Konečné riešenie židovskej otázky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Židovské ženy s deťmi deportované z Maďarska po vystúpení z vagónov v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau, leto 1944.

Konečné riešenie židovskej otázky alebo skrátene konečné riešenie (nem. Endlösung der Judenfrage, skrátene Endlösung) bol nemecký nacistický plán na systematickú genocídu európskeho židovstva počas druhej svetovej vojny, ktorý mal byť vyústením holokaustu (Šoa, שואה). Dohodu o konečnom riešení dosiahli vysokí predstavitelia nacistického Nemecka 20. januára 1942 na konferencii vo Wannsee.

V roku 1947 našli Spojenci v jednom z ríšskych ministerstiev kópiu zápiskov zhotovených na konferencii, ktoré sú jediným dôkazom o uskutočnení, priebehu a záveroch konferencie. Stalo sa tak však až po Norimberskom procese, kde teda nemohli byť použité ako dôkaz.

Masové vyvražďovanie Židov začalo začiatkom roku 1942. Zavraždených bolo 6,8 miliónov Židov.[1] Likvidáciu Židov na dobytých východných územiach zahájili masovými popravami jednotky Einsatzgruppen, ktorým padlo za obeť asi 1,5 miliónov[2] židovských obyvateľov Poľska, Ukrajiny (Masaker v Kamjanec-Podiľskyj - jún 1941), pobaltských štátov (hromadné popravy v Kalevi-Liiva v období 1941-1943), ale aj Židov odvezených z Česko-Slovenska a z Maďarska.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. DAWIDOWICZ, Lucy. The War Against the Jews. [s.l.] : Bantam, 1986. ISBN 055334532X. S. 23.
  2. FRANKL, Michal. Počátek masového vraždění [online]. REV. 2011-09-26, [cit. 2012-02-24]. Dostupné online. (česky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]