Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Svetové dedičstvo UNESCO
Auschwitz-Birkenau*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO

AuschwitzCampEntrance.jpg
Vstupná brána do komplexu Birkenau
Štát Poľsko Poľsko
Typ kultúrna pamiatka
Kritériá iv
Identifikačné č. 31
Región** Európa a Severná Amerika
História zápisu
Zápis 1979  (3. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva.
** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau (nem. Konzentrationslager Auschwitz-Birkenau) bol najväčší nemecký vyhladzovací tábor v dobe nacizmu. Bol zriadený roku 1941 asi 3 km od zajateckého tábora Auschwitz I, v dedine Brzezinka (nem. Birkenau, slov. Brezinka) neďaleko poľského mestečka Osvienčim, asi 60 km západne od Krakova. Do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau bolo deportovaných približne 1,3 milióna ľudí. Odhaduje sa, že asi 1,1 milióna z nich tam bolo zavraždených. Asi 900 000 deportovaných hneď po príjazde poslali do plynových komôr alebo zastrelili; zvyšných 200 000 zomrelo na následky chorôb, podvýživy, týrania, lekárskych pokusov alebo neskoršieho splynovania. „Auschwitz“ sa stal symbolom holokaustu, genocídy asi 6 miliónov európskych Židov a ďalších obetí: Rómov, ruských a poľských nútených robotníkov, homosexuálov a ďalších „nepriateľov národného socializmu“. V roku 1979 bol koncentračný tábor zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

História tábora[upraviť | upraviť zdroj]

Založenie[upraviť | upraviť zdroj]

Výstavba tábora sa začala v októbri 1941 na území hornosliezskej obce Brezinka (poľ. Brzezinka, nem. Birkenau), z ktorej bolo jej pôvodné obyvateľstvo vysídlené a domy boli buď prestavané pre potreby tábora alebo zbúrané. Práce začali sovietski vojnoví zajatci, privezení z hlavného tábora Auschwitz I. Práce sa začali pravdepodobne na rozkaz Himmlera, ktorý miesto navštívil v marci 1941. V nacistických dokumentoch mal tábor až do jari 1944 štatút zajateckého tábora (nem. Kriegsgefangenenlager), aj napriek tomu, že túto funkciu v podstate nikdy neplnil. V období autonómie tábora trvajúcej od novembra 1943 do novembra 1944 boli jeho veliteľmi SS-Sturmbannführer Friedrich Hartjenstein (november 1943 – 8. máj 1944) a neskôr SS-Hauptsturmführer Josef Kramer (8. máj 1944 – 25. november 1944).

Komplex tábora mal obdĺžnikový pôdorys a do konca vojny dosiahol rozlohy okolo 140 hektárov. Celý priestor bol obohnaný dvojitým ostnatým drôtom, ktorého jeden okruh bol nabitý elektrickým napätím. Rovnakým spôsobom boli ohradené jednotlivé sektory tábora nem. Bauabschnitte.

Sektory tábora Birkenau
Bauabschnitt I a – mužský tábor
Bauabschnitt I b – ženský tábor
Bauabschnitt II a – karanténny tábor
Bauabschnitt II b – Terezínsky rodinný tábor (Familienlager Theresienstadt)
Bauabschnitt II c – maďarský tábor
Bauabschnitt II d – mužský tábor
Bauabschnitt II e – rómsky tábor
Bauabschnitt II f – nemocničný tábor
Bauabschnitt II g – tzv. Kanada (triedenie osobných vecí popravených)
Bauabschnitt III – tzv. Mexiko – nedokončený, slúžil ako depozitný tábor v priebehu tzv. akcie Höss, čo bola likvidácia maďarských Židov. Boli tu umiestňené Židovky, ktoré nestačili prejsť „selekciou“.

Prvé stavby, ktoré boli v tábore postavené boli tehlové domy. S ďalšími prichádzajúcimi transportmi sa ale tábor začal rýchlo rozrastať a vznikla potreba postaviť ďalšie ubytovacie kapacity. Potreba ubytovania väzňov najprv viedla k využitiu konských maštalí a neskôr k výstavbe ďalších drevených stavieb. Drevené baraky boli stavané narýchlo, život v nich bol ťažký, v prípade chladnejšieho počasia medzerami medzi doskami prestupoval chlad, v lete v nich bolo neznesiteľné teplo, pretože ich okná sa nedali otvoriť. Po okraji obytných blokov sa nachádzali „hygienické zariadenia“, ktoré pozostávali z latrín a umývariek.

Letecká fotografia tábora v máji 1944

Vchod do tábora tvorí dominantná vstupná brána. V máji 1944 tadiaľ priviedli do tábora železničné koľaje, po ktorých do tábora privážali transporty s ľuďmi. Nad vstupnou bránou bola vystavaná veža, z ktorej je rozhľad na celý areál tábora a na rampu, kde prebiehala „selekcia“ – triedenie väzňov na schopných a neschopných práce. V zadnej časti tábora boli vystavané 4 plynové komory, v ktorých boli pomocou jedu Zyklon B hromadne vraždení ľudia z prichádzajúcich transportov, ale tiež chorí väzni, pri ktorých sa nepredpokladalo skoré zapojenie do práce.

Prvá plynová komora začala fungovať v marci 1942. Postavená bola v jednej z pôvodných hospodárskych budov obce Brezinka. Druhá podobná plynová komora bola dostavaná v júni. Koncom roku 1942 sa začala stavba veľkej plynovej komory pre asi 2000 ľudí a krematória II, blízko mužskej časti tábora. Krematórium III bolo dokončené 26. júna 1942, krematórium II 31. marca 1943.

Krematórium II a III boli vybudované ako prezliekárne a veľké sprchy umiestnené pod zemou. Obete vstupovali do plynových komôr po schodoch, najprv vošli do prezliekárne, kde odložili oblečenie a nahí potom vstúpili do plynovej komory. Išlo o betónovú miestnosť, ktorá bola prepojená s povrchom vetracími komínmi. Vojaci SS tadiaľ sypali do vnútra granule látky Zyklon B, z ktorej sa uvoľňoval jedovatý plyn na báze kyanidu. Keď už vnútri komôr nezostal nikto nažive nahnali do vnútra väzňov Sonderkommanda, ktorých úlohou bolo odoberanie zlatých zubov a vlasov mŕtvych. Následne mŕtve telá odvliekli do krematórií, kde ich spaľovali v peciach. Popol sa sypal do veľkej jamy blízko krematória. V priebehu času sa pre upokojenie väzňov, ktorých čakala smrť, umiestnili na vchod do komôr nápisy uvádzajúce, že ide o sprchy, v komore boli inštalované atrapy spŕch a väzňom vojaci SS dokonca rozdávali pred vstupom do komory mydlo.

Krematórium IV. bolo zničené počas povstania Židov zo Sonderkommanda 7. októbra 1944. Počas vzbury Židia neďaleko krematória zakopali zápisky a dôležité dokumenty zachytávajúce situáciu v tábore, ktoré boli neskôr využité v súdnych procesoch proti dôstojníkom SS. Krematóriá II. a III. boli demontované na rozkaz SS v novembri 1944 príslušníkmi Sonderkommanda.

Na mieste zničeného krematória sa dajú dodnes nájsť ruiny, ktoré ostali zachované v ich pôvodnom stave.

Odchod nacistov a oslobodenie[upraviť | upraviť zdroj]

Ku koncu vojny bolo jasné, že postupujúca Červená armáda oslobodí aj oblasť okolo Osvienčimu. Keďže nacisti už nehodlali riskovať odhalenie svojich zločinov, podobne ako tomu bolo v Majdanku pri Lubline, kde sovietski vojaci našli ešte horiace ohne v krematóriach. Pred svojim odchodom boli krematóriá a plynové komory demontované a ich časti, ktoré nebolo možné odviezť, vyhodené do vzduchu. Obytné bloky boli aj s ľuďmi vo vnútri zapálené a podľa celkového plánu mal byť celý tábor zrovnaný so zemou. Kvôli rýchlemu postupu Červenej armády však nebol celý zámer uskutočnený, a tak boli vypálené len niektoré časti tábora. Väčšina barakov bola postavená z tehál budov v okolí mestečka Osvienčim. Následne po oslobodení tábora boli mnohé baraky obyvateľmi rozobraté a stavebný materiál použili na stavbu svojich domovov.

27. januára 1945 bol tábor oslobodený 322. streleckou divíziou. Vojaci našli v tábore už len 7600 preživších ľudí. Nacisti pred oslobodením tábora poslali viac než 58 000 ľudí na nútené práce do ríše, väzňov ktorí neboli schopní pochodu začali urýchlene vraždiť.

Deportácie do Osvienčimu zo Slovenska[upraviť | upraviť zdroj]

Celkovo bolo z územia dnešného (nie vtedajšieho) Slovenska deportovaných do Osvienčimu 65 692 osôb. Nie všetci boli deportovaní do tábora Auschwitz-Birkenau, pretože prvé transporty došli do tábora Auschwitz I v období začiatku výstavby nového komplexu v Birkenau. Podľa údajov repatriačných úradov sa z nich vrátilo v roku 1945 celkovo 348 osôb.[1] Z územia vtedajšieho Slovenska boli deportácie vykonané v troch etapách[1]:

  1. etapa: marec až apríl 1942, deportovaní boli práceschopní muži a ženy, slobodní bez rodinných príslušníkov vo veku 16 až 35 rokov v celkovom počte asi 17 000 osôb.
  2. etapa: apríl až august 1942, rodiny a rodinní príslušníci z prvých transportov v počte asi 35 000 osôb.
  3. etapa: september až október 1944, slovenské rodiny po Slovenskom národnom povstaní v počte asi 13 692 osôb.

Deportácie z územia vojnovej Slovenskej republiky boli vykonávané zo sústreďovacích stredísk, ktoré boli vytvorené v týchto slovenských mestách[1]:

  • Bratislava – počet odtransportovaných osôb 1 969.
  • Poprad – počet odtransportovaných osôb 3 000.
  • Sereď – počet odtransportovaných osôb 9 021.
  • Žilina – počet odtransportovaných osôb 12 702.
Židovské ženy s deťmi deportované z Maďarska po vystúpení z vagónov v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau, leto 1944.

Deportácie zo slovenského územia obsadeného Maďarskom, začali po 19. marci 1944, kedy bola celá krajina obsadená Nemcami. Z týchto dnes slovenských miest[1]:

  • Dunajská Streda – počet odtransportovaných osôb 8 000.
  • Komárno – počet odtransportovaných osôb 8 000.
  • Košice – počet odtransportovaných osôb 12 000.
  • Levice – počet odtransportovaných osôb 4 000.
  • Nové Zámky – počet odtransportovaných osôb 7 000.

Dnešný stav[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad na komplex v Birkenau

Dodnes sa zachovalo 45 murovaných a 22 drevených barakov. Viditeľné sú aj zvyšky plynových komôr a kremačných jám pre pece. Dobové je aj oplotenie, komíny a základy zničených barakov. Dnes sú objekty koncentračného tábora KL Auschwitz I a II pamätníkom pripomínajúcim celému svetu zvrátenosť nacistického režimu a utrpenie miliónov nacistami prenasledovaných ľudí celej Európy. Pamätník je prístupný od 8:00 do 17:00 (apríl – október) za poplatok 25 PLN v polštine a 40 PLN v iných jazykoch (vstupy v slovenčine sú o 11:00 a 13:00). V čase od 10:00 do 15:00 je vstup možný iba so sprievodcom, v ostatné časy je vstup voľný, bez poplatku. Prehliadka tábora 1 (so sprievodcom) trvá asi 2 hodiny. V tábore 2 je voľný pohyb. Medzi tábormi Auschwitz I a II premáva autobusová kyvadlová doprava s intervalom 15 min. V noci na piatok 18. decembra 2009 ukradli neznámi páchatelia z brány bývalého koncentračného tábora kovový nápis Arbeit macht frei.[2] V priebehu nasledujúcich dní zatkla poľská polícia 5 podozrivých, ktorí nápis odcudzili a plánovali predať, zrejme zberateľovi do zahraničia.[3]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d Kraus, O. a Kulka, E.: Továrna na smrt – Dokument o Osvětimi – Birkenau, Naše vojsko Praha, 1964, s.281
  2. RED ZAHR, MAN. Nápis Arbeit macht frei v Osvienčime ukradli [online]. aktualne.centrum.sk, 18.12.2009, [cit. 2009-12-21]. Dostupné online.
  3. SITA. Poľská prokuratúra: Krádež nápisu z Osvienčimu si objednali zo zahraničia [online]. spravy.pravda.sk, 22.12. 2009, [cit. 2009-12-22]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]