchvatiteľa Huga Kapeta
– tak nazýval Kapetovcov a Anjouovcov ich súčasník Dante Alighieri[12]

Sicília sa rovnako ako Provensalsko odmietala zmieriť s cudzou vládou a vysokými daňami zavinenými Karolovou expanzívnou politikou. 30. marca 1282 vypuklo v Palerme krvavé povstanie miestnej šľachty – tzv. Sicílske nešpory, podporené financiami byzantského cisára Michaela VIII. Niekoľko tisíc francúzskych civilistov i rytierov sa stalo obeťami krvavého masakru. Rebelujúca ostrovná časť Sicílskeho kráľovstva ponúkla kráľovskú korunu aragónskemu kráľovi Petrovi III., manželovi Konštancie, dcéry predošlého kráľa Manfréda. 30. augustaa 1282 pristál kráľ Peter v Trapani a už 4. septembra bol v Palerme vyhlásený za sicílskeho kráľa.

Aragónska križiacka výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Karol na smrteľnom lôžku (Cronica Nuova)

Aragónska intervencia na Sicíliu znamenala pre Petra exkomunikáciu od pápeža Martina IV. a pre pevninskú časť doterajšieho Sicílskeho kráľovstva začiatok novej epochy – vzniklo Neapolské kráľovstvo. Nasledovala prevažne francúzska aragónska križiacka výprava do Katalánska. Križiacky vpád ukončila epidémia moru, či týfusu, ktorá vypukla pri obliehaní Girony v roku 1285. Vojnový stav medzi krajinami ukončila až desať rokov po smrti takmer všetkých účastníkov sporu[pozn. 5] zmluva z Anagni, ktorá bola triumfom diplomatického umenia aragónskeho kráľa Jakuba II.

A všimnite si, že zomrel v rovnaký deň v aký bol pred mnohými rokmi korunovaný.
Salimbene z Parmy [13]

Karol z Anjou zomrel 7. januára 1285 vo Fogii. Telo pochovali v Neapole, vnútornosti v bazilike Saint-Denis a srdce u parížskych jakobínov.[14]Dante Alighieri ho vo svojej Božskej komédiii umiestnil do Očistca.[15].

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Tri staršie nevestine sestry Margaréta, Eleonóra a Sancha boli už vydaté, Karol sa sobášom stal švagrom svojho brata Ľudovíta, anglického kráľa Henricha III. a vojvodu Richarda z Cornwallu
  2. Helena bola umiestnená na hrad v Nocere, kde po piatich rokoch zomrela. Traja Manfrédovi synovia sa stali nedobrovoľnými obyvateľmi hradu starého otca Castel del Monte a boli tu držaní niekoľko desiatok rokov v putách. V roku 1299 boli presunutí na hrad Castel dell'Ovo.[7]
  3. Nikto nemohol byť donútený zúčastniť sa na križiackej výprave, ani vazal svojim lénnym pánom.
  4. Konverzia k inej viere je v islame veľký zločin
  5. Karol I. zomrel 7. januára 1285, pápež Martin IV. ho nasledoval 28. marca 1285 a Peter III. skonal 11. novembra 1285.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. HROCHOVÁ, Věra. Křížové výpravy ve světle soudobých kronik. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1982. ISBN 14-409-82. S. 213.
  2. Staré francouzské kroniky. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury a umění, 1962.
  3. GOLDSTONE, Nancy. Čtyři královny. Frýdek Místek : Alpress, 2008. ISBN 978-80-7362-540-5. S. 177.
  4. MAUROIS, André. Dějiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1994. ISBN 80-7106-098-4.
  5. PROCACCI, Giuliano. Dějiny Itálie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1997. Dále jen Dějiny Itálie. ISBN 80-7106-152-2. S. 34.
  6. Goldstone, str. 329.
  7. KOVÁČ, Peter. Úsvit renesance. Dvorské umění císaře Fridricha II. Bamberský a Magdeburský jezdec.. Praha : Petr Kováč - Ars Auro Prior, 2010. ISBN 978-80-904298-2-6. S. 222-223.
  8. a b EHLERS, Joachim; MÜLLER, Heribert; SCHNEIDMÜLLER, Bernd, a kol. Francouzští králové v období středověku : od Oda ke Karlu VIII. (888-1498). Praha : Argo, 2003. 420 s. [ďalej len Francouzští králové]. ISBN 80-7203-465-0. S. 182.
  9. a b bridge, str. 206
  10. Králové, str. 183
  11. Goldstone, str. 324.
  12. FERRO, Marc. Dějiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006. ISBN 80-7106-888-8. S. 63.
  13. Goldstone, str. 367.
  14. www.findagrave.com
  15. DANTE, Alighieri. Božská komedie. Praha : Academia, 2009. ISBN 978-80-200-1762-8. S. 213.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Praha : Academia, 1995. ISBN 80-200-0512-9.
  • EHLERS, Joachim; MÜLLER, Heribert; SCHNEIDMÜLLER, Bernd, a kol. Francouzští králové v období středověku : od Oda ke Karlu VIII. (888-1498). Praha : Argo, 2003. ISBN 80-7203-465-0.
  • FERRO, Marc. Dějiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006. ISBN 80-7106-888-8.
  • LE GOFF, Jacques. Svatý Ludvík. Praha : Argo, 2012. 724 s. ISBN 978-80-257-0685-5.
  • JOINVILLE, Jean de. Paměti křižákovy. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury a umění, 1965.
  • READ, Piers Paul. Templáři. Praha : BB art, 2002. ISBN 80-7257-750-6.
  • RUNCIMAN, Steven. The Sicilian vespers. Cambridge : Cambridge University press, 1958. 356 s. ISBN 0521286522. (anglicky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]