Merovejovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Najväčší rozsah Franskej ríše počas vlády dynastie Merovejovcov

Merovejovci boli dynastia kráľov, ktorá vládla na väčšej časti územia súčasného Francúzska a Belgicka, takisto aj Nemecka a Švajčiarska od 5. do polovice 8. storočia, presnejšie od 481 – 751. Táto línia pochádzala zo Salských Frankov, ktorí sa usídlili v 5. storočí v regióne Cambrai a Tournai v Belgicku. Dejiny Merovejovcov sú poznačené prenikaním silnej kresťanskej kultúry do prostredia šľachty a progresívnym prienikom kresťanskej cirkvi na ich územie. Merovejovci boli zakladatelia Franskej ríše.

Názov dynastie pochádza od mýtického Salského Franka Merovecha[1] (slov. nom. Merovech), (franc. Merovée) predka kráľa Chlodovika I., o ktorom sa nedochovali historické písomné záznamy.[2]

Pôvod dynastie[upraviť | upraviť zdroj]

Merovejská dynastia bola založená náčelníkmi rodov kmeňa Salských Frankov. Frankovia spojení do ligy kmeňov si zriaďovali svoje sídla od 3. storočia na severozápade Rímskej ríše. Iná hypotéza tvrdí, že Merovejovci pochádzali z germánskeho kmeňa Sugambrov (tiež Skambrijci, Sugumbrijci).

Už od prvých rokov jej existencie migrujúce skupiny, viac alebo menej homogénne, neprerušili svoje sťahovanie z východu na západ súc tlačení inými migrantami od východu. Boli priťahovaní Galiou a jej stabilitou, ktorú zabezpečil Pax Romana až do roku 180.[3] Prví Frankovia prenikli do Rímskej ríše legálne, keď niektorí boli zaradení v rímskych légiách a mohli dúfať vo vojenskú kariéru (napríklad Richomer (Ricimer) a Arbogast). Iní sa usídlili na jej území ako kolóni. Zároveň sa sťahovanie Frankov na sever provincie Galia zintenzívňovalo s úpadkom a zánikom Západorímskej ríše. Obohatení službou v rímskych légiách, mnohé veľké franské rody získali miestnu moc. Jeden spomedzi nich, Childerik I. (a jeho syn Chlodovik I.) založili prvú franskú kráľovskú dynastiu.

Historický dokument z merovejského obdobia poskytuje kronika Decem libros historiarum spísaná biskupom Gregorom z Tours a Fredegarova kronika, ktorá však západnou historiografiou nie je považovaná za spoľahlivý zdroj. O dejinách Merovejovcov sa zmieňoval aj východorímsky historik Agathias zvaný Scholastikos a byzantský historik Prokopios Cézarejský, obaja pôsobili v období 6. storočia.

Dejiny dynastie[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý historicky doložený reprezentant merovejskej dynastie bol Childerich I.,[2] syn polomýtického Merovea. Zo začiatku vládol v rímskej provincii „Druhého Belgicka“ v mene Rímskej ríše.

Mapa Syigariovej provincie

Jeho syn Chlodovik I., kráľ od roku 481,[2] bol jedným z viacerých menších kráľov, ktorí mali rozdelené teritórium Salských Frankov. Chlodovichovo kráľovstvo sa rozliehalo na území bývalého rímskeho obvodu Tournai. Keďže nevládalo zostaviť vyhovujúci počet ozbrojených oddielov pre obranu pred Syagriusom, rímskym veliteľom, Chlodovik mu musel prenechať územie medzi Loirou a Seinou. Preto sa spojil s príbuznými kráľmi v Thérouanne a Cambrai, aby mu pomohli v boji. Keď zvíťazili, Chlodovik I. profitoval z víťazstva len sám. Syagrius prehral, Chlodovik si prisvojil jeho teritórium a využil svoju vládu na to, aby odstránil svojich spojencov.

Franská ríša okolo roku 486

Nasledovné roky rozširoval svoju moc na teritórium, ktoré vyznačoval Rýn okolo mesta Kolín. Kmeň Alamanov, ktorý sa usídlil v Alsasku a v Eifeli a ohrozil nové kráľovstvo Chlodovika I. útokom z východu, bol porazený a anektovaný koncom 5. storočia. Súc si istý vlastníctvom celej severnej Galie od Rýna po Loiru, kráľ Frankov začal dobýjať bohatú Akvitániu, ktorú ovládali Vizigóti a ich kráľ Alaric II..

Bitka Vizigótov a Frankov sa udiala vo Vouillé v roku 507, skončila víťazstvom Frankov a preniesla hranice Franského kráľovstva až k Pyrenejam. Chlodovik I., ktorý sa dal pokrstiť ako katolík v roku 496 v Remeši, preniesol týmto aj na Vizigótov svoje vierovyznanie, pretože boli dovtedy ariáni.

Kráľovstvo Burgundov (do ktorého sa vydala Clotilda, dcéra kráľa Chilperika II.) takisto ako Provensalsko Frankov delilo od Stredozemného mora. Teodorik II., kráľ Ostrogótov nehodlal dovoliť kráľovstvu Frankov, aby sa rozšírilo až po Itáliu. Chlodovik I. však dobil a pripojil jeho územie k vlastnému kráľovstvu. Táto rýchla expanzia kráľovstva Frankov (lat. regnum francorum) bola uľahčená prijatím katolicizmu a zabezpečila moc galo-románskej aristokracie a katolíckej cirkvi na území Franskej ríše. Chlodovik určil za hlavné mesto tohto štátu okolo roku 507 Paríž.

Originál "Historiae francorum" od historika Gregora z Tours

Chlodovik I. pred smrťou v roku 511 neurčil jediného následníka a kráľovstvo bolo rozdelené medzi jeho štyroch synov. Podľa Gregoira de Tours región Metz dostal Thierry, Orléans Clodomir, Paríž Childebert a Soissons Chlotare. Podľa Bruna Dumézila[4], Geneviève Bührer-Thierry a Charlesa Mériauxa netreba chápať toto ako presné delenie kráľovstva. Tým sa stalo, že štyria bratia boli v tom istom čase kráľmi, no integrita "regnum francorum" zostala sčasti zachovaná. Po smrti jednotlivých Chlodovikových synov (čo často zavinili oni sami) si ich podiely privlastnili žijúci synovia. Tento postup bol podobný ako u rímskych cisárov, napríklad u Konštantína I. Veľmi krehké spojenectvo merovejských kráľov možno doložiť dobytím kráľovstva Burgundov okolo roku 534 kráľmi Childebertom a Chlotarom (na žiadosť ich matky Klotildy, podľa Gregora z Tours) a potom Provensalska.

Kráľovstvo bolo znovu spojené v 558 Chlotarom I.,[2] potom znovu rozdelené medzi jeho synov v 561. Pod vplyvom tejto súťaživosti sa v rámci kráľovstva sformovali tri veľké teritoriálne celky a to Neustria, Austrázia a Burgundsko. Akvitánia prešla pod vládu dynastie nezávislých vojvodov.

V roku 613 Chlotar II., vnuk Chlotara I.,[2] opäť spojil Franské kráľovstvo. Ako upresňuje Bruno Dumézil, rozloha kráľovstva Frankov sa medzi smrťou Chlodovika I. a koncom 6. storočia zdvojnásobila.

Historici dlho považovali delenie územia medzi synov kráľa a následné boje za znak toho, že Germáni a z nich Frankovia považovali kráľovstvo za výhradné vlastníctvo kráľa a že pojem štátu im bol vtedy neznámy. Bruno Dumézil vysvetľuje, že latinský pojem "fisc" (erár, štátna pokladňa) nikdy nezmizol a že presný zoznam verejných pozemkov mal vo svojej držbe kráľ Merovejovcov.

Krvavý konflikt v dynastii[upraviť | upraviť zdroj]

Na konci 6. storočia zvádzali medzi sebou krvavé bratovražedné boje merovejskí spolukráli a ich manželky. O týchto bojoch píše Gregor z Tours vo svojich análoch „Dix livres d'histoires“: Rodinná hádka znepriatelila v konečnom dôsledku na viac ako päťdesiat rokov dvoch synov Chlotara I., Chilpericha I. a Sigeberta I., takisto ich manželky Fredegondu a Brunhildu.

Podľa Gregora z Tours dala Fredegonda, metresa Chilpericha I., zavraždiť Chilperikovu právoplatnú manželku Galswinthe - vizigótsku princeznú. Sestra Galswinthy, Brunhilda, vydatá za Sigeberta I., požiadala svojho manžela, aby vymáhal odškodné za smrť jej sestry podľa zvykového práva Frankov. Chilperich I. sa najprv podriadil tejto požiadavke, no nakoniec vypukla kvôli odškodnému medzi ním a jeho bratom Sigebertom vojna. Tento konflikt sa často analyzuje ako merítko franského kráľovstva na uplatňovanie práva, právo na pomstu v príbehu sa porovnáva s právom lex talionis.[5] Bilancia rodinného konfliktu bola nasledovná:

  • Sigebert I. bol zavraždený v roku 575
  • Brunhilda sa vydala za Meroveja - syna Chilperika I. , ale ten bol zavraždený, možno na podnet Fredegondy v roku 577
  • Chlodovik, jeden zo synov Chilpericha I. zmizol. Podozrenie padalo na Fredegondu, pretože prežili len jej vlastné deti.
  • Chilperich I. bol zavraždený v roku 584, možno na príkaz Brunhildy ako pomsta alebo Fredegondou ako trest za znásilnenie.
  • Childebert II, syn Sigeberta I., zomrel otrávený v roku 596, možno na podnet Fredegondy.
  • Brunhildu odsúdil a popravil 613 Chlotar II. syn Chilpericha I. a Fredegondy.

Po pätnástich rokoch konfliktu začal Chlotar II.[2] znovu spájať kráľovstvo Frankov, pričom sa nevyhol likvidácii rozhnevaných a záujemcov o trón. Zjednotil tieto oblasti:

Chlotarovi II. (584 - 629) sa prisudzuje postavenie zámku Clichy v Hauts-de-Seine, Toto sídlo bolo pravdepodobne dokončené pri príležitosti jednej poľovačky. V roku 626 tam uskutočnil Chlotar II. tiež koncil biskupov a princov z Neustrie a Bourgogne. Jeho syn Dagobert I., kráľ Frankov medzi 629 - 639 sa tam oženil s Gomatrude v roku 629, čo dovoľuje úvahu, že palác bol dôležitý.

Z dvoch synov Chlotara II., Chariberta a Dagoberta, prvý zomrel predčasne v 632 a jeho syn Chilperik zomrel krátko po ňom, to bol Dagobert I., ktorý zjednotil územia. Krátke kraľovanie Dagoberta I. znamenalo obdobie vzostupu a relatívneho mieru v merovejskom kráľovstve. Za jeho panovania, počas ktorého boli posledné boje proti Germánii, Frankovia dosiahli rieku Dunaj. Z tejto ich bojovej činnosti je známa bitka pri Wogastisburgu, ktorá podľa záznamu vo Fredegarovej kronike skončila prehrou Frankov v prospech Slovanov vedených franským kupcom Samom. Touto prehratou bitkou sa pre Dagoberta I. a Merovejskú dynastiu začala séria neúspechov s následným úpadkom kráľovskej moci, ktorý pokračoval porážkou v bojoch proti Durynkom a Sasom. Autoritu dynastie podlomil ešte viac, keď súhlasil rozdeliť opäť ríšu medzi nedospelých synov, ktorí sa ocitli pod nadvládou majordómov.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam kráľov dynastie Merovejovcov


Vláda majordómov – Pippinovci[upraviť | upraviť zdroj]

Posledné storočie vládnutia dynastie Merovejovcov znamená nástup politiky rodinnej aristokracie z Austrázie nazývané tiež ako "Pippinády". Po vláde Clotaira II.,[2] Pipin I. de Landen zvaný len „Pippin“[6] sa spojil s kráľom proti kráľovnej Brunhilde a dosiahol tým funkciu majordóma v paláci v Austrázii. Ich potomkovia - majordómovia Grimoald[7] a Pipin II. de Herstal zvaný Prostredný (Pipin Herstalský)[8] zachovávali tento stav a boli striedavo na určité obdobie majordómami paláca v Neustrii. To bolo koncom 7. storočia.

V roku 717 sa objavuje nelegitímny syn Pipina II. Karol Martel (slov.Karol Kladivo) v paláci v Austrázii vo funkcii majordóma. Ocitol sa v konflikte s neustrijskou aristokraciou vedenou Raganfredom, majordómom paláca v Neustrii od roku 715. Neustrijčania urobili merovejským kráľom neznámeho mnícha menom Daniel, ktorý prijal dynastické meno Chilperik II. Pri jeho smrti v 721 nebol menovaný žiaden dedič, vtedy prišiel znovu na scénu majordóm Karol Martel aby ustanovil za kráľa Thierryho IV. Thierry IV. v skutočnosti nemal moc a spoliehal sa na svojho majordóma paláca. Po smrti Thierryho IV. bol Karol Martel natoľko vplyvný, že sa stal majordómom celého kráľovstva. Jeho moc sa definitívne upevnila víťazstvom v bitke pri Poitiers, niekedy nazývanej aj „Bitka pri Tours“ v roku 732, kde premohol Arabov prenikajúcich z Pyrenejského polostrova na juh dnešného Francúzska. Karol Martel zomrel v roku 741.

Jeho syn Pipin III. Krátky[9] zdedil jeho úrad a zúčastnil sa na nastolení posledného Merovejovca na trón v roku 743 - Childérica III. Jeho vláda trvala osem rokov. Potom, ako ho Pipin III. v roku 751 zosadil a poslal do kláštora, dal sa v tom istom roku pomazať v Soissons ako kráľ.[10] V 751 urobil politickú dohodu aj s pápežom a priznal mu právo na územie okolo Ríma, za čo dostal titul kráľ a pápežské pomazanie v roku 754.[11] Týmto sa Pipin zároveň pričinil o založenie pápežského štátu. Týmto aktom skončila Merovejská dynastia a začala vláda Karolovcov.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam majordómov dynastie Merovejovcov


Funkcie merovejských kráľov[upraviť | upraviť zdroj]

Posvätnosť kráľov[upraviť | upraviť zdroj]

Merovejskí králi boli okrem svetskej moci držiteľmi určitej posvätnosti (podľa Régine Le Jan), hoci nedisponovali možnosťou vykonávať nijaký posvätný rituál, na rozdiel od kráľov Vizigótov a dynastie Karolovcov. Tiež nemohli redukovať túto sakralitu iba na magický a mimokresťanský rozmer. No od 6. storočia už v samotnej cirkvi bolo udeľovanie tejto posvätnosti nekontrolované. Kráľovská svätosť sa vyjadrovala funkciami pridelenými kráľom Merovejovcov a prejavovala sa vo viacerých rituáloch. Z dôvodu vyššie spomenutej aktivity cirkvi sa u Frankov a iných germánskych kmeňov v 6. storočí, rozšíril zvyk získať inštitút kráľa cez pápežov. Takto vzniknutá potreba sprostredkovateľa kontaktu s Rímom vytvorila novú organizáciu politiky. Pápežské pomazanie posilňovalo ich majestát.

Kráľ ako jadro tradícií[upraviť | upraviť zdroj]

Pomazaní králi tak potom mohli vytvárať okolo seba okruh kmeňového spoločenstva, lebo na základe dedičnosti a úradu držiteľa tradícií sa ich nový pomazaný majestát prenášal na ich kmeň hlavne čo sa týka prenosu vierovyznania, funkcie monarchu ako vládcu Frankov a v neposlednom rade aj jeho funkcia „jadra tradícií“. Toto všetko stmeľovalo jeho dvor, jeho bojovníkov a závislých lénnikov do jedného kompaktného národa. Kráľ bol považovaný za držiteľa tradícií, vlastnil všetku pôdu, on mal zoznam všetkých dobytých dŕžav a prideľoval ich svojim vazalom.

Kráľ – vojvodca[upraviť | upraviť zdroj]

Lex salica - Salický zákon

Právo vyhlasovať vojnu a mier sú pôvodne božské. Pomazaný kráľ však preberá túto božskú funkciu a vyhlasuje sám vojnu aj mier. Tiež má právo tvorby zákonov. Koncentrácia týchto dvoch práv do jednej osoby bola uľahčená prijatím monoteistického náboženstva. Kresťanstvo a jeho jediný Boh zabezpečili nedeliteľnosť práva vykonávať kedysi oddelené právomoci, a to vyhlasovať vojnu aj mier. Mier je tu poistený tvorením práva: je to posvätná funkcia, náboženská aj právna. Stará zmluva (Starý zákon) je často nazývaný aj ako zákon. Kráľ formuluje právo a zabezpečuje jeho rešpektovanie. Kráľ Chlodovik tiež spojil tieto práva na koncile v Orléanse v roku 511 a vydal salický zákon.[12] Podľa podobného postupu si upevnili svoje postavenie aj Clotaire II. a Dagobert na koncile v Paríži v roku 614 vydajúc edikt, potom „právo Ripuárskych Frankov“ a „prvý zákon Alamanov“.

Kráľ – vlastník pôdy[upraviť | upraviť zdroj]

Posvätnosť kráľa je vyjadrená aj vo vlastníctve pôdy. Je to kráľ, ktorý určuje a kontroluje držbu pôdy. Prostredníctvom kláštorov a inštitúcie imunity napĺňa pokladne cirkvi z výnosov pôdy a táto sa modlí za jeho zdravie a tým aj za jeho kráľovstvo. Podľa tohto vzoru si Franský kráľ rezervoval pre seba napríklad právo poľovačky vo voľnej prírode, ktorá bola na území jeho kráľovstva. Kráľ mohol určovať podmienky užívania všetkých pozemkov. K nim sa pridali aj rituály, ktoré označovali legitimitu kráľa takto vládnuť.

Rituály a znaky legitimity[upraviť | upraviť zdroj]

Pozdvihnutie na pavézu (štít)[upraviť | upraviť zdroj]

Merovejské kráľovstvo potrebovalo legitimizačný rituál vyjadrujúci a tvoriaci konsenzus. Jedným z rituálov bolo vyzdvihnutie kráľa na štít, ktorý musel vlastniť slobodný muž a tento štít musel byť obdĺžnikového tvaru (pavéza). Bolo to podľa germánskej tradície, ktorá napodobňovala cisársku rímsku tradíciu. Ceremónia bola používaná rímskymi cisármi, keď ich zvolili légie a do Ríma sa dostala v 4. storočí. Tento rituál konali aj v Byzancii koncom 6. storočia. Rituál zdvíhania kráľa na pavéze do vertikálnej polohy pripomína náboženskú tradíciu posvätenia, čo konkurovalo pomazávaniu kráľovských hláv pápežom. Cirkev odmietala rituál zdvíhania zvoleného vojenského veliteľa na štíte, lebo sa vymykal spod právomocí kňazstva. Tento zvyk vymizol koncom 7. storočia v Byzancii aj na Západe.

Vozenie[upraviť | upraviť zdroj]

Nový kráľ Frankov sa musel dať voziť po svojom kráľovstve ukazujúc sa na voze ťahanom volmi. Tento rituál symbolizoval získanie vlastníctva územia, na ktorom kráľ rozmnožuje plodiace sily a úrodnosť. Bol to archaický rítus, ktorý vysmial Karolmanov životopisec Éginhard: v snahe znížiť kredit merovejovskej dynastie opisoval kráľov premiestňujúcich sa stále ležiac na voze ťahanom volmi, čo vytváralo obraz lenivosti. Jednalo sa o veľmi starý zvyk zabezpečenia plodnosti, ktorý možno nájsť v diele „Germánia“ od Tacita.

Dynastické meno[upraviť | upraviť zdroj]

Už spomenuté dvíhanie na štíte bývalo kombinované s prijatím dynastického mena. Nové meno kráľa nastupujúceho na trón malo zaistiť nositeľovi legitimitu dynastie na ovládanom území. Toto meno je zároveň nástroj identity aj politický program. Synovia kráľa Chlodovika - Chlodomer a Chlotar I. dali burgundské mená svojim synom Guntharovi a Gontranovi, aby zdôraznili ich legitimitu vlády v novom teritóriu Burgundska a napojili ich na dedičskú líniu jeho starých vládcov. V roku 715, keď vytiahli mnícha Daniela z kláštora aby z neho urobili kráľa, premenovali ho na Chilpérica a musel prevziať zvyk nechať si narásť dlhé vlasy podľa vtedajšieho kráľovského franského spôsobu.

Dlhé vlasy[upraviť | upraviť zdroj]

Symbolika dlhých vlasov vychádza z biblickej tradície. Značili silu a posvätnú moc kráľa. Régine Le Jan vysvetľuje, že Gregor z Tours popisoval vo svojom diele Merovejovcov ako dlhovlasých, čo malo byť znamením posvätnej sily kráľa.

Organizácia vlády[upraviť | upraviť zdroj]

Administrácia paláca[upraviť | upraviť zdroj]

Administratíva kráľovského paláca bývala zverená dvom úradujúcim palatínom, verným priateľom kráľa, často laikom. Ďalšie funkcie boli:

  • kancelár poverený dohľadom nad vydávaním a archivovaním verejných listín
  • pokladník poverený pre financie a hotovosť
  • konnetábel (comes stabuli) alebo maršal poverený dohľadom nad stajňami a zvieratami
  • gróf paláca poverený súdnou mocou, ktorý vybavoval kauzy týkajúce sa kráľa
  • majordomus, druh prvého ministra kráľa, ktorý mal ústrednú moc nad vzťahmi s aristokraciou
  • senešal – dozeral na disciplínu osadenstva paláca
  • palácová osobná garda kráľa zostavená z najvernejších bojovníkov.
  • Nourris v časoch kráľa Dagoberta I., čo boli deti z vysokopostavených rodín šľachty, ktoré poslali na kráľovský dvor na výchovu a aby tam zaujali hodnosti, ktoré im patrili. Ich rodiny za túto výchovu platili.[13].

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľovskú pokladňu plnilo hlavne cestné, riečne a mestské mýto. Zdaňoval sa aj prechod cez mosty. Kým neobsadili Arabi pobrežie Stredozemného mora, námorný obchod prosperoval hlavne vďaka sýrskym a židovským obchodníkom. Ich centrum bolo Marseille (staroveká Massilia). Obchodníci platili daň z dovezených tovarov. Počas vlády Merovejovcov to bol v neposlednom rade aj zisk z bojovej koristi, ktorý vylepšoval bilanciu. V druhej polovici 6. storočia museli králi, aby naplnili kráľovskú pokladňu, znásobiť nepriame dane, tzn. vyberané poplatky a mýto z obchodu, keďže bolo ťažké vyberať daň z nehnuteľností pre neexistenciu ich katastra. Cirkev bola oslobodená z platenia daní. Až do panovania kráľa Dagoberta I. vládla vo Franskej ríši nedostatočná organizácia, no galo-románska nobilita miest rýchlo začala reinštalovať systém zavedený počas Rímskej ríše v provincii Galia. [13]

Kráľ mal právo raziť mince, vyberať dane za ťažbu kovov a obchodu s nimi. Napriek tomu, štátna pokladňa, ktorá sa v tej dobe nerozlišovala od súkromného kráľovho majetku, trpela nedostatkom príjmov. Toto bolo zapríčinené neustálymi vojnami vnútornými aj vonkajšími, únikom príjmov kvôli oslobodeniu cirkvi od daní, tiež vazalmi, ktorí si ponechávali veľkú časť výnosov z pozemkov. Zrušenie námorného obchodu z dôvodu obsadenia pobrežia Stredozemného mora Saracénmi tiež prispelo k ekonomickému rozvratu. Všetky tieto chyby nakoniec spôsobili úpadok merovejskej dynastie a bohatnutie ich vazalov a aristokracie, ktorí transfer peňazí zabezpečovali.[14]

Prvý zlatý solidus merovejskej dynastie

Mena[upraviť | upraviť zdroj]

Pred Teudebertom I. boli vo Franskej ríši používané byzantské mince. Theudebert I. bol prvý, kto pustil do obehu merovejskú menu. Na tejto zlatej minci z kráľovskej mincovne je vyobrazený Teodebert s perlovou čelenkou ako byzantský cisár. Childebert I. je vyrazený na svojej minci v antickom štýle oblečený do tógy a diadému.

Medzi rokmi 534 a 679 sa razil solidus a triens.

Za panovania Childerika II., medzi rokmi 673675, bol vydaný denarius, fransky denier. Počas jeho vlády boli v obehu aj rôzne mince bez kráľovských symbolov.

Za Merovejovcov bol v obehu aj “one”, ktorý bol za Karolovcov od roku 755 nahradený menou denarius a frízskym penningom. Posledné dve mince boli používané do 11. storočia.

Tieto merovejské zlaté mince sú vystavované v Bibliothèque Nationale, „Cabinet des Médailles“ v Paríži.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Bohuslav Novotný a kol.: Encyklopédia archeológie, vydavateľstvo Obzor, 1986, str.540
  2. a b c d e f g MAREK, Miroslav. Merovingians (Rodokmeň Merovejovcov) [online]. genealogy.eu, rev. 2002-01-10, [cit. 2012-11-26]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. Pax Romana [online]. Encyclopaedia Britannica online, [cit. 2012-11-26]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. - Dumézil
  5. Talion [online]. Encyclopaedia Britannica online, [cit. 2012-11-26]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. Pepin I De Landen CAROLINGIEN [online]. Voyer&Bedard genealogy, [cit. 2012-11-26]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. Grimoald CAROLINGIEN [online]. Voyer&Bedard genealogy, [cit. 2012-11-26]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. Duke Pepin (Pippin) II of HERSTAL [online]. Voyer&Bedard genealogy, [cit. 2012-11-26]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. King Pepin III CAROLINGIEN, of France [online]. Voyer&Bedard genealogy, [cit. 2012-11-26]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. "Pippin III." Encyclopædia Britannica. Encyclopædia Britannica Online. Encyclopædia Britannica Inc., 2012. Web. 26.11.2012. Dostupné online.
  11. Jacques Le Goff: Kultura středověké Evropy, Odeon, 1991, str.44, ISBN 80-207-0206-7
  12. Jacques Le Goff: Kultura středověké Evropy, Odeon, 1991, str.50, ISBN 80-207-0206-7
  13. a b - Larousse - Mérovingiers
  14. Mérovingiens [online]. Encyklopédia Larousse, [cit. 2012-11-26]. Dostupné online. (po francúzsky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Mérovingiens na francúzskej Wikipédii, Merovingians na anglickej Wikipédii a Merowinger na nemeckej Wikipédii.