Fínsko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Fínska republika
Vlajka Fínska Znak Fínska
Vlajka Znak
Národné motto:
nie je
Štátna hymna:
Maamme
EU location FIN.png
Miestny názov  
 • dlhý Suomen Tasavalta (fín.), Republiken Finland (šv.)
 • krátky Suomi, Finland
Hlavné mesto Helsinki
60°9′ S.š. 24°56′ V.d.
Najväčšie mesto Helsinki
Úradné jazyky fínčina, švédčina
Regionálne jazyky
Štátne zriadenie
hlava štátu
predseda vlády
republika
Sauli Niinistö
Jyrki Katainen
Vznik 6. december 1917
Susedia Nórsko, Švédsko, Rusko
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
338 145 km² (64.)  
33 672 km² (10 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2005)
 • sčítanie (2005)

 • hustota (2005)
 
5 223 442 (110.)
5 223 442

15/km² (197.)
Mena Euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+2)
(UTC+3)
Medzinárodný kód FIN / FI
Medzinárodná poznávacia značka FIN
Internetová doména .fi
Smerové telefónne číslo +358
Gramotnosť: 100%

Fínsko, dlhý tvar Fínska republika, (vo fínčine Suomen Tasavalta, vo švédčine Republiken Finland) je severský štát v severovýchodnej Európe, ktorý obmýva Baltické more na juhozápade, Fínsky záliv na juhovýchode a Botnický záliv na západe. Fínsko susedí na súši s Ruskom na východe, Švédskom na severozápade a Nórskom na severe a na mori má spoločnú hranicu navyše s Estónskom. Pod fínsku suverenitu tiež patrí súostrovie Ålandy na juhozápad od pobrežia, ktoré však má rozsiahlu autonómiu.

Prírodné podmienky[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa Fínska

Fínsko má rozlohu 338,145 km²[1]. Z toho 10% tvorí vodná plocha, 69% lesy (hlavne ihličnaté), 8% obrábaná pôda a 13% iné. Je 7. najväčšou krajinou v Európe. Fínsko je jedným z mála štátov na svete, ktorého územie sa stále zväčšuje. Od konca poslednej doby ľadovej sa plocha krajiny vďaka izostatickému dvíhaniu každý rok zväčšuje o zhruba 7 km².

Fínsko je označované ako krajina tisícich jazier a ostrovov. Vo Fínskej jazernej pahorkatine sa nachádza viac ako 60 000 jazier, čo je najväčšia koncentrácia na Zemi.[2] Nachádza sa tu 187 888 jazier a 179 584 ostrovov. Jazero Saimaa je piate najväčšie v Európe. Fínska krajina je prevažne rovinatá s nízkymi kopcami. Najvyšším bodom je Haltitunturi s výškou 1 328 m nad morom. Nachádza sa na severozápadnom výbežku Fínska. Okrem mnohých jazier krajine dominujú rozsiahle severské lesy, ktoré zaberajú asi 68 % súše, a trochu obrábanej pôdy. Prevažná časť ostrovov leží na juhozápade (súostrovie Ålandy) a pozdĺž južného pobrežia vo Fínskom zálive.

Fínsko z obežnej dráhy 29. máj 2002

Podnebie južného Fínska je severské mierne. V severnom Fínsku, najmä v Laponsku prevažuje subarktické podnebie charakteristické studenými, niekedy krutými zimami a relatívne teplými letami.

Fínsko z obežnej dráhy 19. február 2003

Štvrtina fínskeho územia leží za polárnym kruhom. Vďaka tomu sa tu dá zažiť polnočné Slnko. Čím ďalej na sever, tým viac polárnych dní a nocí možno zažiť. Na severnom konci Fínska v lete Slnko nezapadá celých 73 dní a v zime nevyjde 51 dní.

Fínsko je krajina jazier a ostrovov
Fínska výletná loď

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Fínsko buduje hlavne strednú a juhovýchodnú časť baltického štítu, iba v severozápadnej časti krajiny vystupujú príkrovy nasunutého kaledónskeho horstva Škandinávskych vrchov. Baltický štít je jednou z najstarších častí zemskej kôry. Je to stovky miliónov rokov vynorená oblasť poznačená hlbokou eróziou, ktorá obnažila predtým hlboko pochované kryštalinické horniny. Kryštalinikum tvoria hlavne žuly a premenené horniny[3]. Ich vek bežne presahuje miliardu rokov. V štvrtohorách bola oblasť Fínska zaľadnená. Po ústupe zaľadnenia došlo k nahromadeniu mladých sedimentov, ktoré pokrývajú väčšinu povrchu. Sedimenty morén a till tvoria väčšinu pôdy. Vrstva humusu je pomerne tenká. V lesoch sú vyvinuté hlavne podzolové pôdy.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Helsinská Technická univerzita
Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Fínska

Archeologické nálezy dokazujú, že oblasť, ktorá dnes patrí Fínsku, bola obývaná už v 8. tisícročí pred Kr. počas doby kamennej, keď sa stiahol ľadovec po poslednej dobe ľadovej. Predpokladá sa, že prví obyvatelia boli lovci-zberači, ktorí žili hlavne z toho, čo ponúkal les a more. Hrnčiarstvo je doložené už zo šiesteho tisícročia pred Kr.

Rozšírenie azbestov a mastencov z východného Fínska a nálezy kremeňa z južnej Škandinávie a Ruska, dlát od Onežského jazera a hrotov oštepov zo severnej Škandinávie potvrdzuje existenciu čulého výmenného systému. Dnes sa usudzuje, že ugrofínsky hovoriaci obyvatelia prišli do Fínska počas doby kamennej, pravdepodobne už medzi prvými mezolitickými osadníkmi. Príchod halapartňovej kultúry do južného Fínska okolo roku 3200 pred Kr. sa pokladá za začiatok poľnohospodárstva. Aj napriek tomu lov a rybolov ostal dôležitou súčasťou hospodárenia, najmä v severných a východných častiach krajiny.

Bronzová doba (1500 – 500 pred Kr.) a železná doba (500 pred Kr. – 1200) boli v znamení rozsiahlych kontaktov so Škandináviou, severným Ruskom a Pobaltím.

Takmer sedemstoročná príslušnosť Fínska k Švédskemu kráľovstvu sa tradične spája s rokom 1154 a údajným príchodom kresťanstva spolu so švédskym kráľom Erikom. Podľa archeologických záznamov ale bolo veľa fínskych obyvateľov kresťanmi už predtým. Švédčina sa stala dominantným jazykom administratívy a výuky. Fínčina, v ktorej sa tlačila aj náboženská literatúra, zostala jazykom obyčajných ľudí.

V rokoch 1808 – 1809 Fínsko dobyli armády ruského cára Alexandra I. Ruský cár, uvedomujúc si väzby na Švédsko a odlišnú kultúru, ustanovil Fínsko ako veľkovojvodstvo v personálnej únii s cárskym Ruskom. Aby ruština nahradila švédčinu a aby sa popretŕhali citové väzby so Švédskom, cársky dvor a fínska vláda začali presadzovať fínčinu. Pridalo sa tiež silné nacionalistické obrodenecké hnutie. Míľnikom nasledujúceho vývoja bolo v roku 1835 vydanie národného eposu Kalevala. Fínčina získala rovnoprávnosť so švédčinou v roku 1892.

Krátko po revolúcii v Rusku, 6. decembra 1917 Fínsko vyhlásilo samostatnosť, boľševické Rusko ju do mesiaca uznalo. Rusko-fínske vzťahy však skomplikovali občianske vojny v Rusku a vo Fínsku, expedície fínskych nacionalistických aktivistov do Karélie a do Aunusu a naopak útoky intervenčných jednotiek ruských boľševikov posielané najmä do oblasti Viipuri. Hranica medzi Fínskom a Ruskom bola prvýkrát potvrdená Tartskou dohodou v roku 1920.

Sociálne rozdiely medzi vládnucou a pracujúcou triedou boli vo Fínsku väčšie ako v iných porovnateľných krajinách. Do 19. storočia existovala zrejmá jazyková bariéra, potom sa počas 19. storočia vo Fínsku vytvorila univerzitne vzdelaná meritokracia, ktorá sa cítila byť pravou reprezentáciou národa, pretože hovorila rovnakým jazykom, a pretože veľká časť z ich predkov skutočne bola chudobnými roľníkmi.

V roku 1918 krajina prešla krátkym, ale trpkým obdobím občianskej vojny, ktorá poznačila domácu politiku na mnoho rokov. Vo vojne proti sebe stáli vzdelaná trieda, podporovaná početnou skupinou malých farmárov a cisárskym Nemeckom, a nemajetní vidiečania a robotníci v priemysle, ktorí si pripadali bez politického vplyvu napriek tomu, že od roku 1906 mali všeobecné hlasovacie právo.

Počas Druhej svetovej vojny Fínsko dvakrát bojovalo so Sovietskym zväzom, ktorý ho napadol. Prvýkrát v Zimnej vojne v rokoch 19391940 a znovu v Pokračovacej vojne od roku 1941 do roku 1944, ale teraz už s podporou nacistického Nemecka. Na túto vojnu nadväzovala Laponská vojna v rokoch 19441945, keď Fínsko prinútilo Nemecko k odchodu zo severného Fínska.

Dohody so Sovietskym zväzom z rokov 1947 a 1948 obsahovali záväzky a obmedzenia Fínska voči Sovietskemu zväzu a tiež ďalšie územné ústupky (v porovnaní s Moskovskou mierovou dohodou z roku 1940).

Po Druhej svetovej vojne sa Fínsko ocitlo v šedej zóne medzi Západom a Sovietskym zväzom. „YYA dohoda“ (Fínsko-sovietsky pakt priateľstva, spolupráce a vzájomnej pomoci) dávala Sovietskemu zväzu možnosť vplyvu na fínsku domácu politiku. Mnoho politikov, ako napr. prezident Kekkonen (19561981), využívalo tieto vzťahy s Moskvou na riešenie vnútrostraníckych sporov, čo malo za následok, že Sovietsky zväz mal ešte väčší vplyv. Iní ľudia tvrdohlavo pracovali, aby čelili komunistom.

Rozpad Sovietskeho zväzu roku 1991 Fínsko prekvapil a spôsobil ekonomickú krízu, ale po ňom Fínsko mohlo nabrať nový kurz. Roku 1995 tak vstúpilo do Európskej únie. Fínsko v EU, na rozdiel od ostatných severských štátov, ktoré podporujú konfederalizmus, podporuje federalizmus.

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Helsinki

Fínska politika je založená na parlamentnom systéme, aj keď prezident má tiež určité právomoci. Väčšina výkonnej moci je sústredená v rukách vlády (Štátna rada), ktorú vedie predseda vlády vybraný parlamentom. Štátna rada sa skladá z predsedu, ministrov jednotlivých ministerstiev centrálnej vlády, ako aj z úradnej moci Kancelára pre spravodlivosť, ktorý je najvyšším ochrancom práv vo Fínsku a dohliada na zákonnosť správania sa verejných predstaviteľov a dodržiavanie základných ľudských práv.

Podľa fínskej Ústavy je najvyššou legislatívnou autoritou jednokomorový parlament (po fínsky Eduskunta). Ten môže meniť Ústavu, odvolávať predsedu vlády a prehlasovať prezidentské veto. Jeho zákony nie sú predmetom k súdnemu preskúmaniu. Zákony navrhuje Štátna rada alebo niektorý z poslancov. Poslanci sú volení na štvorročné obdobie pomerným systémom. Volič môže pri voľbách dávať preferenčné hlasy jednotlivým kandidátom.

Súdny systém je rozdelený medzi súdy s bežnou občianskou a trestnosúdnou právomocou a administratívne súdy riešiace spory medzi jednotlivcami a administratívnymi orgánmi štátu a obcí. Ich súdnu právomoc vystihuje nasledujúci príklad: Rodičia nespokojní s umiestením ich dieťaťa do školy sa môžu odvolať proti školskému výboru k administratívnemu súdu, pretože umiestnenie do školy je administratívne rozhodnutie. Fínske právo je kodifikované a súdny systém sa skladá z miestnych súdov, oblastných odvolacích súdov a Najvyššieho súdu. Administratívna vetva sa skladá z administratívnych súdov a Najvyššieho administratívneho súdu. Administratívny proces je populárnejší, pretože je lacnejší a predstavuje pre sťažujúceho menšie finančné riziko. Navyše existuje niekoľko zvláštnych súdov pre niektoré oblasti administratívy.

Parlament vznikol v roku 1906, keď začalo platiť všeobecné hlasovacie právo. Najväčšie strany v ňom zastúpené sú

Je potrebné poznamenať, že Fínsko zostalo počas Studenej vojny demokratické, aj keď politická atmosféra bola veľmi ovplyvnená susedným Sovietskym zväzom. Pomery síl jednotlivých strán sa vo voľbách menia iba mierne, ale niektoré dlhodobé trendy sú viditeľné.

Fínska ústava a jej miesto v súdnom systéme sú neobvyklé, pretože neexistuje žiadny Ústavný súd a Najvyšší súd nemá výslovné právo vyhlásiť nejaký zákon za neústavný. Ústavnosť zákonov sa vo Fínsku v zásade overuje hlasovaním v parlamente. Jedine Ústavná komisia posudzuje nejasné zákony a odporúča zmeny, ak je to nevyhnutné. V praxi Ústavná komisia plní povinnosti Ústavného súdu. Fínskou špecialitou je možnosť prijímať v obyčajných zákonoch výnimky z Ústavy, ktoré sú prijaté rovnakým postupom ako ústavné dodatky. Napríklad zákon o stave pohotovosti, ktorý dáva Štátnej rade výnimočné práva v prípade národného ohrozenia. Pretože tieto práva hrubo porušujú základné ústavné práva, zákon bol prijatý rovnakým spôsobom ako ústavný dodatok. Aj keď môže byť zrušený rovnakým spôsobom ako bežný zákon.

Všetky fínske súdy majú povinnosť dať prednosť Ústave pred obyčajným zákonom. Táto poistka však zatiaľ nikdy nebola využitá.

Jediné ďalšie európske štáty, ktoré nemajú Ústavný súd, sú Holandsko a Spojené kráľovstvo (ktoré vôbec nemá písanú Ústavu).

Provincie[upraviť | upraviť zdroj]

Dnes má Fínsko šesť administratívnych provincií (po fínsky lääni). Právomoc provincie je súčasťou výkonnej moci národnej vlády. Systém zostal bez veľkých zmien prakticky od svojho vzniku v roku 1634 až do nového rozdelenia na väčšie provincie v roku 1997. Od tej doby sa používa toto členenie:

  1. Južné Fínsko
  2. Západné Fínsko
  3. Východné Fínsko
  4. Oulu
  5. Laponsko
  6. Ålandy

Ålandy majú rozsiahlu autonómiu. Podľa medzinárodných dohôd a fínskych zákonov regionálna ålandská vláda rieši niektoré záležitosti, ktoré inak patria do právomoci provincií. Ålandy majú aj veľa výnimiek zo zákonodárstva Európskej únie, napríklad sa na ne nevzťahuje Európska ústava.

Vo Fínsku je stále viditeľné delenie na regióny vzniknuté postupnou kolonizáciou Fínska. Dialekty, folklór, zvyky a vzťah ľudí k regiónu sú spojené s historickými provinciami Fínska, aj keď sa vďaka presídleniu 420 000 obyvateľov Karélie počas druhej svetovej vojny a urbanizácie v druhej polovici 20. storočia mnoho rozdielov zjemnilo.

Miestna vláda je organizovaná do 450 samosprávnych obcí. Od roku 1977 nie je žiadny rozdiel medzi mestami a ostatnými obcami. Obce spolupracujú v dvadsiatich regiónoch.

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Fínsko má vysoko industrializovanú ekonomiku s voľným trhom. Na hlavu vyprodukuje zhruba rovnako ako Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Nemecko alebo Taliansko. Životný štandard vo Fínsku je vysoký. Kľúčovým ekonomickým sektorom je priemyselná výroba, hlavne spracovanie dreva a kovov, strojárstvo a odvetvie telekomunikácií (napríklad firma Nokia) a elektroniky. Obchod je dôležitou súčasťou, vyváža sa takmer tretina z HDP. Okrem dreva a niekoľkých nerastov je Fínsko závislé na dovoze surovín, energie a niektorých polotovarov vyrábaného tovaru.

Poľnohospodárstvo je v základných produktoch sebestačné, aj napriek tomu, že ho obmedzuje podnebie. Lesníctvo je dôležitým exportným príjmovým zdrojom, v ktorom je zamestnaná značná časť vidieckeho obyvateľstva.

Ekonomický rast Fínska sa v posledných rokoch pohybuje v percentách. Rýchlo sa zväčšujúca integrácia so západnou Európou – Fínsko bolo jednou z 12 krajín, ktoré v roku 1999 prijali euro – bude v nasledujúcich rokoch dominovať fínskej ekonomike.

Demografia[upraviť | upraviť zdroj]

Vo Fínsku sú dva úradné jazyky: fínčina, ktorou hovorí 92 % obyvateľov, a švédčina, materinský jazyk pre 5,5 % populácie. Etnickí Fíni a fínski Švédi tvoria, ako sa to všeobecne prezentuje, spoločný národ. Fínski Švédi žijú najmä v pobrežných oblastiach. Vďaka tomu je medzi etnickými Fínmi a fínskymi Švédmi jemný kultúrny rozdiel, keď etnickí Fíni sú skôr zameraní na jazerá a les a fínskym Švédom patrí skôr pobrežná kultúra. Táto diferenciácia je veľmi malá a vo všeobecnosti menšia ako rozdiely medzi kultúrami východného a západného Fínska.

Ďalšími menšinovými jazykmi sú ruština a estónčina. V Laponsku žije asi 7000 Laponcov (alebo tiež Sámovia) s vlastným ugrofínskym jazykom Sámi.

Väčšina Fínov (76,4 %) patrí k Fínskej evanjelickej cirkvi. 1,1% menšina potom patrí k Fínskej pravoslávnej cirkvi. Zvyšok tvoria pomerne malé skupiny z ostatných protestantských cirkví, rímskokatolíckej cirkvi, moslimovia a židia. 21,0 % je bez vierovyznania. Vo Fínsku obyvatelia platia cirkevnú daň, ak patria k niektorej z cirkví.[4]

Po Zimnej vojne (potvrdenej výsledkom Pokračovacou vojnou) muselo byť 12 % populácie Fínska presídlených. Vojnové reparácie, nezamestnanosť a neistota v šanci zostať suverénnym a nezávislým štátom na Sovietskom zväze viedla ku značnej emigrácii, ktorá slabla až v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Do tej doby emigrovalo zhruba pol milióna Fínov, hlavne do Švédska. Asi polovica emigrantov sa neskôr vrátila naspäť.

Od konca deväťdesiatych rokov Fínsko prijíma utečencov a imigrantov v meradle porovnateľnom s ostatnými škandinávskymi štátmi, aj keď ich celkový počet vo Fínsku je oveľa menší. Značný podiel imigrantov pochádza z bývalého Sovietskeho zväzu, ktorí sa považujú za etnických Fínov. Dnes sa vo Fínsku hovorí viac ako dvadsiatimi väčšími jazykmi. Regionálne televízie dokonca vysielajú krátke spravodajstvo nielen v angličtine a ruštine, ale napríklad aj v perzštine.

Fínska populácia bola vždy sústredená v južnej časti krajiny, čo urbanizácia v 20. storočí ešte zvýraznila. Najväčšie a najdôležitejšie mestá vo Fínsku sú Helsinki, Tampere, Turku a Oulu, pričom Oulu je jediné mesto v severnom Fínsku s viac ako 100 000 obyvateľmi.

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Stará fínska kultúra vychádza z pôvodného fínskeho pohanstva. Vianočné darčeky deťom nosí Joulupukki, miestny variant Santa Clausa.

Národným fínskym eposom je Kalevala. Zo spisovateľov spomenieme Miku Waltariho a Tove Janssonovú, autorku obľúbených rozprávok o Mumínkoch. Fínskym národným hudobným nástrojom je strunové kantele. Za najväčšieho fínskeho skladateľa sa považuje Jean Sibelius. Podobne najväčší architekt bol Alvar Aalto. Veľmi obľúbený je medzi Fínmi šport, úspešnejšími športovcami boli či sú napríklad Paavo Nurmi, Teemu Selanne či Mika Häkkinen. Sauna patrí neodmysliteľne k životu každého Fína. Vo Fínsku je sauna štandardným vybavením domácnosti.

Zdravotnícvo[upraviť | upraviť zdroj]

Je na vysokej úrovni. Veľmi dobre fungujú súkromné i štátne zdravotnícke zariadenia. Oba typy poskytujú ošetrenie za poplatok. Ceny lekárskych úkonov sa pohybujú od 35 eur (návšteva u praktického lekára) do 65 eur (návšteva u špecialistu). Lieky a liečivá pre osobnú potrebu si môže občan SR doviezť maximálne na dobu 3 mesiacov.

Sviatky[upraviť | upraviť zdroj]

Všetky oficiálne sviatky vo Fínsku sú stanovené zákonom. Sviatky sa delia na kresťanské a sekulárne, ak keď mnoho kresťanských sviatkov iba nahradilo pôvodne pohanské sviatky. Najdôležitejšie kresťanské sviatky sú Vianoce, Traja králi, Veľká noc, Nanebovstúpenie Pána, Svätodušná nedeľa a Pamiatka reformácie. Sekulárne sviatky potom sú Nový rok, 1. máj (po fínsky Vappu) a letný slnovrat (po fínsky Juhannus).

Navyše sú za oficiálne sviatky považované všetky nedele. Keď sa pracovný týždeň vo Fínsku skrátil na 40 hodín, zo sobôt sa prakticky takisto stali sviatky, aj keď nie oficiálne. Veľkonočná nedeľa a Sviatok Všetkých svätých sú nedele, ktorým predchádza zvláštny druh sobôt.

Obchody musia mať zo zákona v nedeľu zatvorené. Výnimkou sú letné mesiace (od mája do augusta) a predvianočná sezóna (november a december). Obchody s menej ako 400 m² plochy môžu mať v nedeľu otvorené po celý rok okrem oficiálnych sviatkov a niektorých nedelí, ako sú napríklad Deň Matiek alebo Deň otcov.

Ďalšie poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

Linus Torvalds, tvorca Linuxu, jeden z najznámejších Fínov
  • Dátumový formát: DD.MM.YYYY (nepoužívajú sa nuly na začiatku)
  • Napätie: 220 – 240 V, 50 Hz; Zásuvky: typ CEE 7/7, kruhové s dvoma dierami, nemávajú ochranný kolík, iba spony s ochranným vodičom. (Slovenské spotrebiče sa dajú používať bez väčších problémov)
  • PSČ: 5 číslic.
  • Mobilné siete a technológie: GSM 900, GSM 1800; GSM/GPRS/EDGE/UMTS

Postavenie v medzinárodných rebríčkoch[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. CIA World Fact Book – Finland. cia.gov: (21.5.2009).
  2. ČEMAN, Róbert. Neživá príroda. 1. vyd. Bratislava : MAPA Slovakia Bratislava, 1999. ISBN 80-967723-9-2.
  3. Geology of Fennoscandia. nrm.se: (21.5.2009).
  4. Finland population structureStatistics Finland

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]