Ján XXIII. (pápež)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
sv. Ján XXIII.
Pope John XXIII - 1959.jpg
„Oboedientia et Pax”
Pontifikát
28. október 19583. jún 1963
Základné informácie
Pôvodné meno Angelo Giuseppe Roncalli
Narodenie 25. november 1881
Sotto il Monte, Taliansko
Úmrtie 3. jún 1963 (81 rokov)
Apoštolský palác, Vatikán
Národnosť talianska
Predchodca Pius XII.
Nástupca Pavol VI.
Svätec
Blahorečenie 3. september 2000
Vatikán
Ján Pavol II.
Kanonizácia 27. apríl 2014
Vatikán
František
Sviatok 11. október
John 23 coa.svg
Ďalšie odkazy
Commons sv. Ján XXIII.

Emblem of the Papacy SE.svg Kompletný zoznam pápežov Emblem of the Papacy SE.svg


Portal.svg Biografický portál

Sv. Ján XXIII. (lat. Ioannes Vicesimus Tertius), vl. menom Angelo Giuseppe Roncalli (* 25. november 1881, Sotto il Monte, Taliansko - † 3. jún 1963, Vatikán) bol taliansky duchovný a 261. rímsky pápež (v období rokov 1958 – 1963).

Ján XXIII. patril k najvýznamnejším pontifikom v cirkevných dejinách, a to nielen z duchovného ale i svetského pohľadu. Pápež s prívlastkami „dobrý pápež“ alebo „červený pápež“ sa významnou mierou podieľal na mierovom usporiadaní politických pomerov vo svete v období tzv. studenej vojny a ráznym postojom stál za odvrátením hrozby nukleárnej vojny v roku 1962. Jeho program aggiornamenta, prezentovaný na ním zvolanom druhom vatikánskom koncile, dodnes ovplyvňuje dianie v cirkevnom živote.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa ako jedno z trinástich detí poľnohospodárskeho robotníka. Od roku 1892 navštevoval kňazský seminár v Bergame. Po roku vojenskej služby potom študoval teológiu v Ríme. V roku 1904 bol v Monte Santo vysvätený za kňaza. V rokoch 19051914 bol sekretárom biskupa v Bergame. Zároveň prednášal cirkevné dejiny a apologetiku v bergamskom seminári. Počas prvej svetovej vojny bol na fronte ako zdravotník a poľný kurát. Po vojne založil v Taliansku „študentský domov“ pre duchovné potreby mladých ľudí a bol menovaný za člena Kongregácie pre propagáciu viery.

Prvý raz sa do pápežských služieb dostal v roku 1921 kedy ho Benedikt XV. povolal do Ríma a poveril ho zriadením pápežskej misijnej organizácie.

V roku 1925 sa stal biskupom a v tom istom roku ho Pius XI. vymenoval ako apoštolského legáta v Bulharsku. Od roku 1935 bol apoštolským legátom v Turecku a v Grécku. V rokoch 1944 - 1952 bol pápežským nunciom v Paríži. Počas druhej svetovej vojny zachránil ako nuncius v Istanbule státisíce Grékov pred smrťou hladom, keď sprostredkoval dodávky amerického obilia do oblastí obsadených nemeckými a talianskymi vojskami. Pravdepodobne zachránil aj tisíce maďarských Židov, keď im dal vystaviť nové krstné listy, na základe ktorých mohli vycestovať z krajiny.

V rokoch 19461953 vykonával funkciu stáleho pozorovateľa Svätej stolice pri UNESCO. V roku 1953 sa stal kardinálom a benátskym patriarchom.

Na pápežskom stolci[upraviť | upraviť zdroj]

Konkláve, ktoré zvolilo kardinála Roncalliho za nového pápeža sa začalo v sobotu 25. októbra 1958. V utorok 28. októbra po jedenástich kolách hlasovania bol nový pápež, ktorý si vybral meno Ján XXIII. (v 15. storočí toto meno nosil protipápež Ján XXIII. a malo byť natrvalo vyčiarknuté z cirkevnej histórie), zvolený. Napriek tomu, že v čase voľby mal takmer sedemdesiatsedem rokov a jeho zvolenie malo byť iba prechodným riešením, pontifikát sv. Jána XXIII. bol zásadným obratom v cirkevných dejinách.

Prvoradou úlohou, ktorú si Ján XXIII. stanovil, bolo otvorenie sa cirkvi svetu, uvoľnenie vatikánskej centralizácie a obnovenie fungovania kardinálskeho konzistória. Z dlhodobého hľadiska však hlavnými bodmi jeho pontifikálneho programu bolo zvolanie rímskej synody a ekumenického koncilu a revízia cirkevného práva.

Už na prvom konzistóriu, 15. decembra 1958, zrušil takmer 400-ročné nariadenie pápeža Sixta V., ktoré stanovovalo najvyšší počet kardinálov na sedemdesiat; súčasne vymenoval naraz dvadsiatichtroch nových kardinálov, medzi nimi i prvého nebelošského (arcibiskupa Laureana Rugambwu z Tanzánie). Celkove za pôsobenia Jána XXIII. dosiahlo kardinálsku hodnosť päťdesiatpäť biskupov.

Z politického hľadiska sa Jánovým snažením podarilo nadviazať kontakty s predstaviteľmi viacerých krajín (už v prvom roku pontifikátu Jána XXIII. Svätú stolicu navštívilo viac hláv štátov, ako za celé obdobie vlády Pia XII.)

Berlínsky múr a kubánska kríza[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie pontifikátu Jána XXIII. sprevádzalo viacero významných medzinárodno-politických udalostí, do vývoja ktorých bol pápež nútený zasiahnuť. V auguste 1961 bol ako následok eskalácie napätia medzi mocenskými blokmi Berlín rozdelený múrom na dva sektory. Pápež sa s apelom na uspokojivé riešenie napätej medzinárodnej situácie obrátil na delegátov mierovej konferencie prebiehajúcej v tom čase v Belehrade. Reakciou na pápežovo posolstvo bola odpoveď sovietskeho vodcu N. S. Chruščova v novinách. Hrozba potencionálneho vojnového konfliktu bola zažehnaná.

V októbri 1962 sa svet dozvedel o rozmiestnení sovietskych balistických rakiet na Kube. Reakciou prezidenta USA J. F. Kennedyho bola námorná blokáda ostrova a zaslanie ultimáta vedeniu ZSSR, v ktorom ho pod hrozbou použitia sily vyzval na stiahnutie rakiet. Svet stál na prahu jadrovej vojny. Súčasne sa obrátil na Jána XXIII. s prosbou o zaslanie mierového posolstva N. S. Chruščovovi. V pápežových slovách adresovaných sovietskemu najvyššiemu predstaviteľovi ...naliehavo prosím hlavy štátov, aby sa neuzatvárali pred výkrikom ľudstva: Mier, mier. Urobte, prosím, všetko, čo je vo vašej moci, aby ste zachránili mier. Takto zabránite hrôzam vojny, ktorej strašné následky nevie nik predpovedať. Vyjednávajte, prosím, ďalej...“[1], rezonovala jeho túžba po mieri. Pozitívnu odpoveď sovietskeho vodcu prijal Vatikán 24. októbra. Ešte v ten istý deň bol s touto správou oboznámený i Kennedy, ktorý veľmi ocenil pápežove iniciatívy. Ohlas svetovej verejnosti, vyjadrujúci uspokojenie s dosiahnutým stavom, nenechal na seba dlho čakať. Slová amerického žurnalistu N. Cousinsa hovoria za všetko: „Bol to jeden z najnepravdepodobnejších triumvirátov v dejinách. Americký prezident, komunista a pápež, ktorých dala dohromady zraniteľnosť civilizácie voči modernej sile ničenia.“[2]

Druhý vatikánsky koncil[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Druhý vatikánsky koncil

S myšlienkou usporiadania ekumenického koncilu prišiel Ján XXIII. už v januári 1959. Zbor kardinálov s týmto predsavzatím oboznámil 25. januára. S vyhlásením koncilu spojil pápež ďalšie dve významné udalosti: revíziu cirkevného práva a zvolanie prvej rímskej synody v rímskej diecéze. Synodu, prvú v dejinách Ríma zvolal do Lateránu 24. - 31. januára 1960. Stala sa akousi predohrou ku koncilu.

Zámer Jána XXIII. zvolať po takmer sto rokoch od skončenia prvého vatikánskeho koncilu ďalší celocirkevný snem sa nestretol so všeobecným uznaním. Program koncilu bol vskutku revolučný. Nadchádzajúci koncil sa nemal zaoberať iba otázkami vierouky a disciplíny. Mal tiež podať svedectvo existencie cirkvi v modernom svete. Cirkev si mala objasniť svoju úlohu a fungovanie v zmenenom svete, ktorý sa spamätával z dvoch vojen a bol rozdelený na dva nepriateľské tábory. V tomto svete cirkev strácala tradičné postavenie.

Pápežovu iniciatívu pozitívne prijala najmä široká katolícka verejnosť. Naopak, na odporcov narazila v kruhoch vatikánskej administratívy, rozpačité boli aj vysoké cirkevné autority. Zo sedemdesiatichpiatich kardinálov len dvadsaťšesť, i to len veľmi všeobecne, odpovedalo na pápežovu výzvu vyjadriť svoj názor a poslať návrhy na rokovanie.

Napriek problémom prípravné práce na koncile napredovali. Počas nich sa u Jána XXIII. prvý raz prejavili zdravotné problémy, kvôli ktorým neustále súril, aby bol koncil zahájený čo najskôr.

Otvorenie koncilu[upraviť | upraviť zdroj]

Slávnostnou bohoslužbou v bazilike sv. Petra bol druhý vatikánsky koncil zahájený 11. októbra 1962. Prostredníctvom rozhlasu a televízie bola na najväčšej udalosti cirkevných dejín priamo prítomná celá svetová verejnosť.

Pôvodne mal koncil trvať krátko. Ukázalo sa však, že otázok, ktoré čakajú na odpoveď, je príliš veľa a názory sa rozchádzali. Keď začiatkom decembra 1962 skončilo prvé zasadnutie koncilu, bolo zrejmé, že otvorenia druhého zasadnutia, stanoveného na september 1963, sa pápež nedožije.

Úmrtie Jána XXIII.[upraviť | upraviť zdroj]

V máji 1963 naplno prepukla pápežova choroba, ktorej napokon 3. júna v podvečerných hodinách podľahol.

Nástupcom Jána XXIII. na Petrovom stolci sa stal kardinál Giovanni Battista Montini (ako pápež Pavol VI.), ktorý sa rozhodol pokračovať v koncile. Zasadnutia trvali až do roku 1965.

Hodnotenie pontifikátu Jána XXIII.[upraviť | upraviť zdroj]

Sarkofág s telom zosnulého Jána XXIII. vystavený v kaplnke Baziliky sv. Petra

Za takmer päť rokov na čele rímskokatolíckej cirkvi Ján XXIII. zmenil cirkev viac ako všetci jeho predchodcovia za posledné polstoročie. Ján XXIII. sa do povedomia svetovej verejnosti zapísal ako pontifik, ktorý namiesto moci a disciplíny stavil na počúvanie a náklonnosť. Prirodzene inteligentný, prostý a láskavý pápež nikdy nezabúdal na svoj jednoduchý pôvod. Svojím konaním vniesol do cirkvi nového ducha zmien, ktorým narušil stáročiami nemennú skostnatenosť. Svojím humanizmom a prínosom k mierovému riešeniu globálnych problémov si získal prirodzený rešpekt a uznanie svetovej verejnosti. Za všetky tieto zásluhy bol v roku 1962 americkým týždenníkom Time ocenený titulom „Osobnosť roka“.

Blahorečenie[upraviť | upraviť zdroj]

Proces beatifikácie Jána XXIII. bol zavŕšený v roku 2000, keď ho pápež Ján Pavol II. slávnostne blahorečil a následne bolo jeho telo prenesené z pôvodného miesta odpočinku pod Bazilikou sv. Petra do hornej časti baziliky, kde je doteraz vystavené k verejnej úcte.

Svätorečenie[upraviť | upraviť zdroj]

Aj napriek chýbajúcemu druhému zázraku, rozhodol pápež František 5. júla 2013 na súkromnej audiencii prefekta Kongregácie pre kauzy svätých kardinála Angela Amata SDB o svätorečení Jána XXIII.[3] Rozhodol tak po hlasovaní kardinálov a biskupov Kongregácie pre kauzy svätých, ktorého výsledok bol v prospech svätorečenia. Dátum svätorečenia Jána XXIII. a aj Jána Pavla II. pripadol na Nedeľu Božieho milosrdenstva 27. apríla 2014.[4] Ako relikvia bola použitá časť pápežovej pokožky odobratá pri exhumácii jeho tela pri príležitosti jeho blahorečenia v roku 2000.[5]

Encykliky[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam encyklík Jána XXIII.

Ján XXIII. je autorom viacerých encyklík. Spolu s výzvami, prejavmi, rozhlasovými posolstvami a apoštolskými listami sú trvalou pamiatkou na tohto významného pontifika. Prvou jeho veľkou encyklikou bola 15. júna 1962 vydaná Mater et Magistra (Matka a Učiteľka), ktorou vyzdvihol záujem cirkvi o sociálnu skutočnosť.

Významnou encyklikou, adresovanou nielen duchovným a katolíckym veriacim bola encyklika Pacem in Terris (Mier na zemi), ktorá je pokladaná za životný odkaz pápeža Jána XXIII.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. G. Knopp: Vatikán moc pápežov. Bratislava, Ikar 2003, s. 128
  2. G. Knopp: Vatikán moc pápežov. Bratislava, Ikar 2003, s. 130
  3. http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20130705004
  4. http://www.svetkrestanstva.sk/2013/09/jan-pavol-ii-jan-xxiii-budu-svatoreceni.html
  5. http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20140425038

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • G. Knopp, Vatikán moc pápežov, Ikar, Bratislava, 2003, ISBN 80-551-0524-3
  • I. R. Grigulevič, Pápeži 20. storočia, Pravda, Bratislava, 1983
  • J. N. D. Kelly, Pápeži dvoch tisícročí, Roal, Bratislava, 1994, ISBN 80-88706-00-9


Predchodca:
Pius XII.
Pápežský znak Pápež
Ján XXIII.
(zoznam)
Pápežský znak Nástupca:
Pavol VI.