Giacomo Casanova

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Giacomo Girolamo Casanova
Casanova ritratto.jpg
Giacomo Casanova ako dvadsaťročný
Pseudonym de Saingalt
Narodenie 2. apríl 1725
Benátky (mesto) - Benátska republika
Úmrtie 4. jún 1798 (73 rokov)
Duchcov, Habsburská monarchia
Zamestnanie spisovateľ, cestovateľ, agent
Národnosť talianska
Obdobie písania rokoková literatúra
Žánre román, memoáre, dráma, utopický román
Témy život v Európe 18.stor.
Literárne hnutie rokoko, osvietenstvo
Debutové práce Zoroastro - tragédia, 1752
Významné práce Pamäti, Príbeh môjho života
Ovplyvnil
Významné ocenenia Rytier Zlatej ostrohy

Giacomo Casanova, celým menom Giacomo Girolamo Casanova (* 2. apríl 1725 Benátky – † 4. jún 1798 Duchcov), bol taliansky spisovateľ-prozaik, dramatik, poet, cestovateľ, libertín. Svoje divadelné hry podpisoval menom de Saingalt.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Portrét Casanovu od Alessandra Longhiho

Štruktúrovaný životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Casanova sa narodil v Benátkach 18.storočia v hereckej rodine. Matka Zanetta Casanovová bola krásna primadona, ktorá si aj po manželovej smrti vedela vytvoriť samostatnú kariéru v talianskom divadle. Jej vplyv v divadelnom prostredí postúpil natoľko, že pre ňu písali hry, napríklad Carlo Goldoni pre ňu napísal "La Pupilla".[1] Zanetta zverila výchovu syna Giacoma svojej matke. Babičkin príspevok k výchove spočíval hlavne vo vyliečení Giacomovej "tuposti" a krvácania z nosa tak, že ho zaviedla k čarodejnici. Domnievala sa, že je to potrebné, Casanova totiž nevedel ešte v ôsmich rokoch čítať. Keď jeho otec skonal predčasne v tridsiatich šiestich rokoch, zasiahli tútori sirôt. Giacomo sa dostal do opatrovníctva Alvisia Grimaniho, nielen veľmi bohatého a vplyvného, ale aj lakomého benátskeho patricia. Poslal ho do Padovy do školy, kde malý Giacomo žil v biede.

V roku 1737 ako dvanásťročný vstúpil na pôdu univerzity v Padove, na právnickú fakultu. V roku 1739 ju musel opustiť, lebo prehral definitívne posledné peniaze v hazarde. Vrátil sa do Benátok k babičke. Ako šestnásťročný mladík obdržal nižšie cirkevné vysvätenie zásluhou vplyvu svojej matky. Prijali ho do služieb u senátora Malipiera. Tu sa dovŕšila jeho výchova typického benátskeho mladíka, ktorému nebola cudzia otvorenosť benátskych mravov.[2]

Bolo mu umožnené, aby ukázal svoju schopnosť písať kázne. Mal úspech a vybral do zvončeka solídnu sumu. Jeho kazateľská popularita vydržala tri mesiace, pretože sa začal zajakávať a začal trpieť trémou. No stále mal prístup do salónov aristokracie a kurtizán, ktorí riadili spoločenský život v Benátkach. Ctižiadostivý Casanova sa rozhodol po rôznych erotických dobrodružstvách odísť do Ríma dúfajúc, že tam urobí kariéru. Neskôr odchádza do Neapola do služby ku kardinálovi. Tu sa prejavila jeho nechuť robiť tento typ kariéry, keď sa v jednej intrige postavil na stranu bezmocného dievčaťa proti svojmu chlebodarcovi prekaziac mu intímne dobrodružstvo. Casanova dostáva výpoveď z cirkevných kruhov a odporúčajúci list do Istanbulu. Zahodil masku mladého abbého a kúpil si v Benátkach hodnosť nižšieho dôstojníka, načo odcestoval do Osmanskej ríše a na ostrov Korfu. V Istanbule bol hosťom Ahmeda pašu, francúzskeho šľachtica a islamského konvertitu zaujímajúceho vysoké postavenie na dvore sultána. Ahmed paša pred konvertovaním velil kresťanskej armáde, ktorá natrvalo porazila a vyhnala Osmanov z Európy. Casanova dostal od neho školenie v libertínstve, ktoré dovŕšilo jeho vzdelanie započaté u Malipiera, v Ríme a Neapole.

Casanova v roku 1760

Dospelosť[upraviť | upraviť zdroj]

Životný štýl Casanovu od tej doby pozostával z cestovania po Európe, návratov do Benátok, hazardného hráčstva, dobrodružstiev so ženami a z pokusov preniknúť do aristokratických kruhov ako rovnocenný člen, čo sa mu nikdy nepodarilo. Obvykle sa zaplietol v ich budoároch, no do salónov neprenikol.

V roku 1753 vstúpil do slobodomurárskej lóže v Lyone, o čom však svedčí len zmienka v jeho memoároch. Po dlhšom pobyte vo Francúzsku odcestoval do Viedne a odtiaľ odišiel na výlet do Bratislavy (vtedy Pressburg). V roku 1753 zavítal aj do biskupského paláca na ples, kde uvidel sedieť kniežacieho biskupa nad kopou zlata a hrať farao. Casanova mal vtedy dvadsaťosem rokov. Túto udalosť spomína vo svojich memoároch.[3]

V spleti dobrodružstiev, intríg a pobytu na hrane šikmej plochy sa zaujímavo vyníma jeho nápad inštalovať štátnu lotériu ako prostriedok na zvýšenie príjmov štátneho rozpočtu Francúzska. Projekt sám vymyslel, presadil, no politický úžitok a profit z neho mal kardinál de Bernis. Casanovov výmysel bol prvou uskutočnenou štátnou lotériou v dejinách a od tej doby sa veľmi dobre ujal.

Z nedostatku iných finančných zdrojov začal písať. Vymyslel projekt prekladu Iliady, pre ktorý získal donácie od mnohých aristokratov a boháčov v Benátkach. Bol pomerne dobre vzdelaný v klasických vedách ako literatúra a dejiny. Mal hudobné nadanie, hral na husliach. Ovládal výborne francúzštinu, ktorá v 18. storočí dominovala v Európe ako diplomatický a kultúrny dorozumievací prostriedok. Vedel výborne šermovať. Napriek svojmu libertínstvu sa vždy postavil na stranu bezmocných žien, čo je v protiklade so zaužívaným názorom o jeho povrchnosti a sebeckosti. Ako dôkaz možno uviesť súboj v Poľsku pre česť jednej benátskej kurtizány. Pravidelne posielal peniaze svojej družke a synovi do Benátok, ktorých tam zanechal po osemročnom spoločnom živote.

Benátky v ére Casanovu

Medzi jeho pasíva patrila nestálosť a zvyk prežívať v okrajových sociálnych skupinách ako hazardní hráči, herci, kaukliari a cirkusanti, mystici, čarodejníci a kurtizány. Dostal sa aj do väzenia. Jeho pobyt v benátskych olovených komorách a útek je známy z jeho diela História môjho úteku, vydaného v roku 1787. Pravdepodobne bol uväznený pre to, že zviedol mníšku pochádzajúcu zo vznešeného benátskeho rodu a pre podozrenia zo špionáže.

A nakoniec, najkontroverznejším obdobím tohto libertínskeho osvieteneckého dobrodruha bolo obdobie medzi rokmi 1774 – 1782, keď ho nakoniec vzala Serenissima na milosť a mohol sa vrátiť z 19-ročného vyhnanstva do Benátok. Osem rokov sa živil ako udavač inkvizície.[4] Zbieral informácie o známych, ktorí čítali zakázanú literatúru: Lukianos, Voltaire, Niccolò Machiaveli aj Julien Offray de La Mettrie, atď. Benátska inkvizícia, mimoriadne agilná, archivovala Casanovove písomné udania. Casanova napísal opäť pamflet proti mocnej rodine Grimaniov. Bez peňazí odišiel do Terstu. Tu odštartoval svoju poslednú európsku "tour" do Viedne, Kolína, Cách, Amsterdamu, Bruselu a Paríža. Nakoniec sa mu naskytla príležitosť pracovať u benátskeho veľvyslanca vo Viedni ako tajomník do roku 1785.

Posledná etapa[upraviť | upraviť zdroj]

Vypovedali ho z mnohých štátov Európy, kde sa predtým dostal do súkromného kontaktu s najvyššími mocnármi, prelátmi a diplomatmi. Casanova bol podľa vlastných memoárov členom slobodomurárskej lóže vo Francúzsku, v ktorej službách cestoval ako posol a údajný agent. Svoje prijatie do lóže popísal v pamätiach.

Udalostiam okolo Francúzskej revolúcie sa však vyhol, od roku 1785 pobýval už na zámku Duchcov u kniežaťa z Valdštejna. Sústreďoval sa na spisovanie svojich rokokových avantúr v diele Pamäti, história môjho života. Obsahuje tritisíc stránok obsažných spomienok až do roku 1774. V prvom roku svojho pobytu na Duchcove napísal esej Pojednanie o mravoch, vedách a umeniach. Občas cestoval, aby sa stretol s Goethem vo Weimare alebo šiel hľadať prácu do Berlína. Skonal na Duchcove v roku 1798. Jeho najobľúbenejšia veta bola: Fata viam invenient. (Osud si svoju cestu nájde)[5]

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Tvorba má znaky nastupujúcej osvietenskej kultúry na konci obdobia rokoka. Písal divadelné hry, memoáre, eseje, listy.

Najdôležitejšie a najvýraznejšie jeho diela sú[upraviť | upraviť zdroj]

  1. 1774 Dejiny poľského povstania,Gorizia, Istoria delle torbolenze di Polonia,[6]
  2. 1779 Hlasovanie o chvále na Voltaira, Scrutinio degli elogi di Voltaire
  3. 1787 História môjho úteku, 1788, 1970 Opis jeho úteku z benátskych olovených komôr v roku 1756., Histoire de ma fuite
  4. 1774 Pamäti, Príbeh môjho života – 15 zväzkov, do roku 1774. Poskytuje pohľad do obdobia rokoka. slov.1969,1970.Mémoires, Histoire de ma vie[7]

Ostatné: drámy, eseje, memoáre, traktáty, preklady[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1752 – Zoroastro, tragédia, Zoroastro, tragedia tradotta dal Francese, da rappresentarsi nel Regio Elettoral Teatro di Dresda, dalla compagnia de' comici italiani in attuale servizio di Sua Maestà nel carnevale dell’anno MDCCLII. Dresda.
  • 1753 – La Moluccheide, o sia i gemelli rivali. Dresda
  • 1769 – Confutazione della Storia del Governo Veneto d’Amelot de la Houssaie, Amsterdam (Lugano).
  • 1772 – Lana caprina. Epistola di un licantropo. Bologna.
  • 1775 – Ilias od Homéra, taliansky preklad v ottava rima- stanca, Dell’Iliade di Omero tradotta in ottava rima. Venezia.
  • 1780 – Rozličné dielka – Súboj, Opuscoli miscellanei – Il duello – Lettere della nobil donna Silvia Belegno alla nobildonzella Laura Gussoni. Venezia.
  • 1781 – Oznamovateľ Tálie, Le messager de Thalie. Venezia., založenie časopisu
  • 1782 – Humorné vojenské zamilované príbehy zo 14.stor. od Giovanniho Gradeniga a Giovanniho Dolfina, Di aneddoti viniziani militari ed amorosi del secolo decimoquarto sotto i dogadi di Giovanni Gradenigo e di Giovanni Dolfin. Venezia.
  • 1782 – Né amori né donne ovvero la stalla ripulita. Venezia.
  • 1786 – Monológ mysliteľa, Soliloque d’un penseur, Prague chez Jean Ferdinande noble de Shonfeld imprimeur et libraire.
  • 1788 – Icosameron alebo história Eduarda a Elisabeth, ktorí strávili 80 rokov u Mégramicres pôvodných obyvateľov Protokozmu vo vnútri zeme, utopický román, Icosameron ou histoire d’Edouard, et d’Elisabeth qui passèrent quatre vingts ans chez les Mégramicres habitante aborigènes du Protocosme dans l’interieur de notre globe, traduite de l’anglois par Jacques Casanova de Seingalt Vénitien Docteur ès lois Bibliothécaire de Monsieur le Comte de Waldstein seigneur de Dux Chambellan de S.M.I.R.A., Prague à l’imprimerie de l’école normale.
  • 1790 – Riešenie délskeho problému, Solution du problème deliaque[pozn 1] démontrée par Jacques Casanova de Seingalt, Bibliothécaire de Monsieur le Comte de Waldstein, segneur de Dux en Bohème e c., Dresde, De l’imprimerie de C.C. Meinhold.
  • 1790 - Priemet desaťstenu, dané v Duchcove v Čechách Jacquesom Casanovom de Saingalt, Corollaire a la duplication de l’Hexaedre donnée a Dux en Boheme, par Jacques Casanova de Seingalt, Dresda.
  • 1790 – Geometrická demonštrácia priemetu kocky, Demonstration geometrique de la duplicaton du cube. Corollaire second, Dresda.
  • 1797 – Leonardovi Snetlage, doktorovi práv na univerzite v Goettingene, Jacques Casanova, doktor práv na univerzite v Janove, À Léonard Snetlage, Docteur en droit de l’Université de Gottingue, Jacques Casanova, docteur en droit de l’Université de Padoue.

Diela vydané po jeho skone[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1860 – Mémoires de Jacques Casanova de Seingalt, écrits par lui-même. Nequidquam sapit qui sibi non sapit. Édition originale, la seule complète. Édition bâtie sur la contrefaçon Busoni
  • 1880 – Mémoires de J.Casanova De Singalt écrit par lui-même-Nouvelle édition: Garnier Frères Paris.
  • 1960-1961 – Histoire de ma vie, F.A. Brockhaus, Wiesbaden et Plon, Paris.
Vyznamenanie zlatej Ostrohy udeľované pápežmi

Ceny a vyznamenania[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1760 Vyznamenanie Rytier Zlatej Ostrohy od pápeža Clemensa XIII.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Slovo déliaque má označovať adjektívum - prídavné meno odvodené od názvu ostrova Délos.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Projekt Gutenberg
Projekt Gutenberg obsahuje plné texty diel autora:

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Giacomo Casanova na nemeckej Wikipédii a Giacomo Casanova na francúzskej Wikipédii.