Tuf

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Tuf
Usadené horniny
Tuf
Tufové vrstvy v nemeckom pohorí Eifel.
Hlavné minerály v závislosti od typu vulkanizmu
Textúra pórovitá
Farba (y) čierna, sivá až biela
Pozri aj portál Vedy o Zemi

Tuf (z talianskeho tufo) je usadená hornina vulkanického pôvodu, zložená z jemnozrnných sopečných vyvrhlín, hlavne sopečného popola, prachu prípadne pemzy, ktoré sa ukladali vo vrstvách v rozličnej vzdialenosti od sopiek na súši aj vodnom prostredí. Patrí medzi vulkanoklastické sedimenty.

Termín tuf pochádza z latinského slova tofus, označovali sa ním sopečné horniny.[1]

Usadený vulkanický materiál tvorí viac než 75% objemu tufu[2]. Ak sa vulkanický materiál ukladá vo vodnom prostredí spolu s nevulkanickými časticami, ktoré tvoria 25% až 75% (resp. 90% podľa starších členení) terigénnej prímesy, označuje sa hornina ako tufit[3].

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Bishopský tuf, ignimbritový tuf z rokliny Owens River Gorge v Kalifornii. Vzorka vľavo pochádza z neskoršieho štádia erupcie, zatiaľ čo vzorka vpravo je výsledkom úvodného štádia erupcie.

Vyvrhovanie veľkého množstva materiálu je typické najmä pre kyslejší vulkanizmus, pretože bázické lávy sú menej viskózne a častejšie skôr vytekajú v podobe lávových prúdov[4]. Ich hrúbka a veľkosť zrna sa zmenšuje so vzďaľovaním od miesta erupcie. Pevný materiál vyvrhnutý sopkou do vzduchu sa volá nezávisle na veľkosti častíc tefra. Veľkú časť vyvrhnutého materiálu predstavuje sopečný popol, tvorený časticami s priemerom menším ako 2 mm. Ďalšou významnou zložkou tufu je pemza, vznikajúca z plynmi presýtenej eruptujúcej pórovitej lávy.

Vulkanoklastické častice môžu byť unášané vetrom na veľké vzdialenosti a usadzovať sa v okolí sopky. Najrýchlejšie sa usadzujú najväčšie častice, ktoré v dôsledku gravitácie nemôže vietor unášať príliš ďaleko od sopky. Najmenšie sa môžu v dôsledku svojej nízkej hmotnosti a odporu vzduchu dostať najďalej. Usadením a spevnením týchto sopečných vyvrhlín vzniká tuf, často typický výrazným zvrstvením a striedaním rôzne veľkých klastov nielen vo vertikálnom ale aj horizontálnom smere. Usadením žeravých mračien pyroklastických prúdov vzniká špecifický spečený typ horniny, takzvané aglutinované vulkanické tufy, označované tiež ako ignimbrity.

Zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Z petrografického hľadiska sú tufy tvorené tromi typmi vulkanoklastického materiálu, ktorý predstavujú horninové úlomky (litoklasty), úlomkami kryštálov (kryštaloklasty) a úlomky skla (vitroklasty). Vulkanické sklo je najdôležitejšou súčasťou sedimentu, pretože pri pozorovaní v polarizačnom mikroskope jednoznačne preukazuje vulkanický pôvod horniny[5]. Pri neskoršej premene tufov často dochádza k rozpadu vulkanického skla (tzv. devitrifikácia), ktorá má za následok vznik ílovitých minerálov ako je smektit, montmorillonit, saponit, prípadne i kaolinit[5].

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Zeolitový tufit z Ihráča v Kremnických vrchoch.

Predterciérne vulkanoklastiká na Slovensku treba tvoria najmä diabázové tufy v Spišsko-gemerskom rudohorí, tufy kremenných porfýrov tiež zo Spišsko-gemerského rudohoria, kde sú premenené na porfyroidy[6].

Tuf je rozšírený vo všetkých neovulkanických pohoriach Západných Karpát ako Kremnické a Štiavnické vrchy, Poľana, Javorie, Vtáčnik, Slanské vrchy, Vihorlat, Zemplínske vrchy, Krupinská planina, ktoré majú zväčša stratovulkanickú stavbu (striedanie lávových prúdov a vulkanoklastík)[6].

Použitie[upraviť | upraviť zdroj]

Hrubozrnné andezitové tufy slúžia ako drvina pri stavbe ciest. Zeolitové tufy sú významnou ekologickou surovinou. Používa sa na filtráciu, sorbenty a pod., tiež v poľnohospodárstve.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Levinson-Lessing, F. J., Struve, E. A., 1963, Petrografičeskij slovar. Gosgeoltechizdat, Moskva, s. 361
  2. Le Maitre (Editor), 2002, Igneous rocks A Classification and Glossary of Terms Recommendations of the International Union of Geological Sciences Subcommission on the Systematics of Igneous Rocks. Cambridge University Press, Cambridge, s. 152
  3. Vladár, J. a kolektív, 1982, Encyklopédia Slovenska VI. zväzok T - Ž. Veda, Bratislava, 774 s.
  4. Petránek, J. Pyroklastické horniny, On-line geologická encyklopedie [online]. geology.cz, 2007, [cit. 2008-07-23]. Dostupné online.
  5. a b Vozárová, A., 2000. Petrografia sedimentárnych hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 170 s.
  6. a b Sopečné tufy, tufity, Minerály a horniny Slovenska [online]. mineraly.sk, [cit. 2008-07-23]. Dostupné online.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok obsahuje materiál získaný zo serveru www.mineraly.sk so súhlasom webmastera.


Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému tuf.