Katolícka cirkev (latinská cirkev a východné katolícke cirkvi)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Katolícka cirkev (alebo, na Slovensku zriedkavejšie, rímskokatolícka cirkev) je cirkev (buď jednotlivá z viacerých cirkví alebo tieto všetky cirkvi ako celok), ktorá uznáva za svoju hlavu rímskeho pápeža. Katolícka cirkev je tvorená cirkvami sui iuris. Aktuálne je to 23 cirkví sui iuris, 22 východných (východné katolícke cirkvi) a jedna západná (tzv. latinská cirkev).

Pojmom Katolícka cirkev[1] označujeme celý rad cirkevných hierarchických spoločenstiev, inštitúcií a zriadení na subnárodnej, národnej aj nadnárodnej úrovni po celom svete. Do pojmu zahrňujeme rôzne právne samostatné celky či osoby typu farnosť, diecéza či národná provincia; Katolícka cirkev nie je sama osebe ako celok právnym subjektom. Hlavným významným zjednocujúcim prvkom všetkých týchto ustanovizní je uznávanie rímskeho biskupapápeža za hlavu cirkvi (primát pápeža), a teda uznanie jeho právnej a duchovnej moci nad sebou (hovoríme o zjednotení s Rímom).

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Katolícky

Slovo katolícka v jej názve znamená všeobecná (v zmysle celá, úplná). Spojenie katolícka cirkev (gr. Καθολικὴ Εκκλησία) sa prvý raz vyskytuje v liste sv. Ignáca Antiochijského do Smyrny okolo r. 150.

Katolícka cirkev zo svojho pohľadu nemá vyhranené pomenovanie (vychádzajúc zo svojej vierouky sa označuje za jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú cirkev).

Pôvod a zakladateľ[upraviť | upraviť zdroj]

Cirkvi Katolíckej cirkvi sa chápu a definujú v spoločenstve s inými cirkvami ako Ježišom Kristom založený ľud Novej zmluvy. Tvrdia a navzájom si uznávajú nepretržitú dejinnú kontinuitu s cirkvou založenou Ježišom Kristom, ktorá je zaručená neprerušenou apoštolskou postupnosťou biskupským a kňazským svätením. Zdieľajú vieru, že Cirkev bola založená zoslaním Ducha Svätého na Turíce (Sk 2, 1-4), pričom jej hlavou má byť Peter, povolaný za jej hlavu (Jn 21, 15-17), a jeho nástupcovia.

Katolícka cirkev uznáva apoštolskú postupnosť pravoslávnych cirkví a starokatolíckej cirkvi, ale vyslovila sa negatívne o apoštolskej postupnosti cirkví vzniknutých z reformácie (vrátane anglikánskej cirkvi).

Katolícka cirkev teda vyvodzuje ako svojho zakladateľa Ježiša Krista a povolaného apoštola Petra. Historické podmienky otvorenej cirkvi sa rodili postupne, keďže prvotná cirkev bola zasiahnutá ťažkým prenasledovaním zo strany Rímskej ríše. Prvými koncilmi, dokončením zbierky kánonických biblických kníh a uznaním kresťanstva rímskym cisárom Konštantínom I. Veľkým roku 313 Milánskym ediktom sa Katolícka cirkev vo svojej pôvodnej podobe dožíva skutočného životaschopného zrodu.

Cirkvi sui iuris, ktoré tvoria Katolícku cirkev[upraviť | upraviť zdroj]

(zoradené podľa tradícií a v abecednom poradí)

1. Tradícia alexandrijská
Cirkev etiópska
Cirkev koptská
2. Tradícia antiochijská
Cirkev maronitská
Cirkev sýrska
Cirkev sýrsko-malankarská
3. Tradícia arménska
Cirkev arménska
4. Tradícia chaldejská
Cirkev chaldejská
Cirkev sýrsko-malabarská
5. Tradícia konštantínopolská (Gréckokatolícke cirkvi)
Cirkev albánska
Cirkev bieloruská
Cirkev bulharská
Cirkev grécka
Cirkev chorvátska
Cirkev italo-albánska
Cirkev macedónska
Cirkev maďarská
Cirkev melchitská
Cirkev rumunská
Cirkev rusínska
Cirkev ruská
Cirkev slovenská
Cirkev ukrajinská
6. Tradícia latinská
Cirkev latinská (t.j. rímskokatolícka cirkev/katolícka cirkev latinského obradu)

Apoštolský exarchát pre Srbsko a Čiernu horu zatiaľ nie je výslovne uznaný ako cirkev sui iuris.[2]

Osobitnou organizačnou jednotkou je katolícky Personálny ordinariát Našej Panej z Walsinghamu anglikánskeho rítu.[3][4]

Čo je Cirkev sui iuris[upraviť | upraviť zdroj]

„Svätá katolícka Cirkev, tajomné Telo Kristovo, sa skladá z veriacich, čo sú organicky spojení v Duchu Svätom tou istou vierou, tými istými sviatosťami a tou istou správou a ktorí, zoskupení do rozličných hierarchicky spojených celkov, tvoria miestne cirkvi a či obrady. Medzi nimi jestvuje podivuhodná vospolnosť, takže rozmanitosť v Cirkvi nielenže nie je na škodu jej jednote, ale ju skôr robí očividnou.“[5]

„Spoločnosť veriacich, ktorí sú spojení podľa právnych predpisov s hierarchiou, ktorú výslovne alebo mlčky uznáva najvyššia autorita Cirkvi, sa v tomto zákonníku označuje cirkvou sui iuris.“[6]

„Partikulárne cirkvi sú plne katolícke prostredníctvom spoločenstva s jednou z nich: s Rímskou cirkvou, ktorá „predsedá v láske“.“ (KKC, č. 834)

„Pod názvom partikulárna cirkev, ktorou je predovšetkým diecéza (alebo eparchia), rozumie sa pospolitosť veriacich, ktorí sú v spoločenstve viery a sviatostí so svojím biskupom vysväteným v apoštolskom nástupníctve. Tieto partikulárne cirkvi sú utvorené „na obraz všeobecnej Cirkvi; v nich a z nich [utvorená] jestvuje jedna a jediná Katolícka cirkev“.“ (KKC, č. 833)

V niektorých, najmä starších dokumentoch a literatúre, sú cirkvi sui iuris nazývané aj partikulárne alebo miestne cirkvi, ale chápanie významu pojmov partikulárna cirkev a miestna cirkev sa líši v rozličných dokumentoch.

Cirkvi sui iuris (teda cirkvi svojho práva) sú obdobou autonómnych cirkví v pravosláví.

Cirkevná hierarchia[upraviť | upraviť zdroj]

Základom cirkevného usporiadania je cirkevná hierarchia, ktorá má presnú štruktúru. Na čele cirkvi stojí rímsky biskup – pápež. Jemu podliehajú v duchovnej a v Kanonickým právom presne definovanej právnej rovine všetci biskupi sveta, ktorí sú nástupcovia apoštolov. V duchovnej rovine sú nad biskupmi kardinálni biskupi (kardináli), ktorí sú akýmisi vernými, blízkymi spoločníkmi pápeža a zároveň majú právo voliť nového pápeža. Biskupi majú svojich kňazov a diakonov, ktorí sú ich pomocníkmi, pričom títo taktiež uplatňujú apoštolskú službu.

Inštitucionálna správa Katolíckej cirkvi kopíruje jednotlivú moc cirkevnej hierarchie. Pápež je na čele mestského štátu Vatikán, v ktorom sídlia ústredné inštitúcie Katolíckej cirkvi. Biskupi a kardináli predsedajú kongregáciám, ktoré by sa dali prirovnať k akýmsi cirkevným ministerstvám. Najznámejšími kongregáciami sú Kongregácia pre doktrínu viery, Kongregácia pre božskú úctu a sviatosti a Kongregácia pre kauzy svätých

Rozšírenosť Katolíckej cirkvi[upraviť | upraviť zdroj]

Početnosť členov Katolíckej cirkvi[upraviť | upraviť zdroj]

Rozmiestnenie katolíckej populácie podľa krajín

Katolícka cirkev je najväčšou kresťanskou cirkvou na svete. Podľa Štatistickej ročenky Cirkvi bolo ku koncu roka 2003 evidovaných v globálnom meradle 1 085 557 000 členov Katolíckej cirkvi, čo predstavuje vyše polovicu všetkých kresťanov vo svete. Z celkového počtu katolíkov na svete je okolo 17,1 mil. východných katolíkov.[7]

Na Slovensku má Katolícka cirkev spolu okolo 3,6 mil. veriacich (z toho okolo 3,4 mil. má Rímskokatolícka cirkev a asi 206 tis. Gréckokatolícka cirkev).[8]

Počet členov Katolíckej cirkvi má v súčasnosti vzrastajúcu tendenciu, a to predovšetkým v Afrike a v Ázii, hoci katolicizmus v Európe a v USA naďalej stráca svoj tradičný politický vplyv. Nárast v počte medzi rokmi 1978 a 2000 predstavoval asi 288 miliónov. Najväčší počet katolíkov žije v Južnej Amerike.

Katolícka cirkev v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Sagrada Familia v Barcelone

Na začiatku pontifikátu Jána Pavla II. bolo 739 126 000 rímskych katolíkov, t. j. 18% svetového obyvateľstva. Táto ľudská masa predstavovala významnú výchovnú a kultúrnu moc; mala 79 207 základných a viac než 28 000 stredných škôl a takmer milión študijných príležitostí na univerzitách. Ešte začiatkom šesťdesiatych rokov bolo v tradičných krajinách srdca Európy (a v Severnej Amerike) vcelku 51,5% katolíkov. Pri nástupe Jána Pavla II. sa katolicizmus stal náboženstvom tretieho sveta. Zo šestnástich krajín, ktoré mali viac než 10 miliónov katolíkov, patrilo do tretieho sveta osem. Rátalo sa, že v roku 2 000 bude 70% katolíkov žiť v rozvojových krajinách, hlavne v Afrike a v Latinskej Amerike. Katolicizmus na jednej strane prestal byť prevažne európskym javom, na druhej strane sa stal náboženstvom miest a veľkomiest. Okolo roku 2 000 bude väčšina katolíkov žiť v obrích metropolách s viac než 5 miliónmi obyvateľov, najmä vo vôbec najväčších mestách sveta, ktorými sú Mexico City (31 miliónov) a Sao Paolo (26 miliónov). Ale zatiaľ čo sa demografické ťažisko katolicizmu presunulo do Južnej Ameriky v dôsledku vysokej pôrodnosti, ktorou sa obyvateľstvo po roku 1945 zdvojnásobilo, v skutočnosti sa najrýchlejšie šírilo konverziami v subsaharskej Afrike. Podľa štatistík sedemdesiatych rokov sa o rozvoj kresťanstva v Afrike z 25 miliónov v roku 1950 približne na 100 miliónov v roku 1975 zaslúžila hlavne Katolícka cirkev, ktorá od roku 1950 zdvojnásobila počet misionárov.[9]

Z týchto závažných zmien vyplynuli ďalšie paradoxy. V Latinskej Amerike, najmä v Brazílii a Strednej Amerike bola najpopulárnejšou stránkou katolicizmu takzvaná teológia oslobodenia. Omnoho silnejším a takmer všadeprítomným javom v Latinskej Amerike sedemdesiatych rokov bola narastajúca religiosidad popular.[9]

Kanonické právo[upraviť | upraviť zdroj]

Právny systém latinskej cirkvi tvorí Kódex Kanonického práva. Východné katolícke cirkvi sa riadia vlastným kánonickým právom, ktorého základným prameňom je Kódex kánonov východných cirkví.

Viera Katolíckej cirkvi[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Katolicizmus


Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. V oficiálnych dokumentoch sa názov "Katolícka cirkev" píše s veľkým začiatočným písmenom na odlíšenie od všeobecného pojmu "katolícka cirkev", pozri napr. údaje na oficálnej stránke Katolíckej cirkvi na Slovensku, Katechizmus Katolíckej cirkvi apod.
  2. Congregazione per le Chiese Orientali: Scheda informativa sulle Chiese Cattoliche Orientali
  3. Personálny ordinariát Našej Panej z Walsinghamu
  4. Personal Ordinariate of Our Lady of Walsingham
  5. Orientalium ecclesiarum, č. 4
  6. CCEO, can. 27
  7. štatistiky o východných katolíckych cirkvách sú na stránke Eastern Catholic Churches Statistics
  8. Obyvateľstvo SR podľa náboženského vyznania – sčítanie 2011, 2001, 1991
  9. a b Ján pavol ii. - kresťanstvo za jeho pontifikátu

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]