Napoleon Bonaparte

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Napoleon Bonaparte
cisár
Jacques-Louis David 017.jpg
Korunovácia 2. december 1804 (Francúzsky cisár)
26. máj 1805 (Taliansky kráľ)
Pôvodné meno Napoleone di Buonaparte
Firma Napoleón Bonaparte.svg
Narodenie 15. august 1769
Ajaccio, Korzika
Úmrtie 5. máj 1821 (51 rokov)
ostrov Svätej Heleny
Hrobka Invalidovňa, Paríž, Francúzsko
Manželka Joséphine de Beauharnais
Mária Lujza Habsbursko-lotrinská
Potomstvo Napoleon II.
Dynastia Bonapartovci
Otec Carlo Buonaparte
Matka Letizia Ramolino
Francúzsky cisár Napoleon I.
Panovanie 18. máj 180411. apríl 1814
20. marec 181522. jún 1815
Predchodca on sám ako Prvý konzul 1. francúzskej republiky;
posledným absolutistickým vládcom bol Ľudovít XVI.
Nástupca Ľudovít XVIII. (de iure od roku 1818)
Taliansky kráľ
Panovanie 17. marec 180511. apríl 1814
Predchodca on sám ako Prezident Talianskej republiky;
posledným vládcom bol cisár Karol V.
Nástupca nikto (republika bola rozpustená, ďalší kráľ Talianska bol až Viktor Emanuel II.)

Napoleon Bonaparte alebo Napoleon I. (franc. Napoléon Bonaparte; * 15. august 1769, Ajaccio, Korzika – † 5. máj 1821, Longwood, Svätá Helena, južný Atlantik) z rodu Bonaparte bol francúzsky generál a politický vodca. Jeho význam začal stúpať v neskorých štádiách Francúzskej revolúcie. Ako cisár Napoleon I. stál na čele Francúzska v rokoch 18041815. Jeho reforma občianskeho práva, Code civil des Français, značne ovplyvnila kontinentálne právne systémy. Najznámejšia je však úloha, ktorú zohral vo vojnách vedených proti európskym mocnostiam, označovaných ako napoleonské vojny. Ovládol väčšinu kontinentálnej Európy, šíriac ideály Francúzskej revolúcie, ale zároveň konsolidoval imperiálnu monarchiu, ktorá niesla znaky prekonaného sociálneho a politického systému Ancien Régime. Vďaka úspechom v týchto vojnách, často proti početne silnejším protivníkom, je všeobecne považovaný za jedného z najväčších vojenských veliteľov všetkých čias a jeho kampane sú súčasťou štúdia na vojenských akadémiách celého sveta.[1]

Napoleon sa narodil v meste Ajaccio na ostrove Korzika rodičom zo starej šľachtickej rodiny pôvodom z Janova. Na pevninskom Francúzsku získal vzdelanie a hodnosť dôstojníka delostrelectva. Jeho meno sa dostalo do popredia počas 1. Francúzskej republiky, keď viedol úspešné vojenské kampane proti prvej a druhej protifrancúzskej koalícii. V roku 1799 zinscenoval tzv. Prevrat 18. brumaira a vyhlásil sa za Prvého konzula; o 5 rokov neskôr ho francúzsky senát vyhlásil za cisára. V prvej dekáde 19. storočia bolo Prvé Francúzske cisárstvo pod jeho vládou zatiahnuté do viacerých vojenských konfliktov, známych ako napoleonské vojny, do ktorých sa väčšou či menšou mierou zapojila každá hlavná európska mocnosť.[1]

Po sérii víťazstiev si Francúzsko zabezpečilo dominantné postavenie v centrálnej Európe. Napoleon udržiaval jeho sféru vplyvu prostredníctvom vytvárania početných spojenectiev a dosadzovaním svojich priateľov a rodinných príslušníkov do čela svojich európskych satelitov. Napriek tomu, že ich vládnutia neprežili jeho pád, jeho synovec Napoleon III. neskôr vládol vo Francúzsku v 19. storočí.

Španielska vojna za nezávislosť a Napoleonovo ruské ťaženie v roku 1812 sa stali bodom obratu kariéry Napoleona Bonapate. Jeho Grande Armée utrpela počas kampane ťažké straty a už nikdy sa z toho úplne nespamätala. V roku 1813 ho šiesta koalícia porazila v bitke národov pri Lipsku; nasledujúci rok koalícia vpadla do Francúzska, donútila Napoleona abdikovať a poslala ho do exilu na ostrov Elba. O necelý rok neskôr však z ostrova utiekol a vrátil sa k moci. V júni 1815 bol definitívne porazený v bitke pri Waterloo. Posledných 6 rokov svojho života strávil vo vyhnanstve na ostrove Svätá Helena. Po jeho smrti v roku 1821 pitva stanovila ako príčinu smrti rakovinu žalúdka. Tento záver vyvolal dlhotrvajúce diskusie, pretože niektorí vedci sa domnievajú, že sa v skutočnosti stal obeťou otravy arzénom.

Pôvod a vzdelanie[upraviť | upraviť zdroj]

Half-length portrait of a wigged middle-aged man with a well-to-do jacket. His left hand is tucked inside his waistcoat.
Napoleonov otec Carlo Buonaparte bol zástupcom Korziky na dvore Ľudovíta XVI.

Napoleon sa narodil 15. augusta 1769 ako druhé z ôsmich detí v rodnom sídle Casa Buonaparte, ležiacom v meste Ajaccio na ostrove Korzika. Bolo to rok potom, ako bol ostrov postúpený Francúzsku Janovskou republikou.[2] Bol pokrstený ako Napoleone di Buonaparte; prvé meno dostal pravdepodobne po strýkovi (hoci jeho starší brat, ktorý neprežil detstvo, dostal takisto meno Napoleone). Volali ho tak do jeho dvadsiatky, kedy prijal viac francúzsky znejúce meno Napoléon Bonaparte.[3]

Korzickí Bonapartovci pochádzali z malého talianskeho šľachtického rodu s pôvodom vysledovateľným až k Longobardom,[4][5] ktorí prišli na Korziku z Ligúrie v 16. storočí.[6] Testy DNA z roku 2012 ukázali, že niektorí predkovia rodu pochádzali z oblasti Kaukazu, dokonca až zo severnej Afriky z obdobia 1 200 rokov pred Kristom.[7][8]

Jeho otec, právnik a politik Carlo Buonaparte, bol v roku 1777 vymenovaný za predstaviteľa Korziky na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. Dominantný vplyv na Napoleonovo detstvo tak mala prísna disciplína jeho matky, Letizie Ramolino.[9]

Head and shoulders portrait of a white-haired, portly, middle-aged man with a pinkish complexion, blue velvet coat and a ruffle
Nacionalistický korzický vodca Pasquale Paoli, portrét Richarda Coswaya z roku 1798

Mal staršieho brata Jozefa a mladších súrodencov Luciena, Elisu, Louisa, Paulinu, Carolinu and Jérômeho. Dve ďalšie deti, chlapec a dievča, sa narodili ešte pred Josephom, no zomreli ešte ako malé.[10] Napoleon bol pokrstený ako katolík tesne pred svojimi druhými narodeninami, 21. júla 1771 v miestnej katedrále.[11]

Napoleonov šľachtický pôvod, rodinné kontakty a relatívne dobre finančné zázemie mu poskytli väčšie možnosti štúdia než bežnému Korzičanovi.[12] V januári 1779 bol Napoleon zapísaný do náboženskej školy v Autun, aby sa naučil po francúzsky, a v máji bol prijatý na vojenskú akadémiu v Brienne-le-Château.[13] Hovoril so zreteľným korzickým prízvukom a nikdy sa nenaučil správnu francúzsku výslovnosť.[14] Pre tento hendikep bol terčom posmeškov ostatných študentov a venoval sa skôr osamelému štúdiu literatúry.[15] Jeden zo skúšajúcich si všimol, že Napoleon "vynikal v oblasti matematiky. Je veľmi dobre oboznámený s históriou a geografiou… Ten chlapec by mohol byť vynikajúci námorník."[16]

Po ukončení štúdia v Brienne v roku 1784 bol Napoleon prijatý na elitnú École Militaire v Paríži; tu sa skončili jeho námorné ambície.[17] Namiesto toho sa zameral na výcvik pre dôstojníkov delostrelectva a keď otcova smrť znížila jeho finančné príjmy, bol prinútený zvládnuť dvojročný kurz za jeden rok.[18] Stal sa prvým Korzičanom, ktorý absolvoval Ecole Militaire.[18] Jeho skúšajúcim bol aj svetoznámy vedec Pierre-Simon Laplace, ktorého Napoleon neskôr ustanovil do Senátu.[19]

Začiatok vojenskej kariéry[upraviť | upraviť zdroj]

23-ročný Napoleon Bonaparte, podplukovník bataliónu korzických republikánskych dobrovoľníkov.

Po ukončení školy v septembri 1785 bol pridelený ako podporučík delostreleckému pluku La Fère.[13] Slúžil vo Valence a Auxonne až do vypuknutia Veľkej francúzskej revolúcie v roku 1789; počas tohto obdobia však strávil takmer dva roky na Korzike a v Paríži. Bonaparte, spočiatku horlivý korzický nacionalista, napísal v máji 1789 korzickému vodcovi Pasqualovi Paolimu: "Narodil som sa, keď národ hynul. 30 000 Francúzov bolo vyvrhnutých na naše brehy, utopiac trón slobody v krvavých vlnách."[20]

Prvé roky revolúcie strávil na Korzike, bojujúc v zložitom trojstrannom konflikte medzi rojalistami, revolucionármi a korzickými nacionalistami. Podporoval revolučnú frakciu jakobínov, získal hodnosť podplukovníka v korzickej milícii a velil bataliónu dobrovoľníkov. Potom čo prekročil trvanie svojej dovolenky a viedol vzburu proti francúzskej armáde na Korzike, podarilo sa mu nejakým spôsobom presvedčiť vojenské autority v Paríži, aby ho v júli 1792 menovali kapitánom pravidelnej armády.[21]

Ešte raz sa vrátil na Korziku a dostal sa do konfliktu s Paolim, ktorý sa rozhodol odtrhnúť od Francúzska a sabotovať útok Francúzov na sardínsky ostrov La Maddalena, kde bol Bonaparte jedným z expedičných vodcov.[22] V júni 1793 boli v dôsledku rozkolu s Paolim, Bonaparte a jeho rodina nútení utiecť do pevninského Francúzska.[23]

Obliehanie Toulonu[upraviť | upraviť zdroj]

Generál Bonaparte pri obliehaní Toulonu

V júli 1793 vydal pro-republikánsky pamflet Le souper de Beaucaire (Večera v Beaucaire), ktorý mu zabezpečil obdiv a podporu Augustina Robespierra, mladšieho brata vodcu Francúzskej revolúcie Maximiliána. S pomocou korzického priateľa Salicetiho bol Bonaparte ustanovený veliteľom delostrelectva republikánskych síl, ktoré obliehali Toulon. Mesto sa postavilo proti republikánskemu vedeniu a bolo okupované britskými jednotkami.[24]

Rozhodol sa obsadiť kopec, ktorý by zabezpečil delám republikánov nadvládu nad prístavom a prinútil tak lode Britov k evakuácii. Útok, počas ktorého bol 24-ročný Bonaparte ranený do stehna, viedol k obsadeniu mesta a jeho povýšeniu do hodnosti brigádneho generála. Jeho úspechy pritiahli pozornosť Výboru pre verejné blaho, ktorý mu dal do rúk velenie nad delostrelectvom francúzskej tzv. Armée d'Italie („Armády Talianska“).[25]

Kým Napoleon čakal na potvrdenie velenia, trávil čas ako inšpektor opevnení na pobreží Stredozemného mora v blízkosti Marseille. Vytvoril plány pre útok na Sardínske kráľovstvo ako časti francúzskej kampane proti prvej koalícii.[26] Veliteľ Armée d'Italie Pierre Jadart Dumerbion videl priveľa generálov popravených za neúspech alebo nesprávne politické názory. Preto ustúpil vplyvným représentants en mission, Augustinovi Robespierremu a Salicetimu, ktorí boli pripravení si vypočuť čerstvo vymenovaného generála delostrelectva.[27]

V apríli 1794 realizovala francúzska armáda Napoleonov plán v bitke pri Saorge. Postupovala na severovýchod pozdĺž Talianskej riviéry a potom sa otočila na sever obsadiť oblasť Ormea v horách. Odtiaľ pokračovala výpadom na západ prekvapiac rakúsko-sardínske jednotky v okolí Saorge. Výsledkom bolo obsadenie pobrežných miest Oneglia, Loano a strategického horského priesmyku Col de Tende.[28] Neskôr Augustin Robespierre vyslal Bonaparta na misiu do Janovskej republiky zistiť jej zámery voči Francúzsku.[26]

13. vendémiaire[upraviť | upraviť zdroj]

Po páde bratov Robespierrovcov v júli 1794 bolo na Napoleona, ako ich prívrženca, uvalené domáce väzenie (v Nice). Po dvoch týždňoch bol však prepustený a vzhľadom k jeho schopnostiam požiadaný o vypracovanie plánov útoku na talianske pozície v rámci francúzskej vojny s Rakúskom. Podieľal sa tiež na expedícii, ktorá sa pokúsila získať späť Korziku z rúk Britov; táto však bola odrazená britským Royal Navy.[29]

Bonaparate sa zasnúbil s Désirée Claryovou, ktorej sestra Mária Júlia Claryová, sa vydala za Bonapartovho staršieho brata Jozefa; Claryovci boli bohatá obchodnícka rodina z Marseille.[30] V apríli 1795 bol pridelený k Armáde Západu, ktorá bola zapojená do povstania vo Vendée – občianskej vojny a rojalistickej kontrarevolúcie vo Vendée, oblasti v západnom centrálnom Francúzsku. Ako veliteľ pechoty bol vlastne degradovaný z pozície generála delostrelectva – tu mala armáda už plný stav – a odvolával sa na svoj zlý zdravotný stav, aby sa tomuto prideleniu vyhol.[31]

Následne bol prevelený do Miestopisného úradu Výboru pre verejnú blaho a neúspešne sa snažil o preloženie do Konštantínopola, kde chcel ponúknuť svoje služby sultánovi.[32] V tomto období napísal romantický román Clisson et Eugénie o vojakovi a jeho láske, v zrejmej paralele na jeho vlastným vzťahom s Désirée.[33] 15. septembra bol Bonaparte vyškrtnutý zo zoznamu generálov v službe, práve preto, že odmietol slúžiť v kampani vo Vendée. Dostal sa tak do zložitej finančnej i kariérnej situácie.[34]

3. októbra povstali v Paríži rojalisti proti Národnému konventu, potom čo boli vylúčení z novej vlády Výkonného direktória.[35] Jeden z vodcov Termidorského prevratu, Paul Barras, vedel o Bonapartových vojenských úspechoch v Toulone a poveril ho velením improvizovaných obranných síl Konventu v Palais des Tuileries. Bonaparte bol svedkom útoku na Tuileries a masakru Kráľovskej švajčiarskej gardy pred tromi rokmi a uvedomil si, že kľúčom k jeho obrane je delostrelectvo.[13]

Prikázal mladému dôstojníkovi kavalérie Joachimovi Muratovi ukoristiť veľké delá a 5. októbra 1795 (13 Vendémiaire) ich použil na odrazenie útočníkov. Zahynulo 1 400 rojalistov, zvyšok sa dal na útek.[35] Vyčistil ulice „prúdom kartáčovej paľby“, ako to popisuje historik z 19. storočia Thomas Carlyle v diele The French Revolution: A History.[36]

Porážka povstania rojalistov odstránila hrozbu pre Konvent a Bonaparta okamžite preslávila, urobila z neho bohatého človeka a patróna nového Direktória; Murat sa stal jeho švagrom a jedným z jeho generálov. Bonaparte sa stal ministrom vnútra a dostal opäť velenie nad Armée d'Italie.[23] V priebehu niekoľkých týždňov sa romanticky zaľúbil do bývalej Barrasovej milenky Joséphine de Beauharnais, s ktorou sa 9. marca 1796 oženil; potom čo zrušil svoje zasnúbenie s Désirée Claryovou.[37]

Prvá talianska kampaň (1796 – 1797)[upraviť | upraviť zdroj]

Dva dni po svadbe Napoleon opustil Paríž, prevzal velenie Armée d'Italie a podnikol úspešnú inváziu do Talianska. 10. mája 1796 v bitke pri Lodi porazil Rakúšanov a vytlačil ich z Lombardie.[23] Bol porazený v bitke pri Caldiero rakúskymi posilami vedenými Józsefom Alvinczim, no Bonaparte prevzal iniciatívu v rozhodujúcej bitke o most v Arcole a pokračoval v podmaňovaní Pápežských štátov.[38]

Bonaparte sa postavil proti želaniu Direktória, aby pochodoval na Rím a zvrhol pápeža. Argumentoval, že by to vyvolalo mocenské vákuum, ktoré by mohlo využiť Neapolské kráľovstvo. Namiesto toho v marci 1797 viedol svoju armádu do Rakúska a prinútil ho rokovať o mieri.[39] Tzv. „Leobenský mier“ (podpísaný v meste Leoben) dal Francúzsku kontrolu nad väčšinou severného Talianska a Nizozemska, a v tajnej klauzule prisľúbil Benátsku republiku Rakúsku. Bonaparte tiahol do Benátok a prinútil ich ku kapitulácii, ukončiac tak ich 1 100 rokov trvajúcu nezávislosť; tiež povolil odvoz niektorých cenností, napr. Koní svätého Marka.[40]

Napoleonove vojenské úspechy boli postavené na uplatnení konvenčných vojenských ideí v reálnych bojových situáciách, napríklad kreatívnom využití delostrelectva ako mobilnej sily podporujúcej pechotu. Svoju taktiku komentoval takto: "Vybojoval som šesťdesiat bitiek a nenaučil som sa nič, čo by som nevedel už na začiatku. Pozrite sa na Cézara; v prvej bojoval rovnako ako v poslednej."[41] Bol zbehlý v špionáži a klamaní protivníka; dokázal vyhrávať bitky skrytými presunmi jednotiek a koncentráciou síl na miestach, kde boli jeho sily najmenšie.[42] V talianskej kampani Napoleonova armáda získala 150 000 zajatcov, 540 diel a 170 štandárd.[43] Zapojila sa do 67 stretov a vyhrala 18 bitiek, najmä vďaka technicky lepšiemu delostrelectvu a Napoleonovej taktike.[44] Kampani sa podarilo prelomiť tradičné štandardy vojenskej taktiky 18. storočia a nastoliť novú éru vo vojenskej histórii.

Počas kampane stúpal i Bonaparteho vplyv na francúzsku politiku. Sám založil dve noviny: jedny pre vojakov svojej armády a druhé pre Francúzov.[45] Rojalisti na Napoleona útočili pre drancovanie Talianska a varovali, že sa môže stať diktátorom.[46] Bonaparte poslal generála Augereaua do Paríža, aby sa postavil do čela coup d'état a 4. septembra očistil Paríž od rojalistov. Barras a jeho republikánski spojenci tak znovu prevzali kontrolu, no boli už závislí od Napoleona, ktorý pokračoval v mierových vyjednávaniach s Rakúskom. Rokovania vyústili do tzv. „mieru v Campo Formio“ a Bonaparte sa v decembri vrátil do Paríža ako hrdina.[47] Stretol sa s Talleyrandom, novým francúzskym ministrom zahraničných vecí – ktorý neskôr rovnako oddane slúžil aj cisárovi Napoleonovi – a začali spolu prípravy na inváziu do Británie.[23]

Egyptská expedícia 1798 – 1799[upraviť | upraviť zdroj]

Napoleon 3. júla 1798 vstupuje do Alexandrie; Guillaume-François Colson, 1800
Obraz Napoleon pred Sfingou

Po dvoch mesiacoch plánovania si Bonaparte uvedomil, že francúzske námorné sily nie sú ešte dostatočne silné na konfrontáciu s Kráľovským námorníctvom v Lamanšskom prielive a rozhodol sa pre vojenskú výpravu s cieľom obsadiť Egypt a výrazne tak sťažiť prístup Britom do Indie.[23] Mal v úmysle zabezpečiť prítomnosť Francúzska na Strednom Východe a sníval o spojení s Tipu Sultanom, moslimským nepriateľom Britov v Indii.[48]

Napoleon ubezpečoval Direktórium, že hneď ako si podmaní Egypt, nadviaže vzťahy s princami Indie a spoločne s nimi zaútočí na Angličanov.[49] V podobnom duchu sa niesla i Talleyrandova správa z februára 1798: "Po okupácii a opevnení Egypta, vyšleme 15 000 mužov zo Suezu do Indie, kde sa spoja so silami Tipu-Sahiba a vyženú Angličanov."[49] Direktórium s navrhovaným postupom súhlasilo.[50]

V máji 1798 sa Bonaparte stal členom Francúzskej akadémie vied. Súčasťou jeho egyptskej expedície bola i skupina 167 vedcov: boli medzi nimi matematici, prírodovedci, chemici i geodeti. K ich najvýznamnejším objavom patrí najmä nález Rosettskej dosky a ich práca bola publikovaná v roku 1809 v diele Description de l'Égypte.[51]

Pri ceste do Egypta dorazil Napoleon 9. júna 1798 na Maltu, ktorú kontroloval Rád maltézskych rytierov. Dvesto rytierov francúzskeho pôvodu sa postavilo proti veľmajstrovi Ferdinandovi von Hompesch zu Bolheim a vyhlásilo, že nebude bojovať proti svojim krajanom. Hompesch sa po krátkom odpore vzdal a Bonaparte tak získal dôležitú námornú základňu, pričom prišiel iba o 3 mužov.[52]

Cavalry battlescene with pyramids in background
Bitka pri Pyramídach 21. júla 1798; Louis-François Lejeune, 1808

Generál Bonaparte a jeho expedícia unikla prenasledovaniu Kráľovského námorníctva a 1. júla sa vylodila v Alexandrii.[23] Vzápätí sa dostal do prvého ozbrojeného stretu s Mamelukmi, vojenskou kastou vládnúcou Egyptu. 21. júna zviedol bitku známu ako Bitka pri Pyramídach. Bonapartova armáda o sile cca 25 000 mužov sa početne vyrovnala armáde Mamelukov; Napoleon však použil stratégiu „prázdnych štvorcov“, kedy vojaci vytvorili štvorec v centre ktorého boli (takto dobre chránené) zásoby. Suverénne víťazstvo, pri ktorom padlo len 29 Francúzov, no viac ako 2 000 Egypťanov, výrazne posilnilo francúzsku morálku.[53][54]

1. augusta však britské loďstvo pod velením Horatia Nelsona zajalo alebo zničilo okrem dvoch všetky francúzske lode v bitke známej ako bitka pri Abú Kíre alebo bitka pri Níle. Mnohí pripisujú vinu za túto porážku francúzskemu admirálovi Brueysovi, ktorý zvolil nevhodnú obrannú stratégiu. Francúzskym lodiam tiež chýbala posádka, dôstojníci boli demoralizovaní a Nelsonov útok flotilu prekvapil. Celkom sa Britom podarilo zabiť približne 1 700 Francúzov a stratili pri tom len okolo 250 mužov. Bonapartov cieľ posilniť postavenie Francúzska v Stredomorí tak bol zmarený.[55] Jeho armáda síce uspela v dočasnom zvýšení francúzskeho vplyvu v Egypte, no čelila opakovaným revoltám.[56]

Na začiatku roka 1799 Napoleon presunul svoju armádu do Osmanskej provincie v oblasti Damasku (územie dnešnej Sýrie a Galileje). Viedol 13 000 mužov s cieľom obsadiť pobrežné mestá Al-Ariš, Gaza, Jaffa a Haifa.[57] Predovšetkým útok na mesto Jaffa bol mimoriadne brutálny: Bonaparte, potom čo zistil, že mnoho obrancov mesta boli bývalí vojnoví zajatci, ktorí sa podľa zvyklostí nesmeli už viac zapojiť do bojov, prikázal 1 400 z nich popraviť bajonetmi alebo utopiť, aby ušetril muníciu.[55]

Napoleonova armáda, oslabená chorobami (najmä bubonický mor) a nedostatkom zásob, nebola schopná dobyť pevnosť Akko a v máji sa musela stiahnuť späť do Egypta.[55] Aby ústup urýchlil, údajne prikázal morom nakazených vojakov otráviť.[58] (Zápisky britských očitých svedkov neskôr ukázali, že väčšina mužov bola stále nažive a bez známok otravy.) Napoleonov rozkaz niektorí hodnotia ako nevyhnutný; nemohol sa nechať zdržovať a tí vojaci, ktorí boli ponechaní svojmu osudu živí, boli následne mučení a sťatí osmanskými jednotkami. Po návrate do egypta 24. júla Bonaparte porazil osmanskú obojživelnú inváziu v Abú Kíre.[59][60]

Vládca Francúzska[upraviť | upraviť zdroj]

Prevrat 18. brumaira[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Prevrat 18. brumaira
Bonaparte in a simple general uniform in the middle of a scrum of red-robbed members of the Council of Five Hundred
Generál Bonaparte obklopený členmi Conseil des Cinq-Cents počas prevratu 18. brumaira, autor François Bouchot

Počas pobytu v Egypte sa Napoleon snažil venovať čo najväčšiu pozornosť udalostiam v Európe, spoliehajúc sa prevažne na nepravidelne prichádzajúce noviny a poštu. Dozvedel sa tak, že Francúzsko je sužované sériou prehier vo vojne Druhej koalície.[61] 23. augusta 1799 využil dočasný odchod britských lodí blokujúcich francúzske pobrežné prístavy a vyplával s loďami do Francúzska napriek tomu, že nedostal priamy príkaz z Paríža.[55] Armádu v Egypte ponechal v rukách generála Jeana Baptistu Klébera.[62]
V skutočnosti Direktórium poslalo Napoleonovi rozkaz k návratu, obávajúc sa možnej invázie, ale pre nespoľahlivé spojenie sa k nemu nedostal.[61] V októbri, kedy dorazil do Paríža, sa situácia Francúzska po sérii víťazstiev zlepšila. Republika však bola v úpadku a neefektívne Direktórium všeobecne neobľúbené.[63] Direktórium sa zaoberalo Bonapartovou „dezerciou“, no bolo už príliš slabé, aby sa ho potrestalo.[61]

Na Napoleona sa obrátil jeden z členov Direktória Emmanuel Joseph Sieyès, ktorý hľadal podporu pre prevrat a zvrhnutie konštitúcie. K vodcom spiknutia patril aj Napoleonov brat Lucien, hovorca Conseil des Cinq-Cents Roger Ducos, ďalší člen Direktória Joseph Fouché a budúci premiér a minister zahraničných vecí Francúzska Charles Maurice de Talleyrand-Périgord. 9. novembra (18. brumaira) bol Bonaparte poverený bezpečnosťou legislatívneho koncilu. Jeho členov presvedčil aby sa uchýlili do Château de Saint-Cloud, západne od Paríža potom, čo spiklenci rozšírili zvesti o chystanom údajnom povstaní jakobínov.[64] Nasledujúci deň delegáti zistili, že čelia pokusu o puč. Jednotky vedené Napoleonom prevzali kontrolu a prinútili časť delegátov vymenovať Bonaparteho, Sieyèsa a Ducosa za dočasných konzulov.[55]

Prvý konzul[upraviť | upraviť zdroj]

Sieyès očakával, že bude nový režim ovládať. Bol však vymanévrovaný Napoleonom, ktorý navrhol novú Ústavu roku VIII a zabezpečil si svoje zvolenie za Prvého konzula so sídlom v Tuileries.[65] To z neho spravilo najmocnejšiu osobu vo Francúzsku.[55] Titul Prvý konzul mu bol neskôr Ústavou roku X prisúdený doživotne.

V roku 1800 prekročil Bonaparte a jeho armáda Alpy a vstúpil do Talianska, odkiaľ boli francúzske sily takmer kompletne vytlačené Rakúšanmi v čase, kedy bojoval v Egypte. Kampaň začala pre Francúzov zle, pretože Bonaparte urobil niekoľko strategických chýb; časť jeho síl zostala obkľúčená v Janove, no dokázala sa udržať a viazať na seba časť rakúskych síl.[66] Tento fakt a dobre načasovaný príchod francúzskych posíl generála Desaixa umožnil Bonapartovi tesne uniknúť porážke a nakoniec v júni triumfovať nad Rakúšanmi v dôležitej bitke pri Marengu.[67]

24. decembra 1800 bol na Napoleona spáchaný neúspešný atentát. Atentátnici Pierre de Limoëlan, Pierre de Saint-Régeant a Francois-Joseph Carbon boli členmi spolku monarchistov, tzv. šuanov. Okrem de Limoëlana boli atentátnici popravení.

Bonaparteho brat Jozef viedol mierové rozhovory v Lunéville a oznámil mu, že Rakúsko, ktorému dodala odvahu britská podpora, nehodlá uznať nové francúzske územné zisky. Keď začali byť rozhovory čoraz nevraživejšie, Bonaparte dal rozkaz generálovi Moreauovi, aby na Rakúsko udrel ešte raz. Moreau následne zvíťazil v Hohenlindene. Výsledkom bol podpis tzv. Lunévillského mieru vo februári 1801; francúzske zisky z „mieru v Campo Formio“ boli potvrdené a rozšírené.[67]

Prechodný mier v Európe[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzsko a Británia začali byť vojnou unavené a v októbri 1801 a marci 1802 podpísali mierovú zmluvu v Amiens. Zmluva žiadala odsun britských vojakov z väčšiny koloniálnych oblastí, ktoré v tom čase okupovali.[66] Mier bol krátky a nestabilný. Európske monarchie sa zdráhali uznať existenciu republiky. Báli sa totiž, že myšlienky revolúcie sa udomácnia aj medzi ich poddanými. V Británii privítali brata Ľudovíta XVI., de iure kráľa Francúzska Ľudovíta XVIII., iba ako štátneho hosťa aj napriek tomu, že Británia Francúzsku republiku oficiálne uznala. Británia neopustila Maltu, tak ako prisľúbila, a protestovala proti Bonapartovej anexii Piemontu a jeho Zákonu o mediácii, ktorý ustanovil novú Švajčiarsku konfederáciu, hoci žiadna z týchto oblastí nebola zahrnutá v mierovej zmluve.[68] Spory vyvrcholili v máji 1803 vyhlásením vojny Britániou a Napoleonovým zhromaždením invázneho tábora pri Boulogne.[55]

Bonaparte v tom čase čelil hlavnej prekážke a potenciálnej porážke pri vzbure na Haiti. Zákonom z 20. mája 1802 Bonaparte vo francúzskych koloniálnych dŕžavách znovu zaviedol otroctvo, ktoré bolo zakázané počas Revolúcie.[69] V reakcii na vzburu otrokov vyslal armádu do Saint-Domingue (francúzska kolónia na ostrove Haiti), ktorá ju mala potlačiť a vybudovať na mieste základňu. Armáda však bola prakticky zničená žltou zimnicou a tvrdým odporom haitských generálov Louverturem and Desalinesom. Čeliac bezprostrednej vojne proti Británii a bankrotu si uvedomil, že francúzske dŕžavy na území Severnej Ameriky sú neubrániteľné a predal ich Spojeným štátom za 7,5 centa za hektár. Tento akt je dnes známy ako Kúpa Lousiany.[70]

Francúzske impérium[upraviť | upraviť zdroj]

Napoleon ako vládca Francúzska čelil sprisahaniam rojalistov i jakobínov, vrátane tzv. „sprisahania dýk“ (Conspiration des poignards, október 1800) a „sprisahania na Rue Saint-Nicaise“ (Machine infernale, december 1800).[71] V januári 1804 odhalila polícia vražedné sprisahanie proti Napoleonovi zahrňujúce i Moreaua, ktoré bolo zdanlivo pod záštitou Bourbonovcov, bývalých vládcov Francúzska. Na radu Talleyranda prikázal Napoleon uniesť Louisa Condého, vojvodu d'Enghien, porušiac tak suverenitu susedného Bádenska. Po tajnom procese bol vojvoda 21. marca 1804 popravený, a to i napriek tomu, že nebol do sprisahania zapletený.[72]

Napoleon využil komplot k obnove dedičnej monarchie vo Francúzsku, so sebou ako cisárom na jej čele. Obhajoval tento krok tým, že prípadný návrat Bourbonovcov na trón by bol oveľa ťažší ak by bolo dedičné právo Bonapartovcov zakotvené v ústave.[73] 2. decembra 1804 v katedrále Notre Dame v Paríži sa Napoleon sám korunoval za cisára Napoleona I. a potom korunoval cisárovnú Jozefínu (tento moment zachytil Jacques-Louis David na svojom najslávnejšom obraze). Ludwig van Beethoven, Napoleonov dlhoročný obdivovateľ, bol z jeho obratu k imperializmu tak sklamaný, že vymazal jemu určené venovanie zo svojej 3. symfónie.[73] Príbeh, že Napoleon počas ceremónie vytrhol korunu z rúk pápeža Pia VII. aby sa vyhol prejavu podriadenosti autorite pontifika je nepodložený; v skutočnosti bol priebeh korunovačnej ceremónie vopred dohodnutý.

26. mája 1805 bol Napoleon v Milánskom dóme korunovaný za talianskeho kráľa Železnou korunou Lombardie. Zo svojich najlepších generálov si zvolil osemnásť Maršalov Impéria, aby si udržal vernosť armády.

Vojna Tretej koalície[upraviť | upraviť zdroj]

Napoleon v Bitke pri Slavkove, autor François Gérard, 1805. Bitka pri Slavkove, tiež známa ako Bitka troch cisárov, bola jeho najväčším víťazstvom.

Veľká Británia porušila mierovú zmluvu z Amiens a v máji 1803 vyhlásila Francúzsku vojnu. Napoleon v rámci príprav na inváziu do Británie postavil vojenský tábor pri Boulogne-sur-Mer. V roku 1805 Británia presvedčila Rakúsko a Rusko aby sa pridali k vojne proti Francúzsku – tak vznikla Tretia koalícia. Napoleon vedel, že v priamom súboji nemá francúzska flotila proti Kráľovskému námorníctvu šancu a plánoval lode svojho protivníka odlákať preč z Lamanšského kanála.[74]

Francúzske námorníctvo by mohlo uniknúť britskej blokáde Toulonu a Brestu, hroziť útokom na Západnú Indiu a oslabiť tak britskú obranu tzv. „Západných prístupov“ v nádeji, že francúzsko-španielska flotila dokáže udržať kontrolu nad kanálom na dostatočne dlhý čas, aby ho francúzska armáda mohla prekročiť a zahájiť inváziu na Britské ostrovy.[74] Ale po porážke v námornej bitke pri myse Finisterre v júli 1805 a ústupe admirála Villeneuva do Cádizu prestala byť možnosť invázie na Ostrovy realistická.[75]

Napoleon inváziu do Británie odvolal a rozhodol sa postaviť rakúskej armáde, ktorá smerovala do Bavorska. Armádu, ktorá bola zhromaždená v Boloni, svoju Grande Armée, tajne presunul do Nemecka (Ulmská kampaň). Tento strategický ťah obkľúčil rakúske sily chystajúce sa zaútočiť na Francúzsko a prerušil ich komunikačné línie. 20. októbra 1805 získali Francúzi v bitke pri Ulme 30 000 zajatcov. Nasledujúci deň Briti zvíťazili v bitke pri Trafalgare a Kráľovské námorníctvo tak definitívne získalo námornú prevahu.[76]

O 6 týždňov neskôr, 2. decembra 1805, presne rok po svojej korunovácii, Napoleon porazil spojené vojská Ruska a Rakúska v bitke pri Slavkove, známej aj ako bitka troch cisárov (francúzsky cisár Napoleon Bonaparte, rakúsky cisár František I. a ruský cár Alexander I.). Víťazstvo znamenalo koniec Tretej koalície, na jeho počesť dal Napoleon postaviť Arc de Triomphe de l’Étoile a Rakúsko muselo 28. decembra 1805 podpísať mier známy ako Bratislavský. Zmluva viedla k zániku Svätej rímskej ríše a vytvoreniu Rýnskeho spolku s Napoleonom ako jeho „protektorom“.[76]

Rokovaní o mieri sa nezúčastnili samotní panovníci, ale iba diplomati. Rakúsko zastupoval knieža Johann-Joseph Lichtenstein, Francúzsko Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord. O deň neskôr zmluvu ratifikoval Napoleon v Schönbrunne. Ako nátlak na Rakúšanov sa používala ešte nepodpísaná mierová zmluva s Pruskom.

Spojenectvá Stredného Východu[upraviť | upraviť zdroj]

Perzský vyslanec Mirza Mohammed Reza-Qazvini sa stretáva s Napoleonom I. vo Finckensteinskom zámku, 27. apríl 1807, autor François Mulard

Dokonca aj po neúspechu egyptskej kampane pokračoval Napoleon v úvahách nad plánom zabezpečiť trvalú prítomnosť Francúzska na Strednom Východe.[48] Spojenectvo s mocnosťami tejto oblasti by mohlo byť strategickou výhodou a umožnilo tlačiť na Rusko na jeho južnej hranici. Od roku 1803 venoval Napoleon značné množstvo času a úsilia v snahe zapojiť Osmanskú ríšu do konfliktu s Ruskom na Balkáne a pripojiť ju k protiruskej koalícii.[77]

Napoleon poslal generála Sebastianiho ako mimoriadneho vyslanca, sľubujúc prostredníctvom neho pomoc Osmanskej ríši pri opätovnom získaní stratených území.[77] Vo februári 1806, po Napoleonovom víťazstve pri Slavkove a následnom rozpade Habsbugrského impéria, osmanský sultán Selim III. konečne uznal Napoleona ako cisára, formálne sa prihlásil k spojenectvu s Francúzskom „nášmu úprimnému a prirodzenému spojencovi“, a pridal sa k vojne s Ruskom a Anglickom.[78]

V období 1807 – 1809 vznikla tiež francúzsko-perzská aliancia medzi Napoleonom a Perzskou ríšou Kádžárovcov proti Rusku a Veľkej Británii. Spojenectvo sa skončilo, keď sa Francúzsko zblížilo s Ruskom a obrátilo svoju pozornosť na kampane v Európe.[48]

Vojna Štvrtej koalície[upraviť | upraviť zdroj]

Tylžský mier: Stretnutie Napoleona s ruským cárom Alexandrom I. na plti v strede rieky Nemunas.

Štvrtá koalícia vznikla v roku 1806, no Napoleon porazil Prusko už v októbri toho istého roku v bitke pri Jene.[79] Následne pochodoval cez Poľsko proti postupujúcim ruským armádam a 6. februára 1807 sa zapojil do krvavého a nerozhodného stretu v bitke pri Jílovém.[80]

Po rozhodujúcom víťazstve v bitke pri Friedlande podpísal Tylžské mierové dohody; jednu s cárom Alexandrom I., ktorá rozdelila kontinent medzi tieto dve mocnosti; druhú s Pruskom, ktorá krajinu pripravila o polovicu jej územia. Napoleon posadil na čelo štátov bývalej Svätej rímskej ríše bábkových vládcov; napríklad jeho brat Jérôme sa stal kráľom nového Vestfálskeho kráľovstva. Vo Francúzskom kontrolovanej časti Poľska vyhlásil Varšavské kniežatstvo na čele s kráľom Fridrichom Augustom I. Saským.[81]

Pomocou Milánskeho a Berlínskeho ediktu sa Napoleon pokúsil presadiť celoeurópsky obchodný bojkot Británie, známy ako Kontinentálna blokáda. Tento pokus o útok na ekonomiku Británie neuspel; podnietil britských obchodníkov pašovať tovar do kontinentálnej Európy, pričom Napoleonovi čisto „pozemné“ colné orgány tomu nedokázali zabrániť.[82]

Španielska vojna za nezávislosť[upraviť | upraviť zdroj]

Portugalsko neakceptovalo Kontinentálnu blokádu, preto ho Napoleon od roku 1807 s podporou Španielska okupoval. So zámienkou posilnenia francúzsko-španielskej armády okupujúcej Portugalsko napadol však i samotné Španielsko, nahradil Karola IV. svojim bratom Jozefom a dosadil svojho švagra Joachima Murata namiesto Jozefa do Neapola. To malo za následok odpor španielskej armády i obyvateľov v tzv. Povstaní 2. mája.[83]

Jozef I. Bonaparte, Napoleonov brat, ako španielsky kráľ

V Španielsku čelil Napoleon novému typu vojny, odvtedy označovanej ako partizánska, do ktorej bolo masívne zapojené miestne obyvateľstvo, inšpirované náboženstvom a patriotizmom. Tento raný typ totálnej vojny pozostával s viacerých typov bojov nízkej intenzity (prepady, sabotáže, povstania…) a otvorenej podpory spojeneckých pravidelných armád.

Po francúzskom ústupe z väčšiny územia krajiny prevzal Napoleon vedenie a španielsku armádu porazil. Znovu obsadil Madrid, potom vymanévroval britskú armádu vyslanú na pomoc Španielom a vytlačil ju na pobrežie.[84] Predtým než došlo k úplnému podmaneniu si španielskeho obyvateľstva, začalo vojnou opäť hroziť Rakúsko a Napoleon sa vrátil do Francúzska.[85]

Drahá a často brutálna vojna na polostrove pokračovala za Napoleonovej neprítomnosti; v druhom obliehaní Zaragozy bola väčšina mesta zničená a viac ako 50 000 ľudí zahynulo.[86] Hoci Napoleon nechal 300 000 svojich najlepších vojakov bojovať so španielskymi partizánmi a spojenými britskými a portugalskými silami vedenými Arthurom Wellesleyom, francúzska kontrola nad Pyrenejským polostrovom opäť slabla.[87]

Po viacerých spojeneckých víťazstvách vojna skončila po Napoleonovej abdikácii v roku 1814.[88] Napoleon neskôr označil vojnu v Španielsku za hlavnú príčinu svojej porážky; vo svojich pamätiach píše: "Táto nešťastná vojna ma zničila… Všetky… moje katastrofy sú naviazané na tento smrtiaci uzol."[89]

Vojna Piatej koalície a problémy s Cirkvou[upraviť | upraviť zdroj]

V apríli 1809 Rakúsko náhle prerušilo spojenectvo s Francúzskom a Napoleon bol prinútený prevziať velenie na dunajskom a nemeckom fronte. Po začiatočných úspechoch čelili Francúzi problémom pri prekračovaní Dunaja a v máji utrpeli porážku v bitke pri Asperne v blízkosti Viedne. Rakúšania však zo situácie nedokázali nič vyťažiť a nechali francúzske vojská preskupiť. Napoleon túto výhodu bez zvyšku využil a Rakúsko porazil v bitke pri Wagrame. Následne bol medzi Francúzskom a Rakúskom podpísaný Schönbrunnský mier.

Británia bola ďalším členom koalície. Briti plánovali okrem Pyrenejského polostrova otvoriť v Európe ďalší front. Napoleon však dokázal rýchlo presunúť posily do Antwerp a prekaziť tak Britom zle organizovanú Walcherenskú kampaň.[90]

Súbežne anexoval Pápežské štáty, pretože Cirkev odmietla podporiť jeho Kontinentálnu blokádu; pápež Pius VII. v reakcii cisára exkomunikoval. Pápež bol následne unesený Napoleonovými dôstojníkmi a hoci Napoleon únos sám nenariadil, neprikázal Pia prepustiť. Pápež bol presúvaný podmanenými oblasťami, často i chorý, a Napoleon k nemu posielal vyslancov, ktorí ho nútili k podpisu rôznych zmlúv, vrátane nového konkordátu s Francúzskom, čo Pius odmietol. V roku 1810 sa Napoleon rozviedol s Joséphine a vzápätí sa oženil s Máriou Lujzou Habsbursko-lotrinskou; to ešte viac zhoršilo jeho vzťahy s Cirkvou, najmä po uväznení trinástich kardinálov za neúčasť na svadobnej ceremónii.[91] Pápež zostal zbavený slobody ešte ďalších 5 rokov a do Ríma sa vrátil až v máji 1814.[92]

Prvé Francúzske cisárstvo v období najväčšieho územného rozmachu v roku 1811

██ Francúzske cisárstvo

██ Francúzske satelitné štáty

██ Spojenecké štáty

Napoleon v novembri 1810 súhlasil s nástupom Karola IV. Jána na švédsky trón; bol jedným z jeho maršalov a dlhoročných rivalov. Napoleon bol však k jeho indiskrétnostiam zhovievavý, pretože Karol bol ženatý s jeho bývalou milenkou Désirée Clary; neskôr vyjadril ľútosť nad tým, že ušetril jeho život, keď sa Švédsko pod Karolovým vedením pridalo k nepriateľom Francúzska.[93]

Invázia do Ruska[upraviť | upraviť zdroj]

Erfurtský kongres bolo rokovanie, ktorého snahou bolo zachovať rusko-francúzske spojenectvo. Jeho vodcovia mali po rokovaniach známych ako Tylžský mier v roku 1807 vzájomné osobné a priateľské vzťahy.[94] Od roku 1811 sa však napätie medzi krajinami stupňovalo a cár Alexander bol pod tlakom ruskej aristokracie, ktorá túžila po rozpade aliancie. Prvým príznakom zhoršujúcich sa vzájomných vzťahov bol ruský postoj ku Kontinentálnej blokáde, ktorú prakticky opustilo. Napoleon následne Alexandra varoval pred vážnymi následkami, ak sa Rusko spojí s Britániou.[95]

V roku 1812 Alexandrovi poradcovia navrhovali inváziu do Francúzskeho impéria a znovuobsadenie Poľska. Keď Napoleonovi špionáž potvrdila ruské prípravy na vojnu, zväčšil svoju Grande Armée na viac ako 450 000 mužov.[96] Ignoroval opakované varovania proti invázii do srdca Ruska a pripravoval sa na útočnú kampaň; invázia začala 23. júna 1812.[97]

Aby získal väčšiu podporu poľských nacionalistov a patriotov, Napoleon túto vojnu nazval Druhá poľská vojnaPrvá poľská vojna bola povstaním Barskej konfederácie poľskej šľachty proti Rusku v roku 1768. Polskí patrioti chceli pripojiť ruskú časť Poľska k Varšavskému kniežatstvu a vytvoriť nezávislé Poľsko. To však Napoleon odmietol, keď prehlásil, že sľúbil svojmu spojencovi Rakúsku, že sa tak nestane. Napoleon odmietol prepustiť z otroctva ruských nevoľníkov, pretože sa obával reakcie v tyle svojej armády. Nevoľníci sa neskôr brutálne pomstili počas Napoleonovho ústupu na francúzskych vojakoch.[98]

Napoleonov ústup z Ruska, obraz od Adolfa Northena

Rusi sa vyhli Napoleonovým snahám o rozhodujúci stret, namiesto toho sa stiahli hlbšie do Ruska. Na odpor sa krátko postavili v auguste v bitke o Smolensk; v sérii bitiek boli porazení a Napoleon pokračoval v postupe. Rusi sa znovu vyhýbali rozhodujúcej bitke, hoci v niektorých prípadoch sa im to darilo len preto, lebo Napoleon sa netypicky zdráhal zaútočiť, keď sa naskytla príležitosť. Vďaka stratégii „spálenej zeme“ ruskej armády, začali mať Francúzi čoraz väčšie problémy so zháňaním proviantu pre seba a svoje kone.[99]

Rusi sa nakoniec 7. septembra stretli s Francúzmi pred Moskvou v bitke pri Borodine. Výsledkom bolo približne 44 000 ruských a 35 000 francúzskych mŕtvych, zranených alebo zajatých; pravdepodobne išlo v tom čase o najkrvavejší deň vojenskej histórie.[100] Hoci Francúzi zvíťazili, cena bola vysoká. Napoleon sám píše: "Najstrašnejšia z mojich bitiek bola tá pred Moskvou. Francúzi sa ukázali byť hodní víťazstva, no Rusi sa ukázali byť hodní neporaziteľnosti."[101]

Ruská armáda sa po porážke stiahla za Moskvu. Napoleon vstúpil do mesta, predpokladajúc, že jeho pád bude znamenať koniec vojny a Alexander zaháji vyjednávanie o mieri. Ale na príkaz starostu Moskvy Fjodora Rostopčina bolo mesto namiesto kapitulácie zapálené. Po mesiaci, v obavách o stratu kontroly vo Francúzsku, ho Napoleon a jeho armáda opustili.[102]

Ústup z Ruska bol pre francúzsku armádu katastrofou a veľkým utrpením, keď naplno pocítila aj následky „ruskej zimy“. Armáda, ktorá do Ruska vstupovala s viac ako 400 000 vojakmi, v novembri 1812 prekračovala rieku Berezina v počte menej ako 40 000 mužov.[103] Rusi stratili 150 000 vojakov a stovky tisíc civilistov.[104]

Vojna Šiestej koalície[upraviť | upraviť zdroj]

Adieux de Napoléon à la Garde impériale dans la cour du Cheval-Blanc du château de Fontainebleau. Napoleonova rozlúčka s Imperiálnou gardou na nádvorí Bieleho koňa paláca vo Fontainebleau 20. apríla 1814. Autor: Antoine Alphonse Montfort, národné múzeum vo Versailles.

Počas zimy 1812 – 13 vzájomné boje utíchli; Francúzi i Rusi konsolidovali svoje sily; Napoleon bol na jar schopný postaviť do poľa 350 000 mužov.[105] Povzbudené francúzskou porážkou v Rusku sa Prusko pridalo k Rakúsku, Švédsku, Rusku, Veľkej Británii, Španielsku a Portugalsku, vytvoriac novú veľkú koalíciu. Napoleon prevzal velenie v Nemecku a zasadil koalícii niekoľko úderov; vyvrcholilo to v auguste 1813 v bitke pri Drážďanoch.[106]

Napriek úspechom sa proti Napoleonovi organizovali početné sily; francúzska armáda bola zatlačená početne dvakrát väčším protivníkom a porazená v bitke pri Lipsku. Bola to najväčšia bitka Napoleonských vojen a celkovo v nej padlo viac ako 90 000 mužov.[107]

Napoleon sa stiahol späť do Francúzska, jeho armáda sa zmenšila na 70 000 vojakov a 40 000 nepravidelných jednotiek, proti viac ako trojnásobne vyššiemu počtu spojeneckých vojsk.[108] Francúzi boli obkľúčení: Briti sa tlačili z juhu a ostatné koaličné sily sa rozostavovali k útoku z nemeckých štátov. Napoleon zvíťazil v sérii stretov známych ako Šesťdňová kampaň, no tie neboli dostatočné významné, aby zvrátili celkový priebeh vojny; Paríž bol obsadený Koalíciou v marci 1814.[109]

Keď Napoleon prikázal armáde pochodovať na mesto, jeho maršali sa rozhodli vzbúriť.[110] 4. apríla, pod Neyovým vedením, Napoleona konfrontovali. Napoleon prehlásil, že armáda ho bude nasledovať a Ney mu na to odpovedal, že armáda bude nasledovať svojich generálov. Cisár tak nemal inú možnosť a abdikoval. Urobil tak v prospech svojho syna; Koalícia to však odmietla a Napoleon bol prinútený odstúpiť bez podmienok 11. apríla.

Exil na ostrove Elba[upraviť | upraviť zdroj]

Britský lept z roku 1814 na oslavu Napoleonovho prvého exilu na ostrove Elba na konci Vojny Šiestej koalície
Spojenecké sily vyhlásili, že cisár Napoleon je jedinou prekážkou obnovenia mieru v Európe. Cisár Napoleon, verný svojej prísahe, vyhlásil, že sa vzdáva trónu Francúzska a Talianska pre seba aj svojich dedičov, a že neexistuje osobná obeta, vrátane jeho vlastného života, ktorú nie je pripravený podstúpiť pre dobro Francúzska.
V paláci Fontainebleau, 11. apríla 1814.
– Abdikačný dokument cisára Napoleona[111]

V Zmluve z Fontainebleau ho víťazi poslali do exilu na Elbu, ostrov s 12 000 obyvateľmi v Stredozemnom mori, 20 km od pobrežia Toskánska. Dali mu vládu nad ostrovom a umožnili mu ponechať si titul cisár. Napoleon sa pokúsil o samovraždu jedom, ktorý mal pri sebe od doby kedy takmer padol do zajatia Rusov pri svojom ústupe z Moskvy. Jeho účinok sa však časom výrazne znížil, takže pokus prežil. Jeho žena a syn našli útočisko v Rakúsku.[112] V prvých mesiacoch svojej vlády na Elbe vytvoril malé loďstvo a armádu, založil bane na železnú rudu a vydal dekréty, ktoré zaviedli moderné poľnohospodárske metódy.[113]

Sto dní[upraviť | upraviť zdroj]

Napoleon po návrate z Elby. Autor Karl Stenben, 19. storočie

Oddelený od svojej ženy a syna, ktorí sa dostali pod kontrolu Rakúska, odrezaný od práv, ktoré mu garantovala Zmluva z Fontainebleau, a vedomý si zákulisných informácií o plánoch vypovedať ho na opustený ostrov v Atlantickom oceáne, Napoleon 26. februára 1815 z Elby uteká. O 2 dni neskôr pristáva na pobreží pevninského Francúzska pri Golfe-Juan.[114]

Rozkaz zadržať Napoleona dostal 5. regiment; narazili na seba 7. marca 1815 južne od Grenoblu. Napoleon sa priblížil k regimentu sám, zoskočil z koňa a keď sa dostal na dostrel, zakričal: „Tu som! Zabite svojho cisára ak je to vaša vôľa.“[115]

Vojaci odpovedali pokrikom „Vive L'Empereur!“ a pochodovali s Napoleonom na Paríž; Ľudovít XVIII. utiekol. 13. marca mocnosti na Viedenskom kongrese vyhlásili Napoleona za banditu a o 4 dni neskôr Veľká Británia, Rusko, Rakúsko a Prusko spojili svoje sily a vyslali 150 000 mužov, ktorí mali ukončiť jeho vládu.[116]

Napoleon dorazil do Paríža 20. marca a vládol v období dnes známom ako Sto dní. Na začiatku júna jeho ozbrojené sily dosiahli počet 200 000 mužov; preto sa rozhodol prejsť do ofenzívy a vraziť klin medzi prichádzajúce britské a pruské armády. Francúzska armáda prekročila hranice do Spojeného kráľovstva Nizozemského, súčasného Belgicka.[117]

Napoleonove sily bojovali 18. júna 1815 proti spojencom vedených Wellingtonom a von Blücherom v bitke pri Waterloo. Wellingtonova armáda vydržala opakované útoky Francúzov a vytlačila ich z poľa, zatiaľ čo dorazili Prusi a prerazili cez Napoleonove pravé krídlo. Napoleon bol porazený, pretože musel bojovať súčasne s dvomi armádami, útočiac na jednu z nich vo výbornom obrannom postavení cez vlhký a bahnitý terén. Prečíslení francúzski vojaci opustili bojové pole v chaose, čo umožnilo koaličným silám vstúpiť do Francúzska a opäť nastoliť Ľudovíta na trón.

V prístave Rochefort, po úvahách o úteku do Spojených štátov, Napoleon nakoniec 15. júla 1815 formálne požiadal o politický azyl britského kapitána Maitlanda na palube HMS Bellerophon.[118]

Exil na ostrove Svätá Helena[upraviť | upraviť zdroj]

Napoleon na Sv.Helene

Napoleon bol uväznený a potom vyhostený na ostrov Svätá Helena v Atlantickom oceáne, vzdialený 1 870 km od západného pobrežia Afriky. Prvé dva mesiace žil v malom pavilóne Briars, ktorý patril Williamovi Balcombemu. Napoleon sa spriatelil s jeho rodinou, najmä s jeho mladšou dcérou menom Lucia Elizabeth, ktorá neskôr napísala Recollections of the Emperor Napoleon.[119] Toto priateľstvo sa skončilo v roku 1818, kedy britské úrady začali mať podozrenie, že Balcombe pôsobí ako spojka medzi Napoleonom a Parížom a donútili ho ostrov opustiť.[120]

Napoleon sa v decembri 1815 presťahoval do Longwood House; dom bol v havarijnom stave a oblasť kde stál bola vlhká, veterná a nezdravá. The Times publikovali články naznačujúce, že britská vláda sa pokúšala urýchliť jeho smrť. On sám sa často sťažoval na životné podmienky v listoch guvernérovi a svojmu správcovi Hudsonovi Loweovi.[121]

Malej skupine nasledovníkov diktoval Napoleon memoáre a kritizoval svojich väzniteľov – najmä Loweho. Lowe svojimi opatreniami jeho život značne sťažoval; zredukoval mu réžiu, vydal príkaz zakazujúci dodávku akýchkoľvek darov pripomínajúcich jeho imperiálny status a jeho podporovatelia museli podpísať dokumenty potvrdzujúce, že s Napoleonom zostanú natrvalo.

Longwood House, Svätá Helena

V roku 1818 The Times uverejnili nepravdivú správu o Napoleonovom úteku tvrdiac, že táto správa bola v Londýne privítaná spontánnym osvetlením v oknách jeho obyvateľov.[122] V Britskom parlamente mal svojich sympatizantov: Lord Holland predniesol reč, v ktorej požadoval aby sa s väzňom nezaobchádzalo so zbytočnou tvrdosťou.[123] Napoleon bol o týchto novinkách informovaný prostredníctvom The Times a dúfal, že ak by sa Holland stal premiérom, mohol by byť prepustený. Oceňoval tiež podporu lorda Cochranea, ktorý bol zapojený do čílskeho a brazílskeho boja o nezávislosť, chcel Napoleona oslobodiť a pomôcť mu vytvoriť nové impérium v Južnej Amerike; tento plán prerušila Napoleonova smrť v roku 1821.[124]

Existovali ďalšie plány na oslobodenie Napoleona vrátane jedného z Texasu, kde vyhostení vojaci z Grande Armée chceli vzkriesiť Napoleonove impérium v Amerike. Existoval dokonca plán uniesť ho z ostrova v primitívnej ponorke.[125] Pre lorda Byrona bol Napoleon stelesnením romantického hrdinu; perzekvovaným, osamelým a nepochopeným géniom. Správy, že Napoleon začal v Longwoode pracovať na záhrade na domácky založených Britov tiež pôsobili pozitívne.[126]

Smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Napoléon sur son lit de mort (Napoleon na smrteľnej posteli), autor Horace Vernet, 1826.

Napoleonov osobný doktor Barry O'Meara informoval úrady o jeho zhoršujúcom sa zdravotnom stave, podľa jeho názoru spôsobenom hlavne nešetrným zaobchádzaním zo strany Lowea, ktoré prinútilo Napoleona sa na mesiace uzavrieť vo vlhkom a zdevastovanom sídle Longwood. O'Meara udržiaval tajný písomný kontakt s tajomníkom Admirality v Londýne, vediac, že jeho listy sa dostávajú do rúk vyšším úradníkom: dúfal, že vyvolá poplach vo vláde, no bez úspechu.[127]

Vo februári 1821 sa Napoleonovo zdravie rapídne zhoršilo. 3. mája ho vyšetrili dvaja britskí lekári, ktorí práve dorazili na ostrov, no mohli odporučiť len podpornú liečbu.[128] Zomrel o dva dni neskôr, po spovedi a poslednom pomazaní v prítomnosti otca Ange Vignaliho.[128] Jeho posledné slová boli: "France, armée, tête d'armée, Joséphine."("Francúzsko, armáda, vodca armády, Joséphine.")[128]

Napoleonova originálna posmrtná maska bola sňatá 6. mája, aj keď nie je jasné, ktorý doktor ju vytvoril.[129] Vo svojej poslednej vôli žiadal, aby bol pochovaný na brehoch rieky Seina, ale britský guvernér rozhodol, že by mal byť pochovaný na Svätej Helene, vo „Vŕbovom údolí“ (Valley of the Willows). Hudson Lowe trval na nápise „Napoleon Bonaparte“; markíz de Montholon a Henri Bertrand chceli imperiálny titul „Napoleon“, keďže králi boli označovaní len prvými menami. Výsledkom sporu bola hrobka bez nápisu.[128]

Napoleonov sarkofág v Invalidovni

V roku 1840 získal Ľudovít Filip Orleánsky povolenie od Britov na návrat Napoleonových pozostatkov do Francúzska. Pozostatky boli dopravené na palube fregaty Belle-Poule, ktorá bola pri tejto príležitosti natretá na čierno a 29. novembra dorazila do Cherbourgu. Tam boli presunuté na parník Normandie, ktorý ich dopravil do Le Havre, po Seine do Rouenu a do Paríža.[130]

Napoleonov pohrebný koč prechádza cez Champs-Élysées. Vyryté Louisom-Julienom Jacottetom podľa kresby Louisa Marchanda.

15. decembra bol Napoleonovi vystrojený štátny pohreb. Koč s jeho pozostatkami prešiel od Arc de Triomphe cez Champs-Élysées, okolo Place de la Concorde do Esplanade des Invalides a potom do kopuly v Kaplnke sv.Hieronýma, kde boli uložené až do času, kým nebol dokončený sarkofág navrhnutý Louisom Viscontim. V roku 1861 boli uložené do porfýrového sarkofágu v krypte pod Invalidovňou.[130]

Príčina smrti[upraviť | upraviť zdroj]

Napoleonov lekár François Carlo Antommarchi viedol pitvu, ktorá označila za príčinu smrti rakovinu žalúdka. Antommarchi však oficiálnu správu z pitvy nepodpísal.[131] Napoleonov otec takisto zomrel na rakovinu žalúdka, aj keď táto informácia nebola v čase pitvy známa.[132] Antommarchi našiel vred žalúdka a to bolo pre Britov, ktorí sa chceli vyhnúť kritike ohľadne ich starostlivosti o cisára, najvýhodnejšie vysvetlenie.[128]

V roku 1955 sa v tlači objavili denníky Napoleonovho osobného komorníka Louisa Marchanda. Jeho popis Napoleona v mesiacoch pred smrťou viedol v roku 1961 Stena Forshufvuda v článku v časopise Nature k úvahám o ďalších možných príčinách jeho smrti, vrátane zámernej otravy arzénom.[133] Arzén bol v tom čase používaný ako jed často; pri dlhodobom podávaní bol totiž prakticky neidentifikovateľný. Forshufvud s Weiderom v knihe z roku 1978 poznamenáva, že cisárovo telo bolo v čase jeho prevozu do Francúzska v roku 1840 v pozoruhodne dobrom stave. Arzén je silný konzervant, takže aj tento fakt podporoval hypotézu otravy. Forshufvud a Weider si všimli, že Napoleon sa pokúšal tlmiť abnormálny smäd pitím veľkého objemu sirupu s vysokým obsahom výťažku z mandlí (ktorý obsahoval kyanid).[133]

Tvrdili, že vínan draselný, ktorý Napoleon užíval, bránil žalúdku tieto jedy vypudiť a smäd bol príznakom jeho otravy. Ich hypotéza tvrdila, že kalomel bol Napoleonovi podávaný v privysokých dávkach, ktoré ho zabili a zanechali rozsiahle poškodenie tkanív.[133] Článok z roku 2007 potvrdil, že typ arzénu, ktorý sa našiel vo vzorke Napoleonových vlasov, bol minerálneho a teda najjedovatejšieho druhu a podľa toxikológa Patricka Kintza to podporuje záver, že jeho smrť bola vraždou.[134]

Tapety použité v Longwoode obsahovali vysokú hladinu zlúčenín arzénu, ktoré sa v britských manufaktúrach používali ako zložka farieb. Lepidlo, ktoré bolo v chladnejšom britskom podnebí neškodné, mohlo vo vlhkejšom podnebí plesnivieť a uvoľňovať jedovatý plyn arzán. Táto teória však bola vyvrátená, pretože nevysvetľovala charakter absorpčných kriviek arzénu zistené pri iných analýzach.[133]

Existujú súčasné štúdie, ktoré podporujú pôvodné nálezy pri pitve.[134] Vedci v štúdii z roku 2008 analyzovali vzorky Napoleonových vlasov získané z viacerých období jeho života, vzorky vlasov jeho rodiny a a ďalších súčasníkov. Všetky vzorky mali vysokú hladinu arzénu, približne 100x vyššiu ako je súčasný priemer. Podľa tejto štúdie bolo Napoleonovo telo ťažko kontaminované arzénom už v čase, keď bol chlapec a vysoká hladina arzénu v jeho vlasoch nebola spôsobená cielenou otravou; ľudia v tom čase boli trvalo vystavení arzénu z lepidiel a farieb. Ďalšie štúdie z rokov 2007 a 2008 vyvrátili dôkazy o otrave arzénom a potvrdili vred a rakovinu žalúdka ako skutočnú príčinu smrti Napoleona Bonaparteho.[135]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Napoleon na anglickej Wikipédii.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b SHOM, Alan. Napoleon Bonaparte. New York : HarperPerennial, 1998. ISBN 0-06-092958-8.
  2. McLynn 1998, str. 6
  3. Dwyer 2008, str. xv
  4. The Popes: A History | John Julius Norwich | Review by The Spectator [online]. Spectator.co.uk, 26.3.2011, [cit. 2011-08-03]. (anglicky)
  5. WILLIAMS, Hugh Noel. The women Bonapartes. [s.l.] : C. Scribner's sons, 1909. Dostupné online. (anglicky)
  6. McLynn 1998, str. 2
  7. DE MALLEVOÜE, Delphine. Selon son ADN, les ancêtres de Napoléon seraient du Caucase [online]. Le Figaro, 15.1.2012, [cit. 2012-07-21]. Dostupné online. (francúzsky)
  8. LUCOTTE, G., Thomasset T, Hrechdakian P Haplogroup of the Y Chromosome of Napoléon the First. Journal of Molecular Biology Research, december 2011, roč. 1, čís. 1, s. 12 – 19. Dostupné online.
  9. Cronin 1994, str. 20 – 21
  10. HARVEY, R. The War of Wars. [s.l.] : Basic Books, 2006. ISBN 978-0786718573. S. 58 – 61. (anglicky)
  11. Cathedral—Ajaccio [online]. La Fondation Napoléon, [cit. 2012-08-21]. Dostupné online. (anglicky)
  12. Cronin 1994, str. 27
  13. a b c Roberts 2001, str. xvi
  14. McLynn 1998, str. 18
  15. Dwyer 2008, str. 29
  16. McLynn 1998, str. 21
  17. McLynn 1998, str. 23
  18. a b Dwyer 2008, str. 42
  19. McLynn 1998, str. 26
  20. McLynn 1998, str. 37
  21. McLynn 1998, str. 55
  22. McLynn 1998, str. 61
  23. a b c d e f Roberts 2001, str. xviii
  24. Dwyer 2008, str. 132
  25. McLynn 1998, str. 76
  26. a b Dwyer 2008, str. 145 – 9
  27. Chandler 1973, str. 30
  28. Boycott-Brown 2001, str. 88 – 92
  29. Dwyer 2008, str. 157
  30. McLynn 1998, str.76 a 84
  31. McLynn 1998, str. 92
  32. Dwyer 2008, p.26
  33. Dwyer 2008, str. 164
  34. McLynn 1998, str. 93
  35. a b McLynn 1998, p.96
  36. Johnson 2002, str. 27
  37. McLynn 1998, str. 102
  38. McLynn 1998, str. 129
  39. Dwyer 2008, str. 284 – 5
  40. McLynn 1998, str. 132
  41. McLynn 1998, str. 145
  42. McLynn 1998, str. 142
  43. Harvey 2006, str. 179
  44. McLynn 1998, str. 135
  45. Dwyer 2008, str. 306
  46. Dwyer 2008, str. 305
  47. Dwyer 2008, str. 322
  48. a b c Watson 2003, str. 13 – 14
  49. a b Amini 2000, str. 12
  50. Dwyer 2008, str. 342
  51. Alder 2002
  52. McLynn 1998, str. 175
  53. McLynn 1998, str. 179
  54. Dwyer 2008, str. 372
  55. a b c d e f g Roberts 2001, str. xx
  56. Dwyer 2008, str. 392
  57. Dwyer 2008, str. 411 – 24
  58. McLynn 1998, str. 193
  59. Dwyer 2008, str. 442
  60. Historická revue - článok Napoleon v Egypte
  61. a b c Connelly 2006, str. 57
  62. Dwyer 2008, str. 444
  63. Dwyer 2008, str. 455
  64. McLynn 1998, str. 215
  65. McLynn 1998, str. 224
  66. a b McLynn 1998, str. 235
  67. a b Schom 1997, str. 302
  68. McLynn 1998, str. 265
  69. Jackson 2004, str. 33
  70. Connelly 2006, str. 70
  71. McLynn 1998, str. 243
  72. McLynn 1998, str. 296
  73. a b McLynn 1998, str. 297
  74. a b McLynn 1998, str. 321
  75. McLynn 1998, str. 332
  76. a b Goetz 2005, str. 301
  77. a b Karsh 2001, str. 11
  78. Karsh 2001, str. 12
  79. McLynn 1998, str. 356
  80. McLynn 1998, str. 370
  81. McLynn 1998, p.426
  82. McLynn 1998, str. 497
  83. Gates 2001, str. 20
  84. Chandler 1995, str. 631
  85. McLynn 1998, str. 408
  86. Harvey 2006, str. 631
  87. Gates 2001, str. 177
  88. Gates 2001, str.467
  89. Napoleon Bonaparte, Memorial de Sainte-Helene, Vol 1 (Paris: Garnier fretes, 1961 (1823), str. 609 – 610
  90. McLynn 1998, str. 422
  91. McLynn 1998, str. 470
  92. McLynn 1998, str. 433 – 5
  93. McLynn 1998, str. 472
  94. McLynn 1998, str. 378
  95. McLynn 1998, str. 495
  96. McLynn 1998, str. 507
  97. McLynn 1998, str. 506
  98. McLynn 1998, str. 504 – 505
  99. Harvey 2006, str. 773
  100. McLynn 1998, str. 518
  101. Markham 1988, str. 194
  102. McLynn 1998, str. 522
  103. Markham 1988, str. 190 a 199
  104. McLynn 1998, str.541
  105. McLynn 1998, str. 549
  106. McLynn 1998, str. 565
  107. Chandler 1995, str. 1020
  108. Fremont-Barnes 2004, str. 14
  109. McLynn 1998, p.585
  110. Gates 2003, str. 259
  111. Napoleon's act of abdication. Bulletin des lois de la Republique Française. prístup: 28 August 2009.
  112. McLynn 1998, str. 593 – 4
  113. McLynn 1998, str. 597
  114. McLynn 1998, str. 604
  115. McLynn 1998, str. 605
  116. McLynn 1998, str.607
  117. Chesney 2006, str. 35
  118. Cordingly 2004, str. 254
  119. Balcombe 1845
  120. Thomson 1969, str. 77 – 9
  121. Schom 1997, str. 769 – 770
  122. Woodward 2005, p.51 – 9
  123. McLynn 1998, str. 644
  124. Macaulay 1986, str. 141
  125. Wilkins 1972
  126. McLynn 1998, str. 651
  127. Albert Benhamou, Inside Longwood – Barry O'Meara's clandestine letters, 2012
  128. a b c d e McLynn 1998, str. 655
  129. Wilson 1975, str. 293 – 5
  130. a b Driskel 1993, str. 168
  131. McLynn 1998, str. 656
  132. Johnson 2002, str. 180 – 1
  133. a b c d Cullen 2008, str. 146 – 48
  134. a b Cullen 2008, str. 156
  135. Cullen 2008, str. 161 a Hindmarsh a kol. 2008, str. 2092


Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]


Vladárske tituly
Predchodca
cisár
18041814 a 1815
Nástupca
Ľudovít XVIII.