Izrael

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Izraelský štát
Vlajka Izraela Znak Izraela
Vlajka Znak
Národné motto:
nie je
Štátna hymna:
Ha-Tikva (Nádej)
Kráľovská hymna:
nie je
Israel (orthographic projection).svg
Miestny názov  
 • dlhý מְדִינַת יִשְׂרָאֵל (Medinat Jisrael)
دَوْلَة إِسْرَائِيل (Dawlat Isráíl)
 • krátky יִשְרָאֵל (Jisrael)
إسرائيل (Isráíl)
Hlavné mesto Jeruzalem
31°47′ s.š. 35°13′ v.d.
Najväčšie mesto Tel Aviv-Jafo
Úradné jazyky hebrejčina, arabčina
Regionálne jazyky
Demonym Izraelčan, Izraelčanka
Štátne zriadenie
Prezident
Predseda vlády
republika
Reuven Rivlin
Benjamín Netanjahu
Vznik 14. máj 1948 (založený rozhodnutím OSN na území britského protektorátu)
Susedia Libanon, Sýria, Jordánsko, Egypt
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
20 770/22 072 km² (153.)  
428,42 km² (2 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2013)
 • sčítanie (2008)

 • hustota (2013)
 
8 134 100 (97.)
7 412 200

347/km² (35.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
2011
236 994 miliárd $ (50.)
31 467 $ (26.)
Index ľudského rozvoja (2010) 0,872 (15.) – veľmi vysoký
Mena nový izraelský šekel (ILS)
Časové pásmo
 • Letný čas
IST (UTC+2)
IDT (UTC+3)
Medzinárodný kód ISR/IL
Medzinárodná poznávacia značka IL
Internetová doména .il
Smerové telefónne číslo +972
* Jeruzalemský zákon hovorí, že: „Jeruzalem, celý a zjednotený, je hlavným mestom Izraela.“ Jeruzalem je sídlom vlády, prezidenta, vládnych úradov, najvyššieho súdu a parlamentu. OSN a väčšina krajín neuznáva Jeruzalemský zákon a považuje za hlavné mesto Tel Aviv - Jafo. Palestínska autonómia požaduje Východný Jeruzalem ako hlavné mesto plánovaného palestínskeho štátu.

Izrael (po hebrejsky: יִשְרָאֵל - Jisrael; po arabsky: إسرائيل - 'Isráíl), dlhý tvar Izraelský štát (hebrejsky: מְדִינַת יִשְרָאֵל, Prehrať Medinat Jisrael; arabsky: دولة,إسرائيل Dawlat 'Isráíl), je štát na Blízkom východe v oblasti juhozápadnej Ázie, ležiaci pri východnom pobreží Stredozemného mora.

Na severe susedí s Libanonom, na severovýchode so Sýriou, na východe s Jordánskom a na juhozápade s Egyptom. K Izraelu prilieha aj Západný breh Jordánu (Judea a Samária) a Pásmo Gazy, t. j. územie čiastočne spravované Palestínskou autonómiou – tieto oblasti sú Izraelom okupované od Šesťdňovej vojny v roku 1967. Izrael je s počtom 7 730 400 obyvateľov, z ktorých väčšinu (76 %) tvoria Židia, jediným židovským štátom na svete.[1][2][3] Je domovom aj izraelských Arabov, kresťanov, Drúzov, Samaritánov, ako aj iných náboženských a etnických menšín.[4]

Moderný štát Izrael, o ktorého vznik usilovalo sionistické hnutie už od konca 19. storočia, sa odvoláva na biblickú myšlienku izraelskej zeme, ktorej zasľúbenie tvorí jeden z ústredných motívov judaizmu už viac ako 3000 rokov. Po prvej svetovej vojne ustanovila Spoločnosť národov Britský mandát v Palestíne s cieľom vytvoriť „domovinu pre židovský ľud“.[5] V roku 1947 Organizácia Spojených národov schválila rozdelenie Mandátu Palestína na dva štáty – židovský a arabský.[6] Aj keď Liga arabských štátov tento plán odmietla, Izrael na jeho základe vyhlásil 14. mája 1948 nezávislosť a v nasledujúcej víťaznej Vojne za nezávislosť rozšíril svoje hranice nad rámec plánu OSN na rozdelenie Palestíny. Odvtedy trvá medzi Izraelom a susediacimi arabskými štátmi konflikt, ktorý vyústil do niekoľkých vojen a desaťročí násilia, trvajúcich dodnes.[7] S dvoma susediacimi štátmi (Egypt a Jordánsko) však Izrael už mierové zmluvy podpísal a teraz sa usiluje o dosiahnutie dohôd s Palestínčanmi.

Izrael je parlamentná zastupiteľská demokratická republika so všeobecným rovným volebným právom.[8] Vládu vedie premiér a zákonodárnym orgánom je jednokomorový parlament Kneset. Podľa hrubého domáceho produktu je izraelská ekonomika 41. najväčšou na svete (2010).[9] Medzi krajinami Blízkeho východu patrí Izrael na prvé miesto v indexu ľudského rozvoja, slobody tlače a ekonomiky.[10][11][12] Zatiaľ čo Izrael samotný považuje za svoje hlavné mesto Jeruzalem, väčšina štátov uznáva ako hlavné mesto Tel Aviv-Jaffa.

Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

Zmienka o Izraeli na Merneptahovej stene: „Izrael je spustošený, jeho semeno nie je“

Meno Izrael už vyše 3000 rokov v bežnom aj náboženskom použití označuje tak židovský národ, ako aj izraelskú krajinu. Podľa Biblie bol takto pomenovaný Jakob po zápase s Bohom.[13] Biblický národ patriarchu Jakoba potom vošiel do známosti ako „synovia Izraela“ alebo Izraeliti.

O význame mena existuje niekoľko teórií: jedna tvrdí, že základom mena je sloveso s–r–r (alebo š–r–r, s významom „vládnuť, byť silný, mať nadvládu“), a preto je význam mena „Boh vládne, Boh súdi“,[14] zatiaľ čo iná vykladá meno ako „knieža Boží“ alebo „Boh zápasí/bojuje“.

Prvá historická zmienka o Izraeli pochádza z Merneptahovej skaly zo starovekého Egypta, ktorá sa datuje do 13. storočia pred. Kristom,[15] aj keď odborníci sa líšia v názore, či odkazuje k židovskému národu alebo k Palestíne. Moderný štát sa nazýva Štát Izrael (Medinat Jisra'el), ostatné návrhy ako napr. Erec Jisra'el (Izraelská zem), Sion a Judea boli odmietnuté.[16] V prvých týždňoch nezávislosti oznámil minister zahraničných vecí Moše Šaret[17] rozhodnutie vlády, podľa neho sa občania nového štátu budú nazývať Izraelčania.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Izraela

Staroveké a stredoveké osídlenie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Staroveké dejiny Židov
Staroveká pevnosť Masada

Územie dnešného Izraela bolo obývané už v paleolite, no až v neolite sa začali budovať trvalé sídla. Za najstaršie mesto sa považuje Jericho, ktoré vzniklo okolo roku 8000 pred Kr.[18] Až do 10. storočia vznikali na tomto území iba mestské štáty, ktoré boli pod vplyvom niektorej vtedajšej veľmoci. Prvým suverénnym štátom bolo až Izraelské kráľovstvo (cca 931 – 722 pred Kr.).[19]

Izraelská krajina bola podľa Tóry Hospodinom prisľúbená Abrahámovi a darovaná jeho potomkom ako zasľúbená Zem,[20][21] je preto veriacimi židmi (a po nich aj kresťanmi) považovaná za Svätú zem, v ktorej sa nachádzajú najsvätejšie miesta judaizmu a kresťanstva. Cez túto oblasť však viedli najdôležitejšie obchodné križovatky, čo priťahovalo záujem veľmocí, takže toto územie postupne spadalo pod asýrsku, babylonskú, perzskú, grécku, rímsku, sásánovskú, byzantskú a od 7. storočia pod arabskú nadvládu. Potom oblasť ovládali Umajjovci, Abbásovci, križiaci[22] a v roku 1260 bola pripojená k mamlúckemu sultanátu. V roku 1516 sa stala súčasťou Osmanskej ríše, ktorej zostala až do 20. storočia.[22]

Po neúspešnom protirímskom povstaní Bar Kochby v rokoch 132135 n. l. a následným vyhnaním Židov zo židovskej zeme sa na území dnešného Izraela židovská populácia zmenšila, no úplne nikdy nezanikla. Reakciou na povstanie bola aj zmena názvu územia: rímsky cisár Hadrián premenoval provinciu Judeu na Syria Palaestina podľa národa Filištíncov.[23]

Sionizmus a britský mandát[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Britský mandát Palestína

Židia žijúci mimo Palestínu sa oddávna usilovali o návrat a táto túžba bola vyjadrená v Tanachu[24] a je významným motívom židovských modlitebných kníh.[25][26] Perzekúcia Židov v Európe, ktorá začala v 12. storočí a vyvrcholila ich vyhnaním zo Španielska v roku 1492,[27] viedla k stálemu prúdu utečencov, ktorí sa usadzovali v Svätej zemi. Počas 16. storočia vznikli veľké židovské komunity v „štyroch svätých mestách“ a v druhej polovici 18. storočia sa presídlila do Svätej zeme takmer celá chasidská pospolitosť.[28]

Theodor Herzl, duchovný otec sionizmu a Štátu Izrael

Prvá veľká vlna modernej imigrácie, známa ako prvá alija, vypukla po protižidovských pogromoch vo východnej Európe v roku 1881.[29] V tej dobe už existovala sionistická myšlienka, ale až Theodor Herzl vytvoril politický sionizmus − hnutie, ktoré sa usilovalo o založenie židovského štátu v Palestíne. Vďaka Herzlovi sa táto otázka začala riešiť aj na medzinárodnej diplomatickej úrovni.[30] V roku 1896 predstavil Herzl svoje vízie v knihe Der Judenstaat (Židovský štát)[31] a o rok neskôr predsedal prvému Svetovému sionistickému kongresuBazileji.[32]

Britský minister zahraničia Arthur Balfour v roku 1917 deklaroval, že „Vláda Jeho Veličenstva vzhliada s priazňou na ustanovenie židovskej národnej domoviny v Palestíne a vynaloží všetky prostriedky na dosiahnutie tohoto cieľa za predpokladu, že nebude podniknuté nič, čo by ohrozilo občianske a náboženské práva existujúcich nežidovských skupín obyvateľstva v Palestíne, alebo práva a politický status Židov v ktorejkoľvek inej krajine.[33] Arabský odpor k židovskému prisťahovalectvu prerástol v roku 1920 k násilnostiam, ktoré viedli k sformovaniu palestínskej židovskej ozbrojenej organizácie Hagana, od nej sa neskôr oddelili skupiny Irgun a Lechi.[34]

Britský mandát Palestína (1920)

V roku 1917 bola Palestína obsadená Britmi pod velením generála Edmunda Allenbyho,[35] a potom v roku 1919 bolo na Parížskej mierovej konferencii územie Palestíny zverené pod britskú správu, a vznikol tak protektorát Britský mandát Palestína, medzi jeho hlavné ciele patrilo zavedenie Balfourovej deklarácie.[5] Obyvateľstvo protektorátu bolo vtedy väčšinou arabské, no Jeruzalem bol už prevažne židovský.[36]

Židovská imigrácia pokračovala aj  treťou alijou (1919 – 1923) a štvrtou alijou (1924 – 1929), počas ktorých prišlo do Palestíny viac ako 100 tisíc Židov.[37][38] Arabské nepokoje a povstanie v Jaffe viedli k tomu, že Briti obmedzili židovskú imigráciu a územie pre budúci židovský štát stanovili iba na západ od rieky Jordán.[39]

Vzostup nacizmu v Európe v 30. rokoch viedlo k piatej aliji, prílivu takmer štvrť milióna Židov,[40] ktorí podnietili arabské násilnosti a povstania, pri ktorých Arabi zabrali značnú časť protektorátu.[41] Preto Spojené kráľovstvo zmenilo politiku voči židovskému prisťahovalectvu a v roku 1939 v takzvanej Bielej knihe zaviedlo kvóty pre židovských prisťahovalcov.[42] Napriek tomuto obmedzeniu však do Palestíny prichádzali utečenci v rámci ilegálnej alije, tzv. aliji Bet. Ku koncu druhej svetovej vojny tvorili Židia v Palestíne 33 % populácie oproti 11 % v roku 1922.[43]

Aj keď palestínski Židia s britskými prisťahovaleckými kvótami nesúhlasili,[44] pripojili sa väčšinou k Davidovi Ben Gurionovi, ktorý prehlásil: Budeme bojovať s Britmi proti Hitlerovi, ako by Biela kniha neexistovala; a budeme bojovať proti Bielej knihe, ako by nebola žiadna vojna.[45] Extrémisti zo skupín Irgun a Lechi však začali teroristický boj proti Britom; členovia Lechi útočili počas celej vojny, Irgun protibritské akcie začal až v roku 1944.[44] V britskej armáde bojovalo v novej sformovanej Židovskej brigáde viac než 26 000 Židov z Britského mandátu Palestína,[46] aj keď Briti stále zadržiavali lode plné židovských utečencov. Niekoľko desiatok palestínskych Židov bolo Britmi vycvičených pre špeciálne operácie a vyslaných hlboko do európskeho vnútrozemia, ovládaného Nemcami, a ako britskí vyzvedači nadväzovali kontakt so zvyšnými židovskými komunitami.[46] Počas vojny došlo k ďalšiemu veľkému legálnemu aj nelegálnemu prisťahovalectvu, ale aj k ďalšej polarizácii vzťahov medzi Židmi a Arabmi.[47]

Vyhlásenie nezávislosti a prvé roky[upraviť | upraviť zdroj]

Po roku 1945 sa vyostril konflikt medzi Spojeným kráľovstvom a Židmi, ktorých Briti obviňovali z neochoty plniť svoje záväzky a nadŕžanie Arabom. Po sérii teroristických útokov na britské sily (napr. útoku na hotel King David) sa britská vláda v roku 1947 vzdala svojho mandátu v Palestíne.[48] Novo vytvorená Organizácia Spojených národov (OSN) prijala 29. novembra 1947 Plán OSN na rozdelenie Palestíny, podľa neho sa územie malo rozdeliť na arabský a židovský štát[49] a Jeruzalem mal zostať pod medzinárodnou správou OSN ako corpus separatum.[49] Židia plán prijali, napriek tomu že 75 % územia, ktoré im malo pripadnúť, bola púšť, zatiaľ čo Liga arabských štátov a Vysoká arabská komisia plán odmietli.[50] 14. mája 1948, deň pred ukončením Britského mandátu Palestína bola vyhlásená nezávislosť Štátu Izrael.[51] Druhý deň nato armády piatich arabských štátov napadli Izrael, a rozpútali tak Prvú arabsko-izraelskú vojnu.[52] Po viac ako roku bojov bolo vyhlásené prímerie a boli stanovené dočasné hranice, známe ako Zelená línia.[53] Jordánsko anektovalo územie Judey a Samarie, známe skôr ako Západný breh Jordánu, a Východný Jeruzalem. Egypt prevzal kontrolu nad Pásmom Gazy. 11. mája 1949 bol Izrael prijatý do OSN. Podľa odhadov OSN počas tejto vojny opustilo túto krajinu 711 tisíc Arabov, t. j. zhruba 80 % skoršej arabskej populácie[54] a osud týchto utečencov dodnes zaťažuje arabsko-izraelské vzťahy.

Prvé roky židovského štátu boli poznamenané obrovskou imigračnou vlnou osôb, ktorí prežili holokaust a Židov, ktorí boli vyhnaní z arabských štátov.[55] Počas desiatich rokov (1948 – 1958) vzrástla populácia Izraela z 800 tisíc na 2 milióny.[56] Noví prisťahovalci boli väčšinou nemajetní a boli ubytovaní v provizórnych utečeneckých táboroch, známych ako ma'abarot. V roku 1956 vypukla Suezská kríza, spôsobená tým, že Egypt znárodnil Suezský prieplav a uzavrel Tiranskú úžinu. Izrael sa rozhodol spojiť s Francúzskom a Spojeným kráľovstvom, zaútočil na Egypt a pokúsil sa získať späť prístup k Červenému moru.[57] Dobyl síce Sinajský polostrov, pod diplomatickým tlakom USA a Sovietskeho zväzu sa však stiahol výmenou za právo plaviť sa v Červenom mori a k prieplavu.[58][59]

Na začiatku nasledujúceho desaťročia sa Izraelu podarilo v Argentíne zajať Adolfa Eichmanna, tvorcu „konečného riešenia“ židovskej otázky,[60] a postaviť ho v Izraeli pred súd. Proces veľmi prispel k tomu, že si verejnosť uvedomila rozmery holokaustu, a dodnes je Eichmann jediným človekom odsúdeným izraelským súdom k trestu smrti.[60]

Konflikty a mierové dohody[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Arabsko-izraelské vojny

Arabské štáty považovali Štát Izrael za nelegitímny a v roku 1964 vznikla Organizácia za oslobodenie Palestíny (OOP), ktorá deklarovala cieľ „dosiahnuť zničenie Izraela“[61][62] a v jej Národnej charte sa až do decembra 1998 uvádzalo, že „ozbrojené povstanie je jediný spôsob ako oslobodiť vlasť.“[63] V roku 1967 zhromaždili Egypt, Sýria a Jordánsko svoje armády pri hraniciach Izraela, Egypt vyzval k odchodu mierových jednotiek OSN[64] a opäť zablokoval Izraelu prístup k Červenému moru.[65] Tieto kroky Izrael chápal ako prípravu k vojne a rozhodol sa, že sám udrie prvý. Šesťdňová vojna priniesla Izraelu rozhodujúce víťazstvo a Izrael získal územia Západného brehu Jordánu, Pásmo Gazy, Sinajského polostrova, Golanských výšin a Východného Jeruzalema.

Na prelome 60. a 70. rokov palestínski ozbrojenci zapríčinili mnoho teroristických útokov proti izraelským cieľom po celom svete, okrem iného aj na izraelských atlétov na LOH v Mníchove v roku 1972.[66] Izrael odpovedal Operáciou Boží hnev, pokusom izraelskej tajnej služby Mosad zlikvidovať strojcov mníchovského útoku.[67] 6. októbra 1973, v deň židovského sviatku Jom kipur, prekvapivo na Izrael zaútočili Egypt a Sýria. Jomkipurská vojna skončila 26. októbra konečným víťazstvom Izraela, ktorý však zaznamenal ťažké straty na životoch.[68]

Po dlhých rokoch nadvlády socialistov vyhrala v roku 1977 vo voľbách do izraelského parlamentu Knesetu prvý raz pravicová strana Likud.[69] Ten istý rok uskutočnil egyptský prezident Anwar Sádát prekvapivú cestu do Izraela a o dva roky neskôr podpísali Sádát s Menachemom Beginom vo Washingtone Egyptsko-izraelskú mierovú zmluvu, podľa ktorej sa potom Izrael stiahol zo Sinajského polostrova.

V roku 1978 podnikol Izrael ako reakciu na palestínsky teroristický útok Operáciou Lietanie,[70] pri ktorej došlo k obsadeniu južného Libanonu a vytlačeniu jednotiek OOP z tejto zeme. Za vlády Likudu tiež došlo k rozsiahlej expanzii izraelských osád na území Západného brehu Jordánu,[71] ktorá priniesla rast napätia medzi Izraelčanmi a palestínskymi Arabmi.

7. júna 1981 Izrael zbombardoval v rámci operácie Opera iracký jadrový reaktor v Osiraku, pretože sa obával, že by ho Irak mohol použiť k výrobe jadrových zbraní.[72] V roku 1982 zasiahol Izrael do Libanonskej občianskej vojny, aby zničil základne, z ktorých OOP ostreľovala raketami severný Izrael,[73] čo viedlo k Prvej libanonskej vojne. Izrael sa stiahol z väčšiny Libanonu v roku 1986, ale v tzv. nárazníkovej zóne zotrval až do mája 2000.[74] V roku 1987 vypukla tzv. prvá intifáda, arabské povstanie proti izraelskej prítomnosti v Pásme Gazy a na území západne od Jordánu.[75] Počas vojny v  perzskom Zálive v roku 1991 podporovala OOP a mnoho palestínskych Arabov Saddáma Husajna a raketové útoky Iraku proti Izraelu.[76]

Jicchak Rabin, Bill Clinton a Jásir Arafát po podpísaní Mierových dohod z Osla vo Washingtone 13. septembra 1993

V tom istom roku prebehla za vlády Jicchaka Šamira Madridská konferencia.[77] Tá bola prelomová tým, že sa pri jednom stole zišli znepriatelené strany, ktorých predstavitelia tu spolu priamo hovorili prvýkrát od Vojny za nezávislosť.[77] V roku 1992 dochádzalo k priamym schôdzkam medzi Izraelčanmi a Arabmi v rôznych mestách po celom svete.[78] Ten istý rok vyhral voľby Jicchak Rabin. Tzv. Mierová dohoda z Osla bola podpísaná 13. septembra 1993 vo Washingtone. Z nej vyplývalo, že má byť počas prechodného obdobia piatich rokov na území Západného brehu a pásma Gazy ustanovená Palestínska samospráva.[79] V roku 1994 bola medzi Izraelom a Jordánskom podpísaná Izraelsko-jordánska mierová zmluva.[80]

Husajn I., Bill Clinton a Jicchak Rabin počas izraelsko-jordánskych mierových jednaniach

Podpísanie dohôd z Osla narazilo na oboch stranách na odpor radikálov, čo mierový proces značne skomplikovalo.[81] Na palestínskej politické scéne začala silnieť opozícia, a to hlavne Hámas a Palestínsky islamský džihád, ktoré sa proti Organizácii pre oslobodenie Palestíny a Zmluvám z Osla začala vymedzovať.[82] V Izraeli sa proti zmluve vymedzila strana Likud a ďalšie pravicové zoskupenia,[81] sám Jicchak Rabin bol 4. novembra 1995 zavraždený pravicovým židovským radikálom Jigalom Amirom.[81]

Za vlády Benjamína Netanjahua bol podpísaný tzv. Hebronský protokol, fakticky znamenajúci odovzdanie mesta Hebron Palestínskej autonómii a stiahnutie izraelskej armády z časti tohto mesta.[83] V októbri 1998 bolo podpísané Memorandum od Wye River, ktoré prinieslo odstúpenie 13 % územia Západného brehu palestínskym Arabom a úpravu statusu niektorých oblastí.[83]

Za vlády Ehuda Baraka sa izraelská armáda stiahla z južného Libanonu (v máji 2000) a začali sa rokovania s predsedom Palestínskej autonómie Jásirom Arafátom.[84] V júli 2000 sa uskutočnil summit v Camp Davidu, kde Barak predložil plán na založenie Palestínskeho štátu, avšak ten bol Arafátom odmietnutý.[84] Po stroskotaní jednaní vypuklo 29.9. 2000 ďalšie povstanie palestínskych Arabov, tzv. druhá intifáda.[84]

V predčasných voľbách vo februári 2001 sa stal novým premiérom Ariel Šaron.[85] Počas svojej vlády presadil plán na jednostranné stiahnutie z Pásma Gazy[86] a plán na výstavbu bezpečnostnej bariéry okolo Západného brehu.[87] V roku 2006 utrpel mozgovú mŕtvicu, po ktorej upadol do kómy. Premiérsky post potom prevzal vicepremiér Ehud Olmert.

V júli 2006 začala druhá libanonská vojna, ktorá znamenala vytrvalé bombardovanie libanonských cieľov izraelskou armádou a ostreľovanie severu Izraela libanonskou ší'itskou militantami Hizballáh.[88] Konflikt trval niekoľko týždňov a prímerie bolo uzavreté 14. augusta. Po vojne v Izraeli zaznievali silné hlasy kritizujúce premiéra Ehuda Olmerta a vtedajšieho ministra obrany Amira Pereca.[89][90]

Dňa 27. novembra 2007 súhlasili vtedajší izraelský premiér Ehud Olmert a palestínsky prezident Mahmúd Abbás s rokovaniami o všetkých sporných témach izraelsko-palestínskeho konfliktu so snahou dosiahnuť dohodu do konca roku 2008. Začiatkom septembra v roku 2007 podniklo Izraelské vojenské letectvo operáciu Ovocný sad, pri ktorej vybombardovalo sýrsky jadrový reaktor.[91] V apríli 2008 oznámil sýrsky prezident Bašír Asad, že Sýria a Izrael už rok rokujú za tureckého sprostredkovania o mierovej zmluve; Izrael túto informáciu potvrdil o mesiac neskôr.[92]

V júni 2008 sa za egyptského sprostredkovania podarilo dohodnúť polročné prímerie medzi Hamasom a Izraelom, ktoré trvalo od 19. júna do 19. decembra toho roku.[93] Počas prímeria došlo k výraznému zníženiu raketových a mínometných útokov proti Izraelu (v priebehu júna až septembra sa jednalo o približne 25 až 60 strel).[94] V novembri armáda zasiahla proti tunelu hĺbenému medzi Pásmom Gazy a Izraelom, ktorý podľa Izraela predstavoval hrozbu, čo spôsobilo vzájomnú konfrontáciu.[95] Zároveň došlo k prudkému nárastu počtu striel odpálených na Izrael.[96] Šesť dní pred vypršaním prímeria sa Izrael vyslovil pre predĺženie prímeria,[97] no Hamas predĺženie odmietol.[98] Dňa 18. decembra vypršalo prímerie a deň na to Hamas oznámil, že nemá záujem rokovať o novom.[99] V priebehu decembra boli zintenzívnené raketové útoky na Izrael, na to bolo reagované leteckým úderom proti militantným cieľom. Dňa 25. decembra premiér Olmert v rozhovore pre arabskú satelitnú stanicu varoval, že pokračovanie v útokoch na Izrael vyústi vo vojenskú operáciu.[100] Útoky však neprestali, a preto Izrael 27. decembra začal operáciu Liate olovo, ktorá zo začiatku predstavovala iba letecké útoky.[101] To sa zmenilo 3. januára 2009, keď izraelské jednotky vstúpili do Pásma Gazy a začali pozemnú ofenzívu.[102] V sobotu 17. januára vyhlásil Izrael jednostranné prímerie, podmienené ukončením raketových a minometných útokov a v nasledujúcich niekoľkých dňoch sa z Gazy stiahol.[103] Hamas neskôr vyhlásil svoje vlastné prímerie, s vlastnými podmienkami, zahrňujúcimi úplné stiahnutie izraelských vojakov a otvorenie hraničných prechodov. Aj keď raketové útoky na južný Izrael ani izraelské odvetné útoky úplne neprestali, krehké prímerie trvá naďalej.[104]

Prírodné pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Geografia Izraela
Satelitná snímka Izraela

Izrael sa nachádza na východe Stredozemného mora, ktoré tvorí jeho západnú hranicu, ďalej je ohraničený zo severu Libanonom, zo severovýchodu Sýriou, z východu Jordánskom a z juhozápadu Egyptom. Bez územia, ktoré získal počas Šesťdňovej vojny v roku 1967, má rozlohu 20 770 km², z čoho 2 % tvoria vodné plochy.[4] Územie spadajúce pod izraelskú jurisdikciu zahrnuje aj Východný Jeruzalem a Golanské výšiny, s nimi má rozlohu 22 072 km².[105] Celková rozloha územia pod izraelskou vládou vrátane vojensky ovládaných a čiastočne autonómnych palestínskych území na Západnom brehu Jordánu je 27 799 km².[106]

Útesy v prírodnej rezervácii Roš ha-nikra

Napriek tomu, že Izrael je malou krajinou, nachádzajú sa tu rozmanité geografické javy a zvláštnosti, napríklad Negevská púšť na juhu či horské chrbáty Galileje, Karmelu a Golan na severe.

Východne od centrálnej vysočiny sa nachádza Jordánske údolie, ktoré je časťou Veľkej priekopovej prepadliny. Rieka Jordán tečie od vrchu Hermon cez Chulské údolie a Tiberiadske jazero do Mŕtveho mora, ktoré je najnižšie položeným miestom na Zemi.[107] Na juhu sa rozkladá údolie Vádí al-Araba končiace v Akabskom zálive Červeného mora. Pre Izrael a Sinajský polostrov sú jedinečné erodované kráterovité útvary nazývané machteš.[108] Najväčší machteš na svete je Machteš Ramon v Negevskej púšti, ktorý je až 40 km dlhý a 10 km široký.[109]

Extrémne rozdiely
  • Najnižší bod: Mŕtve more −408 metrov[4]
  • Najvyšší bod: hora Hermon na Golanských výšinách 2 814 m n. m.,[110] inak hora Meron 1 208 m n. m.[4]

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Izrael leží na severovýchodnom okraji africkej platne, ktorej okraj tu tvorí zlom Mŕtveho mora, oddeľujúci ju od arabskej platne. Najstaršie horniny arabsko-nubijského štítu vystupujú iba na juhu krajiny pri Ejlate. Tvoria ich prekambrické premenené horniny, do ktorých prenikli mladšie granitoidy, gabrá a andezity. Tieto sú pozostatkom staršieho ostrovného oblúka. Približne od kambria bolo územie krajiny platformnou oblasťou. Väčšina prvohorných hornín nevystupuje na povrch, boli však zistené vrtmi. Väčšinu územia pokrývajú triasovéeocénne usadené horniny. Bližšie k pobrežiu prevládajú karbonáty, smerom k arabskému kontinentu pribúdajú siliciklastické sedimenty[111]. Pri meste Ramla boli vrtom preukázané vyše 6 km hrubé druhohorné sedimenty tvorené hlavne vápencami, dolomitmi a tenšími medzivrstvami pieskovcov a slieňov. Pri pobreží sú druhohorné horniny prekryté hlavne horninami neogénu, ktoré hrubnú smerom k moru, kde dosahujú hrúbku až 2 km[112]. V oligocéne došlo k otvoreniu Červeného mora, ktoré oddelilo arabskú platňu od africkej platne. V miocéne došlo k rozvetveniu riftu a vzniku zlomu Mŕtveho mora. Zlomová zóna nadväzuje na Východoafrickú priekopovú prepadlinu. Pozdĺž zlomu Mŕtveho mora sa neskôr arabská platňa posunula na sever o viac než 100 km.[113] Zlom vytvára v niektorých svojich segmentoch mechanizmom pull-apart výrazné depresie ako napríklad Mŕtve more, ktorého klesajúca hladina v úrovni okolo 400 m pod úrovňou mora tvorí najnižšie miesto na povrchu Zeme; alebo Tiberiadske jazero, ktoré je asi 200 m pod úrovňou mora.

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

Teplota vzduchu v Izraeli kolíše, a to hlavne počas zimy. V horských oblastiach prevláda chladné a veterné podnebie, často sprevádzané snežením. Vrchol vrchu Hermon má po väčšinu roka snehovú pokrývku a každoročne obyčajne sneží aj v Jeruzaleme.[114] Pobrežné mesta ako Tel Aviv a Haifa majú chladné, daždivé zimy a dlhé a teplé leta − tj. stredozemné podnebie. V dedine Tirat Cvi v severnej časti Jordánskeho údolia bola zaznamenaná najvyššia teplota v celej Ázii (53,7 °C).[115] Medzi májom a septembrom je v Izraeli dážď vzácnosťou.[116][117] Kvôli malému množstvu vodných zdrojov sa izraelskí vedci zameriavajú aj na vývoj technológií minimalizujúcich spotrebu vody. Jedným z ich vynálezov je kvapková závlaha, ktorá umožňuje pestovateľom úsporne dávkovať vodu každej rastline zvlášť.[118] Izraelčania využívajú priaznivých geografických podmienok pre výrobu solárnej energie, v jej produkcii na osobu sú na prvom mieste na svete.[119]

Vláda a politika[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Politický systém Izraela
Kneset − izraelský parlament

Izrael je parlamentná reprezentatívno-demokratická republika s pluralitným politickým systémom a so všeobecným rovným volebným právom.[120] Hlavou štátu je prezident, ktorý je volený parlamentom na 5 rokov. Výkonná moc je v rukách vlády, na ktorej čele stojí premiér.[120] Premiérom sa môže stáť iba člen parlamentu, ktorý získa potrebnú väčšinu hlasov − obvykle to býva predseda najsilnejšej politickej strany. Zákonodárnym orgánom je jednokomorový parlament Kneset tvorený 120 poslancami. Tí sú volení na základe pomerného volebného systému na štvorročné volebné obdobie.[121] Pokiaľ však parlament odvolá premiéra alebo vláde nevysloví dôveru, je Kneset rozpustený predčasne. Izrael nemá písanú ústavu a jeho politický systém je ukotvený v jedenástich základných zákonoch. V roku 2003 začal Kneset vypracovávať návrh oficialnej ústavy, založenej na týchto zákonoch.[4][122]

Súdny systém[upraviť | upraviť zdroj]

Izrael má trojstupňový súdny systém. Na najnižšej úrovni sú mestské súdy sídliace vo väčšine miest. Vyššou inštanciou sú dištriktné súdy slúžiace ako odvolávacie súdy a v niektorých prípadoch ako súdy prvej inštancie; nachádzajú sa v piatich zo šiestich izraelských dištriktov (okrem Jeruzalemského dištriktu). Tretí a najvyšší stupeň je Najvyšší súd Štátu Izrael, ktorý sídli v Jeruzaleme a slúži ako odvolávací súd a súd prvej inštancie v závažných prípadoch, keď je spochybnená zákonnosť rozhodnutia a postupov predstaviteľov štátu. Izrael nie je členom Medzinárodného trestného súdu kvôli obave, že by súd mohol byť voči Izraelu nestranný.[123] Izraelský právny systém kombinuje britské zvykové právo, kontinentálne právo a židovské náboženské právo.[4] Je založený na princípe stare decisis (precedens) a na obžalovacom spôsobe riadenia, keď strany sporu predkladajú súdu dôkazné materiály.[124] Svadby a rozvody sú v jurisdikcii židovských, moslimských, drúzskych a kresťanských náboženských súdov.[125]

Izraelský základný zákon Ľudská sloboda a dôstojnosť zaručuje ľudské práva a slobody. Izrael je jediná zem v oblasti Blízkeho východu označená v roku 2007 organizáciou Freedom House za slobodnú v oblasti ľudských a politických práv, zatiaľ čo územie Palestínskej autonómie bolo touto organizáciou hodnotené ako neslobodné.[126] Na rebríčku slobody tlače organizácie Reportéri bez hraníc sa Izrael nachádza na 44. mieste (2007) zo 168 hodnotených zemí, a je tak na najvyššom mieste medzi štátmi juhozápadnej Ázie.[127] V súvislosti s arabsko-izraelským konfliktom kritizujú organizácie Amnesty International[128] a Human Rights Watch[129] porušovanie ľudských práv Izraelom. Porušovanie občianskych slobôd na okupovaných územiach je kritizované aj nevládnou izraelskou organizáciou Be-celem.[130] Od roku 1995 je v Izraeli uzákonený systém štátnej zdravotnej starostlivosti.[131]

Administratívne členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Izrael je rozdelený do šiestich hlavných dištriktov (mechozot, singulár machoz) – Centrálny dištrikt, Haifský dištrikt, Jeruzalemský dištrikt, Severný dištrikt, Južný dištrikt a Telavivský dištrikt. Dištrikty sú ďalej rozdelené do pätnástich subdištriktov (nafot, singulár nafa). Každý subdištrikt sa ďalej delí na prirodzené oblasti, ktorých je celkovo päťdesiat.[132] Na štatistické účely je štát rozdelený na tri metropolitné oblastí: Tel Aviv a Guš Dan (3 150 000 obyvateľov), Haifa (996 000) a Beer Ševa (531 600).[133] Čo do rozlohy aj počtu obyvateľov najväčšie izraelské mesto[134] je Jeruzalem so 732 200 obyvateľmi a rozlohou 126 km². Ďalší v poradí počtu obyvateľov sú Tel Aviv (384 000), Haifa (267 000) a Rišon le-Cion (222 300).[135]

Okupované územia[upraviť | upraviť zdroj]

Bezpečnostná bariéra.

Ako Izraelom okupované územia sa označujú územia Západného brehu Jordánu, Východného Jeruzalema a Golanských výšin, ktoré boli po Šesťdňovej vojne v roku 1967 zabrané Egyptu, Jordánsku a Sýrii. Termín sa používal aj pre Sinajský polostrov, navrátený Egyptu podľa Egyptsko-izraelskej mierovej zmluvy. Na všetkých týchto územiach boli zakladané izraelské osady. Vo Východnom Jeruzaleme a na Golanských výšinách sa uplatňuje izraelské právo; tieto územia boli začlenené do vlastného Izraela a ich občanom bolo ponúknuté izraelské občianstvo. Naopak Západný breh zostáva pod vojenskou správou. Väčšina rokovaní o týchto územiach prebiehala na základe rezolúcie Rady bezpečnosti OSN č. 242, ktorá požaduje stiahnutie Izraela z okupovaných území a ich návrat arabským štátom.

Populácia Západného brehu sa skladá prevažne z palestínskych Arabov, tak pôvodných obyvateľov, ako aj utečencov Vojny za nezávislosť z roku 1948.[136] Od roku 1967 do roku 1993 žili Arabi na týchto územiach pod izraelskou vojenskou správou. Od Dohôd z Osla a Listov o vzájomnom uznaní je väčšina palestínskej populácie a mestá pod správou Palestínskej autonómie, no Izrael nad väčšinou územia stále vykonáva vojenský dohľad. Z dôvodu vzrastajúcich útokov pri Druhej intifáde sa izraelská vláda rozhodla vybudovať okolo Západného brehu múr, tzv. bezpečnostnú bariéru.[137] V roku 2005 stiahol Izrael jednostranne všetkých svojich obyvateľov a vojenské sily z oblasti Pásma Gazy a štyroch osád na Západnom brehu.

Zahraničné vzťahy[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zahraničné vzťahy Izraela

Izrael udržuje diplomatické vzťahy s 161 krajinami a po celom svete má 94 diplomatických zastúpení.[138]Ligy arabských štátov majú s Izraelom plné diplomatické vzťahy iba Egypt a Jordánsko, ktoré s ním podpísali mierové zmluvy v rokoch 1979 a 1994, a Mauritánia, ktorá nadviazala s Izraelom diplomatické vzťahy v roku 1999. Ďalšie dva štáty Ligy arabských štátov – Maroko a Tunisko – ukončili svoje čiastočné diplomatické styky s Izraelom začiatkom Druhej intifády v roku 2000.[139] Od roku 2003, keď minister zahraničných vecí navštívil Maroko, sa izraelsko-marocké vzťahy zlepšujú.[140] Podľa izraelského zákona sú Libanon, Sýria, Saudská Arábia, Irak a Jemen nepriateľské krajiny a občania Izraela ich nesmú navštíviť bez povolenia ministerstva vnútra.[141] Od roku 1995 je Izrael súčasťou Stredomorského dialógu, v ktorom spolupracuje sedem krajín ležiacich okolo Stredozemného mora a Severoatlantickej aliancie (NATO).[142]

Bývalý izraelský premiér Ariel Šaron a americký prezident George W. Bush

Medzi najbližších izraelských spojencov patria Spojené štáty americké, Turecko, Nemecko, Spojené kráľovstvo a India. Spojené štáty boli prvou krajinou, ktorá uznala Izrael, potom ho uznal aj Sovietsky zväz. Vzhľadom na rovnaké politické a náboženské hodnoty pokladajú Spojené štáty Izrael za svojho najbližšieho spojenca v juhozápadnej Ázii.[143] Aj keď Turecko a Izrael nadviazali úplné diplomatické vzťahy až v roku 1991,[144] už od roku 1949 prebiehala medzi oboma krajinami spolupráca. Silné vzťahy Nemecka s Izraelom vychádza z nemeckej snahy odškodniť a napraviť holocaust. Obe krajiny sa podieľajú na vedeckých a vzdelávacích aktivitách a sú silnými ekonomickými a vojenskými partnermi.[145][146] India nadviazala úplné diplomatické vzťahy s Izraelom v roku 1992 a odvtedy s ním udržuje silné vojenské a kultúrne partnerstvo. Spojené kráľovstvo, ktoré má s Izraelom vzťah už z dôb Britského mandátu Palestína,[147] s ním udržiava silné obchodné väzby.[148] Diplomatické vzťahy mal Izrael za dynastie Pahlaví aj s Iránom,[149] počas iránskej revolúcie však Irán uznanie Izraela zrušil.[150]

Vzťahy s Česko-Slovenskom[upraviť | upraviť zdroj]

V dobe predštátnej a v počiatočných rokoch existencie štátu mal Izrael veľmi dobré vzťahy s Česko-Slovenskom, ktoré mu aj cez embargo OSN poskytovalo vojenskú a hospodársku pomoc, v čase Prvej arabsko-izraelskej vojny pre mladý štát životne dôležitú.[151] Po zmene izraelskej politiky Sovietskeho zväzu však Česko-Slovensko začalo naopak podporovať a vyzbrojovať Egypt, a Izrael sa tak stal až do Nežnej revolúcie v roku 1989 nepriateľskou krajinou. Diplomatické vzťahy medzi Izraelom a Česko-Slovenskom boli obnovené až 9. februára 1990.[152]

Obrana a bezpečnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Izraelské bezpečnostné zložky
Izraelský tank Merkava Mk 3

Izraelské obranné sily sa skladajú z pozemných sil, letectva a námorníctva. Vznikli v roku 1948 počas Vojny za nezávislosť transformáciou Hagany a niekoľkých ďalších polovojenských organizácií, ich existencii predchádzalo založenie štátu.[153] Armáda pri svojich operáciach vychádza z informácií vojenskej spravodajskej služby Aman, ktorá spolupracuje so spravodajskou službou Mosad a bezpečnostnou službou Šin Bet. Izraelské obranné sily sa už mnohokrát zúčastnili ozbrojených konfliktov, čo z nej robí jednu z najskúsenejších a najlepšie pripravených armád sveta.[154][155]

IAF F-15I „Ra'am“

Väčšina Izraelčanov je v 18 rokoch povolávaná k povinnej vojenskej službe. Muži slúžia tri roky, ženy dva[156] a vojenskú službu je treba vykonať ešte pred nástupom na vysokú školu. Potom muži robia každoročne niekoľkotýždenné vojenské cvičenie až do svojich zhruba štyridsiatich rokov; toto sa netýka väčšiny žien. Oslobodení od povinnej vojenskej služby sú izraelskí Arabi a charedim, oslobodenie študentov ješiv od povinnej vojenskej služby však naráža v izraelskej spoločnosti na protesty.[157] Alternatívou pre osoby, ktoré získajú oslobodení z rôznych dôvodov, je Šerut Le'umi alebo národná služba, ktorá zahrňuje službu v nemocniciach, školách a iných sociálne prospešných programoch.[158] Izraelská armáda má k roku 2008 celkom 621 500 vojakov, z toho 176 500 aktívnych a 445 000 rezervných vojakov.[159] K roku 2008 má pozemná armáda 133 000 vojakov, námorníctvo 9 500 a letectvo 34 000 vojakov.[159]

Test systému Arrow

Armáda je vybavená vyspelými zbraňovými systémami buď navrhnutými a vyrobenými v Izraeli alebo niektorými zahraničnými produktmi. Významným zahraničným dodávateľom sú hlavne Spojené štáty americké. Predpokladá sa, že v rokoch 2008 – 2017 poskytnú Izraelu vojenskú pomoc vo výške 30 miliárd dolárov.[160] V spolupráci Izraela a USA bol vyvinutý systém protiraketovej obrany Arrow. Izrael rovnako od jomkipurskej vojny v roku 1973 vyvinul vlastnú sieť špionážnych satelitov.[161] Úspech programu špionážnych satelitov Ofek zaradil Izrael medzi sedem krajín sveta, ktoré majú satelitné kapacity a technológie.[162] Izrael tiež vyvinul svoj vlastný bojový tank Merkava, ktorý nebol nikdy predaný do zahraničia. Od svojho založenia vynakladá Izrael na svoju obranu významný podiel hrubého domáceho produktu (HDP). V roku 1984 to napríklad predstavovalo 24 % HDP.[163] V súčasnosti sa výdaje na obranu pohybujú okolo 7,3 % HDP.[4]

Izrael nie je signatárom Zmluvy o nešírení jadrových zbraní a je pravdepodobné, že vlastní jadrové zbrane.[164] Ich vlastníctvo ale nikdy oficiálne nepotvrdil ani nevyvrátil.[165] Izrael údajne v spolupráci s Juhoafrickou republikou previedol v roku 1979 úspešný jadrový test na námornej plošine v severnej časti Antarktídy.[166] Odhady množstva izraelských jadrových hlavíc sa líši, väčšinou sa pohybujú medzi 100 až 200 kusmi,[167] niektoré odhady však hovoria až o 400 hlaviciach.[168] O 400 hlaviciach hovorí aj World Tribune, ktorý sa odvoláva na zdroje z letectva USA.[169]

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ekonomika Izraela
šekel (NIS)

Izrael patrí k najviac ekonomickým a priemyselne rozvinutým krajinám juhozápadnej Ázie. V roku 2007 mal 44. najvyšší hrubý domáci produkt (HDP), 232,7 miliárd dolárov, a 22. najvyšší HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily, 33 299 dolárov. Na indexe ľahkosti podnikania za roky 2006/2007 sa umiestnil na 1. mieste v regióne a na 29. mieste vo svete.[170] V roku 2007 bol prizvaný do Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD),[171] ktorá podporuje spoluprácu medzi štátmi, ktoré dodržujú demokratické princípy a majú ekonomiku slobodného trhu.[172] Aj cez obmedzené prírodné zdroje sa stal Izrael v uplynulých 20 rokoch z veľkej časti sebestačným, a to predovšetkým vďaka intenzívnemu rozvoju poľnohospodárstva a priemyslu v oblasti produkcie potravín; z kľúčových potravinárskych surovín musí dovážať iba obilie a hovädzie mäso. Izrael rovnako výrazne investuje do vedy a výskumu; tieto investície v roku 2007 činili 4,7 % HDP,[173] zatiaľ čo priemer krajín OECD činil 1,7 % HDP a USA dosahujú 2 % HDP.[173] Medzi hlavné odbory sa radí informatika a komunikačná technika, medicínske odbory, biotechnológia a nanotechnológia.[174] Miera nezamestnanosti bola v štvrtom štvrťstoročí roku 2010 celkom 6,6 %.[1]

Oficiálnou izraelskou menou je nový izraelský šekel (NIS, šekel chadaš‎), ktorý platí aj na území Palestínskej autonómie. V obehu je od roku 1985, keď nahradil izraelský šekel, ktorý v roku 1980 nahradil izraelskú líru. Vďaka svojej sile sa stal jednou zo 17 mien obchodovaných na svetových trhoch.[175]

Medzi hlavných obchodných partnerov Izraela patria Spojené štáty americké, Spojené kráľovstvo, štáty Beneluxu, Švajčiarsko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Holandsko.

Priemysel[upraviť | upraviť zdroj]

Laboratóriá IBMHaife

Izraelský priemysel zamestnáva 23,7 % populácie a na HDP sa podieľa 30 %.[4] V roku 2007 priemyselná výroba jednotlivých odborov vzrástla o 5 % až 10 %.[174] Objem dovozu do Izraela v roku 2006 činil 47,8 miliárd dolárov, tvorilo ho predovšetkým obilie, hovädzie mäso, fosílne palivá, suroviny a vojenské vybavenie.[4] Z fosílnych palív Izrael importuje uhlie, zemný plyn a hlavne ropu, ktorú spracováva na poľnohospodárske hnojivá, palivá a farmaceutika. Medzi hlavné exportné komodity patrí ovocie, zelenina, farmaceutika, software, chemikálie, vojenské technológie a diamanty.[4] Objem vývozu v roku 2006 činil 42,86 miliárd dolárov.[4]

Izrael patrí k svetovej špičke v odboru ochrany vody a využitia geotermálnej energie.[176] Jeho úspechy v špičkových technológiách v oblasti softvéru, komunikáciách a prírodných vedách sú porovnateľné so Silicon Valley v USA.[177][178] Svoje prvé zámorské výskumné a vývojové centrá vybudovali v Izraeli spoločnosti Intel[179] a Microsoft,[180] IBM, Cisco Systems a Motorola. V oblasti hi-tech (elektronika, avionika, farmácia, atp.) došlo v roku 2007 až k 20% rastu.

Nerastné bohatstvo Izraela je obmedzené.[174] Ťaží sa draselná, horečnatá a brómová soľ (z Mŕtveho mora), fosfáty a stavebné suroviny (sadra a stavebný kameň).[174] V malej miere sa ťaží medená a železná ruda, ropa a zemný plyn. Prebieha tiež geologický prieskum ložísk zemného plynu v stredomorskom šelfe v blízkosti Aškelonu.[174]

Medzi najvýznamnejšie a najrozvinutejšie odvetvia priemyslu patrí letecký priemysel, komunikačný, softvérový, elektronický, zbrojný, potravinársky, textilný, tabakový a chemický, ďalej spracovanie diamantov, výroba dopravných prostriedkov, elektronika, papierenský a polygrafický priemysel, rafinácia ropy a hutníctvo železa.[181]

Poľnohospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Izrael má vysoko rozvinuté poľnohospodárstvo. To zamestnáva 18,5 % populácie a na HDP sa podieľa 2,4 %.[4] V roku 2007 došlo k približne 10% rastu rastlinnej produkcie.[174] Poľnohospodárska pôda sa získava finančne nákladným zúrodňovaním púšte – zavodňovaním, odsoľovaním a vhodnou druhovou skladbou rastlín. Orná pôda zaberá 15,45 %, pastviny 7 % a lesy 5,3 % rozlohy štátu.[174] Približne 54 % celkovej výmery poľnohospodárskej pôdy je zavlažované a poľnohospodári sa tak podieľajú zhruba 60 % na celkovej izraelskej spotrebe sladkej vody.[174] Väčšina poľnohospodárskej pôdy patrí kibucom,[181] čo sú osady pracujúce na základe kolektívneho vlastníctva výrobných prostriedkov (s výnimkou pôdy). Ďalším typom poľnohospodárskych osád v Izraeli sú mošavy, družstva samostatných sedliakov, ktorí sa združujú iba za účelom predaja úrody alebo nákupu surovín. Množstvo pôvodne poľnohospodárskych podnikov tiež zriadilo pridruženú priemyslovú výrobu.[174]

Mošav Nahalal

Medzi pestované plodiny patrí obilie, citrusové plody, olivy, zemiaky, bavlna, cukrová repa, tabak, vinná réva a rajčiny.[181] Dôležitý je tiež chov dobytka, väčšinu hovädzieho dobytka, tiav, kôz, oviec a ošípaných.[181] Rybolov sa prevádzkuje v Stredozemnom mori, zaujímavosťou je chov teplomilných rýb v púšti, kde sa k ich chovu používa poloslaná voda čerpaná z termálnych vrtov.[182]

Značným problémom je nedostatok vodných zdrojov. Jediným väčším zdrojom je Tiberiadske jazero a rieka Jordán. Pre zavlažovanie technických plodín sa používa tzv. recyklovaná voda (v roku 2006 to bolo 550 miliónov m³).[174] Voda sa získava aj pomocou odsoľovania (400 miliónov m³ v roku 2007).[174] Proti nepriaznivým prírodným podmienkam sa Izrael snaží využívať moderné technológie a inovácie. Používajú sa napríklad biotechnológie, tkanivové kultúry či kvapková závlaha.[174]

Na základe základného zákona je vlastníkom pôdy štát (zhruba 93 %) a jej predaj je možný iba výnimočne, obvykle štát pôdu prenajíma, spravidla na 49 rokov.[174]

Cestovný ruch[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Cestovný ruch v Izraeli

Ďalším odvetvím ekonomiky je cestovný ruch, hlavne náboženské pútnictvo. Izrael priťahuje turistov svojím podnebím, plážami, archeologickými a historickými pamätihodnosťami ale aj jedinečnou geografiou. Na cestovný ruch mali značný dopad bezpečnostné problémy, ale v roku 2008 sa už situácia vrátila späť k normálu.[183]

Medzi turistami najčastejšie navštevované miesta patrí:

  • Jeruzalem, hlavné mesto moderného Štátu Izrael. Najposvätnejšie miesto judaizmu a kresťanstva, kde stál Jeruzalemský chrám a v súčasnosti jeho pozostatok tzv. Múr nárekov, mesto, kde Ježiš Kristus učil, bol ukrižovaný a pochovaný. Tretie najsvätejšie miesto islamu, kde sa nachádza Skalný dóm a Mešita al-Aksá.
  • Safed, jedno zo svätých miest judaizmu, v 15. a 16. storočí významné centrum štúdia kabaly.
  • Masada, počas prvej židovskej vojny sa Masada stala posledným miestom odporu židovských povstalcov proti Rimanom.
  • Hebron, druhé najsvätejšie mesto judaizmu. Podľa Tóry je miestom posledného odpočinku patriarchov a pramatiek. Predtým, než sa kráľ Dávid presunul do Jeruzalema, bol Hebron hlavným mestom Izraelského kráľovstva.
  • Tel Aviv, najväčšia metropolitná oblasť, pobrežné mesto, kozmopolitné a finančné centrum.
  • Betlehem, miesto posledného odpočinku Ráchel, rodisko kráľa Dávida a Ježiša Krista.
  • Mŕtve more, najnižšie položené odkryté miesto na zemskom povrchu, najnižšie položené slané jazero a tiež najslanejšie jazero na svete.

Veda a školstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Veda a technológia v Izraeli

Izrael má najvyššiu priemernú dĺžku vzdelávania v juhozápadnej Ázii a spoločne s Japonskom sa umiestňuje na druhom mieste medzi štátmi s najdlhšou priemernou dobou vzdelávania v Ázii (po Južnej Kórei, dáta z roku 2004).[184] Podľa Organizácie Spojených národov má Izrael najväčšiu mieru gramotnosti v celej juhozápadnej Ázii.[185] Zákon o vzdelávaní z roku 1953 rozdeľuje školy v Izraeli do piatich skupín: štátne sekulárne, štátne náboženské, ultraortodoxné, osadnícke a arabské. Najväčšou skupinou sú verejné sekulárne školy, ktoré navštevuje väčšina židovských a nearabských detí. Arabi obvykle posielajú svoje deti do škôl, kde je vyučovacím jazykom arabčina.[186]

Povinná školská dochádzka v Izraeli trvá od 3 do 18 rokov.[187][188] Školy sú rozdelené do troch stupňov − základná škola prvého stupňa (1.−6. trieda), základná škola druhého stupňa (7. – 9. trieda) a stredná škola (10.−12. trieda), ktorá je zakončená maturitnou skúškou bagrut. Tá sa skladá z predmetov: matematika, biblia, hebrejčina, hebrejská a svetová literatúra, angličtina, dejepis a základy spoločenských vied.[189] V arabských, kresťanských a drúzskych školách sú skúšky zo štúdia biblie nahradené skúškami z dedičstva islamu, kresťanstva a Drúzov.[190]

Všetkých osem izraelských univerzít je subvencovaných štátom.[189][191] Najstaršou izraelskou univerzitou je Hebrejská univerzita v Jeruzaleme, ktorá je zároveň domovom Národnej a univerzitnej knižnice, disponujúca najväčšou zbierkou kníh so židovskou tématikou na svete.[192] V roku 2006 sa Hebrejská univerzita umiestnila na 60.[193] a 119.[194] mieste vo dvoch prieskumoch najprestížnejších a najkvalitnejších svetových univerzít. Medzi ďalšie izraelské univerzity patrí Technion - Izraelský technologický inštitút, Weizmannov inštitút vied, Telavivská univerzita, Bar-Ilanova univerzita, Haifská univerzita a Ben Gurionova univerzita v Negeve. Izrael sa radí na tretie miesto na svete v podieli vysokoškolsky vzdelaných obyvateľov (20 % populácie).[195][196] Veľký príliv imigrantov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu v 90. rokoch 20. storočia, z ktorých 40 % malo univerzitné vzdelanie, pomohol podporiť izraelský hi-tech sektor.[195] Štyria izraelskí vedci sú nositeľmi Nobelových cien[197] a Izrael registruje najviac vedeckých článkov na jedného obyvateľa zo všetkých krajín sveta.[198][199] Prvým izraelským kozmonautom sa v roku 2003 stal Ilan Ramon, ktorý slúžil ako palubný špecialista pri osudovom letu STS-107 raketoplánu Columbia.

Demografia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Demografia Izraela

V máji 2011 mal Izrael 7 730 400 obyvateľov.[1] Z toho viac než 300 000 Izraelčanov žilo na Západnom brehu Jordánu.[2][200][201][202] v mestách ako Ma'ale Adumim, Modi'in Illit, Bejtar Illit alebo Ariel a v osadách, ktoré z časti vznikli pred založením Izraela a boli obnovené po Šesťdňovej vojne, ako sú Hebron a Guš Ecion. Na Golanských výšinách žije 18 tisíc osadníkov.[203] V roku 2006 žilo 250 tisíc Izraelčanov vo Východnom Jeruzaleme.[204] Celkový počet izraelských osadníkov je cez 500 tisíc (6,5 % izraelskej populácie). Približne 7800 Izraelčanov žilo v osadách v Pásme Gazy, než boli evakuovaní v súlade s plánom na jednostranné stiahnutie.[205] Približne 68 % izraelských Židov sa narodilo v Izraeli (títo ľudia sa označujú slovom sabra), 22 % sú imigranti z Európy a Ameriky a 10 % sú imigranti z Ázie a Afriky (vrátane Arabského sveta).[206] 70 % izraelskej populácie žije pri pobreží Stredozemného mora.[207]

Dva úradné jazyky sú hebrejčina a arabčina.[4] Hlavným jazykom je hebrejčina a hovorí ňou väčšina populácie. Arabsky hovoria izraelskí Arabi a Židia, ktorí do Izraela imigrovali z arabských krajín. Väčšina Izraelčanov komunikuje aj v angličtine. Kvôli množstvu imigrantov možno na ulici počuť aj mnoho ďalších jazykov. Ľudia z bývalého Sovietskeho zväzu a Etiópie v Izraeli značne rozšírili ruštinu a amharčinu. V rokoch 1990 – 1994 vzrástol podiel prisťahovalcov z bývalého ZSSR na 12 % celkovej izraelskej populácie.[208] Počas 90. rokov nastal významný príliv pracovných síl z Rumunska, Thajska a niektorých krajín Afriky a Južnej Ameriky, ktorý sa odhaduje na 200 tisíc osôb.[209]

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Náboženstvo v Izraeli

Izrael bol založený ako domovina pre židovský ľud a je často označovaný ako Židovský štát. Zákon o návrate zaručuje všetkým Židom, ktorí majú židovských predkov, aj konvertitom právo na získanie izraelského občianstva.[210] Zhruba tri štvrtiny populácie (76,1 %) sú Židia. Asi 40−50 % Židov sa považuje za sekulárnych (hebrejsky חילוני, chiloni; לא דתי, lo dati − neveriaci či חופשי, chofši − voľnomyšlienkári), 30−40 % sa považuje za tradicionalistov (hebr. מסורתי, masorti či דתי, dati − veriaci) a 20 % sa považuje za religióznych (medzi nich patria charedim a ortodoxní Židia).[211]

Moslimovia predstavujú s 16,2 % izraelskej populácie najväčšiu náboženskú menšinu. Izraelskí Arabi, ktorí predstavujú 19 % populácie, k tomuto číslu významne prispievajú, pretože viac než štyri pätiny (82,6 %) z nich sú moslimovia, ďalej je 8,8 % z nich kresťanov a 8,4 % Drúzov.[212] Členov iných náboženských skupín ako budhistov a hinduistov je len málo.[213]

Jeruzalem má vďaka Múru nárekov, Chrámovej hore, mešite al-Aksá a bazilike Svätého hrobu zvláštne miesto v srdciach Židov, moslimov a kresťanov. Ďalšie dôležité náboženské miesta sa nachádzajú na Západnom brehu, medzi ne patrí napríklad miesto narodenia Ježiša a Ráchelin hrobBetleheme či Jaskyňa patriarchovHebrone. Ústredným miestom viery Bahá'í je Haifa a jej zakladateľ Bahá'u'lláh je pochovaný v Akko.

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Týždeň hebrejskej knihy 2005 v Jeruzaleme

Izrael má vďaka rozmanitosti svojej populácie nesmierne bohatú kultúru. Všetci prisťahovalci si so sebou do Izraela priniesli svoje kultúrne a náboženské zvyky a obdobne ako Spojené štáty americké sa aj Izrael stal akýmsi taviacim kotlíkom zvykov a vier.[214] Izrael je jedinou krajinou na svete, v ktorom sa život a udalosti odvíjajú podľa židovského kalendára. Práca a prázdniny na školách sa riadia podľa židovských sviatkov a šabat je oficiálnym dňom odpočinku.[215] Na izraelskú kultúru mala vplyv aj početná arabská menšina, a to hlavne v oblastiach architektúry,[216] hudby[217] alebo kulinárstva.[218]

Izraelská literatúra je písaná prevažne hebrejsky a jedná sa predovšetkým o poéziu a prózu. Obrovské množstvo hebrejských kníh možno prečítať na vrub renesanciou hebrejského jazyka v polovici 19. storočia. Malá časť literatúry je však publikovaná aj napríklad v arabčine alebo angličtine. Zo zákona je dané, že dva výtlačky všetkých kníh vydaných v Izraeli musia byť uložené do Národnej a univerzitnej knižnice pri Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. V roku 2001 bol zákon doplnený o audio a video nahrávky a iné typy netlačených médií.[219] K roku 2006 bolo 85 % z kníh ukladaných do knižnice v hebrejčine.[220] Každoročne sa v júni koná festival Týždeň hebrejskej knihy. Súčasťou festivalu je veľtrh kníh, autorské čítanie a prezentácie izraelských autorov, je tu tiež udeľované najprestížnejšie izraelské literárne ocenenie − Sapirova cena.

Galilejské múzeum

Izraelská hudba tiež odráža rozmanitosť izraelskej kultúry, je ovplyvnená hudobnými štýlmi z celého sveta, nech už jemenskou hudbou, chasidskými melódiami, klezmerom, arabskou či gréckou hudbou, jazzom, popom alebo rockom.[221] Medzi svetovo uznávané telesá patrí Izraelská filharmónia, ktorá bola založená v roku 1936, a ktorá má každoročne viac než dvesto predstavení.[222] Izrael je rovnako rodiskom mnoho hudobníkov − celosvetovo známy sú napríklad Jicchak Perlman a Pinchas Zukerman. Izrael sa takmer každoročne od roku 1973 zúčastňuje súťaže Veľkej ceny Eurovízie, ktorú už trikrát vyhral a dvakrát usporadúval.[223]Ejlate sa od roku 1987 koná každoročný letný Red Sea Jazz Festival.[224]

Ako pokračovateľ divadelných tradícií východoeurópskeho jidiš divadla má Izrael živú a činorodú divadelnú scénu. Najstaršou divadelnou spoločnosťou a národným divadlom je divadlo ha-Bima v Tel Avive, založené roku 1918.[225]

V Izraeli sa nachádza množstvo múzeí; medzi najvýznamnejšie patrí Izraelské múzeum v Jeruzaleme a v Svätyne knihy, kde sú umiestnené Zvitky od Mŕtveho mora. Nachádzajú sa tu rozsiahle zbierky židovského a európskeho umenia. Významný je pamätník obetiam a hrdinom holokaustu Jad Vašem, najväčší a najobsiahlejší archív dokumentov o holokauste na svete.[226] V kampuse Telavivskej univerzity sa nachádza múzeum diaspory Bejt ha-Tfucot.[227] Mimo hlavných múzeí vo veľkých mestách existuje tiež mnoho menších múzeí s kvalitnými umeleckými zbierkami v menších mestách a kibucoch. Krajina oplýva množstvom archeologických nálezísk a vykopávok, archeológia v Izraeli predstavuje významnú disciplínu a mnohé jej objavy sa stávajú cieľom turistických výprav.

Šport[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Šport v Izraeli
Otvárací ceremoniál 17. Makabejských hier v roku 2005

Šport a fyzické cvičenia neboli po dlhú dobu v rámci židovskej kultúry dôležité. Na atletické schopnosti, ktoré boli oceňované starovekými Grékmi, sa Židia dívali skrz prsty, pretože boli chápané ako nevítaný dopad helénistickej kultúry. Už stredoveký rabín a lekár Maimonides však zdôrazňoval dôležitosť fyzických aktivít a udržovanie sa v kondícii. Jeho názor bol oživený v 19. storočí Maxom Nordauom a počiatkom 20. storočia vrchným palestínskym rabínom Abrahamom Issacom Kookom, ktorý tvrdil, že: „telo slúži duši, a iba zdravé telo môže zaručiť zdravú dušu.“[228]

Od 30. rokov 20. storočia sa v Izraeli každé štyri roky konajú Makabejské hry, ktoré sú pre miestnych atlétov udalosťou zrovnávajúcou sa s Olympijskými hrami. Medzi divácky najpopulárnejšie športy patrí futbal a basketbal.[229] Basketbalový klub Makabi Tel Aviv päťkrát vyhral majstrovstvá Európy v basketbale klubov.[230] Beerševa sa stala medzinárodným šachovým centrom, kde žije mnoho šachových majstrov z krajín bývalého ZSSR. V roku 2005 sa tu konali majstrovstvá sveta družstiev v šachu[231] a tunajší veľmajster Boris Gelfand sa umiestnil na druhom mieste v Majstrovstvách sveta jednotlivcov v šachu 2007.[232] Izrael získal celkom sedem olympijských medailí, vrátane zlatej medaile z LOH v Aténach v disciplíne windsurfing.[233]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Main Indicators [online]. Israel Central Bureau of Statistics, 2011-05-11. Dostupné online. (anglicky)
  2. Izrael má 7,2 miliónov obyvateľov [online]. Eretz, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online.
  3. Country Report - Israel [online]. Freedom House, [cit. 2008-05-01]. Dostupné online. (anglicky)
  4. a b c d e f g h i j k l m The World Factbook - Israel [online]. Central Intelligence Agency (CIA), [cit. 2008-04-27]. Dostupné online. (anglicky)
  5. a b GILBERT, Martin. Izrael: Dějiny [online]. Praha : BB Art. S. 57. ISBN 80-7257-740-9. [Ďalej len: Izrael: Dějiny.]
  6. Izrael: Dějiny. str. 162.
  7. Rankings [online]. Global Peace Index, [cit. 2008-05-01]. Dostupné online. (anglicky)
  8. Global Survey 2006: Middle East Progress Amid Global Gains in Freedom [online]. Freedom House, [cit. 2008-05-01]. Dostupné online. (anglicky)
  9. Gross domestic product 2010 [PDF]. Svetová banka, [cit. 2011-07-19]. Dostupné online. (anglicky)
  10. Human Development Report 2006 [online]. United Nations Development Programme, [cit. 2008-05-01]. Dostupné online. (anglicky)
  11. Worldwide Press Freedom Index 2007 [online]. Reporters Without Borders, [cit. 2008-05-01]. Dostupné online. (anglicky)
  12. Global Competitiveness Report 2006-2007 [online]. World Economic Forum, [cit. 2008-05-01]. Dostupné online. (anglicky)
  13. Gn 32,29 (Kral, [1])
  14. HAMILTON, Victor P. The Book of Genesis [online]. Wm. B. Eerdmans Publishing Company. S. 334. Dostupné online. ISBN 0802823092. (anglicky)
  15. FINKELSTEIN, Israel; SILBERMAN, Neil Asher. Objevování Bible - Svatá Písma Izraele ve světle současné archeologie [online]. Praha : Vyšehrad. S. 26. ISBN 978-80-7021-869-3. [ďalej iba Objevování Bible].
  16. BROŽ, Ivan. Arabsko-izraelské války [online]. Praha : Epocha. S. 37. ISBN 80-86328-91-0. [ďalej iba: Arabsko-izraelské války.]
  17. On the Move [online]. TIME Magazine, [cit. 2008-04-27]. Dostupné online. (anglicky)
  18. BIČ, Miloš. Stopami dávných věků. Mezi Nilem a Tigridem [online]. 1. vyd. Praha : Vyšehrad. S. 24-39.
  19. Objevování Bible. S. 148n.
  20. Dt 30,5 (Kral, ČEP)
  21. Neh 1,9 (Kral, ČEP)
  22. a b CHAPMAN, Colin. Čí je Země zaslíbená - Pokračující krize mezi Izraelem a Palestinci [online]. Praha : Volvox Globator. S. 26-27. ISBN 80-7207-507-1.
  23. SCHÄFER, Peter. Dějiny židů v antice od Alexandra Velikého po arabskou nadvládu [online]. 1. vyd. Praha : Vyšehrad. S. 140-154. Ďalej iba Schäfer (2003). ISBN 80-7021-633-6.
  24. Iz 2,3 (Kral, ČEP)
  25. Ž 137,5-6 (Kral, ČEP)
  26. Sidur pro všední dny a šabat − Večerní modlitba na všední den [PDF]. Karaité − Bnej Mikra, [cit. 2008-09-04]. Dostupné online.
  27. GILBERT, Martin. The Routledge Atlas Of The Arab-Israeli Conflict [online]. Routledge. S. 2. ISBN 0415359007. (anglicky) [ďalej iba: The Routledge Atlas Of The Arab-Israeli Conflict.]
  28. AUSUBEL, Natan. The Book of Jewish Knowledge [online]. New York : Crown Publisher. S. 142-144. ISBN 051709746X. (anglicky)
  29. SACHAR, Howard M. Dějiny Státu Izrael [online]. Praha : Regia. S. 21. ISBN 80-902484-4-6. [ďalej iba: SACHAR, Howard, M. Dějiny Státu Izrael.]
  30. SACHAR, Howard M. Dějiny Státu Izrael. S. 45.
  31. Izrael: Dějiny. S. 28.
  32. Izrael: Dějiny. S. 31.
  33. ČEJKA, Marek. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu [online]. 2. vyd. Praha : Barrister & Principal. S. 36. ISBN 978-80-87029-16-9. [ďalej iba: Izrael a Palestina – Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu.]
  34. SCHARFSTEIN, Sol. Understanding Jewish History [online]. KTAV Publishing House. S. 269. ISBN 0881255459. (anglicky)
  35. Izrael: Dějiny. S. 50.
  36. SCHNEIDER, Ludwig. Jeruzalém: ohnisko dění [online]. Ostrava : A-alef. S. 68. ISBN 80-85237-71-7. [ďalej iba: Jeruzalém: ohnisko dění.]
  37. Izrael: Dějiny. S. 58
  38. TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael [online]. 1. vyd. Pardubice : Kora. S. 59. ISBN 80-901092-0-9. [ďalej iba: TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael.]
  39. SACHAR, Howard M. Dějiny Státu Izrael. S. 131.
  40. TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. S. 61.
  41. TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. S. 64.
  42. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 50.
  43. The Population of Palestine Prior to 1948 [online]. MidEastWeb, [cit. 2008-05-16]. Dostupné online. (anglicky)
  44. a b Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 58.
  45. Izrael: Dějiny. S. 113.
  46. a b Izrael: Dějiny. S. 130.
  47. Čí je Země zaslíbená - Pokračující krize mezi Izraelem a Palestinci. s. 28
  48. Izrael: Dějiny. S. 152.
  49. a b TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. S. 83.
  50. Židovská historie: Britské mandátní území Palestina – Plán OSN na rozdělení Palestiny 1947 [online]. Eretz, [cit. 2008-05-16]. Dostupné online.
  51. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 78.
  52. TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. S. 103.
  53. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 83.
  54. General Progress Report and Supplementary Report of the United Nations Conciliation Commission for Palestine, Covering the Period from 11 December 1949 to 23 October 1950 [online]. The United Nations Conciliation Commission, [cit. 2008-05-16]. Dostupné online. (anglicky)
  55. TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. S. 109.
  56. Population, by Religion and Population Group [online]. Izraelský centrální statistický úřad, [cit. 2008-05-16]. Dostupné online. (anglicky)
  57. TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. s. 134 – 136.
  58. Izrael: Dějiny. s. 324.
  59. TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. s. 138.
  60. a b Izrael: Dějiny. S. 334-335.
  61. Izrael: Dějiny. S. 349.
  62. SACHAR, Howard M. Dějiny Státu Izrael. S. 469.
  63. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 105. (Potvrdenie vypustenia časti Palestínskej národnej charty, v ktorej bolo popierané právo Izraela na existenciu, Palestínska národná rada schválila na nátlak vtedajšieho izraelského premiéra Benjamina Netanjahua 14.12. 1998 v Gaze za prítomnosti amerického prezidenta Billa Clintona.)
  64. TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. S. 146.
  65. Arabsko-izraelské války. S. 186.
  66. Izrael: Dějiny. S. 413.
  67. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 111.
  68. Arabsko-izraelské války. S. 318.
  69. Izrael: Dějiny. S. 467-469.
  70. BLACK, Ian; MORRIS, Benny. Mossad, izraelské tajné války [online]. Praha : Jota. S. 381-382. ISBN 80-7217-392-8.
  71. TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. S. 172-173.
  72. TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. S. 186.
  73. TERNER, Erich. Dějiny státu Izrael. S. 188.
  74. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 160.
  75. Izrael: Dějiny. S. 512.
  76. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 179.
  77. a b Izrael: Dějiny. S. 534.
  78. Izrael: Dějiny. S. 535.
  79. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 187-189.
  80. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 193.
  81. a b c Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 195-196.
  82. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 190.
  83. a b Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 205.
  84. a b c Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 209-210.
  85. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 216.
  86. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 243-246.
  87. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 239-240.
  88. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. S. 310-311.
  89. Průzkum: Olmert, Perec, Haluc mají odejít z funkcí [online]. Eretz, [cit. 2008-03-24]. Dostupné online.
  90. Rozsáhlé průzkumy veřejného mínění: Čas na změnu! [online]. Eretz, [cit. 2008-03-24]. Dostupné online.
  91. ČERNÝ, Adam. Izrael předložil důkaz, že v Sýrii zničil reaktor [online]. Hospodářské noviny, [cit. 2009-04-22]. Dostupné online.
  92. WALKER, Peter. Syria and Israel officially confirm peace talks [online]. The Guardian, 2008-05-21, [cit. 2009-04-22]. Dostupné online. (anglicky)
  93. KERSHNER, Isabel. Israel Agrees to Truce with Hamas on Gaza [online]. The New York Times, 2008-06-18, [cit. 2010-09-25]. Dostupné online. (anglicky)
  94. BRONNER, Ethan. Gaza Truce May Be Revived by Necessity [online]. The New York Times, 2008-12-19, [cit. 2010-09-25]. Dostupné online. (anglicky)
  95. Rockets fired after Gaza clashes [online]. BBC, 2008-11-05, [cit. 2010-09-25]. Dostupné online. (anglicky)
  96. Hamas militants step up rocket attacks on Israel [online]. The Times, 2008-11-15, [cit. 2010-09-25]. Dostupné online. (anglicky)
  97. SOFER, Roni. Israel in favor of extending Gaza lull [online]. Ynetnews, 2008-12-13, [cit. 2010-09-25]. Dostupné online. (anglicky)
  98. Gaza-Israel truce in jeopardy [online]. Al-Džazíra, 2008-12-15, [cit. 2010-09-25]. Dostupné online. (anglicky)
  99. HIDER, James. Hamas says it will not renew ceasefire [online]. The Times, 2008-12-19, [cit. 2010-09-25]. Dostupné online. (anglicky)
  100. Olmert Delivers 'Last Minute' Warning to Gaza [online]. FOX News, 2008-12-25, [cit. 2010-09-25]. Dostupné online. (anglicky)
  101. Izrael zasypává raketami Gazu. Zahynulo přes 200 lidí [online]. Aktuálně.cz, [cit. 2009-04-22]. Dostupné online.
  102. Israeli troops enter Gaza Strip [online]. BBC, 2009-1-8, [cit. 2009-04-22]. Dostupné online. (anglicky)
  103. BARAK, Ravid. IDF begins Gaza troop withdrawal, hours after ending 3-week offensive [online]. Haaretz, [cit. 2009-04-22]. Dostupné online. (anglicky)
  104. AZOULAJ, Juval. Two IDF soldiers, civilian lightly hurt as Gaza mortars hit Negev [online]. Haaretz, [cit. 2009-04-22]. Dostupné online. (anglicky)
  105. Statistical Abstract of Israel - Area of Districts, Sub-Districts, Natural Regions and Lakes [online]. Izraelský centrální statistický úřad, [cit. 2008-04-27]. Dostupné online. (anglicky)
  106. Country Studies - Israel (geography) [online]. The Library of Congress, [cit. 2008-04-27]. Dostupné online. (anglicky)
  107. The Living Dead Sea [online]. Israel Ministry of Foreign Affairs, [cit. 2008-04-27]. Dostupné online. (anglicky)
  108. Makhteshim Country [online]. UNESCO, [cit. 2008-04-27]. Dostupné online. (anglicky)
  109. Ramon R&D Center [online]. Ben Gurionova univerzita v Negevu, [cit. 2008-04-27]. Dostupné online. (anglicky)
  110. Mt. Hermon [online]. Haaretz, [cit. 2008-09-01]. Dostupné online. (anglicky)
  111. Vass, D., 1998, Základné črty geológie Izraela a transformný zlom Mŕtveho mora. Mineralia Slovaca, 30, 2, s. 167-172
  112. Ginzburg, A., Folkman, Y., 1981, Geophysical Investigation of Crystalline Basement Between Dead Sea Rift and Mediterranean Sea. AAPG Bulletin, 65, 3, s. 490-500
  113. Frostick, L., 2005, Rift Valley. in Selley, R.C., Cocks, L.R.M., Plimer, I.R. (Editors), Encyclopedia of Geology. Volume 1. Elsevier, Amsterdam s. 26-34
  114. GOLDREICH, Yair. The Climate of Israel: Observation, Research and Application [online]. Springer. S. 85. ISBN 030647445X. (anglicky)
  115. WATZMAN, Haim. Left for dead [online]. New Scientist Environment, [cit. 2008-09-04]. Dostupné online. (anglicky)
  116. Average Weather for Tel Aviv-Yafo [online]. The Weather Channel, [cit. 2008-04-27]. Dostupné online. (anglicky)
  117. Average Weather for Jerusalem [online]. The Weather Channel, [cit. 2008-04-27]. Dostupné online. (anglicky)
  118. SITTON, Dov. Development of Limited Water Resources- Historical and Technological Aspects [online]. Israeli Ministry of Foreign Affairs, [cit. 2008-04-27]. Dostupné online. (anglicky)
  119. GROSSMAN, Gershon; AYALON, Ofira; BARON, Yifaat. Solar energy for the production of heat [online]. Samuel Neaman Institute, [cit. 2008-04-27]. Dostupné online. (anglicky)
  120. a b The World Factbook - Field Listing - Executive Branch [online]. Central Intelligence Agency (CIA), [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  121. The Electoral System in Israel [online]. Kneset, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  122. MAZIE, Steven. Israel's Higher Law: Religion and Liberal Democracy in the Jewish State [online]. Lexington Books. S. 34. ISBN 0739114859. (anglicky)
  123. Israel and the International Criminal Court [online]. Israeli Ministry of Foreign Affairs, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  124. The Judiciary: The Court System [online]. Israeli Ministry of Foreign Affairs, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  125. The State - Judiciary - The Court System [online]. Israeli Ministry of Foreign Affairs, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  126. Press Freedom Rankings by Region 2007 [online]. Freedom House, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  127. Worldwide Press Freedom Index 2006 [online]. Reportéři bez hranic, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  128. Amnesty International Report 2006 - Israel and the Occupied Territories [online]. Amnesty International, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  129. Israel/Palestinian Authority [online]. Human Rights Watch, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  130. Land Grab: Israel's Settlement Policy in the West Bank [online]. B'Tselem, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  131. Public Health in Israel [online]. Jewish Virtual Library, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  132. Introduction to the Tables: Geophysical Characteristics [online]. Izraelský centrálny štatistický úrad, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  133. Localities, Population, and Density [PDF]. Izraelský centrálny štatistický úrad, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  134. Press Release: Jerusalem Day [PDF]. Izraelský centrálny štatistický úrad, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  135. Population of Localities numbering above 1,000 residents and other rural population on 31/12/2006 [PDF]. Izraelský centrálny štatistický úrad, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  136. UNRWA in Figures: Figures as of 31 December 2004 [online]. Organizácia Spojených národov, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  137. Israel’s Security Fence - Questions and Answers [online]. Štát Izrael, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  138. Israel's Diplomatic Missions Abroad: Status of Relations [online]. Israeli Ministry of Foreign Affairs, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  139. Israel Among the Nations: Middle East - North Africa [online]. Israeli Ministry of Foreign Affairs, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  140. Israel sees Morocco as mediator [online]. BBC, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  141. Initial Periodic Report of the State of Israel Concerning the Implementation of the Convention of the Rights of the Child (CRC) [PDF]. Israel Ministry of Justice, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  142. Week of 8-14 March 2000 [online]. Severoatlantická aliancia, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  143. MIGDALOVITZ, David. Israel: Background and Relations with the United States [PDF]. Congressional Research Service, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  144. ABADI, Jacob. Israel's Quest for Recognition and Acceptance in Asia [online]. Routledge. S. 3. ISBN 0714655767. (anglicky) [Ďalej len: Israel's Quest for Recognition and Acceptance in Asia.]
  145. Background Papers - Germany and Israel [online]. German Embassy, Washington, D.C., [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  146. BOYES, Roger. Israel welcomes new Germany to a celebration of its 60th birthday [online]. Times Online, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  147. Background papers - UK and Israel [online]. UK Foreign and Commonwealth Office, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  148. KUMAR, Dinesh. India and Israel: Dawn of a New Era [online]. Jerusalem Institute for Western Defense, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  149. Israel's Quest for Recognition and Acceptance in Asia. S. 37-9, 47.
  150. Israel's Quest for Recognition and Acceptance in Asia. S. 47-9.
  151. Létat jsme se učili v Olomouci [online]. Lidovky.cz, [cit. 2008-07-23]. Dostupné online.
  152. ČEJKA, Marek. Dějiny moderního Izraele [online]. Praha : Grada Publishing. S. 211. ISBN 978-80-247-2910-7.
  153. Historie: 1948 [online]. Izraelské obranné síly, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  154. The State: Israel Defense Forces (IDF) [online]. Israel Ministry of Foreign Affairs, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  155. Israel Defense Forces [online]. GlobalSecurity.org, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  156. The Israel Defense Forces [online]. Israel Ministry of Foreign Affairs, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  157. SHTRASLER, Nehemia. Cool law, for wrong population [online]. Haaretz, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  158. Sherut Leumi (National Service) [online]. Nefesh B'Nefesh, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  159. a b Israel [PDF]. The Institute for National Security Studies (INSS), [cit. 2008-09-06]. Dostupné online. (anglicky)
  160. ERLANGER, Steven. Israel to Get $30 Billion in Military Aid From U.S. [online]. The New York Times, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  161. KATZ, Yaakov. Arrow can fully protect against Iran [online]. The Jerusalem Post, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  162. ZORN, E. L. Israel's Quest for Satellite Intelligence [online]. Central Intelligence Agency (CIA), [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  163. SEITZ, Charmaine. Israel’s Defense Budget: The Business Side of War [online]. The Jerusalem Fund, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  164. Strategic Israel: Israel's Secret Arsenal [online]. MSNBC, [cit. 2008-05-08]. Dostupné online.
  165. Globální jaderné síly [online]. BBC, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online.
  166. Izrael v roce 1979 odpálil atomovku [online]. Aktuálně.cz, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online.
  167. Jimmy Carter: Izrael má 150 jaderných zbraní [online]. Britské listy, [cit. 2008-05-27]. Dostupné online.
  168. Jaderné mocnosti? Legální i samozvané [online]. Aktuálně.cz, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online.
  169. U.S. Air Force: Israel has 400 nukes, building naval force [online]. World Tribune, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  170. Economy Rankings - Middle East & North Africa [online]. The World Bank Group, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  171. Israel invited to join the OECD [online]. Ynet News, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  172. About [online]. Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  173. a b Izrael má mezi státy OECD nejvyšší investice do vývoje a výzkumu [online]. Eretz, [cit. 2008-08-28]. Dostupné online.
  174. a b c d e f g h i j k l m Izrael: Ekonomická charakteristika země [online]. BusinessInfo.cz, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online.
  175. Izraelský šekel se stane celosvětově konvertibilním [online]. Eretz, [cit. 2008-08-01]. Dostupné online.
  176. GINSBURG, Mitch. A Hotter Holy Land [online]. The Jerusalem Report, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  177. Israel keen on IT tie-ups [online]. The Hindu Business Line, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  178. Israel: Punching above its weight [online]. The Economist, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  179. KRAWITZ, Avi. Intel to expand Jerusalem R&D [online]. The Jerusalem Post, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  180. Israel R&D Center: Leadership Team [online]. Microsoft, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  181. a b c d TADEUSZE, Moľdava a kolektiv. Státy světa [online]. Havlíčkův Brod : Fragment. S. 149. ISBN 80-7200-669-X.
  182. Izraelci loví ryby v poušti. Vynáší to [online]. Aktuálně.cz, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online.
  183. BURSTEIN, Nathan. Tourist visits above pre-war level [online]. The Jerusalem Post, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  184. Global Education Digest 2004 - Comparing Education Statistics Across the World [PDF]. UNESCO, [cit. 2008-05-15]. Dostupné online. (anglicky)
  185. Human Development Report 2005 - Human Development Indicators [PDF]. Organizace spojených národů, [cit. 2008-05-15]. Dostupné online. (anglicky)
  186. Israeli Schools: Religious and Secular Problems [online]. Education Resources Informational Center, [cit. 2008-05-15]. Dostupné online. (anglicky)
  187. KASHTI, Or; SHAHAR, Ilan. Knesset raises school dropout age to 18 [online]. Haaretz, [cit. 2008-05-15]. Dostupné online. (anglicky)
  188. Summary of the Principal Laws Related to Education [online]. Israel Ministry of Foreign Affairs, [cit. 2008-05-15]. Dostupné online. (anglicky)
  189. a b Education [PDF]. Israel Ministry of Immigrant Absorption, [cit. 2008-05-15]. Dostupné online. (anglicky)
  190. The Israeli Matriculation Certificate [online]. United States-Israel Educational Foundation via the University of Szeged University, [cit. 2008-05-15]. Dostupné online. (anglicky)
  191. Higher Education in Israel [online]. Embassy of Israel in Washington, DC, [cit. 2008-05-15]. Dostupné online. (anglicky)
  192. About the Library [online]. Jewish National and University Library, [cit. 2008-05-15]. Dostupné online. (anglicky)
  193. Top 500 World Universities (1-100) [online]. Schanghai Jiao Tong University, [cit. 2008-05-15]. Dostupné online. (anglicky)
  194. The World's Top 200 Universities [online]. Times Higher Education, [cit. 2008-05-15]. Dostupné online. (anglicky)
  195. a b Top Ten Reasons to Invest in Israel [online]. Israeli Consulate, New York City, [cit. 2008-05-15]. Dostupné online. (anglicky)
  196. Information Technology Landscape in Nations Around the World - Israel: IT Workforce [online]. American University, [cit. 2008-05-15]. Dostupné online. (anglicky)
  197. Israeli professor shares Nobel Prize in Economics for 200 [online]. Israel Ministry of Foreign Affairs, [cit. 2008-05-15]. Dostupné online. (anglicky)
  198. HEYLIN, Michael. Chemical & Engineering News - Globalization Of Science Rolls On [online]. American Chemical Society, [cit. 2008-05-15]. Dostupné online. (anglicky)
  199. GORDON, Evelyn. Kicking the global oil habit [online]. The Jerusalem Post, [cit. 2008-05-15]. Dostupné online. (anglicky)
  200. LAZAROFF, Tovah. Report: 12,400 new settlers in 2006 [online]. The Jerusalem Post, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  201. Settlement Information - Settlements in the West Bank [online]. Foundation for Middle East Peace, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  202. Settlement Information - Israeli Settler Population 1972-2006 [online]. Foundation for Middle East Peace, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  203. Settlement Information - Settlements in the Golan Heights [online]. Foundation for Middle East Peace, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  204. Settlement Information - Settlements in East Jerusalem [online]. Foundation for Middle East Peace, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  205. Settlement Information - Settlements in the Gaza Strip [online]. Foundation for Middle East Peace, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  206. Jews and others, by origin, continent of birth and period of immigration [PDF]. Izraelský centrálny štatistický úrad, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  207. Military-Strategic Aspects of West Bank Topography for Israel's Defense [online]. Defensible Borders for a Lasting Peace, [cit. 2008-09-04]. Dostupné online. (anglicky)
  208. FRIEDBERG, Rachel M.. The Impact of Mass Migration on the Israeli Labor Market [online]. . Dostupné online.
  209. KEMP, Adriana. Labour migration and racialisation: labour market mechanisms and labour migration control policies in Israel [online]. . S. 267-292.
  210. Zákon o návratu [online]. Kneset, [cit. 2008-04-30]. Dostupné online. (anglicky)
  211. ČEJKA, Marek. Judaismus, politika a Stát Izrael [online]. 1. vyd. Brno : Mezinárodní politologický ústav Masarykovy univerzity. S. 56-57. ISBN 80-210-3007-0.
  212. Population, by religion and population group [PDF]. Izraelský centrálny štatistický úrad, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  213. National Population Estimates [PDF]. Izraelský centrálny štatistický úrad, [cit. 2008-04-29]. Dostupné online. (anglicky)
  214. Immigration and Social and Cultural Diversity Among the Jewish Population [online]. International Youth Foundation, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)
  215. Jewish Festivals and Days of Remembrance in Israel [online]. Israel Ministry of Foreign Affairs, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)
  216. RAN, Ami. Encounters: The Vernacular Paradox of Israeli Architecture [online]. Israel Ministry of Foreign Affairs, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)
  217. BRINN, David. Israeli, Palestinian and Jordanian DJs create bridge for peace [online]. Israel21c, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)
  218. DOLEV, Yael. Some Thoughts About Israeli Cuisine [online]. University of Michigan, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)
  219. Depositing Books to The Jewish National & University Library [online]. Jewish National and University Library, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)
  220. Israeli Book Statistics for 2006 [online]. Jewish National and University Library, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)
  221. World Music - Israel [online]. National Geographic Society, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)
  222. DAVIS, Barry. Israel Philharmonic Orchestra celebrates 70th anniversary [online]. Israel Ministry of Foreign Affairs, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)
  223. Eurovision Song Contest - Israel [online]. Eurovision Broadcasting Union, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)
  224. About us [online]. Red Sea Jazz Festival, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)
  225. התיאטרון הלאומי הבימה [online]. Habima National Theatre, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (hebrejsky)
  226. About Yad Vashem: The Yad Vashem Library [online]. Jad Vašem, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)
  227. Museum Informations [online]. Beth Hatefutsoth, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)
  228. GRIVER, Simon. Sports in Israel [online]. Jewish Virtual Library, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)
  229. TORSTRICK, Rebecca L. Culture and Customs of Israel [online]. Greenwood Press. S. 141. ISBN 0313320918. (anglicky)
  230. BOUSKILA, Daniel. Israel Wins More Than Hoop Crown [online]. The Jewish Journal, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)
  231. World Team Championship in Beer Sheva, Israel [online]. World Chess Federation, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)
  232. LEVY, Marissa. Local grandmaster takes second place at World Chess Championship [online]. The Jerusalem Post, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)
  233. Olympic Medal Winners (under Europe / Israel) [online]. International Olympic Committee, [cit. 2008-05-19]. Dostupné online. (anglicky)

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • BLACK, Ian; MORRIS, Benny. Mossad - izraelské tajné války [online]. Praha : Jota. ISBN 80-7217-392-8.
  • BROŽ, Ivan. Arabsko-izraelské války [online]. Praha : Epocha. ISBN 80-86328-91-0.
  • ČEJKA, Marek. Judaismus, politika a Stát Izrael [online]. 2. vyd. Brno : Masarykova univerzita. ISBN 80-210-3007-0.
  • ČEJKA, Marek. Izrael a Palestina - Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu [online]. 2. vyd. Praha : Barrister & Principal. ISBN 978-80-87029-16-9.
  • GILBERT, Martin. Izrael: Dějiny [online]. Praha : BB Art. ISBN 80-7257-740-9.
  • HERZOG, Chaim. Arabsko-izraelské války [online]. Praha : Lidové noviny. ISBN 978-80-7106-954-6.
  • CHAPMAN, Colin. Čí je Země zaslíbená - Pokračující krize mezi Izraelem a Palestinci [online]. Praha : Volvox Globator. ISBN 80-7207-507-1.
  • IZRAELSKÉ INFORMAČNÉ STREDISKO. Fakta o Izraeli: země a lidé [online]. Jeruzalem : Ahva Press.
  • KRUPP, Michael. Sionismus a Stát Izrael [online]. Praha : Vyšehrad. ISBN 80-7021-265-9.
  • LIETH, Norbert. Židovský stát - od pohoršení k požehnání pro svět [online]. Ostrava : A-Alef. ISBN 80-85237-60-1.
  • POJAR, Miloš. Izrael - stručná historie států [online]. 2. vyd. Praha : Libri. ISBN 978-80-7277-435-7.
  • RUCKER, Laurent. Stalin, Izrael a Židé [online]. Praha : Rybka Publishers. ISBN 80-86182-53-3.
  • SACHAR, Howard, M. Dějiny Státu Izrael [online]. Praha : Regia. ISBN 80-902484-4-6.
  • SCHNEIDER, Ludwig. Jeruzalém - ohnisko dění [online]. Ostrava : A-Alef. ISBN 80-85237-71-7.
  • TERNER, Erich. Dějiny Státu Izrael [online]. Pardubice : Kora. ISBN 80-901092-0-9.
Cestopisy
  • BRŮHA, Jiří; BRŮHOVÁ, Stanislava. Paní, tady jste na Středním východě…! - Izrael, Jordánsko [online]. České Budějovice : Jiří Brůha A+U DESIGN. ISBN 80-238-4552-7.
  • HANUŠ, Jan; HOJKA, Pavel. Izrael, země téměř mystická [online]. Praha : Elim.
  • JAZAIRIOVÁ, Pavla. Izrael a Palestina, Palestina a Izrael [online]. Praha : Radioservis. ISBN 80-86212-05-X.
Sprievodcovia

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Israel na anglickej Wikipédii a Izrael na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).