František II. (Svätá rímska ríša)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
František II.
Posledný rímsko-nemecký cisár a prvý rakúsky cisár
Francis II, Holy Roman Emperor at age 25, 1792.png
Panovanie 1792 – 1835
Wappen Kaisertum Österreich 1815 (Klein).png
Narodenie 12. február 1768
Florencia, Taliansko
Úmrtie 2. marec 1835 (67 rokov)
Viedeň, Rakúsko
Hrobka Kapucínska krypta vo Viedni
Manželka Alžbeta Wilhelmína Württemberská
Mária Terézia Neapolsko-Sicílska
Mária Ludovika Modenská
Karolína Augusta Bavorská
Potomstvo Mária Lujza
Ferdinand
Mária Karolína
Karolína Ludovika
Mária Leopoldína
Mária Klementína
Jozef František Leopold
Karolína Ferdinanda
František Karol
Mária Anna
Ján Nepomuk
Amália Terézia
Dynastia habsbursko-lotrinská dynastia
Otec Leopold II. Habsburský
Matka Mária Ludovika Španielska
Rakúsky arcivojvoda
Panovanie 1792 – 1835
Český a uhorský kráľ
Panovanie 1792 – 1835

František II. (I.) Habsburský (* 12. február 1768, Florencia – † 2. marec 1835, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda, český a uhorský kráľ (od r. 1792), posledný rímskonemecký cisár (ako František II., v r. 1792 – 1806), od r. 1804 rakúsky cisár (ako František I.) z habsbursko-lotrinskej dynastie, syn Leopolda II. Habsburského a Márie Ludoviky Španielskej.

Mladé roky[upraviť | upraviť zdroj]

Ako prvorodený syn bol predurčený stať sa otcovým následníkom na cisárskom i uhorskom a českom tróne. Narodil sa počas otcovho pôsobenia ako toskánskeho veľkovojvodu. Od detstva bola mladému arcivojvodovi vlastná prirodzená inteligencia a usilovnosť, ktorými nahrádzal nedostatok talentu k politike a riadeniu krajiny. Zaujímali ho prírodné vedy (najmä botanika) ale aj umenie a cestovanie.

František nástupcom na tróne[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1792 zasadol na trón ako František II.; počas letných mesiacov sa uskutočnili jeho uhorská (6. júna) a česká (9. augusta) korunovácia i korunovácia rímskym cisárom. Počas svojej vlády sa stal medzi ľudom populárnym panovníkom.

Prvý rakúsky cisár[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie jeho panovania bolo poznačené expanzívnou politikou Napoleona Bonaparta. Ako odpoveď na Napoleonovo vyhlásenie francúzskeho cisárstva v r. 1804 bolo 11. augusta vyhlásené rakúske cisárstvo a panovník prijal dedičný titul rakúskeho cisára (ako František I.). S ohľadom na politický vývoj v Európe (najmä vznik Rýnskeho spolku) sa František 6. augusta 1806 vzdal koruny cisára Svätej rímskej ríše a prehlásil rímsku cisársku hodnosť za zrušenú. Súčasne oznámil zánik Svätej rímskej ríše a zbavil ríšske stavy povinností voči sebe ako rímskemu panovníkovi. Jeho vláda sa tak od tohto dátumu formálne obmedzila iba na rakúske rodové dŕžavy a na české a uhorské kráľovstvo.

Konflikty s Napoleonom Bonapartom[upraviť | upraviť zdroj]

František II.

S Napoleonom sa František bol nútený stretnúť i na bojovom poli. 20. októbra 1805 utrpela rakúska cisárska armáda v rámci francúzskeho európskeho ťaženia porážku pri Ulme. O necelý mesiac nato (13. novembra) Francúzi obsadili Viedeň. Koniec Napoleonovej dobyvačnej politike mala urobiť slávna bitka pri Slavkove 2. decembra 1805, v ktorej sa proti sebe postavili francúzske jednotky a spojené armády cisára Františka I. a ruského cára Alexandra I. Bitka však dopadla pre koalíciu rakúsko-ruských vojsk katastrofálne a odhalila zaostalosť rakúskeho vojenského-strategického poňatia boja oproti modernému spôsobu vedenia vojenských operácií na strane Francúzov. Jej nepriaznivým dôsledkom pre Rakúsko bola strata niektorých uzemí (Benátky, Istria, Dalmácia, Kotor) a korigovanie jeho hraníc v Nemecku (v prospech Bavorska a Württemberska), ktoré muselo Rakúsko uznať na základe podpísania bratislavského mieru. Francúzsky cisár na medzinárodnom poli slávil triumf.

Od roku 1809 zveril František I. vedenie zahraničnej politiky a po roku 1815 i politiky domácej kancelárovi Metternichovi a jeho skupine. V súvislosti s tým boli v krajine obmedzené práva zemských snemov, zavedená cenzúra, kontrola vyučovania a vznik rozsiahleho policajného aparátu.

Výsledkom týchto opatrení bola konsolidácia pomerov v krajine a hospodársky rozmach. Vláda podporovala rozvoj vzdelanosti (založenie technického učilišťa v Prahe, zriaďovanie múzeí a pod.), zaviedla všeobecný občiansky zákonník, pomáhala rozvoju priemyslu. V zahraničnej politike počas jeho vlády Rakúsko spolupracovalo s Ruskom a Pruskom na potláčaní revolúcií.

František II. zomrel po 43 rokoch vlády na zápal pľúc. Pochovaný bol do kapucínskej hrobky vo Viedni.

Rodinné pomery[upraviť | upraviť zdroj]

František II. a jeho rodina

František II. bol štyrikrát ženatý.

Prvú manželku (sobáš 6. januára 1788 vo Viedni) Alžbetu Wilhelmínu Württemberskú (* 1767 – 1790), dcéru vojvodu Friedricha II. a markgrófky Sofie Doroty, mu vybral jeho strýko, cisár Jozef II. Alžbeta však krátko po narodení jedinej dcéry Ludoviky Alžbety (* 18. február 1790 – † 24. jún 1791) zomrela.

19. septembra 1790 sa oženil s Máriou Teréziou Neapolsko-Sicílskou (* 1772 – † 1807). Manželia boli priamymi príbuznými prvého stupňa (bratranec a sesternica); ich rodičia boli vlastnými súrodencami – Máriina matka Mária Karolína bola sestrou Františkovho otca Leopolda a nevestin otec Ferdinand Neapolsko-Sicílsky bol bratom Františkovej matky Márie Ludoviky. Takto blízke príbuzenské vzťahy v manželstve spôsobili, že väčšina Františkových detí sa musela potýkať s genetickou degeneráciou a iba časť z nich bola schopná samostatnej existencie. Z tohto inak veľmi šťastného a harmonického manželstva vzišlo dvanásť detí:

6. januára 1808 sa oženil tretí raz; jeho manželkou sa stala sesternica Mária Ludovika Modenská (* 1787 – † 1816).

Štvrté manželstvo uzavrel vo Viedni 10. novembra 1816 s Karolínou Augustou Bavorskou (* 1792 – † 1873), dcérou bavorského kráľa Maximiliána Jozefa I. a Wilheminy Augusty Hesensko-darmstadtskej. Obe tieto manželstvá boli bezdetné.

Tituly Františka II.[upraviť | upraviť zdroj]

Po roku 1806 sa František I. tituloval: "My, František Prvý, z Božej milosti cisár Rakúska, kráľ Jeruzalema, Uhorska, Čiech, Dalmácie, Chorvátska, Slavónska, Galície a Ladomirska, arcivojvoda rakúsky, vojvoda lotrinský, salzburský, würzburský, štajerský, korutánsky a kranský, veľkovojvoda krakovský, princ transylvánsky, markgróf moravský, vojvoda sandomierzsky, mazovský, lublinský a sliezsky, saský a benátsky, princ berchtesgadenský a mergentheimsky, markgróf Dolnej Lužice a Istrie."

Panovnícke pomery[upraviť | upraviť zdroj]

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol V. Lotrinský
 
 
 
 
 
 
 
Leopold I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Eleonóra Mária Habsburská
 
 
 
 
 
 
 
František Štefan I. Lotrinský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Filip I. Orleánsky
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Šarlota Orleánska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Šarlota Falcká
 
 
 
 
 
 
 
Leopold II. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Leopold I. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
Karol VI. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Eleonóra Magdaléna Falcko-neuburská
 
 
 
 
 
 
 
Mária Terézia
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ľudovít Rudolf Brunšvicko-wolfenbüttelský
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Kristína Brunšvicko-wolfenbüttelská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Kristína Lujza Öttingenská
 
 
 
 
 
 
 
František II. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ľudovít Francúzsky
 
 
 
 
 
 
 
Filip V.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Anna Bavorská
 
 
 
 
 
 
 
Karol III.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Farnese
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Ludovika Španielska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
August III.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Amália Saská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Jozef I. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
Mária Jozefa Habsburská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Amália Vilhelmína Brunšvicko-lüneburská
 
 
 
 
 
 

Panovnícke pomery[upraviť | upraviť zdroj]

František II. Habsburský
Vznik Rakúsky cisár
1804 – 1835
Nástupca
Ferdinand I. Habsburský
Predchodca
Leopold II. Habsburský
Český kráľ
1792 – 1835
Uhorský kráľ
1792 – 1835
Cisár Svätej rímskej ríše
1792 – 1806
Stolec zrušený

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]