Miocén
| Miocén | |
|---|---|
| Zaradenie | |
| Epocha neogénu | |
| Časové rozpätie miocénu (v miliónoch rokov) |
|
| Začiatok | 23,03 (± 0,05) |
| Koniec | 5,322 (± 0,005) |
| Trvanie | 17,708 |
| Pozri aj portál Vedy o Zemi | |
Miocén (z gr. meion - menej, kainos - nový) je spodné oddelenie neogénu. Roku 1833 ho vymedzil Charles Lyell. Začal sa pred 23,03 mil. rokov, skončil sa pred 5,33 mil. rokov.
Obsah |
Delenie [upraviť]
| Regionálne stupne miocénu[1] | |||
|---|---|---|---|
| Mediteránna oblasť | Centrálna Paratethýda | Východná Paratethýda | |
| Vrchný miocén |
Messín | Pont | Bospor |
| Portafir | |||
| Novoross | |||
| Tortón | Panón | Meot / Cherson | |
| Sarmat | Besaráb | ||
| Stredný miocén |
Seraval | Volhyn | |
| Báden | Konka | ||
| Lang | Karagand | ||
| Čokrak | |||
| Tarchan | |||
| Spodný miocén |
Burdigal | Karpat | Kazachur |
| Otnang | |||
| Egenburg | Sakaraul | ||
| Akvitán | Eger (vrchný) |
Kaukaz (vrchný) |
|
Charakteristika [upraviť]
Svet [upraviť]
Kontinenty v miocéne prechádzali postupne do polohy veľmi blízkej tej dnešnej. Neexistoval však suchozemský most medzi Južnou a Severnou Amerikou, počiatok subdukcie Tichého oceánu pod Juhoamerickú platňu mal za následok začiatok formovania Ánd. To spôsobilo zmenu toku viacerých juhoamerických riek, ako sú Orinoko a Amazonka, ktorá začala tiecť na východ do Atlantického oceánu. Pokračujúce horotvorné pohyby boli príznačné pre viaceré časti sveta. Dobre zachované odkryvy miocénnych hornín možno nájsť v Argentíne a v USA v oblasti Veľkých prérií.
Subdukcia oceánu Tethys spôsobila zrážku Apulskej platne a zvyšku Africkej platne s Európskou platformou. Teplá klíma a izolácia Stredozemného mora mali za následok tzv. Mesinskú krízu, kedy koncom miocénu došlo k jeho vyschnutiu. Počas miocénu pokračovala aj zrážka Indickej a Eurázijskej platne, čo malo za následok pokračujúci výzdvih Himalájí.
Stúpala tiež aridita, spôsobená pomalým ochladzovaním a znižovaním schopnosti atmosféry pohlcovať vodu. V dôsledku výzdvihu zanikli pralesy vo Východnej Afrike, rovnako i Austrália ku koncu miocénu prešla do oblasti s menším úhrnom zrážok. Predpokladá sa, že priemerné teploty boli o 7 - 9 °C vyššie ako dnešné[2].
Tethýda a paratethýda [upraviť]
V oblasti tethýdy a paratethýdy mal miocén až do sarmatu morský vývoj. Zatiaľ čo tethýdnej tento stav zostal až do začiatku kvartéru, v paratethýde došlo v priebehu miocénu k postupnému vysladeniu[3]. V priebehu karpatu došlo k vrásneniu flyšového pásma Álp a Karpát. Presun veľkého množstva sedimentov z predpolia orogénu spôsobil ohyb kôry jej predpolia a umožnil vznik sústavy predoblúkových panví, označovaná ako Čelná karpatská predhlbeň. Pri subdukcii podložia flyšového pásma, ktorá bola rýchlejšia na západe ako na východe došlo k rotácií celého bloku Alcapa (Alpy, Karpaty, Panónia), čo spôsobilo rýchle poklesávanie Viedenskej panvy[4] ale aj Panónskej mnohých ďalších panví.
Začiatkom miocénu (eger - egenburg - otnang) došlo v oblasti Západných Karpát a Álp k sávskej a štajerskej fáze orogenézy[2], došlo k poklesom a začiatku výzdvihu jadrových pohorí, vznikali aj medzihorské kotliny ako Turčianska, Bánovecká či Oravská.
Miocénne sedimenty tvoria prevažne piesky a íly. Na vonkajšej ako aj na vnútornej strane Karpát prebiehal intenzívnu vulkanizmus. Na Morave a v Pieninách došlo k výlovom trachyandezitov. Na strednom a východnom Slovensku to boli výlevy andezitov, ryolitov aj bazaltov. Usadili i hrubé polohy ich tufov, ktoré sú dokumentované ako prstovito sa vkliňujúce do sedimentov okolitých panví[3]. V tomto období vznikli významné ložiská bentonitov. V miocéne sa v podstate utvorili dnešné toky riek na Slovensku.
Medzi bežné fosílie patria zvyšky žralokov a veľrýb. Známa je paleontologická lokalita Sandberg na okrajoch Devínskej Kobyly pri Bratislave.
Vývoj života [upraviť]
Táto časť článku je zatiaľ príliš krátka (tzv. „výhonok“). Text môžeš dopísať alebo zmeniť, ak klikneš vpravo na „úprava“.
Referencie [upraviť]
- ↑ Haq, B.U., Van Eysinga, F.W.B, 1998: Geological Time Table. 5th Edition. Esevier Science, Amsterdam
- ↑ a b Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1985: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
- ↑ a b Veľký, J. a kolektív, 1979: Encyklopédia Slovenska III. zväzok K - M. Veda, Bratislava, s. 594
- ↑ Kováč, M., Andreyeva-Grigorovich, A.S., Brzobohatý,R., Fodor, L., Harzhauser, M., Oszczypko, N., Pavelić, D., Rögl, F., Safić, B., Sliva, Ľ, Stráník, Z., 2003: Karpatian Paleogeography, Tectonics and Eustatic Changes. in, Brzobohatý R., Cicha I., Kováč M., Rögl F. (Editori): The Karpatian - a Lower Miocene Stage of the Central Paratethys, Masarykova Univerzita, Brno, s. 49-66
