Miocén

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Miocén
Zaradenie
Epocha neogénu
← oligocén pliocén →
Časové rozpätie miocénu
(v miliónoch rokov)
Začiatok 23,03 (± 0,05)
Koniec 5,322 (± 0,005)
Trvanie 17,708
Pozri aj portál Vedy o Zemi

Miocén (z gr. meion – menej, kainos – nový) je spodné oddelenie neogénu. Roku 1833 ho vymedzil Charles Lyell. Začal sa pred 23,03 mil. rokov, skončil sa pred 5,33 mil. rokov.

Delenie[upraviť | upraviť zdroj]

Regionálne stupne miocénu[1]
Mediteránna oblasť Centrálna Paratethýda Východná Paratethýda
Vrchný
miocén
Messín Pont Bospor
Portafir
Novoross
Tortón Panón Meot / Cherson
Sarmat Besaráb
Stredný
miocén
Seraval Volhyn
Báden Konka
Lang Karagand
Čokrak
Tarchan
Spodný
miocén
Burdigal Karpat Kazachur
Otnang
Egenburg Sakaraul
Akvitán Eger
(vrchný)
Kaukaz
(vrchný)

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Svet[upraviť | upraviť zdroj]

Kontinenty v miocéne prechádzali postupne do polohy veľmi blízkej tej dnešnej. Neexistoval však suchozemský most medzi Južnou a Severnou Amerikou, počiatok subdukcie Tichého oceánu pod Juhoamerickú platňu mal za následok začiatok formovania Ánd. To spôsobilo zmenu toku viacerých juhoamerických riek, ako sú Orinoko a Amazonka, ktorá začala tiecť na východ do Atlantického oceánu. Pokračujúce horotvorné pohyby boli príznačné pre viaceré časti sveta. Dobre zachované odkryvy miocénnych hornín možno nájsť v Argentíne a v USA v oblasti Veľkých prérií.

Subdukcia oceánu Tethys spôsobila zrážku Apulskej platne a zvyšku Africkej platne s Európskou platformou. Teplá klíma a izolácia Stredozemného mora mali za následok tzv. Mesinskú krízu, kedy koncom miocénu došlo k jeho vyschnutiu. Počas miocénu pokračovala aj zrážka Indickej a Eurázijskej platne, čo malo za následok pokračujúci výzdvih Himalájí.

Stúpala tiež aridita, spôsobená pomalým ochladzovaním a znižovaním schopnosti atmosféry pohlcovať vodu. V dôsledku výzdvihu zanikli pralesy vo Východnej Afrike, rovnako i Austrália ku koncu miocénu prešla do oblasti s menším úhrnom zrážok. Predpokladá sa, že priemerné teploty boli o 7 – 9 °C vyššie ako dnešné[2].

Tethýda a paratethýda[upraviť | upraviť zdroj]

V oblasti tethýdy a paratethýdy mal miocén až do sarmatu morský vývoj. Zatiaľ čo tethýdnej tento stav zostal až do začiatku kvartéru, v paratethýde došlo v priebehu miocénu k postupnému vysladeniu[3]. V priebehu karpatu došlo k vrásneniu flyšového pásma Álp a Karpát. Presun veľkého množstva sedimentov z predpolia orogénu spôsobil ohyb kôry jej predpolia a umožnil vznik sústavy predoblúkových panví, označovaná ako Čelná karpatská predhlbeň. Pri subdukcii podložia flyšového pásma, ktorá bola rýchlejšia na západe ako na východe došlo k rotácií celého bloku Alcapa (Alpy, Karpaty, Panónia), čo spôsobilo rýchle poklesávanie Viedenskej panvy[4] ale aj Panónskej mnohých ďalších panví.

Začiatkom miocénu (eger – egenburg – otnang) došlo v oblasti Západných Karpát a Álp k sávskej a štajerskej fáze orogenézy[2], došlo k poklesom a začiatku výzdvihu jadrových pohorí, vznikali aj medzihorské kotliny ako Turčianska, Bánovecká či Oravská.

Miocénne sedimenty tvoria prevažne piesky a íly. Na vonkajšej ako aj na vnútornej strane Karpát prebiehal intenzívnu vulkanizmus. Na Morave a v Pieninách došlo k výlovom trachyandezitov. Na strednom a východnom Slovensku to boli výlevy andezitov, ryolitov aj bazaltov. Usadili i hrubé polohy ich tufov, ktoré sú dokumentované ako prstovito sa vkliňujúce do sedimentov okolitých panví[3]. V tomto období vznikli významné ložiská bentonitov. V miocéne sa v podstate utvorili dnešné toky riek na Slovensku.

Medzi bežné fosílie patria zvyšky žralokov a veľrýb. Známa je paleontologická lokalita Sandberg na okrajoch Devínskej Kobyly pri Bratislave.

Vývoj života[upraviť | upraviť zdroj]

Táto časť článku je zatiaľ príliš krátka (tzv. „výhonok“). Text môžeš dopísať alebo zmeniť, ak klikneš vpravo na „úprava“.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Haq, B.U., Van Eysinga, F.W.B, 1998: Geological Time Table. 5th Edition. Esevier Science, Amsterdam
  2. a b Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1985: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
  3. a b Veľký, J. a kolektív, 1979: Encyklopédia Slovenska III. zväzok K - M. Veda, Bratislava, s. 594
  4. Kováč, M., Andreyeva-Grigorovich, A.S., Brzobohatý,R., Fodor, L., Harzhauser, M., Oszczypko, N., Pavelić, D., Rögl, F., Safić, B., Sliva, Ľ, Stráník, Z., 2003: Karpatian Paleogeography, Tectonics and Eustatic Changes. in, Brzobohatý R., Cicha I., Kováč M., Rögl F. (Editori): The Karpatian - a Lower Miocene Stage of the Central Paratethys, Masarykova Univerzita, Brno, s. 49-66

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]