Galia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Mapa Galie okolo roku 58 pred Kr.

Galia (po latinsky Gallia, po grécky Galatia) bola oblasť v Západnej Európe, ktorá v súčasnosti spadá pod územie Francúzska, Belgicka, Švajčiarska a čiastočne aj Holandska, Nemecka a Talianska (Predalpská Galia).

Meno[upraviť | upraviť zdroj]

Nie je presne známe pôvod tohto mena, asi od keltského gal (silný), alebo meno vzniklo pogréčtením pôvodného galského pomenovania národa-Kelt. Meno môže pochádzať aj z gréckeho slova γάλα (gála-mlieko), pretože na rozdiel od Grékov mali Galovia svetlú pokožku. Iná teória hovorí o latinskom pôvode mena, od latinského gallus-kohút, pretože keltskí bojovníci mali prilby zdobené kohútimi perami.

Pôvod Galov a osídľovanie Galie[upraviť | upraviť zdroj]

Galovia patrili pod skupinu keltských národov a podľa niektorých názorov v Galii žili už od 14. storočia pred Kr., teda ešte od doby bronzovej. Viac pravdepodobné je, že Kelti do Galie prišli v 8. storočí pred Kr., spočiatku obývali pred alpské územia a neskôr sa presunuli za Alpy. Galovia rýchlo osídlili celé územie krajiny.

Na prelome 7. a 6. storočia pred Kr. sa na juhu Galie usadili Gréci, ktorí tu založili mestá ako Massalia, vďaka ktorým sa ku južným Galom dostala vyspelá civilizácia a vďaka obchodu aj luxusné predmety a vojenské vybavenia a tak sa niektoré kmene postupne čiastočne scivilizovali. Galovia dokonca prijali aj grécku abecedu. V 5. – 4. storočí pred Kr. Galovia prenikli aj na sever moderného Talianska a usadili sa severne od rieky Pád. Tu sa však stretli s pôvodným italským obyvateľstvom, ako boli Etruskovia a Italikovia, s ktorými sa čiastočne pomiešali a čiastočne si ich podrobili. Odtiaľto v roku 390 pred Kr. zaútočili na Rím a dobyli ho. Najvýchodnejšia galská osada bola pravdepodobne Akilis, neskôr rímska kolónia Aquileia.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Počiatočné kontakty s Rimanmi

Galovia skúšali šťastie v bojoch s Rimanmi aj po ich vyplienení Ríma v roku 390 pred Kr. V nasledujúcich výbojoch však neboli úspešní a Rimania ich v predalpskej Galii celkom zničili a do 3. storočia pred Kr. si celé toto územie podrobili. Vďaka masívnej rímskej kolonizácií Predalpskej Gálie sa miestni Galovia s Italikmi pomiešali a romanizovali, a tak stratili svoje národné povedomie, preto sa toto územie od tejto doby nazýva Severná Itália. V 2. storočí pred Kr. Rimania ovládli časť Hispánie a pre bezpečnosť ju museli cestou spojiť s Itáliou a preto konzul Marcus Fulvius Flaccus podnikol výpravu do južnej Gálie a podrobil si tieto územia, aj s gréckymi osadami, ktoré žiadali Rimanov o pomoc proti Galom. Rimania tu vytvorili provinciu Galia Narbonensis, ktorú však nazývali jednoducho, Provintia (Provincia), dnes francúzske oblasti Provensálsko a Languedoc. V novej provincií sa usadilo veľa rímskych občanov a tiež rímski veteráni, preto sa aj toto územie rýchlo romanizovalo a scivilizovalo. Odtiaľto prenikali rímski obchodníci do slobodnej Gálie a ponúkali im luxusný tovar. Galovia takto spoznávali rímsku kultúru a mnohé kmene, ako aj mocní Heduánci sa stali priateľmi rímskeho senátu a ľudu. Rímsky vplyv sa v okolitej slobodnej Galii zosilňoval, Galovia si uvedomovali silu Ríma a preto k Rimanom pristupovali s rešpektom.

Podrobenie Galie Gaiom Iuliom Caesarom[upraviť | upraviť zdroj]

So silňujúcim sa rímskym vplyvom bola iba otázka času kedy si Rimania vyberú zámienku na podrobenie celej Galie. V roku 58 pred Kr. sa miestodržiteľom Predalpskej aj Narbonenskej Galie stal Gaius Iulius Caesar. Situácia v slobodnej Galii bola pre Galov zlá. Obyvateľstvo bolo rozdrobené do kmeňov, ktoré boli rozdelené na menšie územia a tie sa neustále hádali a bojovali medzi sebou. Najsilnejšie kmene boli Belgovia na severe, Heduánci na juhu slobodnej Galie a Sekvani na juhovýchode. Z nich najsilnejší a najbojovnejší boli Belgovia, ktorí hraničili s Germánmi a preto viedli neustále boje. Sekvani si na pomoc proti galským nepriateľom povolali z druhej strany Rýna Germánov, ktorí boli povestní ako bojovný národ. Germáni už dávnejšie začali prenikať do úrodnej Galie a ohrozovať Galov, ktorí sa im neboli schopní brániť. Germánsky vodca Ariovist síce Sekvanom pomohol, no odísť do Germánie už nechcel a tak si podrobil aj Sekvanov, ktorí sa mu postavili. Germáni tak zabrali tretinu Sekvanska a obyvateľstvo neúprosne vykorisťovali. Okrem týchto kmeňov v Galii žili aj Aquitánci, na juhu Galie, severne od Hispánie, v Aquitánsku. Iné kmene boli Arverni, Venéti, Sennóni, Karnutovia, Helvéťania a iní.

Boje s Helvéťanmi Zámienku k podrobeniu slobodnej Galie dali ctižiadostivému Caesarovi Helvéťania. Helvéťania žili na východnom výbežku Galie, neďaleko od rímskej Provincie (Galia Narbonensis). Helvéťania mali poslednú dobu vojenské úspechy a nazdávali sa, že môžu ovládnuť celú Galiu, preto ich bohatý šlachtic Orgetorix nahovoril, aby sa vysťahovali zo svojho územia a našli si úrodnejšie a krajšie kraje, kde by si ľahko podrobili miestne kmene. Helvéťania návrh prijali a začali zbierať zásoby na odchod. Tieto opatrenia robili po dobu dvoch rokov. Helvéťania poverili Orgetorixa, aby rokoval s ostatnými kmeňmi, aby zabránil bojom, dostal súhlas na prechod... Keď však susedným Heduáncom a Sekvanom zasahoval do ich vlády a zmienil sa, že sa chce zmocniť vlády nad Helvéťanmi, dostala sa táto správa k Helvéťanom, ktorí Orgetorixa chceli uväzniť. Ten však náhle zomrel. Helvéťania sa rozhodli opustiť svoje kraje aj napriek Orgetorixovej zrade. Pred odchodom Helvéťania spálili všetky svoje mestá, aby tak mali dôvod postupovať v ceste, bez rozmýšľania na návrat domov. Keď mali dostatok zásob, poslali k Caesarovi poslov s prosbou o prechod Provinciou. Ten im to však nedovolil, sám napísal vo svojich Zápiskoch o vojne Galskej, že to urobil kvôli pomste vojska Lucia Cassia, ktorého Helvéti porazili, no pravý dôvod odmietnutia bola zámienka k vstupu Rimanov do slobodnej Galie. Caesar totiž vedel, že Helvéťania majú iba dve cesty a to cez Provinciu a cez južné Sekvansko, no druhá cesta bola veľmi ťažko schodná. Helvéťania podnikali viaceré útoky na Provinciu, no Caesar ich ľahko odrazil. Nakoniec si Helvéťania vymohli prejazd cez neschodnejšie územie Sekvanov, u ktorých sa za Helvéťanoiv prihovorili Heduánci na čele s Dumnorigom. Caesar však nechcel Helvéťanom povoliť sa usadiť na inom území, nakoľko by pohyby kmeňov mohli ohroziť Provinciu. Preto zobral rýchlo tri légie, ktoré sídlili v Aquileii, a tu v Itálií naverboval ďalšie dve a vydal sa za Helvéťanmi. Helvéťania však pustošili polia Heduáncov a iných kmeňov, ktoré sa sťažovali Caesarovi. Keď sa Helvéťania snažili prejsť rieku Arar, Rimania na nich zaútočili a zničili veľkú časť vojska. K Rimanom sa teda pridali aj ich spojenci, Heduánci, ktorí zároveň zásobovali légie. Tu mal však Caesar problém, lebo Dumnorix, brat Divitiaca, náčelníka Heduáncov zabraňoval Rimanom v zásobovaní, nakoľko sa bál, že Rimania ovládnu aj Heduáncov. Dokonca vraj Dumnorix previedol Helvéťanov cez územia Sekvanska, preto na Caesarov príkaz Divitiacus zabránil bratovi v pokračovaní záškodníctva a Caesar mu odpustil. Rimania neskôr dostihli Helvéťanov, obsadili výhodný kopec, vytvorili šíky a odolali náporu Helvéťanov, pričom zvrchu zahádzali barbarov výborným rímskym oštepom Pilum, ktorý po zabodnutí do štíta znemožnil Helvéťanom použiť ho. Rimania sa ďalej rozdelili na dva šíky, prvý zaháňal ustupujúcich Helvéťanov, druhý útočil na ich spojencov vo výprave Bójov a Tulingov. Galovia bojovali dlho, no proti Rimanom nemali šancu, a tak tí čo prežili, ušli ďalej, no neskôr sami poslali k Caesarovi prosiť o mier. Ten im odpustil, rozkázal im vrátiť sa naspäť do Helvétska a vydať rukojemníkov. Caesar uvádza, že pred odchodom boli Helvéťania a ich susedia v počte 368 000 ľudí, po Caesarovej porážke prežilo a vrátilo sa domov iba 110 000 ľudí.

Vojna s germánskym Ariovistom Po helvétskej vojne sa Caesar nemienil naprázdno vrátiť do Provincie, ale pokračovať v dobývaní ostatnej slobodnej Galie. Helvéťanom síce odpustil a daroval slobodu, no v skutočnosti sa stali jeho poddanými, podobne ako aj Heduánci, ktorí boli jeho spojenci, no Rimania im pomohli pred Helvéťanmi a zasahovali do ich vnútorných záležitostí. Caesar sa ďalej rozhodol ovládnuť Sekvanov, a to prostredníctvom spomínaného kráľa Germánov Ariovista, ktorý zaberal štvrtinu Sekvanska a tvrdo utláčal Galov. Caesar si pod zámienkou oslobodenia Sekvanov od Germánov zaumienil získať Sekvansko a ostatných Galov, ktorí tiež prosili Caesara o pomoc pred Germánmi. Caesar sa chcel s Ariovistom dohodnúť, no ten stretnutie odmietol, tak Caesar s légiami vtrhol na Sekvansko a tak Ariovista donútil k rozhovoru. Ten Caesarovi oznámil, že Sekvanov ovládol vojensky a má právo nad nimi vládnuť rovnako, ako aj Caesar nad Provinciou a južnou Galiou, že sa ani on, Ariovistus, nestará do toho, ako vládne Caesar v svojej časti Galie. Tu mu Caesar odpovedal, že útočí na Sekvanov aj Heduáncov, priateľov rímskeho národa a Caesar, ako zástupca Ríma musí zasiahnuť na ochranu svojich chránencov. Caesara prirodzene zaujímal viac osud Rimanov a svoj, ako osudy Galov, no ako sám povedal, Germánov musel zničiť a zakázať im prechody cez Rýn, lebo by mohli ohrozovať aj Provinciu a samotnú Itáliu, ako to urobili dávno Teutóni a Timbrovia. Rimania obsadili sekvanské mesto Vesontio, ktoré Ariovistus chcel dobyť. Medzi Rimanmi vtedy prepukol veľký strach z Germánov, naplašili ich reči, že sú veľkej postavy (Italovia boli menšieho vzrastu ako severné kmene) a diví, tu ich velitelia upokojovali, že sa nemajú čoho báť, Germáni sú neorganizovaní barbari a proti Rimanom nemôžu mať šancu, to sa vraj potvrdilo, keď Gaius Marius porazil Teutónov a Timbrov. Nato sa Rimania upokojili. Ceasar rozkázal postaviť dva tábory. Na menší tábor zaútočili Germáni, no s vypätím síl Rimanov boli odohnaní. Neskôr dal Caesar rozostaviť svoje légie a čakal na útok Germánov. Zrážka bola taká prudká, že Rimania ani nestačili vyhodiť oštepy Pilum. Rimania vraj v prvom strete povyskakovali na vysokých Germánov a takto ich dorážali. Rimania zničili celé ľavé germánske krídlo, no na pravom mali prevahu barbari. Vtedy generál Publius Crassus poslal na pomoc pravému krídlu tretí šík rímskeho vojska, ktorý Germánov zahnal. Germáni utekali cez 50 míľ, až dobehli k rieke Rýn, do ktorej sa bezhlavo vrhali, nakoľko sa chceli preplaviť do Germánie. Jednako ich utekajúcich Rimania z chrbta dorážali, jednako sa mnoho barbarov utopilo v Rýne. Ariovistus bol jeden z mála tých, ktorí sa zachránili, keď prešli Rýn. Po tejto vojne Caesar oslobodil Sekvanov aj Heduáncov od germánskeho zovretia, pričom si u nich vydobyl obrovský vplyv, čím si vlastne tieto územia podmanil.

Belgická vojna Po úspešných bojoch v Sekvansku sa Caesar rozhodol ovládnuť Belgov, najbojovnejší a najsilnejší kmeň Galie. Niektoré z kmeňov Belgicka boli Germáni. Caesar sa tak rozhodol jednak kvôli úspechu, jednak kvôli tomu, že niektorí Galovia sami navádzali silných Belgov, aby na Rimanov zaútočili, pretože sa boja rímskej nadvlády. Caesar tak v Itálií zverboval ďalšie dve légie a urýchlene vtrhol na belgické územie. Rýchlo k nemu vyslali poslov belgický kmeň Remov. Removia žiadali Caesara o mier a ponúkli Rimanom svoje služby a znalosti Belgicka. Povedali mu, že najsilnejší kmeň Belgov sú Bellovaci a Nerviovia, preto sa Caesar rozhodol ovládnuť tieto kmene. Aj do tejto vojny išli Rimania so svojimi spojencami Heduáncami, ktorí ich zásobovali. Medzitým sa belgické kmene spojili a vytvorili vojsko proti Rimanom. Belgovia chceli dobyť rémske mesto Bibrax, no Caesar sem poslal posily a krétskych lučišníkov. Mesto tak prežilo obliehanie. Caesar na výhodnom mieste postavil tábor, rozostavil vojsko a po stranách dal postaviť val a opevnenie s dvoma vežami. Táto obranná stavba mala zabrániť aby Rimanov barbari obkľúčili, zároveň z veží na nich Rimania strieľali z vojenských strojov. Belgovia chceli prejsť za Rimanov, a napadnúť tábor, keby prekročili močiar, no Caesar sa o tom dozvedel, poslal tam lukostrelcov a jazdu, ktorá nakoniec Belgov odohnala. Po týchto neúspechoch sa nepriatelia vzdali a rozhodli sa ujsť a brániť sa pred Rimanmi každý na svojom územií. Tak rýchlo ušli z tábora, Caesar za nimi poslal tri légie pod vedením generála Tita Labiena. Rimania pobili množstvo nepriateľov, zvyšok sa vrátil domov. Caesar tiahol územím Belgicka a vzdali sa mu viaceré kmene, medzi nimi aj Bellovaci. Jediní z Belgov, ktorí sa odmietali Rimanom vzdať boli mocní Nerviovia. Nerviovia na mieste bitky nasadili rôzne kríky a živé ploty, aby tak zabránili vojsku a jazde v úspešnom boji. Nerviovia vábili Rimanov do lesa, kde sa schovávali a poznali terén, no Rimania sa nedali nachytať. Nakoniec barbari vybehli na Rimanov s nečakanou rýchlosťou. Ľahko zahnali rímsku jazdzu a napadli legionárov, ktorí opevňovali tábor. V rímskom vojsku nastal neuveriteľný chaos, légie sa zoskupili veľmi rýchlo, niektorí vojaci nemali ani uniformy, centúrie boli pomiešané, legionári bojovali tam, ako sa kto v rýchlosti zaradil. Tento chaos a neorganizovanosť rímskeho vojska zvýšil šance Nerviov. Rimania však bojovali udatne a nedali barbarom možnosť preraziť rady. Nakoniec do boja dorazili dve záložné légie a aj desiata légia vyslaná Titom Labienom, ktorá sa predtým zmocnila nepriateľského tábora. Príchod légií a hlavne silnej desiatej dodal bojujúcim odvahu. Rimania získali jasnú prevahu a Nerviov zabíjali. Tí sa však odmietali vzdať a bojovali až do konca. Po tomto boji už zdecimovaní Nerviovia, ktorí boli považovaní za najbojovnejších Belgov už nikdy nepredstavovali žiadnu vojenskú silu a ich národ upadol, lebo skoro všetci mladí muži sa zúčastnili na boji. Zvyšok kmeňa sa po bitke Caesarovi vzdal. Ten ich prijal na milosť. Caesar sa potom rozhodol zničiť Atuatukov, ktorí boli Germáni a potomkovia Teutónov a Timbrov. Caesar obľahol ich mesto. Barbari sa spočiatku Rimanom smiali, ako môžu takí malí ľudia ťahať obliehacie veže. Keď však veže uvideli z blízka, naľakali sa ich veľkosťou a Rimanom sa vzdali. Medzitým si generál Publius Crassus podrobil všetky prímorské kmene severného pobrežia Galie. Rimania teraz ovládali obrovské územie Galie, od Provincie cez Sekvánsko, Helvétiu a Belgicko až po severné pobrežia. Zničením mocných Belgov už nič Rimanom nebránilo v ceste, aby si podmanili aj obkľúčenú strednú Galiu a južnú Aquitániu.

Alpská vojna Po úspešných bojoch s Belgami Caesar vyslal Servia Galbu s dvanástou légiou, aby si podrobil kmene žijúce v západných Alpách. Caesar potreboval ovládnuť tieto územia, nakoľko si uvedomoval, že po potrobení Galie ju musí spojiť zo všetkých strán s Itáliou, a zároveň, aby mohli bezpečne z Itálie prichádzať do Gálie italskí obchodníci, na ktorých zarábal aj on sám, keď im predával otrokov. Rimania si ľahko podrobili miestne rozdrobené kmene a mnohé sa im vzdali. Galba potom postavil tábor v dedine Oktodúrus. Spočiatku sa k ich vojakom správali Galovia s úctov, no zo strachu pred zásobovaním a samotnou stratou slobody nečakane obkľúčili tábor a začali ho dobýjať. Rimanov tento boj vyčerpával, lebo légia ani nebola kompletná, a nestačila bojovať na všetkých stranách tábora, okrem toho Galovia mali viacej ľudí, ktorí sa mohli striedať a tak si odpočinúť. Naopak, Rimanov boj stále viac vyčerpával. A tak Galba, uvedomujúc si, že buď sa niečo podnikne, alebo Rimania padnú, vydal rozkaz na nečakaný útok všetkého vojska. Tak Rimania vyrazili zo všetkých brán tábora na Galov, ktorí to vôbec nečakali. Rimania odpor prekonali a Galov pobili. Alpy boli podrobené, Galba podpálil dedinu a vrátil sa k Caesarovi.

Zničenie Venétov Venéti, boli kmeň na severnom pobreží Galie, na polostrove Armorica (dnešný Bretagne), ktorých si však podrobil Publius Crassus po vojne s Belgami. Teraz však povstali, keď zajali štyroch rímskych dôstojníkov, ktorých tam Crassus nechal. Do protirímskej vzbury sa pridali aj ich susedia. Caesar sa chcel ubezpečiť, že nepovstanú ani iné kmene, preto na všetky strany Galie poslal vojská s legátmi. Venéti boli zruční námorníci, preto sa boj odohrával na mori. Rímske lode však neboli stavané na nepokojné severné more, preto by v boji mali prevahu Venéti. Rimania na ľode osadili kosáky, ktoré po priblížení k nepriaťeľovi prerezali laná, ktoré držali plachty a tak ľoď vyradili. Rimania ju potom ľahko zničili. Takto potom zničili celú flotilu Venétov. Venéti sa potom vzdali, no Caesar ich chcel príkladne potrestať za vzburu a zajatie rímskych občanov, preto celý tento kmeň predal do otroctva.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]