Slovania

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Územie Európy obývané Slovanmi. Svetlo zelené - západní Slovania, stredne zelené východní Slovania, tmavo zelené - južní Slovania
Rozšírenie Slovanov v Eurázii
Pôvodné rozšírenie
Bosnianska abeceda
Slovanské veľkonočné vajíčko
Od 16. do 19. storočia je v slovenčine doložené používanie výrazu Slovania aj na označenie toho, čo dnes označujeme ako Slováci.

Slovania sú najpočetnejšia etnická a jazyková skupina v Európe. Obývajú najmä východnú, južnú a strednú Európu. Patria k nim aj Slováci.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Pri otázke pôvodu Slovanov dochádzajú jazykovedci, etnológovia a archeológovia k čiastočne odlišným výsledkom.

Z jazykového hľadiska sa praslovanský jazyk vyčlenil z indoeurópskej jazykovej skupiny už okolo roku 1500 pred Kr.

Z historicko-archeologického hľadiska možno údajne bez akýchkoľvek pochybností hovoriť o Slovanoch až asi od roku 500 (čo však neznamená, že neexistujú viac-menej sporné písomné odkazy a hmotné nálezy z oveľa starších období).

Otázkou pôvodu Slovanov sa zaoberajú dve hlavné teórie:

a) Migračná teória (teória pravlasti) hovorí, že Slovania prišli na svoje dnešné územia z nejakej pravlasti. Podľa archeologických nálezov sa nachádzala severne od Karpát medzi Odrou, Vislou a stredným Dneprom a Slovania sa z nej rozšírili v 5. storočí. Teóriu pôvodne vytvoril český etnograf Lubor Niederle (1865-1944). Táto teória je v konečnom dôsledku založená na (a) zistení poľského botanika a kultúrneho vedca Rostafinskeho (1850-1928), že pravlasť Slovanov muselo byť územie bez buka, smrekovca a tisa, pretože vo všetkých slovanských jazykoch sú názvy týchto stromov prevzaté z cudzích jazykov, (b) zistení A. L. Pogodina (1901) že územiami s najstaršími slovanskými názvami riek sú Podolie (dnes juhoukrajinské územie na Dnestri) a Volyň (medzi Bugom a Dneprom). Niederle len upresnil lokalizáciu tohto územia na základe výsledkov archeologických vykopávok. Podľa Niederleho Slovania opustili toto územie z dôvodov zmeny podnebia v 2.-3. storočí po Kr. V Sovietskom zväze sa ešte počas 2. svetovej vojny zastávala prevažne téza, že pravlasť Slovanov ležala medzi Labe a Sále - Egejským morom - Baltským morom - Okou a Volgou. Po intenzívnych vykopávkach v 50. rokoch však aj sovietski archeológovia zredukovali toto územie na rôzne definované územia zhruba v dnešnej Ukrajine a Poľsku.

b) Autochtónna teória hovorí, že etnogenéza Slovanov prebehla na iných územiach východnej Európy, kde Slovania sídlia aj dnes. Toto tvrdil už ruský kronikár Nestor (kronikár) v 12. storočí. Novšie jeho názor potvrdil významný ruský jazykovedec Oleg Nikolajevič Trubačov (hlavný redaktor dlhodobého projektu obrovského etymologického slovníka slovanských jazykov), podľa ktorého etnogenéza Slovanov prebehla približne v dnešnom Maďarsku a južnom Slovensku. Tento názor dnes zastáva menšina autorov. Na Slovensku sa k tomuto názoru "odvážil" v poslednom čase pridať v polovici 90. rokov P. Mačala (Etnogenéza Slovanov v archeológii, 1995), ktorý dokazuje, že Slovanov možno vo východnej Európe doložiť už po roku 1000 pred Kr., pričom sa opiera o archeologické pramene. Najnovšie záhorský etnológ R. Irša (Slovo o Slovanoch, ich démonoch a bohoch, 2006) na základe analýzy slovanskej mytológie a jazykových rozborov mien slovanských bohov a toponymických názvov považuje Slovanov za autochtónne obyvateľstvo v Karpatskej kotline, v povodí Dunaja, ktorý Slovania (Sloveni) nazývali Slavom (Slovom), podľa svojho božstva „Slava“ („Slova") a "údajný" príchod Slovanov v 5. storočí podľa oficiálnych textov interpretuje len ako príchod východných Slovanov do strednej Európy.

Nemeckí a maďarskí historici radi zastávajú teóriu, že Slovania z etnického hľadiska vznikli akousi náhlou „záhadnou“ premenou pôvodného obyvateľstva až v 6. stor. v oblastiach, kde sídlia aj dnes. Takto sa to často učia aj študenti v uvedených krajinách. V nacionalisticky orientovaných (ale častých) maďarských prameňoch sa zas dokonca možno stretnúť s tým, že "maďarské" kmene prichádzajú na neobývané územie, kde predtým žili len Avari a pred nimi Huni, napriek tomu, že samotné najstaršie maďarské kroniky tvrdia niečo celkom iné (dobýjanie územia od Slovanov). Aj medzi archeológmi je všeobecne známy značne laxný a negatívny postoj ich maďarských kolegov voči akýmkoľvek slovanským nálezom z územia Maďarska.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

V kronikách a letopisoch sú označovaní rôzne, napríklad Sloveni, Sclavini, Anti, Veneti, Venedi, ale je sporné, či sa niektoré z týchto názvov naozaj vzťahujú na Slovanov.

Pôvod slova Sloveni [j. č. Slovenin] (a tým aj Slovania, Slováci a Slovinci) je sporný. Uvádza sa napríklad:

  • názov rieky
  • slovný kmeň *slo-/*sla- vo význame voda; indoeurópsky slovný kmeň *kleu- vo význame tiecť (spodobňovalo sa na -sleu- -slav -slov...)
  • osoba menom Slov (Sloveni sú potom "Slovovi ľudia")
  • slovo otrok (pozri nižšie)
  • drávidské slovo "Solveni" vo význame vyznávači [boha] Volosa/Šivu - teória Cyrila A. Hromníka (juhoafrického etnológa slovenského pôvodu)
  • podľa kmeňového božstva Slava (Slova), podľa ktorého bola pomenovaná rieka (Dunaj) - teória R. Iršu

Staršie sa predpokladala súvislosť:

  • so slovom "slovo", ktorá je prakticky nemožná, pretože prípona -enin (a pod.) sa vyskytuje len s názvami lokalít, ale lokalita s kmeňom Slov- (*Slovy) nie je doložená, alebo
  • so slovom "sláva", ktoré je však zrejme neskoršieho pôvodu

Vysoká frekvencia etymológie súvisiacej s vodou je podporovaná aj teóriou, že Slovania zrejme svojho času obývali jazerné, pripobrežné a prímorské oblasti (Baltu). Boli výborní plavci a vedeli sa aj potápať.

V najstarších zmienkach (neskorá antika, včasný stredovek) o Slovanoch v gréckych, latinských, arabských (ale aj iných) textoch sa príslušné slovo vždy začína na skl- (sclavus; sklav; saqáliba; skloven atď.) a nie na sl-, pričom tvary na skl- znamenali v latinčine, arabčine a podobne v tomto období aj otrok ("sclavus" označoval aj rímske putá pre otrokov). Na to existujú dve vysvetlenia. Jednak je možné, že -k- bolo vsunuté do pôvodného tvaru z dôvodu ťažkej výslovnosti skupiny -sl- v daných jazykoch (v latinčine a gréčtine existuje len skupina -zl-, arabské slovo zrejme pochádza z latinského) a slovo Slovania nemá s otrokmi nič spoločné alebo - čo je veľmi pravdepodobné - slovo otrok v spomínaných a iných jazykoch vzniklo zo slova Slovania, pretože Slovania (východná Európa) tvorili (popri Germánoch, Baltoch a Uhrofínoch) v neskorej antike hlavný rezervoár otrokov. Je však tiež možné, že názov Slovan naopak pochádza zo slova sklavus/saqáliba a pod. (otrok) v spomínaných jazykoch, pričom je pozoruhodné, že tento súvis spomína už Juraj Papánek v roku 1793 vo svojom Historia gentis Slavae, kde v kap. II tvrdí: "Meno Slovanov nepochádza zo slova Sláva, ale z arabského pomenovania Seclaba, pretože vraj (quod) Seclaba jazykovým skreslením (per corruptionem linguae) je odvodené v slove Sclava".

Kultúra, život a náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Základnú spoločenskú jednotku Slovanov tvorili rody a kmene. Na ich čele stáli náčelníci, volené staršinami rodov, prípadne ľudovým zhromaždením - veča. Rodiny boli monogamné, žili v jednoduchých drevených príbytkoch čiastočne zapustených do zeme (drevozemnice).

Letopisy antických dejepiscov zo 6. storočia hovoria o Slovanoch ako o pohanskom ľude. Hlavnými božstvami boli Perún (boh blesku a hromu), Veles (bohyňa-matka, mylne na základe ľudovej etymológie často označovaná za boha dobytka, ale aj za boha lesa), Svarog (zo slova „svárožič“ - boh slnka, ohňa a vojny), Simargl (boh vetra) a Mokoš (bohyňa plodivej moci, lásky, rodiny). Známy bol aj trojhlavý Triglav či sedemhlavý Rugievit, ďalej Radegast, Svantovít a iní. Rôzne mená bohov však boli v podstate len prezývkami Perúna a Veles, aj keď neskôr boli vnímané ako mená samostatných bohov a démonov. Podľa starších názorov dualizmus dobra a zla predstavovali Černoboh a Belboh. Toto vysvetlenie sa opiera o nepochopenie mien slovanských bohov, ktoré sa v odbornej literatúre traduje od 19. storočia. Černoboh bol v skutočnosti bohom dobytka, jeho keltskou obdobou je Cernunos. „Belboh“ je výmysel z čias národného obrodenia. Slovania nerozdeľovali bohov na dobrých a zlých. Sile bohov podľa Prokopia neprisudzovali Slovania veľký vplyv. K bohom sa prikláňali iba v dobe, keď sa blížila smrť, choroba, či keď išli do vojny. Uctievali však rieky, vodné víly a verili vo veštby. Podľa Prokopia žili Slovania v žalostných chatrčiach a často sa sťahovali. Do boja tiahli zväčša pešo, s kopijou. Niektorí nemali ani košeľu ani plášť, obliekali si len nohavice do pása a tak sa vydávali do boja proti nepriateľom. Ich život opísal ako drsný a primitívny, ich zovňajšok ako špinavý, hneď však dodáva, že nie sú zlomyselní ani zákerní.[1]

Slovania pôvodne svojich mŕtvych spaľovali, na kostrové pochovávanie prechádzali postupne. Na území Slovenska, to bolo v dôsledku styku s Avarmi. Definitívny prechod na kostrové pochovávanie a koniec pohanským zvykom znamenal až prechod na kresťanskú vieru. Na Slovensku to bolo už začiatkom 9. storočia.

Slovanské hospodárstvo bolo tradične zamerané na poľnohospodárstvo a pastierstvo. Poznali dvojpoľný systém obrábania pôdy. Pestovali všetky vtedy bežné druhy obilnín, strukoviny, olejnaté rastliny, ovocie, zeleninu, ale i technické plodiny ako ľan. Chovali ošípané, hydinu, ovce, kozy, rožný dobytok a kone. Boli tiež rybári, poľovníci a brtníci. Mali pomerne vyspelé kováčstvo, tkáčstvo i hrnčiarstvo (napriek tomu, že nepoznali hrnčiarsky kruh). Vyrábali kvalitné šperky.

Rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

Z hľadiska etnickej a jazykovej príbuznosti sa Slovania delia zhruba nasledovne:

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Pavel Dvořák: Stopy dávnej minulosti 3. ISBN 80-85501-28-7 Vydavateľstvo Rak, Budmerice, s. 22-25,

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]