Malá Ázia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Malá Ázia

Malá Ázia alebo (ako región) Anatólia (po turecky: Anadolu, po grécky Μικρά Ασία - Mikra Asia alebo Ανατολία - Anatolia, po latinsky: Asia Minor) je polostrov na hranici Európy a Ázie, na ktorom sa dnes nachádza ázijská časť Turecka. Názov pochádza z gréckeho slova ανατολή - anatoli, východ.

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Údolie Ihlara v centrálnej Anatólii.

Polostrov Malá Ázia leží medzi Egejským morom, Čiernym morom a (ostatným) Stredozemným morom. Od Európy ho oddeľuje Bospor, Marmarské more a Dardanely. Je to aktívna seizmická oblasť.

Dlhý je asi 1 000 km, rozloha je asi 500 000 km². Vnútrozemie zaberajú staré náhorné roviny a kotliny Anatólskej plošiny dvíhajúce sa na východ s priemernou výškou 900 – 1 500 m (najvyší vrch je Erciyes (gr. Argeos) – 3 916 m) a obklopené 2 reťazami mladých alpínskych vrás – Pontskými vrchmi – na severe, ktorých najvyšší vrch má 3 937 m, a Taurusom na juhu (max. výška 3 734 m). Tieto roviny a kotliny sa na východe zbiehajú do Arménskej vysočiny.

Podnebie je stredomorské na pobreží, suché kontinentálne vo vnútrozemí. Rastlinstvo je na juhu a západe stredomorské (macchia), na severe sú horské zmiešané lesy, v horách ihličnaté lesy, vo vnútrozemí chudobná stepná a polopúšťová vegatácia.

Hlavné rieky sú: Kizilirmak (gr. Alys), Eufrat, Sakarya (gr. Sangarios), Seyhan (gr. Saros) a Tigris.

Starovek[upraviť | upraviť zdroj]

Seleukos I. Níkátor

V Malej Ázií žilo v staroveku mnoho národov. V rokoch 1500 – 1000 pred Kr. tu žili hlavne Chetiti, ktorí tu vytvorili vyspelú orientálnu kultúru. Neskôr sem prišli iné národy, pravdepodobne z Grécka, Frýgovia, Lýdi, Tráci a Kapadóčťania. Tieto národy však neboli gréckeho pôvodu. Z Malej Ázie pochádzajú pravdepodobne aj krétski Minojci. V tomto období sa tu pravdepodobne na západe polostrova usadili aj achajskí Gréci, alebo im príbuzné protogrécke kmene, ku ktorým patrili aj starovekí Trójania. Okolo 11. stor. pred Kr. sa na západe trvalo usadili Gréci. Boli to Aiolovia na severozápade, Íonovia v stredozápade a Dóri na juhozápade Anatólie. Títo Gréci nekôr kolonizovali aj celé severozápadné pobrežie (Ióni). Najvýznamnejšie grécke mestá západnej Anatólie boli Halikarnasos, Efesos, Smyrna a Miletos. Práve tu vznikla klasická grécka filozofia. Na juhu polostrova žili už od Mykénskej doby Pamfýlski Gréci, v Pamfýlií. Počas Veľkej gréckej kolonizácie sa Gréci usadili vo všetkých severných a južných pobrežných oblastiach. Na severe, v kraji Pontos vznikli kolónie mesta Milét, ako Trapezus, Sinope, Rize, Kotyora, Atény a mnohé ďalšie, menšie kolónie. Na juhu sa Gréci usadili v mestách Patara, Xanthos, Soloi, Malos a Tarsos. Gréci sa dostávali do kontaktov so svojimis usedmi, predovšetkým s Lýdmi a Frýgmi, často si s nimi vymieňali kultúrne poznatky, ale aj bojovali. Lýdi vyplienili aj Smyrnu. Gréci si z nich často robyli posmech, preto vznikla aj posmešná báj o kráľovi Midasovi. V 6. stor. pred Kr. si celú Malú Áziu podmanili Peržania. Tým sa podarilo ovládnuť aj grécke oblasti, proti nim tu potom vzniklo povstanie maloázijských Grékov, ktoré ale bolo potlačené. Peržania museli uznať nezávislosť Grékov zo západnej Anatólie až potom, čo boli v Grécku porazení. Definitívny koniec perzského panstva nastal až v 4. stor., kedy Perzskú ríšu zničil Alexander Veľký. Od tejto doby začína trvalý grécky vplyv na všetky oblasti Malej Ázie. Po smrti Alexandra Veľkého sa územie rozdelilo na viacero gréckych kráľovstiev, najvýznamnejšia bola Seleukovská ríša, juh ovládala Ptolemaiovská ríša, na západe sa presadilo Pergamské kráľovstvo, významná bola aj Kapadócka ríša a Pontos. Vo všetkých územiach, kde nebývali Gréci sa usadilo mnoho gréckych kolonistov, ako aj v nových mestách, tak na vidiku. Grécky vplyv a grécke obyvateľstvo bolo také veľké, že sa už do 1. stor. helenizovalo celé pôvodné obyvateľstvo, ktoré sa s Grékmi pomiešalo a začalo rozprávať grécky. V Anatólií vzniklo mnoho veľkých gréckym miest, Nikomedia, Nikaia, Antiochia, Seleukeia, Filadelfia a Mazaka. V tomto, hellenistickom období sa v strede Anatólie usadzujú Kelti, ktorí splynuli s gréckym obyvateľstvom. Od tejto doby sa tento kraj nazýva Galatia. V 2. stor. sa postupne Malá Ázie stáva súčasťou Rímskeho impéria. Pergamský kráľ Attalos odkázal Rímus svoju ríšu v závete. Rimania si podrobili aj Seleukovcov, generál Pompeius aj ostatné územia a Sulla zničil Pontské kráľovstvo. Slobodná ostala iba Kapadocia, tá však bola ako vazalský štát Ríma. V 1. stor. si cisár Tiberius povolal kráľa Archelaa do Ríma a zbavil ho vlády. Od tejto doby je celé územie Anatólie súčasťou Rímskeho impéria.

V Rímskej ríši sa ešte zvýšil grécky vplyv v Malej Ázií. Úradným jazykom východu bola gréčtina. Územie bolo rozdelené na nasledujúce provincie: Asia, Bythinia et Pontus, Lycia et Pamphylia, Galatia, Cilicia, Cappadocia a Syria. V niektorých veľkých mestách sa usadili aj italskí obchodníci. V prvých storočiach sem preniká kresťanské učenie a práve Anatólia bola jedna z prvých územií, kde sa podarilo obrátiť obyvateľov na kresťanstvo. Boli tu však aj silné pohanské kulty, ako kult bohyne Kybély, veľkej matky bohov, alebo kult boha Mithru. V rímskom období zažila Malá Ázia obdobie prosperity a patrila medzi najbohatšie územia ríše. V 3. stor. mnohé mestá Anatólie vyplienili Góti z Krymu. Na východe polostrova zvádzali Rimania boje s Peržanmi. Od roku 395 patrí Anatólia Východorímskej (Byzantskej) ríši.

Stredovek[upraviť | upraviť zdroj]

V ranobyzantskom období sa tu upevnilo kresťanstvo. Územie bolo veľmi bohaté a aj preto ľákalo Peržanov z východu, ktorý v 6. a 7. stor. dobyli a vyplienili mnohé územia aj bohatú Antiochiu. V 7. a 8. stor. Perziu ovládli Arabi, ktorí potom útočili na Anatóliu. Väčšina miest bola zničená a jeho obyvateľstvo zmenilo spôsob života. Upustilo od rímskych tradícií a stiahlo sa do opevnení. Byzancia však Arabov porazila a veľa miest sa spamätalo a prinavrátilo sa ku klasickej starovekej kultúre. Anatólia bola jedno z najvýznamnejších kultúrnych území na svete. V tomto období sa hlavne na východe polostrova usadzujú Arméni, ktorí žili spoločne s Grékmi bez akýchkoľvek konfliktov. V 7. – 9. storočí tu boli usadzovaní aj Slovania, ktorých cisári odvážali z Grécka. Slovania boli usadzovaní na východe Anatólie, tu slúžili v armáde, no neskôr splynuli s pôvodným gréckym obyvateľstvom. Územie Malej Ázie bolo Byzanciou rozdelené na územné celky, thémy: Avydos, Opsikion, Thrakesion, Kibyraioton, Optimation, Vukellarion, Paflagonia, Armenakion, Chaldia, Koloneia, Sevasteia, Charsianon, Kappadokia, Lykandos, Melitini, Kilikia, Seleukeia a Anatolikon. Obyvatelia sa rozdelovali na Romaiov (teda Grékov), Arménov a žil tu aj kmeň Isaurov. V roku 1071 sa tu pri Mantzikerte odohrala bitka medzi byzantským cisárom Romanom Diogenom a tureckým sultánom Alp Arslanom. Turci v tejto dobe začínajú prenikať do Malej Ázie. Byzancia v tejto bitke utrpela zdrvujúcu porážku, stratila Kapadóciu, začali sem prenikať Turci. V 13. stor., Byzanciu zničili križiaci a na jej území vznikli viaceré štáty. Malo to aj pozitíva, lebo Turci sa stiahli zo západnej časti polostrova. Vznikli tu viaceré štáty. Bithýniu ovládlo európske Latinské cisárstvo, veľkú časť západnej Anatólie kontrolovalo grécke Nikajské cisárstvo, na juhu vznikla Malá Arménia, stred ovládli Turci, mali tu Ikonskú ríšu, v ktorej však žili hlavne Gréci, ktorí ju aj spravovali. Na severe, v Ponte vznikol grécky štát, Trapezuntské cisárstvo. Grécke štáty Nikaia a Trapezus sa pokladali za nástupcu Byzancie. Niakjskému cisárstvu sa podarilo vyhnať Európanov z Konšantinopolu a znovuvytvoriť Byzantskú ríšu. Posledné panovnícke rody Angelovci, Dukasovci, Komnenovci a Paleologovci boli významné straé grécke rodiny z Anatólie. V 15. stor. však Osmanskí Turci opäť útočili a Byzancia im nedokázala účinne vzdorovať, preto si rýchlo podrobili celú Malú Áziu, v roku 1453 dobyli Konšatntinopol, čím zanikla Byzantská ríša. Posledné nezávislý štát bolo grécke Trapezuntské cisárstvo, ktoré Turci dobyli v roku 1461.

Turecká doba[upraviť | upraviť zdroj]

V Anatólií sa usadilo turecké obyvateľstvo, ktoré však nebolo vo väčšine ku pôvodnému gréckemu obyvateľstvu. Väčšina anatólskeho obyvateľstva sa islamizovala a teda aj poturčila, tak sa z Turkov stalo väčšinové obyvateľstvo. Po ustálení Tureckej moci sa situácia stabilizovala, síce kresťania žili v horších podmienkach. Kresťania sa udržali hlavne na pobrežných územiach a boli to Romaiovia (Gréci). Arméni žili hlavne v centrálnom územií. V západnej Anatólií tvorili Gréci väčšinu, aj kvôli tomu, že sem v 16. – 17. stor. prišlo grécke obyvateľstvo hlavne z gréckych ostrovov a tak posilnili miestnu grécku populáciu. Väčšinu tvorili Gréci aj v Ponte, teda na severe Anatólie. Rozprávali pontskou gréčtinou. Gréci však žili aj v Kapadócií, tu tvorili menšinu. Na juhu Malej Ázie a v niektorých veľkých stredoanatólskych mestách sa Gréci tiež udržali, uchovali si svoje tradície a národnosť, ale začali rozprávať po turecky. Títo Gréci sa nazývajú Karamanlidi. Okrem Arménov a Grékov na východe polostrova žili aj Kurdi a Asýrčania. V 19. stor. tu boli ohlasi Grékov na Grécku vojnu za nezávisloť. Turci však nedovolili povstať grékom v Anatólií, keď zabili gréckeho patriarchu v Konštantinopole. Po oslobodení Grécka sem mnoho Maloázijských Grékov odišlo. Začiatkom 20. stor. žili v Malej Ázií moslimovia – Turci, menšiny tvorili kresťania – Gréci v počte asi 1 500 000 a Arméni, menšie menšiny boli Kurdi a Asýrčania. V roku 1919 grécke vojsko pod vedením premiéra Venizela ovládlo západnú Anatóliu s mestom Smyrna, ktorá bola kultúrnym centrom Maloázijských Grékov. V roku 1922 boli však Gréci porazení Ataturkom a vojsko sa stiahlo z Malej Ázie. V tomto období boli na Grékov, Arménov a Asýrčanov spravené viaceré genocídy, ktoré spáchal aj Mustafa Kemal Ataturk. V Ponte bolo zabytých 350 000 Grékov, v Smyrne okolo 50 000 Grékov a Arménov. Tieto genocídy Turecko dodnes popiera.

Výmena obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

Po týchto udalostiach bola mierovou zmluvou z Neuilly dohodnutá výmena obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom, zároveň bola stanovená dnešná hranica medzi oboma štátmi. Gréci v počte asi 1 500 000 v Malej Ázií a asi 500 000 v tureckej Trácií boli nútení odísť do Grécka. Usadili hlavne sa vo vyľdnenej Macedónií a tiež v Aténach. Tu založili štvrte s názvami ako Nea Smyrni (Nová Smyrna), Nea Filadelfia (Nová Filadelfia), Nea Ionia (Nová Iónia)... Do Turecka prišlo z Grécka asi 500 000 moslimov, mnohí z nich sa však za Turkov nepovažovali a boli tak označení iba Grékmi. Mnoho z moslimov rozprávalo grécky, albánsky alebo slovansky. Po týchto presídlovaniach sa z Anatólie stala prevažne homogénna krajina. Menšiny sú dnes hlavne jazykové a to moslimskí Pontskí Gréci v počte asi 300 000. Kresťanskí Gréci tu pravdepodobne už vôbec nežijú. Hlavnú menšinu dnes tvoria Kurdi.

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Baglama

Tradičná anatólska kultúra je stará ako sama krajina, síce bola ovplyvnená islamským náboženstvom, aspoň čo sa týka Turkov. Všetky pôvodné národy Anatólie, teda Turci, Maloázijskí Gréci, Arméni, Kurdi a Asýrčania nech už žijú kdekoľvek, sú potomkami starovekých národov tejto krajiny (antických Grékov, starých Arménov, Chetitov, Lýdov, Frýgov, starých Asýrčanov), čo môžeme vidieť aj na spoločnej kultúre, ktorá je jednotná aj keď existujú náboženské rozdiely. Anatólske tradičné tance a hudba vychádza zo staroveku, zo starovekých anatólskych, hlavne gréckych melódií a tiež z perzských tradícií, ktoré prevzala Byzancia. Zo západnej Anatólie pochádza aj jediná dochovaná starogrécka pieseň, známa ako Tragoudi tou Sikelou, teda Pieseň Sikelova s názvom Hoson zeis, koľko žiješ. Vznešený Grék Sikelos ju venoval svojej mŕtvej žene. Táto pieseň má veľa spoločného so súčasnou anatólskou hudbou. Tradičnými hudobnými nástrojmi anatólskych národov sú hlavne brnkacie nástroje, ud, baglama, buzuki, kanun, ale aj husle, zurna, dzura, klarinet či sláčikové kemenče. Tancuje sa tu mnoho tancov, najznámejšie je Kasap Havasi, Yunan Koček, Oyun Havasi, Syrtos, Chalai, Tik, Dipat, Leilalum, Ai Vassilis, Karsilamas a Zeibekiko. Najznámejším ženským tancom je čifetel (tsifteteli), teda brušný tanec.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Ιστορία της Ανατοίας κατά αιονών/Μιχάλης Ατζματζήδης