Likud

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Logo Likudu

Likud (hebr. הליכוד‎ Ha-Likud, dosl. Zjednotenie) je izraelská stredo-pravá politická strana. Vznikla roku 1973 zlúčením niekoľkých pravicových a liberálnych strán.

Ideológia strany[upraviť | upraviť zdroj]

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Likud otvorene vyhlasuje podporu voľnej trhovej ekonomike, aj keď prakticky uplatňuje tzv. umiernenú ekonomickú politiku. Likud pod vedením ministra financií Benjamina Netanyahua, legislatívne potláčala pokles DPH, bola proti znižovaniu odvodov fyzických a právnických osôb, a tak isto zabraňovala znižovaniu colných poplatkov. Zriadila zónu voľného obchodu hlavne s Európskou úniou a Spojenými štátmi a odstránila hlavné monopoly - Bezeq a morské prístavy. Dodatočne zorganizovala privatizáciu množstva spoločností vo vlastníctve štátu ako El Al a privatizáciu banky Bank Leumi. Posledný minister financií za stranu Likud, terajší predseda strany, Benjamin Netanyahu, je vášnivým zástancom voľného obchodu. Netanyahu tvrdí, že Histadrut , má veľkú moc a právomoci vďaka ktorým dokáže paralyzovať ekonomiku. Taktiež tvrdí, že hlavné príčiny nezamestnanosti v Izraeli sú lenivosť a prehnané sociálne dávky v nezamestnanosti. Za Netanyahua, môžeme postrehnúť zmenu zo stredo – pravej ekonomickej pozície na pomerne pravicovo – konzervatívne smerovanie.

Arabsko – palestínska otázka[upraviť | upraviť zdroj]

Likud volá po anexií a osídlení celého Eretz Izrael , ktorý zahŕňa celé územie Štátu Izrael ako aj Západný breh Jordánu, Pásmo Gazy, Golanské výšiny a celý Jeruzalem. V minulosti Likud zastával pozíciu otvoreného boja proti Palestínčanom, zahŕňajúc opozíciu voči palestínskym snahám o vytvorenie vlastného štátu a podporoval židovských osadníkov na Západnom brehu Jordánu a v Pásme Gazy. Zároveň to bola politická strana, ktorá ako prvá podpísala mierovú dohodu s Arabskými štátmi. Napríklad v roku 1979 ministerský predseda Menachem Begin podpísal s Egyptským prezidentom Anwar al-Sadatom dohody z Camp Davidu o navrátení Sinajského polostrova (okupovaného od Šesťdňovej vojny z roku 1967) naspäť Egyptu. Na oplátku Egypt uznal Izrael de facto a došlo k podpísaniu mierovej zmluvy medzi týmito dvoma štátmi. Yitzah Shamir taktiež garantoval niektoré oprávnené nároky zo strany Palestínčanov ako dôsledok Madridskej konferencie, ktorá nasledovala po Vojne v Zálive v roku 1991. Odmietol však myšlienku samostatného Palestínskeho štátu, tak ako bol predkladaný zo strany arabských krajín. Kvôli tomuto rozhodnutiu bol obvinený zo zmarenia cieľa summitu. Neskôr Benjamin Netanyahu, už ako premiér, prehodnotil politiku Likudu voči palestínskej snahe o štátnosť, keďže po Dohodách z Oslo bola idea palestínskej suverenity akceptovateľná aj opozíciou, ktorú predstavovala Labour – Meimad . Snahu o zmier zmaril nasledujúci konflikt medzi Štátom Izrael a Palestínčanmi tzv. Druhá intifáda , ktorý trvá s určitými odmlkami až dodnes. V roku 2005 Ariel Sharon upustil od myšlienky vytvorenia „Veľkého Izraela“ . Po znovuzvolení za premiéra, Sharon uskutočnil plán izraelského „Plánu uvoľnenia“, čo znamenalo stiahnutie sa z Pásma Gazy a zbúranie štyroch izraelských osád na severe Západného brehu. Keďže väčšina členov Likudu bola proti odsunu, musel Sharon na svoju stranu získať opozíciu, čo sa mu postupnými ústupkami v otázkach hospodárstva podarilo. Sharon po neúspechu a nepochopení v rámci strany Likud odchádza a zakladá novú stranu Kadima (Pokrok). Táto nová strana si za svoj hlavný cieľ stanovila odsun z väčšiny územia Západného brehu a vytýčenie hraníc. Vzhľadom k tomu, že na palestínskej strane neexistuje žiadny relevantný partner na rokovania s vládou pod vedením Ehuda Olmerta a aj kvôli tomu, že Palestínska samospráva odmieta vytvorenie štátu, ktorý nespĺňa ich predstavu o veľkosti územia, nie je možné, aby v dohľadnej dobe nastal na Blízkom Východe mier. Benjamin Netanyahu a Silvan Shalom, mocenské číslo dva v strane Likud, podporujú na rozdiel od ostatných členov vysídľovanie Pásma Gazy.

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Likud podporuje židovskú kultúru zachovávajúc princípy revizionistického sionizmu. Zdôrazňuje vyzdvihnutie národných znakov akými sú vlajka a víťazstvo Izraela proti susedským arabským štátom v roku 1948. Likud sa presadzuje o to, aby tieto hodnoty boli zakomponované v školskom systéme. Podporuje slobodnú tlač a propaguje súkromné média, ktoré získali svoje vysielacie licencie práve počas vládnutí tejto strany. Zaujímavosťou je, že počas predsedníctva Ariela Sharona zakázal vládny kabinet vysielanie populárneho pirátskeho pravicového rádia Arutz 7 . Toto rádio bolo populárne najmä medzi osadníkmi a často kritizovalo vládu za odklon od pravicových hodnôt. Likud inklinuje k Tóre ale zároveň podporuje myšlienku občianskeho judaizmu, ako svoju historickú spätosť s Irgun.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Formovanie a predsedníctvo Menachema Begina[upraviť | upraviť zdroj]

Likud vznikol zlúčením s množstvom menších pravicových a náboženských strán pred parlamentnými voľbami v roku 1973. Likud, ktorý viedol Menachem Begin až do roku 1988 bol v koalícii s politickou stranou Agudat Israel. Po tomto roku došlo k fúzií týchto strán a vznikla jednotná pravicová strana Likud. Ešte v roku založenia strany Likud sa k nej pridala aj veľká skupina Sefardských Židov, ktorí sa cítili byť diskriminovaní vládnucou Stranou Práce Labour – Meimad. Menachem Begin, ako prvý predseda vlády za stranu Likud, doviedol Likud k víťazstvu vo voľbách v roku 1977. Begin, bývalý líder tvrdého jadra polovojenskej organizácie Irgun, inicioval mierové rokovania s Egyptom, ktoré vyústili Dohodami z Camp David a následným podpísaním mierových zmlúv medzi Izraelom a Egyptom v 1979.

Predsedníctvo Jicchaka Šamira, Benjamina Netanjahu a Ariela Šarona[upraviť | upraviť zdroj]

Druhým premiérom sa stal Jicchak Šamir po Beginovej rezignácii v októbri 1983. Šamir, bývalý veliteľ Lechi , zastával tvrdšiu líniu ako Begin. Za jeho predsedníctva emigrovalo do Izraela mnoho Židov z Ruska a Etiópie a začali osídľovať Západný breh a Pásmo Gazy. Tretím Likudským premiérom bol Benjamin Netanjahu, zvolený v máji 1996 po zavraždení Jicchaka Rabina. Netanyahu svoju vládu nezakladal na ideológii ako Begin a takisto sa snažil o zmiernenie napätia medzi Spojenými štátmi, za ktoré bol zodpovedný Shamir. Netanyahu začal rokovania s Yasirom Arafatom za čo bol kritizovaný opozíciou aj vlastnými straníkmi. Štvrtým premiérom bol Ariel Sharon, zvolený v marci 2001, ktorý rezignoval spolu so stranou Likud 21. novembra 2005. Za vlády Begina bol Sharon ministrom obrany počas Mierovej operácie v Galileji v 1982 a neskôr bol Kahanskou komisiou označený za hlavného vinníka za masakru v utečeneckých táboroch Sabre a Šatile 16. – 18. septembra 1982. Sharon bol nútený odstúpiť, ale naďalej zostal členom Beginovho kabinetu. Kvôli Druhej Intifáde bol Sharon donútený k popretiu tradičných hodnôt Likudu. V lete 2005 Sharon začal s vysídľovaním tisícok židovských osadníkov z ich domovov v Pásme Gazy a na severe Západného brehu a postupným predávaním územia Palestínskej samospráve.

Rozdelenie strany Likud[upraviť | upraviť zdroj]

Ariel Šaron si uvedomoval potrebu posunu k politickému stredu a hlavne aj kvôli „Plánu uvoľnenia“ sa odcudzil mnohým spolustranníkom a tým frakcionalizoval stranu. Čelil mnohým snahám o odvolanie z pozície premiéra, ktoré v Knessete podávali najmä jeho straníci. V septembri 2005 po kritike Sharona došlo k predčasným voľbám predsedu strany Likud, v ktorých Šaron zvíťazil a získal 52% odovzdaných hlasov. V októbri sa parlamentná frakcia Likudu pripojila k opozícií pri hlasovaní o rozpočte. Chceli tým demonštrovať, že Šaron stratil ich dôveru. 21. novembra 2005 preto Šaron oznámil, že stranu Likud opúšťa, v decembri ho na poste predsedu nahradil Benjamin Netanjahu, a zakladá novú stredo – pravú stranu Kadima . Zároveň požiadal prezidenta o rozpustenie Knesetu a vypísanie predčasných volieb, keďže sa mu kvôli vysťahovaniu Gazy rozpadla vládna koalícia a tým stratil väčšinu v parlamente.

Znovu pod vedením Benjamina Netanjahua[upraviť | upraviť zdroj]

V decembrových voľbách o predsedu strany zvíťazil Netanjahu získaním 44,4% hlasov. Silvan Šalom skončil na druhom mieste so ziskom 33% hlasov. Netanjahu zvíťazil najmä vďaka nízkej účasti (40% zo 128 000 členov) a podpore kibucov. Založenie Kadimy sa stalo najväčším problémom pre Likud. Dovtedy pozíciu Likudu ohrozovala len druhá najväčšia strana, ľavicová strana Labour - Meimad. Kadima dokázala osloviť stredo – pravých voličov, ktorým nevyhovovali hodnoty reprezentované Likudom. V predčasných parlamentných voľbách 28. marca 2006 zažil Likud zdrvujúcu porážku zo strany Kadimy. Analytici pripisovali porážku Likudu snahe Netanyahua posunúť stranu do stredo – ľavého politického spektra, ktoré je doménou Labour – Meimad. Výsledok týchto volieb bol výzvou pre ostatné pravicové strany získať voličov, ktorí sa cítili byť Netanyahuom oklamaní. Likud získal len 12 poslancov rovnako ako krajne pravicová strana Yisrael Beiteinu. 12 kresiel v Knessete postavilo Likud na pozíciu tretej najsilnejšej parlamentnej strany spolu s náboženskou stranou Shas a Yisrael Beiteinu. Vo voľbách v roku 2006 strana Likud stratila 26 kresiel v Knessete oproti voľbám v roku 2003. Výsledok z nedávnych volieb bol tým najhorším, aký strana zažila za 41 rokov. Netanyahu nazval tento výsledok „obrovským úderom“, napriek tomu odmietol rezignovať na funkciu predsedu strany a verí v lepšie dni strany Likud.

Budúcnosť strany Likud[upraviť | upraviť zdroj]

Likud sa pripravuje na spätný úder využívajúc rozčarovanie Izraelčanov a medzinárodné pohoršenie z vojny v Libanone. Z tohto stavu obviňuje stranu Kadima na čele s premiérom Ehudom Olmertom. Stúpenci strany tvrdia, že táto skutočnosť pomôže strane získať staronové voličstvo a Likud bude v Knessete zastávať sebavedomú a dôležitú pozíciu reprezentujúcu odpor občanov voči strane Kadima a voči jej politike. V budúcich voľbách očakávajú analytici nárast podpory a možnú koalíciu so stranou Kadima a Šas.

Škandály a aféry predstaviteľov strany Likud[upraviť | upraviť zdroj]

Menachem Begin sa v roku 1981 rozhodol zbombardovať iracký atómový reaktor Tammuz v Osiraq. Izraelské letectvo bolo úspešné a táto akcia vstúpila do histórie pod názvom Operácia Opera. Begin ospravedlňoval tento „útok“ doktrínou, ktorá sa nazýva aj Beginova doktrína : „V žiadnom prípade nesmieme dovoliť, aby nepriateľ vyvíjal zbrane hromadného ničenia, ktoré chce použiť proti Ľudu Izraela.“ Množstvo zahraničných vlád, medzi nimi Spojené štáty a Bezpečnostná Rada OSN odsúdilo túto vojenskú operáciu v rezolúcii číslo 487.

Druhým výrazným škandálom bol masaker v utečeneckých táboroch Sabre a Shatile počas invázie izraelskej armády do Libanonu. Za zodpovedného bol Kahanskou komisiou uznaný Ariel Sharon – vtedajší minister obrany za stanu Likud. Sharon musel odísť z ministerského kresla a tým sa skončila jeho kariéra v armáde.

Tretieho škandálu sa dopustil Benjamin Netanjahu, keď sa v júli 2006 zúčastnil osláv 60. výročia Atentátu na hotel U kráľa Dávida . Predstavitelia Veľkej Británie protestovali proti tomu, aby sa čelný predstaviteľ demokratického štátu zúčastnil osláv uctievania teroristického útoku, ktorý mal na svedomí životy civilistov.

Najnovší škandál reprezentanta strany Likud sa týkal teraz už bývalého prezidenta Moshe Katsava. Ten od roku 2006 čelil obvineniam zo znásilnenia a vynucovania si sexuálneho styku na svojich podriadených a v súvislosti s tým taktiež zo zneužitia moci a marenia vyšetrovania. 23. Januára 2007 vydala kancelária zástupcu generálneho prokurátora prehlásenie, že má dostatok dôkazov, aby ho mohla obžalovať a generálny prokurátor odporučil toto obžalovanie podať. 29. júna po dohode s prokuratúrou Katsav rezignoval výmenou za to, že nebude obžalovaný zo znásilnenia.

Osobnosti politickej strany Likud[upraviť | upraviť zdroj]

Predsedovia strany Likud[upraviť | upraviť zdroj]

Menachem Begin 1973 – 1982

Jicchak Šamir 1983 – 1992

Benjamin Netanjahu 1993 – 1999

Ari’el Šaron 1999 – 2005

Benjamin Netanjahu 2005 – súčasnosť

Súčasíý členovia Knessetu

1. Benjamin Netanyahu

2. Silvan Shalom

3. Moshe Kahlon

4. Gilad Erdan

5. Gideon Sa´ar

6. Michael Eitan

7. Reeuven Rivlin

8. Dan Naveh

9. Yuval Shteinitz

10. Limor Livnat

11. Yisrael Katz

12. Haim Katz

Ostatný prominentní členovia strany'

Aktívni:

Moshe Feiglin (líder Manhigut Yehudit)

David Levy

Bývalí členovia:

Menachem Begin, bývalý premiér

Benny Begin

Geula Cohen

Moshe Katsav, bývalý izraelský prezident

Michael Kleiner

Uzi Landau

Tzipi Livni, súčasná ministerka zahraničných vecí

Shaul Mofaz, bývalý vrchný veliteľ Ozbrojených síl Štátu Izrael, terajší minister dopravy

Ehud Olmert, bývalý primátor Jeruzalema a súčasný premiér

Moshe Shamir, hudobný skladateľ

Yitzhak Shamir, bývalý premiér

Natan Sharansky, bývalý ruský disident

Ariel Sharon, bývalý premiér a líder strany

Ezer Weizman, 1.prezident Izraela

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

ARIAN, Asher : Politics in Israel: The second generation, New Jersey, Chatham House Publishers, 1989. ISBN 0-934540-80-2

GRANGEOVÁ, Jocelyn a VÉRICOURTOVÁ, de Guillemette : Palestinské otazníky, Praha, nakladatelství Levné knihy KMa, 2006

HIRST,David : Puška a olivová ratolest. Kořeny násilí na Blízkem východě. Klasické dejiny Arabsko – izraelského konfliktu, Praha, nakladatelství BB/ art s.r.o., 2005

JOHNSON, Paul : Dějiny židovského národa, Praha, nakladatelství Rozmluvy, 1995, ISBN 978-80-85336-38-2

LILIENTHAL, Alfred M. : Sionismus, Praha, Tisková agentúra Orbis, 1988

POJAR, Miloš : Izrael – stručná histórie štátů, Praha, Libry, 2004, ISBN 80-7277-268-6

ŽALOUDEK, Karel : Encyklopedie politiky, Praha, Libry, 1996, ISBN 80-85983-11-7

Ďalšie zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Vzdělávací a kulturní centrum Židovského muzea v Praze, Maiselova 15, Praha 1, Česká republika
  • Referenční centrum Židovského muzea v Praze, U staré školy 3, Praha 1, Česká republika
  • Oficiálna stránka politickej strany Likud (v hebrejčine) [1]
  • Oficiálna stránka Knessetu [2]