Jomkipurská vojna

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Jomkipurská vojna
Súčasť Arabsko-izrealských konfliktov
1973 sinai war maps.jpg
Mapa vojenských akcií na Sinajskom polostrove
Dátum 6. október – 25. október 1973
Miesto Sinajský polostrov, Blízky východ
Výsledok Zastavenie bojov po Ženevskej konferencii.
Protivníci
Flag of Israel.svg Izrael Egypt Egypt
Flag of Syria (1932-1958; 1961-1963).svg Sýria
Irak Irak
Velitelia
Ariel Šaron
Moshe Dayan
David Elazar
Israel Tal
Haim Bar-Lev
Shmuel Gonen
Jicchak Chofi
Benjamin Teled
Benjamin Peled
Abraham Adan
Rafael Eitan
Moshe Peled
Anwar Sadat
Saad El Shazly
Mustafa Tlass
General Shakkour
Naji Jamil
Hafez al-Assad
Ahmad Ismailali
Muhammad Husní Mubárak
Mohammed Aly Fahmy
Abdel Ghani el-Gammask
Abdul Munim Wassel
Abd-AL-Minaam Khaleel
Abu Zakry
Sila
415 000 vojakov
1 500 tankov
3 000 obrnených vozidiel
945 diel
561 lietadiel
84 vrtuľníkov
38 plavidiel
Egypt:
800 000 vojakov
2 400 tankov
2 400 obrnených vozidiel
120 diel (100 mm)
690 lietadiel
161 vrtuľníkov
140 plavidiel
Sýria:
150 000 vojakov
1 400 tankov
800 – 900 obrnených vozidiel
600 diel
350 lietadiel
36 vrtuľníkov
21 plavidiel
Irak:
60 000 vojakov
700 tankov
500 obrnených vozidiel
200 diel
73 lietadiel
Celkovo:
1 110 000 vojakov
4 500 tankov
3 700 – 3 800 obrnených vozidiel
920 diel
1 113 lietadiel
197 vrtuľníkov
161 plavidiel
Straty
2 656 mŕtvych
7 250 zranených
1 000 tankov
102 lietadiel
8 528 – 15 000 mŕtvych
19 540 – 35 000 zranených
2 250 tankov
432 lietadiel
Tento článok je súčasťou série
Arabsko-izraelský konflikt
Flag of Israel.svg

Prvá arabsko-izraelská vojna
Suezská kríza
Šesťdňová vojna
Opotrebovávacia vojna
Jomkipurská vojna


Intifáda: prvá | druhá
Libanonská vojna (1982)
Druhá libanonská vojna (2006)

Jomkipurská vojna bola piata arabsko-izraelská vojna, ktorá prepukla 6. októbra 1973 o 14:00, keď koalícia Egypta a Sýrie začala počas najvýznamnejšieho židovského sviatku Jom kipur (Deň zmierenia) prekvapivý útok na Izrael v oblasti Suezského prieplavu a Golanských výšin.

Útok bol v porovnaní s predchádzajúcimi arabskými akciami výborne naplánovaný a jednotky výborne vycvičené. Izraelské letectvo bolo z podstatnej časti eliminované sovietskymi raketovými protilietadlovými systémami. Bar Levova línia na pobreží Suezského prieplavu bola prelomená a potom zničená počas obojživelnej operácie, ktorú vojenskí odborníci označujú za najlepšie naplánovanú a uskutočnenú od vylodenia v Normandii.

Arabský útok priviedol Izrael na hranicu katastrofy – jeho vojská utrpeli rozsiahle ľudské aj materiálne straty, prvé protiútoky izraelskej armády skončili debaklom a Izrael takmer stratil Golanské výšiny. Izraelský minister obrany Moše Dajan podľa niektorých zdrojov videl situáciu už natoľko čiernu, že prikázal pripraviť na použitie jadrové zbrane a požiadal ministerskú predsedníčku Goldu Meirovú o predbežné povolenie na ich použitie. Hoci nie je dodnes oficiálne potvrdené, či Izrael skutočne vlastní jadrové zbrane, nezávislí odborníci to vnímajú ako fakt a podľa niektorých neoficiálnych tvrdení Izrael jadrové zbrane vytvára napríklad v Negevskej púšti na juh od mesta Dimona (podľa dôkazov a tvrdení predložených izraelským vedcom Mordechaiom Vanunuom). Dodnes nie je jasné, či Izrael týmito zbraňami disponoval už v čase Jomkipurského konfliktu, každopádne však ich prípadné použitie nakoniec vôbec nebolo nutné.

Priebeh[upraviť | upraviť zdroj]

Izraelský náčelník generálneho štábu David Elazar sa 6. októbra nadránom zo šifrovaného telegramu od šéfa Mossadu z Paríža dozvedel, že útok sa začne večer pri západe slnka. Začal sa však už popoludní o 14:00. Elazar požiadal premiérku Meirovú a ministra obrany Mošeho Dajana o preventívny útok na Sýriu. Ten obaja odmietli, rovnako ako mobilizáciu.

Meirová chcela ukázať, že Izrael bol napadnutý. Americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger povedal, že v opačnom prípade by Izrael od USA získal len slabú podporu. Niektorí vojenskí historici tvrdia, že ak by sa Izrael pokúsil o preventívny útok, mohol počas šiestich hodín zlikvidovať 90 percent sýrskych protilietadlových rakiet.

Izraelské sily podporené americkými dodávkami materiálu a zbraní začali protiútok a ešte rozšírili svoju dominanciu na Golanských výšinách. Po vyriešení problémov na tomto bojisku začal Izrael generálnu ofenzívu na suezskom fronte. Tá bola uľahčená hrubou chybou arabských veliteľov, ktorí si trúfli zaútočiť mimo priestoru dostatočne chráneného raketovým dáždnikom a boli spojenými silami letectva a tankových vojsk Izraela zmasakrovaní. Izrael síce nedokázal zničiť arabské sily na východ od Suezu, ale zničil časť ich predmostia a dve jeho tankové divízie prekročili prieplav, odrezali predsunuté egyptské sily a ohrozili Káhiru, aj keď ich posledné kroky už narušovali prímerie vyhlásené 22. októbra. Boje boli definitívne ukončené 25. októbra, kedy ďalšie pokračovanie konfliktu hrozilo celosvetovou eskaláciou – Sovietsky zväz pohrozil intervenciou a začal čiastočnú mobilizáciu výsadkových, leteckých a námorných síl a ich presun do oblasti, USA vzápätí nato urobili to isté a upozornili ZSSR, že sú pripravené Izraelu pomôcť, súbežne tlačiac na Izrael, aby prímerie začal rešpektovať.

Dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Z vojenského hľadiska skončila vojna víťazstvom Izraela, samozrejme pri ťažkých a z dlhodobého hľadiska neakceptovateľných stratách; z politického a globálneho hľadiska išlo o remízu alebo veľmi mierne víťazstvo arabskej koalície, ktorá si svoje straty mohla dovoliť. Konflikt ukázal, že vojenská dominancia Izraela už nie je taká enormná ako predtým – jednoznačnú prevahu v ňom mali iba izraelské námorné sily, ktoré likvidovali arabské lode, kdekoľvek sa s nimi stretli.

Izrael síce z vojenského pohľadu dosiahol pôsobivé víťazstvo, ale z vojny vyšiel oslabený. Prejavila sa závislosť od Američanov, zlyhali elity. Agranatova komisia, ktorá vyšetrovala okolnosti začiatku vojny, zverejnila na jar 1974 správu, ktorá zmietla vojenské vedenie štátu a dotlačila k rezignácii premiérku Meirovú. Začal sa tak úpadok izraelskej ľavice, ktorá štátu vládla od jeho vzniku.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]