Epirus (historické územie)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Územie Epiru v modrej farbe, rozdelené medzi Grécko a Albánsko

Epirus alebo pre starovek aj Epeiros (gr. Ήπειρος - starogrécka výslovnosť Epeiros, novogrécka Ipiros; lat. Epirus, po albánsky Epiri) je historické grécke územie, dnes rozdelené medzi Grécko a Albánsko.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Most v meste Arta

Okolo roku 1500 pred Kr. sa v Epire usadzujú grécke kmene, ktoré dnes dostali pomenovanie Severogrécke kmene. Títo Gréci sa pravdepodobne zmiešali s menšinovým pôvodným obyvateľstvom, s Ilýrmi. Hovorilo sa tu severnou formou starogréčtiny, snáď podobný jazyk ako pôvodná starogrécka macedónčina. Počas klasickej doby neboli severné grécke kmene tak vyspelé, ako ich južní príbuzní, ktorí ich pokladali za polobarbarov. Z Epiru pochádzala aj macedónska kráľovná Olympias, matka Alexandra Veľkého a tiež Pyrrhos, kráľ Epiru, ktorý sa preslávil vojnou s Rimanmi. V starogréckom Epire boli významné mestá ako Buthroton, Finike, Dodone, Ambrakia a Argos. V 2 stor. pred Kr. Epirus a aj Grécko ovládli Rimania. Po r. 395 po Kr. sa územie Grécka dostáva do Východorímskej, Byzantskej ríše. V 6 stor. centrálny Epirus osídlili Slovania, ktorí sa neskôr pomiešali s miestnymi Grékmi. Po páde Byzancie v roku 1204 tu vznikol samostatný grécky štát, Epirský despotát. Neskôr sa územie podriadilo znovuvytvorenej Byzancií. V časti Epira, aj v dnešnej gréckej časti sa v 11.-15. stor. usadzujú Albánci. V 15. stor. Epirus ovládli Turci. Epirskí Albánci prestúpili na islam. Počas tureckej vlády v Epire, v kraji Zagori vznikla autonómna grécka oblasť, Zagorochoria, známa svojimi podnikateľskými aktivitami. V 19. stor. vládol v Epire miestodržiteľ, Albánec Ali Paša z Ioanniny, ktorý vykorisťoval miestne grécke obyvateľstvo vysokými daniami a zároveň dopomohol ku gréckej národnej revolúcií, keď povstal proti tureckej moci a zamestnával tak tureckú armádu, ktorá nemohla zaútočiť na Grékov. Ali Paša sa neskôr uzurpoval moc a odmietal autoritu konštantinopolského sultána. Jeho povstanie bolo potlačené. V r. 1913 bol Epirus definitívne pričlenení ku Grécku, pričom počas viacerých konfliktov sa dostávala striedavo pod Grécku vládu aj severný Epirus, nazývaný Voria Ipiros, dnes súčasť Albánska. V Albánskom Epire tvorilo totiž grécke obyvateľstvo až 90% a tak Gréci aspoň docielili autonómiu albánskeho Epiru. To sa však zmenilo počas 2 sv. vojny, keď Albánci kolaborovali s Nemcami a mnoho Grékov z Epiru zabili. Grécky premiér Metaxas nato vysťahoval väčšinu Albáncov z gréckeho Epiru. Do Grécka prišlo z Albánska približne 35 000 severoepirských Grékov. Albánsky Epirus stratil definitívne svoju autonómiu nástupom komunistického diktátora Ervena Hodžu, ktorý prikázal zatvoriť grécke školy a Grékom poalbánčil ich mená. Hodža tiež pristúpil ku vraždeniu gréckeho obyvateľstva. To vyostrilo vzťahy medzi Gréckom a Albánskom, ktoré pretrvávajú dodnes v napätí. Po páde komunizmu sa mnohí Gréci vrátili k svojej národnej identite, niektorí emigrovali do Grécka. Stále však je na juhu Albánska silná grécka menšina.

Meno[upraviť | upraviť zdroj]

Meno Epeiros pochádza zo protogréckeho Απειρος (Apeiros), čo znamenalo kontinent, prípadne pevnina.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]