Ľudovít IX. (Francúzsko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ľudovít IX.
Ľudovít IX. (Francúzsko)
francúzsky kráľ

Narodenie 25. apríl 1214/1215
Poissy, Francúzsko
Úmrtie 25. august 1270
Tunis

Ľudovít IX., známy ako Svätý Ľudovít (* 25. apríl 1214 alebo 1215, Poissy, Francúzsko – † 25. august 1270, Tunis) bol francúzsky kráľ v rokoch 12261270. Patril do hlavnej línie Kapetovcov.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo a mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodenie Ľudovíta IX.

Narodil sa ako tretí z početného potomstva Ľudovíta VIII. (11871226) a Blanky Kastílskej (11881252), dcéry kastílskeho kráľa Alfonza VIII.

Bol druhým menom známym synom svojich rodičov. Jeho starší brat Filip, ktorý sa narodil v roku 1209, zomrel ako deväťročný a štvorročný Ľudovít sa v roku 1218 stal následníkom trónu.[1] Podľa dobových svedectiev princ zdedil blond vlasy a jemný vzhľad po rode z Hainaut.[2] V detskom veku mu najmä matka dopriala starostlivú výchovu a veľa času trávil aj so starým otcom Filipom II., ktorý po víťazstve v bitke pri Bouvines prenechal bojovanie i správu kráľovstva synovi Ľudovítovi VIII. a skúseným kráľovským radcom.[3]

Bol starším bratom sicílskeho a neapolského kráľa Karola I. (12271285), grófa z Anjou a Provence.

Ľudovít mal iba 12 rokov keď jeho otec pri návrate z križiackej výpravy proti albigéncom nečakane zomrel 8. novembra 1226 na úplavicu. 29. novembra 1226 v Reims ho biskup zo Soissons, Jacques de Bazoches, pomazal a korunoval za kráľa. Regentkou sa stala jeho matka, Blanka Kastílska[pozn. 1] Vzhľadom na jeho vek nemohol vládnuť samostatne.[5] Pri ceste do Reims bol Ľudovít pri zastávke v Soissons pasovaný na rytiera.[6][pozn. 2] Ihneď po pohrebe svojho manžela sa kráľovná matka ujala bránenia práv svojho syna.[7] Pri správe kráľovstva Blanka Kastilská mohla počítať s podporou skupiny verných kastelánskych rodov z ktorých okruhu pochádzali arcibiskup v Sens Gautier Cornut, kráľovský veliteľ Matúš II. z Montmorency alebo kráľovský maršalek Jean III. Clément. Podporovali ju i senliský biskup a kancelár Guérin a komorník Bartolomej z Roye.[8]

Regentstvo kráľovnej-matky[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudovít a jeho matka Blanka Kastílska na ceste do Reims na korunováciu

Aby kráľovná-matka obmedzila riziká spojené s prípadnými ambíciami Filipa Hurepela, nevlastného brata svojho zosnulého manžela, daroval mu nový kráľ hneď po svojej korunovácii z jej podnetu dva z troch hradov, ktoré vlastnil na jeho panstvách. Zároveň dostal do léna saintpolské grófstvo a na začiatku roka 1227 dostal i doživotnú rentu vo výške 6 000 tourských libier. Filip Hurepel sa za seba i za svojich potomkov musel zaviazať, že nebude vznášať žiadne ďalšie požiadavky ohľadne dedičstva.
6. januára 1227 dal kráľ prepustiť flanderského grófa Ferdinanda, ktorý bol v zajatí od bitky pri Bouvines. Pri svojom prepustení zložil kráľovi výkupné a poskytol záruky vhodného správania. V ďalších rokoch potom Ferdinand Ľudovítovi vždy verne slúžil.[9] Čoskoro po korunovácii sa proti mladému kráľovi vytvorila koalícia veľmožov, ktorí od posilnenia kráľovskej moci očakávali ujmu na svojom postavení. Patrili k nim najmä bretónsky vojvoda Peter Mauclerc, gróf zo Champagne Theobald V. a gróf z Marche Hugo X. z Lusignanu. Spoliehali pritom na pomoc anglického kráľa Henricha III., ktorému záležalo na znovuzískaní stratených území vo Francúzsku, a ktorý vzbúrencom sľuboval rôzne výhody.[10] Kráľovnej-matke sa podarilo s podporou pápežského legáta zhromaždiť veľké vojsko s ktorým vytiahla na juh. Medzitým sa Theobald zo Champagne nepohodol so svojimi spojencami a prešiel na stranu kráľovnej-matky. V tejto pre vzbúrencov nepriaznivej situácii sa Peter Mauclerc a Hugo z Lusignanu v marci 1227 poddali kráľovnej-matke. Pri tej príležitosti boli dohovorené sobáše medzi deťmi kráľovnej a príslušníkmi rodov z Lusignanu a z Dreux. Zároveň bolo uzavreté prímerie s anglickým kráľom.[11]

Upokojenie situácie bolo len zdanlivé, pretože už v roku 1227 sa francúzski baróni zišli v Corbeil a rozhodli sa, že sa zmocnia kráľa Do svojho čela si postavili Filipa Hurepela a Petra Mauclerka. Cieľom barónov nebola otvorená vzbura proti kráľovi, ale snaha zbaviť vplyvu kráľovnej-matky. Poprední šľachtici by potom v mene kráľa mohli vládnuť sami. Pri svojej ceste z Orléans bol kráľ v Montlhéry zastavený barónskym vojskom a oslobodil ho až ozbrojený parížsky ľud.[12][13]

A rozprával mi svätý kráľ, že on a jeho matka boli v Montlhéry a neodvažovali sa vrátiť do Paríža, kým pre nich neprišli parížski obyvatelia v zbrani. Rozprával mi, že z Montlhéry bola po celej ceste tlačenica ozbrojených i neozbrojených ľudí až do Paríža a že všetci volali k nášmu Pánovi, aby mu doprial šťastný a dlhý život a aby ho bránil a chránil pred jeho nepriateľmi.
– Jean de Joinville[14]
Ľudovít a Blanka Kastílska (Biblia svätého Ľudovíta)

V rokoch 1227 – 1229 pokračovala kráľovská armáda pod vedením Humberta z Beaujeu v križiackej výprave proti albigéncom začatej Ľudovítovým otcom. Sám kráľ sa ťaženia nezúčastnil a nie je známe do akej miery sa podieľal na konci križiackej výpravy. Výprava bola skončená parížskou zmluvou podpísanou 12. apríla 1229. Toulouskému grófovi Raimondovi VII. sa síce podarilo udržať väčšinu svojich území, ale jeho dcéra a jediná dedička Jana sa mala vydať za jedného z Ľudovítových bratov a priniesť mu venom Toulouse a toulouský kraj. Ak by Raimond nemal ďalších potomkov, mala Jana zdediť i ostatné jeho panstvá. Keby sa Jana sa svojim manželom nedočkala potomkov, malo sa celé jej panstvo stať súčasťou francúzskej koruny. Ľudovít zmluvou získal severnú časť albigénskeho kraja vrátane mesta Albi. Získal tiež do zástavy sedem hradov vrátane citadely v Toulouse.[15][16][17] V septembri 1229 uzavrel Ľudovít zmluvu i s ďalším vzbúrencom z južného Francúzska Raimundom II. Trencavelom. Na jej základe získal Ľudovít Carcassonne s okolím. Francúzske korunné územie tak prvý raz dosiahlo až ku Stredozemnému moru a Ľudovít tu neskôr založil prístav Aigues-Mortes.[18][pozn. 3]

V roku 1229 Ľudovít spolu so svojou matkou založil Kláštor Royaumont. Plnil tak otcovu vôľu, ktorý vo svojom závete odkázal veľkú finančnú sumu na založenie kláštora pri Paríži. Kláštor mal byť pôvodne fundáciou rádových kanonikov z parížskeho opátstva svätého Viktora, ale Ľudovít spolu so svojou matkou previedli fundáciu na cisterciánsky rád. Na výstavbe nového kláštora sa Ľudovít osobne podieľal.[20]

A keď sa mnísi podľa zvyklostí rádu zo Cîteaux po tercii rozišli po svojej práci a nosili kamene a maltu na miesto, kde sa staval múr, požehnaný kráľ sa chopil nosidiel a šiel vpredu, a jeden mních ich niesol vzadu, a tak to vtedy požehnaný kráľ učinil niekoľkokrát.
Viliam zo Saint-Pathus[21]

V rokoch 12331234 Ľudovít pomohol vyriešiť spor o grófstvo Champagne. O práva na grófstvo sa totiž prihlásila Alica, cyperská kráľovná a sesternica grófa Theobalda IV. V roku 1234 prišlo k dohode, keď sa Alica vzdala svojich práv na grófstvo výmenou za 40 000 tourských libier v hotovosti a ročnú rentu 2 000 libier. Pretože Theobald nebol schopný tak vysokú čiastku zaplatiť, obrátil sa so žiadosťou o pomoc na Ľudovíta. Ľudovít uhradil Alici všetky pohľadávky. Na oplátku sa Theobald v kráľov prospech vzdal lénej držby grófstva Blois, Chartres, Sancerre a châteaudunského vikomstva.[22]

Sobáš a samostatná vláda[upraviť | upraviť zdroj]

Sobáš Ľudovíta IX. a Margaréty Provensalskej

V roku 1233 bol Ľudovít IX. stále slobodný. Vinili jeho matku, ktorá vraj bránila jeho svadbe, aby nebol oslabený jej vplyv na kráľa. Čoskoro sa však situácia zmenila a Ľudovítovou vyvolenou sa stala len trinásťročná Margaréta, dcéra provensalského grófa Raimonda Bérengera IV. a Beatrix Savojskej. Snúbenci boli síce príbuzní štvrtého stupňa, ale dišpenzom z 2. januára 1234 ich pápež Gregor IX. tejto prekážky zbavil.[23]

Roku Pána 1234, v ôsmom roku vlády Ľudovíta Svätého a v devätnástom roku jeho života Ľudovít Svätý vyslovil želanie, že by chcel plod svojho tela, ktorý by po ňom prevzal kráľovstvo, a povedal, že sa chce oženiť, nie však z dôvodov smilných, ale preto, aby zaistil pokračovanie rodu.
Vilém z Nangis[24]

Sobáš sa uskutočnil 27. mája 1234 v Sens. Ako veno vyplatil neveste jej otec 8 000 mariek striebra neskôr zvýšených o ďalších 2 000 mariek.[25] Deň po svadbe 28. mája bola novomanželka korunovaná. Všetky náklady na svadbu dosiahli čiastku 2 526 parížskych libier.[26] Je pravdepodobné, že potom, čo sa oženil s Margarétou, tak v tom roku, či najneskôr o rok neskôr, vo veku 21 rokov, sa ujal samostatnej vlády. I potom si však Blanka Kastílska zachovala autoritu a významný vplyv na dvore svojho syna.[27] Novomanželia boli do sebe zamilovaní a kráľova matka nevidela rada, že kráľ trávi toľko času so svojou manželkou, miesto aby sa staral o správu kráľovstva.[28] Prvé dieťa sa manželom narodilo až šesť rokov po svadbe.[pozn. 4]

Kristova tŕňová koruna, ktorú Ľudovít IX. získal od Balduina II.

Na konci tridsiatych rokov získal Ľudovít od konštantinopolského cisára Balduina II. Kristovu tŕňovú korunu [pozn. 5] ktorú dal v roku 1239 previezť do Francúzska.[33] Ľudovít za trnovú korunu pravdepodobne zaplatil 10 000 parížskych livrov a doprava do Francúzska stála ďalších 2 000 livrov.[34]

V roku tisícdvestotridsiatomdeviatom, nazajtra po sviatku Vavrinca mučeníka, je tento poklad, onen vzácny klenot, odvezený do Sens, pričom sa mu po ceste ponáhľa v ústrety všetok ľud; zástupy ľudí bez rozdielu pohlavia a veku jasajú. Ihneď po vstupe do mesta si kráľ vkladá sväté bremeno na ramená a nesie ho; je pri tom bosý a odetý len do tuniky (tunica) – a je s ním i jeho brat gróf Róbert, ktorý prejavuje pokoru podobne. Sprevádzajú ich i predchádzajú vojaci, ktorí tiež odložili svoje obutie. V ústrety im vychádza rozradostnené mesto, do procesie prichádzajú zbory klerikov: klerici matky cirkvi sú odetí v hodvábe a mnísi s ostatnými rehoľníkmi prinášajú väčšie i menšie ostatky svätých, takže zbožný človek si môže predstavovať ako by si [sami] priali ísť v ústrety prichádzajúcemu Pánovi. O prekot znejú chvály Pánovi; kobercami a prikrývkami vyzdobené mesto ponúka svoje poklady, znie [celé] zvonmi, organmi i potleskom jasajúceho ľudu. Voskovice a krútené sviečky sú zapaľované priestranstvách medzi domami a v každej ulici. Skrinka [s tŕňovou korunou] je vnesená do chrámu mučeníka Štefana a odhalená zrakom ľudí. Tak vychádza najavo dôvod tejto veľkej radosti.
Gautier Cornut[35]

Pre novo získanú cennú relikviu dal postaviť novú kaplnku známu ako Sainte-Chapelle (Svätá kaplnka). Bola postavená v rekordnom čase vrátane výzdoby mozaikových okien a pravdepodobne i sôch. Vysvätená bola 26. apríla 1248. Už za života Ľudovíta IX. bola považovaná za majstrovské dielo.[36] Ľudovítovi sa v nej podarilo zhromaždiť veľkolepú kolekciu svätých ostatkov. Okrem tŕňovej koruny, ktorá zohrala dôležitú úlohu pri vytváraní kapetovského monarchistického kultu,[37] išlo o dva veľké fragmenty svätého Kríža (z ktorých jeden bol nazývaný Crux triumphalis), železný hrot kopije, ktorou bol prebodnutý bok Ježiša Krista, časť Kristova rubáša, kameň z Božieho hrobu a tiež rôzne iné ostatky, ako lebky sv. Klimenta a sv. Blažeja.[38]

Po dosiahnutí plnoletosti svojich mladších bratov Ľudovít naplnil otcov závet a odovzdal im do správy ich dedičstvo. Tak sa Róbert stal v roku 1237 grófom z Artois, Alfonz v roku 1241 grófom z Poitiers a Karol v roku 1246 grófom z Anjou. Pri tejto príležitosti boli všetci traja Ľudovítom pasovaní na rytierov.[39]

Križiacka výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Siedma križiacka výprava

10. decembra 1244 Ľudovít vážne ochorel (pravdepodobne na úplavicu). Počas niekoľkých dní sa jeho stav rýchlo zhoršil a kráľovo okolie sa začalo obávať najhoršieho. Dňa 14. decembra v predtuche smrti a s prianím, aby zomrel zmierený s Bohom menoval dvoch zmierčich sudcov, ktorí mali urovnať jeho spory s kapitulou katedrály Notre-Dame. V celom kráľovstve sa konali modlitby a procesie za kráľovo zdravie. Kráľovná dokonca dala do Pontoise, kde Ľudovít ochorel, priviezť relikvie z kráľovskej kaplnky, aby sa ich dotkol.[40]

Kráľ Ľudovít prijíma kríž
I stalo sa roku 1244 a Boh dopustil, že kráľa schvátila v Paríži zlá nemoc a viedlo sa mu vraj tak špatne, že jedna z paní, ktoré ho ošetrovali, chcela mu už cez obličaj pretiahnuť pokrývku a tvrdila, že je mŕtvy, ale iná pani, ktorá stála z druhej strany lôžka, to nedovolila, hovoriac, že ešte dýcha. Kráľ začul hádku oboch žien, Pán náš v ňom zasiahol a vrátil mu ihneď zdravie, hoci bol onemel a stratil schopnosť reči. Hneď ako bol s to prehovoriť, požiadal, aby mu podali kríž, čo sa i stalo.
Jean de Joinville[41]

Po uzdravení z vážnej choroby kráľ ohlásil svoj zámer usporiadať križiacku výpravu do Palestíny. Ľudovítovo rozhodnutie sa nestretlo s pochopením jeho matky. Ona sama i parížsky biskup Viliam z Auvergne sa pokúsili uzdraveného Ľudovíta odvrátiť od jeho zámeru s tým, že sľub, ktorý zložil vo chvíli kedy nevládol všetkými svojimi duševnými schopnosťami nie je platný. Presvedčiť sa im ho však nepodarilo.[42] Ani nie dva mesiace potom čo Ľudovít prijal kríž, súhlasil pápež s vyhlásením križiackej výpravy a jej organizáciou bol poverený legát Odo zo Châteauroux. Situáciu dosť komplikovalo to, že v rovnakej dobe bola vyhlasovaná aj križiacka výprava proti cisárovi Fridrichovi II. Vojaci križiackej výpravy pochádzali z celého územia francúzskeho kráľovstva. V roku 1245 Ľudovít IX. zvolal zhromaždenie barónov, aby získal ich súhlas a podporu pre križiacku výpravu. O tri roky neskôr na jar 1248 zvolal zhromaždenie znovu, aby baróni zložili lénny hold jeho deťom pre prípad, že by sa z výpravy nevrátil.[43]

Kráľ sa i s celým vojskom nalodil 25. augusta 1248 v Aigues-Mortes. Spolu s ním vyrazila na výpravu i skoro celá jeho najbližšia rodina. Veľkosť jeho vojska dosahovala asi 25 000 mužov, z toho vyše 2 500 rytierov. Cieľom plavby sa stal Cyprus, ktorý bol vybraný za zhromaždisko celého vojska.[44][45] Do Limassolu na Cypre Ľudovít dorazil 17. septembra.[46]

V polovici mája 1249 vyplávalo križiacke vojsko vedené z Cypru. Vzhľadom na nepriazeň počasia dorazila flotila k Damiette až 4. júna. Skoro ráno 5. júna začali križiaci pod ochranou strelcov z kuší s vyloďovaním. Podarilo sa im získať predmostie a vybudovať tábor. Sultán as-Sálih zatiaľ s hlavnou moslimskou armádou vyčkával po prúde Nílu za Damiettou. Obrancovia Damietty tak mesto radšej opustili než by riskovali smrť v boji, alebo hladom pri obliehaní mesta. Damietta tak padla do rúk prekvapených útočníkov po iba niekoľkých hodinách boja. Kresťania v meste získali veľké zásoby potravín a bojového materiálu a tiež tu oslobodili 53 kresťanských zajatcov, ktorí tu boli uväznení od piatej križiackej výpravy.[47] Celé mesto bolo obsadené so stratou iba jediného muža.[48] Po dobytí mesta nariadil Ľudovít zvýšiť opevnenie mesta, opraviť priekopy a posilniť múry. Dal tiež obnoviť kostol Nanebovzatia Panny Márie, ktorý bol predtým zmenený na mešitu.[49] Uvažoval i o kolonizácii dobytých území v Egypte.[50]

Po obsadení Damietty trápila kráľa jediná starosť, a to, že nemá dosť ľudí na stráženie a osídlenie dobytých území a území, ktoré ešte dobyť chcel. Kráľ so sebou priviezol pluhy, brány, rýle a ďalšie oracie náradie.
– Matúš Parížsky[51]
Ľudovítovo loďstvo na ceste do Egypta

Zdržanie na Cypre neumožnilo kráľovi sformovať armádu k pochodu na juh ešte pred začiatkom pravidelných nílskych záplav. Živé spomienky na neúspech piatej križiackej výpravy viedli k tomu, že sa križiaci rozhodli zostať cez leto v dobytom meste. Získaný čas využil Ľudovít na to, aby jeho vojsko bolo posilnené ďalšími oddielmi vrátane oddielu jeho mladšieho brata Alfonza. Alfonz dorazil do Egypta 24. októbra v dobe, kedy v Egypte začínalo najvhodnejšie obdobie na boj. V tábore pri Damiette zvažovali križiaci dva možné scenáre ďalšieho postupu. Zatiaľ čo časť vojska chcela uskutočniť relatívne bezpečný útok na Alexandriu, Ľudovít spolu so svojim bratom Róbertom z Artois chceli zaútočiť priamo na Káhiru. Robert z Artois argumentoval tým, že „kto chce zabiť hada, musí mu najprv rozťať hlavu“. Rozhodujúci bol Ľudovítov názor, pretože na jeho finančných zdrojoch závisela väčšina križiackych vodcov. Miestom ďalšieho križiackeho postupu sa tak stala Káhira. Ešte pred odjazdom z mesta menoval Ľudovít v Damiette arcibiskupa a stálu kapitulu katedrálnych kanovníkov.[52][53]

Bitka pri al-Mansúre[upraviť | upraviť zdroj]

Dobytie Damietty

20. novembra 1249 vyrazilo križiacke vojsko z Damietty ku Káhire. Postupovalo veľmi pomaly a denne neprešlo viac než tri kilometre. Hlavné vojsko sprevádzala po vode početná flotila určená na boj na Níle. Počas pomalého križiackeho postupu zomrel na konci novembra pri al-Mansúre egyptský sultán as-Sálih Ajjúb. Po jeho smrti prešla reálna moc v Egypte na jeho vdovu Šadžar ad-Durr a Fachr ad-Dína. Sultánovmu dedičovi al-Mu’azzamovi Túránšáhovi totiž trvalo tri mesiace kým sa vrátil do Egypta. Moslimovia sa neúspešne pokúsili zastaviť križiacky postup 7. decembra, kedy sa stretli s templárskym predvojom. O štrnásť dní neskôr dorazili križiaci k nílskemu kanálu Bahr as-Saghír, kde si oproti egyptskému táboru postavili vlastný opevnený tábor. Obe vojská na sebe navzájom útočili, ale rameno Nílu bránilo uskutočneniu veľkej bitky.[54]

Situáciu zmenilo až niekoľko egyptských zbehov, ktorí križiakov informovali o existencii hlbokého brodu nižšie po prúde rieky. Ľudovít sa rozhodol zaútočiť, pretože na dlho trvajúcu pozičnú vojnu nemal dostatok síl. Ráno 8. februára bol začatý útok cez brod. Hĺbka vody umožňovala prebrodenie len jazdcom na koňoch. Rytieri mali zaistiť breh oproti a až potom mala pechota prejsť na druhý breh. Predsunutý oddiel poverený úlohou zaistenia opačného brehu viedol kráľov brat Róbert z Artois. Bol posilnený o templárov a johanitov a anglický oddiel vedený Viliamom Longespé. Oddiel sa úspešne dostal cez rameno Nílu. Tu však nevyčkal na Ľudovíta, ale hneď zaútočil na egyptský tábor, kde zastihol úplne nepripravených obrancov. Počas útoku bol zabitý veliteľ egyptských vojsk a faktický vládca Egypta Fachr ad-Dín Júsuf, ktorý bol zaskočený pri rannej očiste. Zaskočení Egypťania hľadali záchranu pri al-Mansúre. Križiaci nadšení úspechom nevyčkali kým sa zhromaždí celé vojsko a pokračovali v útoku a v prenasledovaní nepriateľov do al-Mansury. Úzke a spletité mestské uličky však útočiace jazdné vojsko zbavili všetkých výhod a dovtedajší triumf sa zmenil na masaker kresťanských rytierov.[55]

Keď im prišlo na myseľ vrátiť sa, Turci ich v úzkych uliciach mesta Mansurah zasypali trámami a brvnami. Tam prišiel o život i gróf z Artois, urodzený pán z Coucy, menom Raul, a taký počet iných rytierov, že boli odhadnutí na tristo. Templári, ako mi ich veľmajster neskôr zveril, tam stratili štrnásťkrát dvadsať mužov v zbroji a vždy v sedle.
– Jean de Joinville[56]
Bitka pri al-Mansure

Medzitým sa kráľ Ľudovít i s hlavným jazdným oddielom dostal na druhý breh. Tu musel čeliť opakovaným egyptským protiútokom. Boje prebiehali po celý deň a až za súmraku sa kresťanskému vojsku podarilo opanovať celé bojisko. Egypťania síce boli porazení, ale ich vojsko nebolo zničené a al-Mansura nebola dobytá. Cesta do Káhiry tak zostávala stále blokovaná. Koncom februára dorazil do egyptského tábora u al-Mansury nový sultán Turanšáh. S postupujúcim časom sa postavenie križiackeho vojska zhoršovalo. Zatiaľ čo moslimské vojsko bolo neustále doplňované posilami a vojenským materiálom, križiaci začali mať nedostatok potravín a začali ich trápiť choroby, najmä skorbut a úplavica. Egypťanom sa navyše podarilo previesť po súši časť člnov poniže po prúde križiackeho tábora a odrezať tak križiacky tábor od zásob v Damiette. Zhoršujúce sa podmienky viedli Ľudovíta k tomu, že na konci marca sa stiahol naspäť na druhú stranu kanálu Bahr as-Saghír.[57]

Zajatie[upraviť | upraviť zdroj]

Prebiehajúce diplomatické rokovania medzi križiakmi a Egypťanmi o výmene Damietty za Jeruzalem tiež neviedli k cieľu. Sultán si bol totiž vedomý toho, že sa jeho postavenie stále viac zlepšuje a rokovanie preto preťahoval, keď ponúkal neprijateľné podmienky dohody. 5. apríla 1250 sa chorý Ľudovít rozhodol k definitívnemu ústupu k Damiette.[58]

Zo všetkého domáceho služobníctva nezostal u zbožného kráľa nikto okrem jediného, ktorý sa menoval Isambart; všetci ostatní boli totiž chorí. Kráľ bol tak chorý, že drkotal zubami, farba jeho obličaja bola bledá a vyhasnutá, mal hnačku a bol taký vychudnutý, že mu chrbtové kosti ostro vyčnievali. Isambart musel kráľa vždy prenášať, keď chcel vykonať svoju potrebu, musel ho dokonca vyzliekať.
– Viliam zo Saint-Pathus[59]

Sultán nenechal nič na náhodu a za každú cenu chcel zabrániť, aby sa križiacke vojsko stiahlo k Damiette. Sústredené moslimské útoky, vyčerpanie križiakov a ich upadajúca morálka viedli k tomu, že počas ústupu došlo k praktickému rozpadu vojska. Väčšina križiackej armády tak bola buď zmasakrovaná, alebo sa vzdala. Len malému množstvu lodí sa podarilo uniknúť až k Damiette. Kapituloval i samotný Ľudovít, ktorý bol po zajatí spolu so svojim sprievodom v reťaziach prevezený do al-Mansúry. Zajatie kráľa a rozbitie križiackej výpravy znamenalo absolútne moslimské víťazstvo.[60]

V noci na stredu tretieho muharramu roku 648 (7. apríla 1250), žiarivej noci, ktorá osvetlila veľké víťazstvo a nádherný triumf, sa Frankovia vydali na pochod so všetkými silami smerom k Damiette, kde sa chceli brániť. Ich lode zatiaľ plávali po prúde Nílu ako rezerva. Hneď ako sa to dozvedeli moslimovia, vyrazili za nimi a boli im stále v pätách. Keď v zmieňovanú stredu vyšlo slnko, moslimovia Frankov obkľúčili, zaútočili na nich, spôsobili im veľa strát a vzali veľa zajatcov, takže sa nezachránil ani jeden. Hovorí sa, že počet zabitých prevyšoval tridsaťtisíc. ... Zlorečený francúzsky kráľ a najvýznamnejšie franské kniežatá ustúpili na vrch al-Munja, kde sa chceli vzdať výmenou za sľub zachovania života. Eunuch Džamal-ad-Dín Muhsin as-Sáhilí im to sľúbil a na základe toho sa vzdali. Zajali ich všetkých a odviedli ich do al-Mansury, kde k nohe francúzskeho kráľa prikovali reťaz rovnako ako k nohám jeho druhov.
– Ibn Wásil[61]

Po zajatí kráľa chceli obrancovia Damietty mesto okamžite opustiť. Ich zámeru zabránila kráľovná apelom na svoj stav, keď bola krátko po pôrode, a tiež sľubom, že zaplatí všetky ich náklady, vrátane jedla. Údajne išlo o čiastku 360 000 tourských livrov. To, že sa kráľovnej podarilo Damiettu udržať hralo neskôr dôležitú úlohu pri rokovaní o Ľudovítovom prepustení zo zajatia.[62]

Vzácni páni, pre lásku božiu toto mesto neopúšťajte! Veď predsa vidíte, že ako urodzený kráľ, tak všetci, kto boli zajatí, sú stratení ak bude mesto vydané. A ak to nestačí, kiež pocítite sústrasť so mnou, úbožiačkou, ktorá tu ležím, aby ste počkali aspoň kým budem môcť vstať.
– Jean de Joinville[63]

Prevedený prevrat nič nezmenil na dojednanej dohode s križiakmi. Tak bol 6. mája prepustený zo zajatia kráľ Ľudovít a Damietta bola odovzdaná moslimom. Počas nasledujúcich dvoch dní bola zaplatená polovica výkupného za zajatých križiakov.[64] Pri zhromažďovaní a počítaní výkupného sa zistilo, že chýba ešte 30 000 livrov. Kráľ súhlasil s návrhom Jeana de Joinville, aby sa chýbajúca čiastka požičala od templárov. Templársky komtur Štefan z Otricourtu to však odmietol s tým, že rád nemôže požičiavať peniaze, ktoré mu zverili iní ľudia. Joinville tak získal potrebné peniaze až pod vyhrážkou použitia násilia.[65]

Cesta do Svätej zeme[upraviť | upraviť zdroj]

Ľudovít IX. zvyšuje opevnenie (vľavo) a putuje do Nazaretu (vpravo)

Po zaplatení polovice výkupného a po prepustení všetkých významných zajatcov odplával Ľudovít z Egypta do Akkonu, kde pristál 12., alebo 13. mája. Čoskoro po pristáti zvolal v Akkone poradu svojich lénnikov o budúcich plánoch. Blanka Kastílska totiž v liste vyzývala svojho syna k urýchlenému návratu do Francúzska. Ľudovítovi bratia a flanderský gróf radili návrat. 3. júla oznámil kráľ svoje rozhodnutie. Jeho bratia a každý, kto sa chcel vrátiť, sa mali vrátiť domov. Samotný kráľ, spolu s tými čo nechceli odísť, sa rozhodol zostať v Palestíne. Kráľovi bratia sa vydali domov asi v polovici júla. S kráľom zostalo len asi 1 400 mužov. Je možné, že dôvodom zotrvania v Svätej zemi nebola len zbožnosť, ale aj snaha napraviť neúspechom poškodenú povesť francúzskeho kráľa. V nasledujúcich rokoch Ľudovít vynaložil veľké finančné sumy na obnovu opevnenia Jaffy, Caesareje, Sidonu a Akkonu.[64][66] V Jaffe navštívil Ľudovíta i nový antiochijský knieža Bohemund VI. Aj jemu venoval potrebné financie na posilnenie opevnenia Antiochie. Počas pobytu v Svätej zemi Ľudovít dosiahol prepustenie všetkých križiakov držaných v egyptskom zajatí. Okrem zajatcov získal od vodcu egyptských mamelukov darom i zebru a slona.[67] 27. novembra zomrela Ľudovítova matka Blanka Kastílska. Správa o jej smrti sa dostala k Ľudovítovi až na jar roku 1253.[68]

Hoci Ľudovítova križiacka výprava bola najlepšie naplánovanou a zorganizovanou križiackou výpravou na východ, skončila nezdarom. Ani jej neúspech však neviedol k zániku nadšení pre križiacku vec v ďalších rokoch.[69]

Návrat z križiackej výpravy[upraviť | upraviť zdroj]

24. alebo 25. apríla 1254 sa Ľudovít spolu so svojou manželkou a troma deťmi narodenými na výprave (Janom Tristanom, Petrom a Blankou) nalodil v Palestíne na loď a vydal sa na cestu domov. Po viac než dva mesiace trvajúcej plavbe sa vylodil na európskom pobreží 10. júla v Hyères. Odtiaľ pokračoval v sprievode Jeana de Joinville do Aix-en-Provence, odkiaľ sa vydal na púť k svätej Márii Magdaléne do Saint-Maximin-la-Sainte-Baume. Ďalej pokračoval do Beaucaire, kde sa rozlúčil s Joinvillom. Už na francúzskom území potom pokračoval cez Aigues-Mortes, Saint-Gilles, Nîmes, Le Puy, Clermont, do baziliky v Saint-Denis, kde uložil prápor a kríž. Konečne 7. septembra 1254 dorazil do Paríža.[70][71]

Francúzsky kráľ, skormútený na duchu i na tvári, nechcel prijať žiadnu útechu. Ani hudba, ani žartovné či chlácholivé slova ho nepotešili a neprinútili k úsmevu. Ani návrat do rodnej zeme a vlastného kráľovstva, ani úctivé pozdravy zástupov ľudu, ktoré mu vyšli v ústrety, ani hold jeho panovaniu, sprevádzaný darmi ho neutešili; klopil oči, často vzdychal a v duchu premietal o svojom zajatí a všeobecnej hanbe, ktorú privodilo celému kresťanstvu.
– Matúš Parížsky[72]

Poznamenaný prežitým utrpením a rozčarovaním z neúspechu križiackej výpravy sa Ľudovít stal ešte zbožnejším a pokornejším. V celom Francúzsku začal uplatňovať prísnu morálku, zakazoval prostitúciu, hazardné hry a po celom kráľovstve vysielal kontrolórov, aby odstránili všetko, čo sa podľa jeho názoru priečilo Božím prikázaniam.[73] Prostý šat, ktorý Ľudovít obliekal ako účastník križiackej výpravy odkladal v nasledujúcich rokoch len výnimočne. Aj v jedle a v pití bol ešte striedmejší ako pred odjazdom na križiacku výpravu. Od prostého života tak Ľudovít postupne prešiel k prísnej striedmosti, ktorá sa stala hlavnou myšlienkou jeho politiky. Myšlienkou platnou pre všetkých obyvateľov jeho ríše a ktorá mala viesť k nastoleniu mravného a kresťanského rádu.[74]

Mier s Aragónskom a Anglickom[upraviť | upraviť zdroj]

Jakub I. Aragonský

V 50. rokoch sa opäť vystupňovalo napätie medzi Francúzskom a Aragónskom, keď aragónsky kráľ Jakub I. opätovne vzniesol svoje nároky na mesto Millau, grófstva Foix a Gévaudan a vikomstvo Fenouilledès. Obaja panovníci však dali prednosť mierovému urovnaniu sporu. V roku 1255 určili dvoch cirkevných zmierovacích sudcov (Francúza a Aragónčana) a prijali ich návrh. Výsledkom bolo podpísanie mierovej zmluvy v Corbeil 11. mája 1258.[75]

Keď v rokoch 1253 – 1254 potlačil anglický kráľ Henrich III. šľachtickú vzburu v Gaskonsku, vracal sa do Anglicka cez Francúzsko. Na Ľudovítovo pozvanie strávil Vianoce roku 1254 v Paríži. Tu sa stretli štyri dcéry zosnulého provensalského grófa: francúzska kráľovná Margaréta, anglická kráľovná Eleonóra, Sancha, manželka Richarda z Cornwallu a Beatrix, manželka Karola z Anjou. Počas stretnutia obaja králi pocítili sympatie a Ľudovít dokonca daroval Henrichovi slona, ktorého si priviezol z Egypta.[76][77]

Ľudovít IX. so švagrom Henrichom III.
Pretože máme za ženy dve sestry a naše deti sú vlastnými bratancami a sesternicami, preto sa sluší, aby bol mier. Jest mi preveľkou cťou mier, ktorý činím s kráľom anglickým, pretože jest mojim človekom, ktorým nebol prve...
Ľudovít IX.[78]

V roku 1258 po dlhých a náročných rokovaniach uzavreli zmluvu. Ľudovít bez boja predal Henrichovi bývalé dŕžavy jeho predkov – Limuzínsko, Périgord a Saintonge. Na oplátku sa Henrich III. zriekol nárokov na Normandiu, Anjou a Poitou a svoje dŕžavy Akvitánsko a Gaskonsko prijal od Ľudovíta v léno za veľkolepých slávností v decembri 1259.

Proti tomuto mieru sa veľmi vzpierali jeho radcovia, a hovorili mu toto: „Sir, žasneme nad Vašim rozhodnutím, že mienite dať kráľovi anglickému tak veľký diel svojej zeme, ktorú ste Vy a Vaši predkovia získali na ňom, a to pre jeho lénnu spreneveru. Preto sa nám zdá, že ak si myslíte, že naň nemáte práva, nedávate dobrú náhradu anglickému kráľovi, ak mu nevraciate všetko, čo ste vy a Vaši predkovia vzali Anglicku; a ak sa domnievate, že naň právo máte, zdá sa nám, že strácate všetko čo mu vraciate.“ Na to odpovedal svätý kráľ takto: „Páni, som si istý, že predkovia anglického kráľa úplne po práve stratili zeme čo držím; a zem ktorú mu dávam, mu nedávam ako niečo, čím som povinný jemu, alebo jeho dedičom, ale aby medzi mojimi a jeho deťmi panovala láska, lebo sú rodnými bratancami a sesternicami. A zdá sa mi, že s tým, čo mu dávam, dobre činím, lebo on nebol mojim vazalom a tým prichádza vo vazalskú závislosť na mne.“
– Jean de Joinville[79]

Kráľovstvo zažilo celých pätnásť rokov mieru.[80]

Mincové reformy[upraviť | upraviť zdroj]

Tourský groš Ľudovíta IX.

Ku koncu svojej vlády (v rokoch 1262 – 1270) vykonal Ľudovít niekoľko dôležitých mincových reforiem. Nariadením z roku 1262 zaviedol kráľovské mince ako jediné obeživo vo Francúzsku a zakázal ich napodobňovanie a falšovanie. Výnimku mali mince šľachticov s právom razby mincí. Ich obeh však bol obmedzený len na ich vlastné panstvo. Ďalšie dve nariadenia z rokov 1262 – 1265 žiadali od všetkých kráľovských poddaných prísahu, že nebudú používať anglické mince esterliny. Ako najneskorší termín ich použitia bol stanovený august 1266. V júli 1266 bola ďalším nariadením obnovená razba parížskeho denára a bola novo stanovená jeho váha a obsah drahého kovu v ňom.[pozn. 6] Bola tiež vyhlásená i razba novej mince tourského groša. Niekedy v rokoch 1266 – 1270 potom vydal nariadenie, ktorým zaviedol novú mincu zlatý denár so štítom (deniers d’or à l’écu) nazývaný skrátene écu.[pozn. 7] Razba zlatých mincí vo vtedajšej Európe patrila skôr k výnimkám.[pozn. 8] Zatiaľ čo obnovený parížsky denár a écu sa neujali, tourský groš sa tešil veľkej obľube i na medzinárodnom trhu a používal sa i v 14. storočí.[83]

Ďalšia križiacka výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ôsma križiacka výprava
Hradby Aigues-Mortes

V septembri 1266 sa Ľudovít, hoci chatrného zdravia, rozhodol pre ďalšiu krížovú výpravu.

Veľký hriech spáchali tí, ktorí mu radili, by sa vydal v tej veľkej slabosti, v akej bolo jeho telo, lebo nezniesol ani cestu vo voze ani na koni. Bol tak slabý, že dovolil, aby som ho niesol v náručí... A predsa keby bol, trebárs tak slabý, zostal vo Francúzsku, bol by snáď ešte dlho živ a vykonal mnoho dobrého a dobrých skutkov...
Jean de Joinville[84]

25. marca 1267 pri rituáli v Sainte-Chapelle prijal kríž spolu so svojimi tromi synmi, ďalšími rodinnými príslušníkmi a prednými predstaviteľmi francúzskej šľachty. Napriek všetkej Ľudovítovej snahe sa nepodarilo dostatočne skoordinovať postup jednotlivých križiackych vojsk. Tak aragonský kráľ vyrazil už v júni 1269 a väčšina jeho lodí bola počas plavby do Svätej zeme zničená v búrke. Francúzska flotila vyrazila až 2. júla 1270 z Aigues Mortes. 4. júla dorazila do Cagliari, kde čakala na príchod ďalších križiakov. Tu Ľudovít 13. júla oficiálne oznámil, že cieľom križiackej výpravy je Tunis. Výhodou Tunisu bolo, že bol pre Ľudovíta veľmi dobre dosiahnuteľný po mori. Navyše dobytie mesta by veľmi poslúžilo Ľudovítovmu bratovi, sicílskemu kráľovi Karolovi z Anjou.[85] Svoju úlohu vo výbere cieľa kruciáty mohla hrať i súdobá neznalosť zemepisu, kedy sa Ľudovít spolu so svojimi súčasníkmi zrejme domnieval, že Tunis leží oveľa bližšie k Egyptu ako v skutočnosti, a že by sa mohol stať vhodnou základňou pre neskorší útok na egyptského sultána.[86]

V Tunise sa francúzske vojsko vylodilo 18. júla a o necelý týždeň neskôr sa presunulo smerom ku Kartágu, kde boli lepšie podmienky na postavenie tábora vrátane lepšieho zdroja vody. Tu Ľudovít čakal na svojho brata, ktorý v tej dobe len začal zbrojiť svoju flotilu. V tábore sa rozšírilo nebezpečné nákazlivé onemocnenie (asi týfus, alebo úplavica). Na jeho následky zomrel kráľov syn Ján Tristan a ochorel i Ľudovít spolu so svojim následníkom Filipom. Ľudovít, ťažko zasiahnutý stratou mladšieho syna, chorobe podľahol.[87]

Ľudovít IX. na smrteľnej posteli
Jeruzalem, Jeruzalem!
– Údajne posledné slova Ľudovíta IX.[88]

Novým francúzskym kráľom sa stal princ Filip a vodcom výpravy (kvôli Filipovmu veku) Karol z Anjou. Karolovi sa podarilo vyjednať s emirom dohodu o voľnom obchode a ochrane kresťanských mníchov. Tým pre Francúzov výprava skončila a vracali sa späť na európsky kontinent.

Pri plavbe do Trapani zastihla flotilu víchrica a výprava stratila na štyridsať v vojnových lodí. Mladý kráľ Filip s manželkou s biedou zachránili holý život. Vydesení cestovatelia sa rozhodli radšej pre cestu po súši. Do vlasti sa ich napriek tomu vrátilo len pár. Nemoci podľahol navarrský kráľ Theobald II., jeho manželka Izabela (Ľudovítova dcéra) zomrela o rok neskôr. Mladú kráľovnú Francúzska Izabelu zhodil kôň, čo viedlo k predčasnému pôrodu mŕtveho chlapca a Izabelinej smrti o pár dní neskôr. August roku 1271 sa stal osudným pre Ľudovítovho brata Alfonza z Poitiers a jeho ženu Janu. Zavraždený bol syn Richarda z Cornwallu Henrich z Almainu. Vo chvíli modlitby ho v kostole zákerne prepadli a ubodali Guy z Montfortu a Simon VI. z Montfortu, synovia Simona V. z Montfortu. Bola to pomsta za opustenie radov vzbúrencov proti kráľovi Henrichovi III.

Sprievod s truhlou plnou kostí mŕtveho kráľa[pozn. 9] dorazil do Paríža až v máji 1271. Ľudovít bol posledný francúzsky panovník, ktorý sa postavil do čela križiackej výpravy.

Svätorečenie[upraviť | upraviť zdroj]

Svätorečenie Ľudovíta IX.
A tak ako spisovateľ napísal knihu iluminuje ju zlatom a azúrom, iluminoval rečený kráľ svoje kráľovstvo krásnymi opátstvami, ktoré v ňom založil, a mnohými nemocnicami a domami kazateľov, františkánov a iných rehoľných rádov...
Jean de Joinville[90]

A anonymný básnik sa pripojil slovami:

Právo je pochované a kráľovstvo mŕtve. Ku komu budú sa teraz odvolávať chudobní ľudia, keď dobrý kráľ je mŕtvy, ktorý ich dokázal tak milovať!
[91]
Svätý Ľudovít IX. na dobovej iluminácii

Skoro po svojej smrti získal Ľudovít povesť svätosti pre svoju hlbokú zbožnosť a aj pre činy vykonané pre kresťanstvo, ktoré odpovedali konaniu „svätého kráľa“.[92] Prvú iniciatívu vo veci svätorečenia vyvinul pápež Gregor X., ktorý 4. marca 1272 napísal spovedníkovi Ľudovíta IX. Geoffroyovi z Beaulieu, aby mu zaslal čo najviac informácii o živote Ľudovíta IX., ktorého pápež považoval za pravý vzor pre všetkých kresťanských panovníkov.[93] Ako odpoveď na pápežský list spísal Geoffroy z Beaulieu okolo roku 1274 prvý životopis zosnulého kráľa v ktorom zhrnul, že podľa jeho názoru je Ľudovít hodný oficiálneho svätorečenia.[94] Skúmanie svätosti kráľa trvalo niekoľko rokov a až v roku 1281 bolo začaté oficiálne konanie. Počas neho bolo zdokumentovaných vyše 330 svedectiev o zázrakoch a zhromaždených 38 výpovedí. Napriek tomu sa proces ťahal až do roku 1297, kedy Ľudovíta IX. svätorečil pápež Bonifác VIII. Po svätorečení sa úcta k Ľudovítovi ešte zvýšila. Kráľ Filip IV. dal 17. mája 1306 dopraviť Ľudovítovu lebku do Sainte-Chapelle. Rôzne ďalšie ostatky potom rozosielal kostolom v celej krajine.[95]

25. augusta 1298 sa uskutočnil v katedrále v Saint-Denis za prítomnosti Filipa IV. slávnostný obrad pri ktorom boli kosti svätého Ľudovíta exhumované a uložené do relikviára za oltárom.[96]

Hodnotenie[upraviť | upraviť zdroj]

Po prekonaní ťažkostí v začiatkoch svojej vlády sa Ľudovítovi podarilo rozšíriť svoju jurisdikciu na nezávislé kráľovské léna za hranicami jeho korunnej domény. Tu všade napomáhal vymáhaniu práva, dodržiavaniu mieru a ochraňoval cirkev. Za jeho vlády tak bol položený základ pre právnu jednotu neskoršieho francúzskeho národa.[97]

V neskoršom období svojej vlády prijal Ľudovít za svoj asketický spôsob života. To vzbudilo kritiku osôb, ktoré sa domnievali, že taký spôsob života je nezlučiteľný s hodnosťou kráľa.[98]

V dobe úmrtia Ľudovíta IX. bolo Francúzsko najbohatšou krajinou Európy.[99]

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

27. mája 1234 v katedrále v Sens sa oženil s Margarétou Provensálskou (12211295), dcérou provensálskeho grófa Raimunda Berengera IV. a Beatrix Savojskej. Mali 11 detí:

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. K Ľudovítovej korunovácii bola zložená skladba Gaude, felix Francia (Raduj sa, šťastné Francúzsko).[4]
  2. Bolo obvyklé, že k pasovaniu na rytiera dochádzalo až vo veku okolo 20 rokov, kedy boli noví rytieri schopní nosiť zbraň a dobre ju ovládať. V prípade Ľudovíta bolo pasovanie urýchlené, lebo kráľ musel byť rytierom.[2]
  3. Hoci prístav získal od Ľudovíta významné privilégia, nikdy sa nestal obchodným strediskom a plnil skôr úlohu hlavného východzieho bodu križiakov a pútnikov smerujúcich do Svätej zeme.[19]
  4. Dochované pramene nedávajú odpoveď na otázku či sa tak stalo z dôvodu neskoršej plodnosti kráľovnej alebo, či prípadné predošlé tehotenstvá skončili potratom.[29]
  5. Predtým než Tŕňovú korunu získal Ľudovít IX. bola v dobe najväčšej núdze Latinského cisárstva niekoľkokrát založená. Prvý raz skupine benátskych a janovských urodzencov a abatyši kláštora Sainta-Maria de Percheio za vlády cisára Jána z Brienne (1231–1237)[30] alebo pravdepodobnejšie krátko po jeho smrti v marci 1237 za vlády regentskej rady. Trnová koruna bola založená za pôžičku vo výške 13 134 hyperpyronov. Na vyplatenie zálohu si regentská rada opätovne požičala peniaze od Nicolu Quirina, ktorý sa stal jej novým záložným majiteľom. V decembri bola koruna odvezená do Benátok, kde ju zo zálohu vykúpili so súhlasom Balduina II. zástupcovia francúzskeho kráľa.[31][32]
  6. Nové denáre mali väčšiu hmotnosť (1,2881 g miesto 1,2237 g), ale menší obsah rýdzeho striebra (0,4791 g miesto 0,5009 g) než ich predchodcovia.[81]
  7. Stal sa tak prvým francúzskym kráľom, ktorý razil zlaté denáre.[82]
  8. Zlaté mince razil Alfonz VIII., poslední normanskí sicílski králi a Fridrich II.. Ich razby mali najmä slúžiť na zlepšenie povesti a nemali takmer žiadny ekonomický význam. Naproti tomu z ekonomických dôvodov začali s razbou zlatých mincí talianske mestá (Lucca, Janov, Florencia a Benátky), ktoré ich využívali v medzinárodnom obchode. Z politických dôvodov začal s razbou zlatých mincí i anglický kráľ Henrich III.[81]
  9. Telo zosnulého bolo kvôli preprave do vlasti varom zbavené mäkkých tkanív a tie boli pochované v sicílskej katedrále v Monreale.[89]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. LE GOFF, Jacques. Svatý Ludvík. Praha : Argo, 2012. 724 s. ISBN 978-80-257-0685-5. S. 35–36.
  2. a b PERNOUDOVÁ, Régine. Królowa Blanka. Warszawa : Państwowy Instytut Wydawniczy, 1989. 257 s. ISBN 83-06-01432-4. S. 97. (poľsky)
  3. Svatý Ludvík, s. 38.
  4. Królowa Blanka, s. 98.
  5. EHLERS, Joachim; MÜLLER, Heribert; SCHNEIDMÜLLER, Bernd, a kol. Francouzští králové v období středověku : od Oda ke Karlu VIII. (888-1498). Praha : Argo, 2003. 420 s. ISBN 80-7203-465-0. S. 169-171.
  6. Svatý Ludvík, s. 75.
  7. Svatý Ludvík, s. 70.
  8. HALLAM, Elizabeth M.; EVERARD, Judith. Francja w czasach Kapetyngów 987–1328. 1. vyd. Warszawa : Wydawnictwo naukowe PWN, 2006. 460 s. ISBN 83-01-14861-6. S. 271. (poľsky)
  9. Svatý Ludvík, s. 78.
  10. Francouzští králové v období středověku, s. 172.
  11. Francja w czasach Kapetyngów, s. 272.
  12. Svatý Ludvík, s. 79.
  13. Królowa Blanka, s. 107–109.
  14. Svatý Ludvík, s. 79–80.
  15. Francja w czasach Kapetyngów, s. 273.
  16. Svatý Ludvík, s. 83.
  17. TYERMAN, Christopher. Svaté války : dějiny křížových výprav. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2012. 926 s. ISBN 978-80-7422-091-3. S. 592.
  18. Svatý Ludvík, s. 83–84.
  19. Francja w czasach Kapetyngów, s. 321.
  20. Svatý Ludvík, s. 92–93.
  21. Svatý Ludvík, s. 93.
  22. Svatý Ludvík, s. 85–86.
  23. Svatý Ludvík, s. 97–99.
  24. Svatý Ludvík, s. 98.
  25. Svatý Ludvík, s. 99.
  26. Svatý Ludvík, s. 102.
  27. Svatý Ludvík, s. 74, 97.
  28. PERNOUDOVÁ, Regine. Kobieta w czasach wypraw krzyżowych. Gdańsk : Marabut, 2002. 301 s. ISBN 83-916703-3-3. S. 162. (poľsky)
  29. Svatý Ludvík, s. 105.
  30. ANGOLD, Michael. The Fourth Crusade : Event and Context. Harlow ; New York : Longman, 2003. 281 s. ISBN 0-58235610-5. S. 237. (anglicky)
  31. KOVÁČ, Peter, a kol. Regentská rada Latinského cisárstva v Konstantinopoli zastavuje tŕňovú korunu za 13 134 hyperpyronů. Praha : Ars Auro Prior. ISBN 978-80-904298-0-2. S. 329.
  32. KOVÁČ, Peter, a kol. Zpráva arcibiskupa Gautiera Cornuta o translaci Kristovy trnové koruny z Konstantinopole do Paříže. Praha : Ars Auro Prior. ISBN 978-80-904298-0-2. S. 333–335.
  33. Svatý Ludvík, s. 105–107.
  34. KOVÁČ. Kristova trnová koruna a Sainte-Chapelle v Paříži. Skutečná cena trnové koruny, datum zasvěcení kaple a slavnostní osvětlení Sainte-Chapelle. Umění/Art, 2011, roč. 59, čís. 6, s. 462-479. Dostupné online. ISSN 0049-5123.
  35. Zpráva arcibiskupa Gautiera Cornuta o translaci Kristovy trnové koruny, s. 340–341.
  36. Svatý Ludvík, s. 109.
  37. Svaté války, s. 552.
  38. PYSIAK, Jerzy. Kult relikvií umučení Páně v ideologii královské vlády ve Francii a v Anglii ve 13. století : Ludvík Svatý a Jindřich III. Praha : Ars Auro Prior. ISBN 978-80-904298-0-2. S. 209-233.
  39. Svatý Ludvík, s. 103–104.
  40. Svatý Ludvík, s. 116.
  41. JOINVILLE, Jean de. Paměti křižákovy. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury a umění, 1965. 206 s. S. 29.
  42. Svatý Ludvík, s. 118–119.
  43. Svaté války, s. 762–765.
  44. Svatý Ludvík, s. 135.
  45. Svaté války, s. 770.
  46. Svaté války, s. 772.
  47. Svaté války, s. 775–776.
  48. BARBER, Malcolm. Noví rytíři : dějiny templářského řádu. Praha : Argo, 2006. 433 s. ISBN 80-7203-764-1. S. 172.
  49. Kobieta w czasach wypraw krzyżowych, s. 167.
  50. Svatý Ludvík, s. 131–132.
  51. Svatý Ludvík, s. 131.
  52. Svaté války, s. 777, 789.
  53. WOLFF, Robert L.; HAZARD, Harry W., a kol. A History of the Crusades. Vol. 2, The later Crusades, 1189-1311. Madison : University of Wisconsin Press, 1969. 871 s. Dostupné online. S. 497–498. (anglicky)
  54. Svaté války, s. 778–780.
  55. Svaté války, s. 780–781.
  56. Paměti křižákovy, s. 62.
  57. Svaté války, s. 781–783.
  58. Svaté války, s. 783–784.
  59. HROCHOVÁ, Věra. Křížové výpravy ve světle soudobých kronik. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1982. 255 s. S. 221.
  60. Svaté války, s. 784–785.
  61. GABRIELI, Francesco. Křížové výpravy očima arabských kronikářů. Praha : Argo, 2010. 344 s. ISBN 978-80-257-0333-5. S. 255–256.
  62. Svaté války, s. 785.
  63. Paměti křižákovy, s. 116.
  64. a b Svaté války, s. 787.
  65. Noví rytíři, s. 175–176.
  66. RUNCIMAN, Steven. A history of the Crusades. vol. 3, The kingdom of Acre and the later crusades. London ; New-York ; Toronto : Penguin Books, 1990. 529 s. ISBN 0-14-013705-X. S. 274–275. (anglicky)
  67. Kobieta w czasach wypraw krzyżowych, s. 171–172.
  68. Svatý Ludvík, s. 147.
  69. Svaté války, s. 790.
  70. Svatý Ludvík, s. 149–152.
  71. Kobieta w czasach wypraw krzyżowych, s. 172.
  72. Svatý Ludvík, s. 152.
  73. KOVÁČ, Peter. Svatá kaple pro Kristovu trnovou korunu. Praha : Ars Auro Prior. ISBN 978-80-904298-0-2. S. 81.
  74. Svatý Ludvík, s. 153.
  75. Svatý Ludvík, s. 178–179.
  76. Svatý Ludvík, s. 180.
  77. Kobieta w czasach wypraw krzyżowych, s. 174–175.
  78. JOINVILLE, Jean de. Život svatého Ludvíka, krále francouzského. Stará Říše na Moravě : Antonín Ludvík Stříž, 1917. 224 s. S. 27.
  79. Svatý Ludvík, s. 181.
  80. FERRO, Marc. Dějiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006. Ďalej len Dějiny Francie. ISBN 80-7106-888-8. S. 61.
  81. a b Svatý Ludvík, s. 172.
  82. Svatý Ludvík, s. 48.
  83. Svatý Ludvík, s. 171–173.
  84. Život svatého Ludvíka, krále francouzského, str. 217
  85. Svaté války, s. 797–800.
  86. Svatý Ludvík, s. 203.
  87. Svaté války, s. 800–801.
  88. Svaté války, s. 801.
  89. www.landrucimetieres.fr
  90. Život svatého Ludvíka, krále francouzského, str. 222
  91. Paměti křižákovy, s. 20–21.
  92. Francouzští králové v období středověku, s. 184.
  93. Svatý Ludvík, s. 208.
  94. PYSIAK, Jerzy. Ludwik Święty : portret hagiograficzny idealnego władcy. Kwartalnik Historyczny, 1996, roč. 103, čís. 4, s. 57-58. Ďalej len Portret hagiograficzny idealnego władcy. ISSN 0023-5903. (poľsky)
  95. Francouzští králové v období středověku, s. 184–185.
  96. Svatý Ludvík, s. 210.
  97. Francouzští králové v období středověku, s. 173.
  98. Francja w czasach Kapetyngów, s. 338.
  99. MUNDY, John Hine. Evropa vrcholného středověku 1150-1300. Praha : Vyšehrad, 2008. 446 s. ISBN 978-80-7021-927-0. S. 240.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]


Ľudovít IX. (Francúzsko)
Vladárske tituly
Predchodca
Ľudovít VIII.
kráľ
12261270
Nástupca
Filip III. Smelý