Konštantín I. (cisár)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Konštantín Veľký)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Hlava Konštantínovej kolosálnej sochy v Kapitolských múzeach v Ríme

Konštantín (I.) (iné mená: Konstantinus (I.), Constantinus (I.), Konstantinos (I.), Kónstantinos (I.), Kónstantínos (I.), Flavius Valerius Constantinus), zvaný Veľký, (* 27. február 272 alebo 273 – † 22. máj 337) bol od roku 306 rímsky cisár, od roku 324 jediný rímsky cisár. V roku 324 vyšiel víťazne z bojov o rímsky trón, ktoré vypukli po odchode cisára Diokleciána a znovuzjednotil rímsku ríšu pod jedným cisárom. Ešte v roku 313 (počas bojov o trón) tzv. Milánskym ediktom prvýkrát povolil kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo. Nadviazal na Diokleciánove reformy a v roku 330 na mieste staršej gréckej osady Byzantion založil Konštantínopol (po slovensky Carihrad, dnes: Istanbul), ktorý sa stal novým hlavným mestom ako protiklad „pohanského“ Ríma. Roku 332 uzákonil dedičné pripútanie kolónov k pôde. Tesne pred smrťou prijal krst.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo a mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Konštantín sa narodil v Naissu v dnešnom Srbsku (Niš) približne v roku 272 ako syn vysokého vojenského dôstojníka Iulia Konstantia (Chlora) a jeho manželky (alebo konkubíny) Heleny. Roku 293 sa jeho otec stal cisárom, vlastne spoluvládcom západného cisára Maximiana v rámci prvej tetrarchie. V roku 289 sa Konstantius odlúčil od Heleny, aby si vzal nevlastnú Maximianovu dcéru Theodoru. Konštantín bol vychovávaný na Východe na dvore cisára Diokleciána v Nikomédii.

Druhá tetrarchia a občianska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 305 obidvaja cisári, Dioklecián a Maximianus, abdikovali a ich nástupcami sa stali caesarovia Galerius a Konstantius. Caesarmi sa namiesto nich stali Galerius Valerius Maximinus (Daia) na Východe a Flavius Valerius Severus na Západe. Konstantius nechal k sebe povolať svojho syna a spoločne sa preplavili do Británie, kde viedli vojnu až do Konstantiovej smrti v Eboraku (York) roku 306.

Konštantín bol ihneď po smrti svojho otca svojimi vojakmi aklamáciou zvolený za cisára; ríšu však zachvátila občianska vojna, lebo túto voľbu neakceptoval Maximianov syn Maxentius v Ríme. Maxentius s pomocou svojho otca premohol Severa, ktorého Galerius prehlásil za západného cisára. Neskôr sa Maximianus od Maxentia dištancoval, pripojil sa v Gálii ku Konštantínovi, ktorého však zradil a pravdepodobne bol donútený spáchať v roku 310 samovraždu.

Roku 312 napadá Konštantín Itáliu a so svojim švagrom (roku 307 sa oženil s Maximianovou dcérou Faustou) sa 28. októbra stretol pred bránami Ríma v bitke pri Mulvijskom moste. Jeho 25 tisíc vojakov stálo proti presile 100 tisíc mužov. Noc pred útokom sa vraj Konštantínovi malo zjaviť znamenie kríža a nápis „V tomto (znamení) zvíťazíš“. Prevažne pohanské légie s Kristovými monogramami potom vybojovali veľké víťazstvo; Maxentius sa na úteku utopil v Tibere.

Konštantín potom upevnil svoje už skôr dojednané spojenectvo s Liciniom a stal sa západným cisárom; o Východ sa delil Licinius s Maximinom Daiom. Licinius potom Maximina porazil a stal sa jediným vladárom Východu. Po ďalšom napätí, ktoré trvalo v nasledujúcich rokoch (spor o Balkán roku 316), napadol Konštantín roku 324 Licinia, dobyl Adrianopolis a Byzantion a vládu v ríši po dlhej dobe zjednotil do svojich rúk.

Konštantínova vláda[upraviť | upraviť zdroj]

Takmer ihneď po svojom víťazstve nad Liciniom zakladá Konštantín druhé hlavné mesto ríše na mieste, kde už od 7. storočia pred Kr. stála grécka osada Byzantion a 11. mája 330 ho necháva vysvätiť a premenováva ho na Konštantínopol, po grécky Κονσταντινούπολις Konstantinúpolis. Rím tak stráca svoje postavenie ako hlavné centrum ríše, ktoré mu patrilo veľa storočí.

Konštantín sa snažil reformovať správu ríše a zlepšit jej situáciu. Po novom ríšu rozdeľuje na štyri prefektúry (Galliae, Italia, Illyricum a Oriens), 13 diecéz a 116 provincií. Moc úradníkov výrazne vzrástla, najmä úradníkov – vyberačov. Konštantín preorganizoval celý systém daní a po viac ako 400 rokoch boli opäť zdanení aj obyvatelia Ríma. Vznikajú nové dane, daň pozemková a daň z príjmu, ktoré sa vyberali v päťročných obdobiach (annona), ale niekedy aj výnimočne medzi týmito termínmi. Konštantín dovŕšil premenu správy ríše, prechod k dominátu, pretože s ním zanikli posledné republikánske zákony a z republikánskych úradov zostal len konzulát. Senát sa stal iba symbolickým kolégiom, ako už tomu začalo byť za Diokleciána.

Roku 313 boli kresťania zrovnoprávnení tzv. milánskym ediktom s ostatnými náboženstvami, ale prakticky boli preferovaní, a to ako prevodmi majetku, tak úradníckym postupom. Konštantín sám sa však prejavil ako kresťan až na samom konci života, lebo až takmer do svojej smrti zostal katechumenom. Po vydaní milánskeho ediktu sa v Ríme začalo so stavbou veľkých, dnešných tzv. patriarchálnych, bazilík. Nad hrobom apoštola Petra na Vatikánskom pahorku vyrástla bazilika sv. Petra, pri paláci v Lateráne bazilika sv. Jána a nad hrobom sv. Pavla bazilika sv. Pavla za hradbami.

Záver života[upraviť | upraviť zdroj]

Ku koncu Konštantínovho života sa výrazne zhoršil vzťah medzi rímskou a perzskou ríšou. Počas neplnoletosti Šápúra II. bol na vzájomných hraniciach pokoj a obe strany dodržiavali zmluvu z roku 298. Ale v roku 333 začalo vznikať napätie, ku ktorého zmierneniu bol vyslaný caesar Konstantius II. Roku 334 sa Peržania zmocnili arménskeho kráľa, oslepili ho a odvliekli do zajatia. Konštantín sa s novou situáciou na svojich hraniciach odmietol zmieriť, ale nesnažil sa o znovunastolenie Arsakovcov na arménsky trón; namiesto toho naň dosadil svojho synovca Hannibaliana, ktorému dal svoju dcéru Constantinu. Nato Šápúrovi vypovedal vojnu, ale skôr ako mohol zaútočiť, ochorel a 22. mája 337 vo ville Achyrón pri Nikomédii zomrel potom, čo prijal krst z rúk Eusebia z Nikomédie.

Hodnotenie Konštantína[upraviť | upraviť zdroj]

Konštantín patrí k najrozporuplnejším historickým postavám. Ctiteľom starých antických poriadkov a starého rímskeho náboženstva vadila jeho kresťanská orientácia, neskorším spisovateľom (ako napr. Zósimovi okolo roku 500) sa Konštantín javil ako ničiteľ ríše. Často bola kritizovaná jeho neľudskosť, s ktorou vyvraždil svojich príbuzných, najmä svojho nemanželského syna Crispa a manželku Faustu. Chválou ho naopak obdarili najmä kresťanskí spisovatelia, ktorí vyzdvihli jeho rozhodnutie zrovnoprávniť kresťanstvo s ostatnými náboženstvami ríše. V tejto chvále vyčnieval najmä autor Církevných dejín Eusebios z Kaisareie, ktorý dokonca Konštantína prirovnával k novodobému Mojžišovi.

Ďalšie negatívne hodnotenie vniesli novovekí historici, najmä E. Gibbon a J. Borckhardt. Tí označujú Konštantína za despotu, ktorý svojmu sebectvu podriadil spravodlivosť aj vieru a ku kresťanstvu sa priklonil z číreho prospechárstva. Súčasná historiografia sa vyhýba ako jednoznačnej chvále, tak jednoznačnému odsúdeniu.

Na Východe sa Konštantín veľmi skoro zaradil ako svätec a pravoslávie ho dodnes označuje dokonca za isapostola, t. j. rovného apoštolom. Západná cirkev sa k jeho osobe stavala vždy viac diferencovane a zdržanlivo. Až v 6. storočí vzniká (nepravdivá) legenda o tom, ako Konštantín prijal krst z rúk pápeža Silvestra (pápežom od 314 do 335), ktorá neskôr (8. storočie) poslúžila na vytvorenie falzifikovanej Konštantínovej donácie. V stredoveku cirkvi na Konštantínovi veľmi vadila správa o jeho krste na smrteľnej posteli z rúk semiariánskeho biskupa Eusebia.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]


Konštantín I. (cisár)
Vladárske tituly
Predchodca
 – 
cisár
306337
Nástupca
Konstantius II.