Lužickí Srbi

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vlajka Lužických Srbov
Územie Lužických Srbov v Nemecku
Budyšín - centrum Lužických Srbov
Národný kroj z Dolnej Lužice
Veľkonočné zvyky Lužických Srbov
Veľkonočné vajíčka - písanky

Lužickí Srbi sú najmenším slovanským národom. Patria k západoslovanskej vetve. Žijú v Nemecku v povodí horného toku Sprévy (časť územia starej Hornej a Dolnej Lužice). Sú potomkovia Polabských Slovanov, ktorí sa ubránili germanizácii. Dnes sú dvojjazyční (lužičtina a nemčina), časť hovorí len po nemecky.

Geografická poloha územia[upraviť | upraviť zdroj]

Lužickí Srbi obývajú územie Lužice, ktoré leží na území nemeckých spolkových krajín Sasko a Brandenbursko. Od 14. do 17. storočia bolo toto územie súčasťou Českého kráľovstva.

Počet Lužických Srbov[upraviť | upraviť zdroj]

Počet Lužických Srbov sa v súčasnosti odhaduje na 60 000 až 100 000. Väčšina z nich obýva pôvodné územie Lužice, najmä v okolí miest Bautzen (Budyšín) a Cottbus (Chosebus).

História[upraviť | upraviť zdroj]

Územie Lužice bolo v čase sťahovania Slovanov osídlené západnými Slovanmi, ktorí museli odolávať tlaku Franskej ríše (neskôr Východofranskej ríše). Územie dnešných Lužických Srbov patrilo určitú dobu aj pod vládu Veľkomoravskej ríše. Po smrti kniežaťa Svätopluka sa od Veľkomoravskej ríše odtrhli. V 10. storočí podľahli tlaku christianizácie a s ňou postupujúcej germanizácie (Henrich I.).

Od 14. storočia patrilo toto územie pod zvrchovanosť Českého kráľovstva. V období reformácie sa začal používať pri bohoslužbách aj lužickosrbský jazyk. V roku 1635 získalo toto územie Sasko a od 19. storočia sa územie Dolnej Lužice stalo súčasťou Pruska. Po spojení nemeckých štátov sa stalo súčasťou Nemeckého cisárstva.

V 19. storočí dochádza k národnému prebudeniu Lužických Srbov. V roku 1912 vznikol spolok Domowina. Zlé časy nastali pre Lužických Srbov po nástupe nacizmu. Nacisti v roku 1937 Domowinu zakázali a Lužických Srbov plánovali úplne germanizovať. Po vzniku NDR nastali pre nich lepšie pomery. Časť ich územia získalo Poľsko (na východ od rieky Lužica). Po vzniku zjednoteného Nemecka im ústava zaručuje všetky ľudské a občianske práva. V máji v roku 2008 bol za ministerského predsedu slobodného štátu Sasko zvolený Lužický Srb Stanislaw Tillich (člen CDU), ktorý hovorí plynule česky.

Náboženstvo Lužických Srbov[upraviť | upraviť zdroj]

Po náboženskej stránke sú Lužickí Srbi rozdelení na dve skupiny. Časť vyznáva rímskokatolícke náboženstvo a časť patrí k príslušníkom evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania (od reformácie v Nemecku). Katolícki Lužickí Srbi lepšie odolávali tlaku germanizácie než evanjelickí Lužickí Srbi. Dôvod bol veľmi jednoduchý. K evanjelikom a. v. sa totiž hlási väčšina Nemcov v Sasku a Brandenbursku. Spoločné náboženstvo s protestantskými nemeckými spoluobčanmi umožňovalo ľahšie ponemčenie. Naopak katolícki Lužickí Srbi sa od nemeckého protestantského obyvateľstva odlišovali aj konfesionálne (viac sa orientovali na Čechov, katolícky seminár v Prahe), čo spôsobovalo zvýrazňovanie odlišnosti a lepšie uchovanie národných tradícií.

Lužická srbčina[upraviť | upraviť zdroj]

Počet používateľov lužickej srbčiny sa odhaduje na asi 50 000 tisíc. Lužickí Srbi hovoria dvoma jazykmi:

Rozdiel medzi nimi je väčší ako medzi slovenčinou a češtinou.

Hornolužická srbčina je viac podobná starej češtine z 15. storočia. Dnes ju používa asi 40 000 ľudí. Hornolužický jazyk vznikol z kmeňového jazyka polabských Milčanov, ale aj Biežunčanov, Glomačov, Nišanov a ďalších už dávno ponemčených kmeňov. Jazyk má bližšie k češtine ako k poľštine. Je rozšírený v saských okresoch Budyšín, Niesky, Kamenz, Bischofwerda a v Brandenbursku v okresoch Hoyerwerda (Wojerecy), Weisswasser a Senftenberg.

Dolnolužická srbčina je viac podobná poľštine, dnes ju používa asi 10 000 ľudí. Vznikla z kmeňového jazyku Lužičanov, Sľubianov a Sprévanov a možno aj iných slovanských kmeňov, ktoré žili na dolnom toku rieky Sprévy a jej prítokoch. Má bližšie k poľštine ako k češtine. Používajú ju Lužickí Srbi v Brandenbursku najmä v malých mestách a v dedinách okresu Cottbus.

Srbčina sa vyučuje na základných a stredných školách ako prvý, druhý, alebo cudzí jazyk. V Brandenbursku a Sasku existuje televízne (ORB, Ostdeutscher Rundfunk Brandenburg) a rozhlasové vysielanie v tomto jazyku, aj keď len niekoľkominútové resp. niekoľkohodinové.

Srbčina sa vyučuje aj na kurzoch v Budyšíne a Cottbuse. Učitelia sa učia na Inštitúte srbských štúdií na Univerzite v Lipsku. Lužickí Srbi majú aj vlastnú organizáciu – Domowinu.

Hymna Lužice[upraviť | upraviť zdroj]

V dolnolužickej srbčine
Rědna Łužyca

Rědna Łužyca,
spšawna, pśijazna,
mojich serbskich woścow kraj,
mojich glucnych myslow raj,
swěte su mě twoje strony.

Cas ty pśichodny,
zakwiś radostny!
Och, gab muže stanuli,
za swoj narod źěłali,
godne nimjer wobspomnjeśa! 
V hornolužickej srbčine
Rjana Łužica

Rjana Łužica,
sprawna přećelna,
mojich serbskich wótcow kraj,
mojich zbóžnych sonow raj,
swjate su mi twoje hona!

Časo přichodny,
zakćěj radostny!
Ow, zo bychu z twojeho
klina wušli mužojo,
hódni wěčnoh wopomnjeća!

Súčasný štatút jazyka[upraviť | upraviť zdroj]

Dvojjazyčné názvy v Lužici

Lužická srbčina je chránená ústavami Saska a Brandenburska. Srbčina sa môže používať na súdoch aj úradoch, hoci sa to pre nedostatok tlmočníkov dnes nevykonáva. V Sasku je spolu s nemčinou úradným jazykom.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]