Golda Meirová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Golda Meirová
rod. Golda Mabovičová
izraelská politička
izraelská politička
4. predseda vlády Izraela
V úrade
17. marec 196911. apríl 1974
Predchodca Levi Eškol
Nástupca Jicchak Rabin
bývalá ministerka zahraničných vecí
V úrade
1956 – január 1966
Osobné informácie
Narodenie 3. máj 1898
Kyjev, Rusko, dnes Ukrajina
Úmrtie 8. december 1978 (80 rokov)
Jeruzalem, Izrael
Manžel Morris Myerson (1917-1956)
Deti Menachem (* 1924)
Sára (* 1926)
Pozri aj Politický portál

Golda Meirová (hebr. גּוֹלְדָּה מֵאִיר), rodená Golda Mabovičová, v rokoch 1917–1956 Golda Myersonová (* 3. máj 1898, Kyjev, Rusko, dnes Ukrajina – † 8. december 1978, Jeruzalem, Izrael) bola jedna z najvýznamnejších političiek Blízkeho východu druhej polovice 20. storočia.

Bola spoluzakladateľkou štátu Izrael, pôsobila vo funkciách ministerky práce a ministerky zahraničných vecí. Bola tiež štvrtým premiérom štátu Izrael (17. marec 1969 - 11. apríl 1974). V Izraeli bola označována za „železnú lady“ politiky veľa rokov predtým, než v Spojenom kráľovstve tento prídomok pripadol britskej ministerskej predsedníčke Margaret Thatcherovej.[1] David Ben-Gurion ju raz popísal ako jediného muža v kabinete.[1] Doposiaľ je jedinou ženou, ktorá vykonávala funkciu premiéra štátu Izrael.[2]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo a mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodila sa v židovskej štvrti Kyjeva Blume a Mošemu Mabovičovym. Jej päť súrodencov zomrelo ešte za jej detstva, zostali jej len dve sestry Šejna a Cipke.[3] Často hladovali a mrzli, a tak chudoba donútila v roku 1903 jej otca, tesára, emigrovať do USA[4], kam ho v roku 1906 nasledoval aj zvyšok jeho rodiny, aby sa usadili v Milwaukee v štáte Wisconsin.[5] Tu už ako osemročná každé ráno pomáhala matke v obchode.[5] Keď mala 14, jej matka bola presvedčená, že je už dosť vzdelaná, tak by mala robiť a vydať sa za staršieho muža.[5] Golda s tým nesúhlasila a utiekla z domu.[5]

Necelý rok žila v Denveri u staršej sestry Šejny, kde chodila do školy a popri tom pracovala, a tiež sa tu stretla so svojím budúcim manželom Morrisom Myersonom[6] (zomrel v roku 1951). Po nezhodách so sestrou sa vrátila do Milwaukee[3], kde dokončila strednú školu a prihlásila sa do učiteľského ústavu.[7] V tejto dobe sa začala prvýkrát vážnejšie zajímať o sionistické hnutie.[3]

24. decembra 1917 sa vydala za Morrisa[6] pod podmienkou, že s ňou odíde do Palestíny[8]. Golda mala v pláne podniknúť aliju ihneď po svadbe, ale jej plány narušilo zrušenie všetkých transatlantických spojov v dôsledku prvej svetovej vojny. Do Palestíny, teraz už pod britskou správou, sa spoločne s manželom a sestrou Šejnou presťahovali v roku 1921.[9]

Pôsobenie v Izraeli[upraviť | upraviť zdroj]

Golda Meyersonová pracuje na poli kibucu Merchavja

Po príjazde do mandátnej Palestíny manželia odišli žiť do kibucu. Vybrali si kibuc Merchavja v údoli Emek Jizreel, avšak ich žiadosť rada kibucu zamietla (jednak kvôli americkému pôvodu, jednak preto, že nechceli prijímať manželské páry). Meyersonovi sa však nedali odbiť a na tretí raz boli prijatí.[10] Medzi Goldine povinnosti v kibuci patril zber mandlí, výsadba stromov, práce v hydinárni a v kuchyni.[11] V kibuci si uvedomili jej vodcovské schopnosti a vybrali ju za svojho zástupcu v odborovom zväze Histadrut.[7] V roku 1924 s manželom kibuc opustili, krátko žili v Tel Avive a nakoniec sa usadili v Jeruzaleme. Goldin manžel získal zamestnanie v novozaloženej stavebnej a dodávateľskej spoločnosti Solel Bone (doslova „Dláždič a stavbár“).[12] V Jeruzaleme sa im narodile dve deti, syn Menachem (* 1924) a dcéra Sára (* 1926).[3] Golda tu pracovala ako učitelka a musela si privyrábať aj v práčovni, aby mali na zaplatenie jaslí.[11] V roku 1928 bola zvolená za tajomníčku Rady pracujúcich žien (Mo'ecet ha-Po'alot) a odišla na dva roky (1932–1934) ako jej vyslankyňa do Spojených štátov.<[13] Vzala so sebou aj deti, ale manžel zostal v Jeruzaleme. I kvôli jej obrovskému pracovnému zaťaženiu sa nakoniec rozviedli.[1] V roku 1951, počas Goldinej zahraničnej cesty, Morris zomrel na srdcový infarkt.[8]

Po návrate sa stala členkou výkonného výboru Histadrutu. Medzi rokmi 1932 a 1934 pracovala ako veľvyslankyňa v USA. V roku 1940 začala Histadrut zastupovať na medzinárodných konferenciách, podnikla niekoľko ciest do Británie a USA, kde získala politickú i finančnú podporu pre vznik samostatného Izraelského štátu. V roku 1946 sa stála riaditeľkou politického oddelenia Židovskej agentúry vďaka čomu získala súhlas na presťahovanie mnohých židovských rodín umiestnených v britských internačných táboroch na Cypre späť do Palestíny.

14. mája 1948 bola jednou z dvoch signatárok izraelskej deklarácie nezávislosti (druhou bola Rachel Kohenová-Kaganová, spolu deklaráciu podpísalo 38 osôb)[7]. David Ben Gurion navrhol Goldu za členku dočasnej vlády. Niekoľko dní pred Deklaráciou nezávislosti ju poslal Ben-Gurion na nebezpečnú misiu, kde mala vyjednávať s jordánskym kráľom Abdullahom o neútočení Jordánu na Izrael.

Vybavená vôbec prvým izraelským cestovným pasom[14][15] prišla 2. septembra 1948 do Moskvy, kde 10. septembra prevzala v Kremli menovací dekrét na veľvyslankyňu v Sovietskom zväze. Stala sa tak historicky prvým izraelským veľvyslancom v tejto krajine.[16]

V roku 1949 bola zvolená za Stranu práce poslankyňou Knesetu (izraelského parlamentu) a túto funkciu nepretržite zastávala až do roku 1974.[7].

Do roku 1956 pracovala ako ministerka práce. V roku 1956 prijala na výzvu vtedajšieho premiéra Ben Guriona hebrejské meno Meir(ová) („jasnejšie horieť, urobiť svetlo“, „ožiariť“[8]) a v júni toho istého roku sa stala ministerkou zahraničných vecí[17]. Ministerský post si udržala do januára 1966. Ako ministerka zahraničných vecí bola tvorcom izraelských pokusov o vytvorenie vzťahov so vznikajúcimi nezávislými africkými krajinami, tiež upevnila vzťahy s USA a vytvorila obojstranné vzťahy s krajinami Latinskej Ameriky[18].

V rokoch 1953-1966 bola potom veľvyslankyňou Izraela v OSN, kde najmä v roku 1956, po preventívnej vojenskej akcii Izraela proti Egyptu a po vypuknutí suezskej krízy, len veľmi ťažko obhajovala práva izraelského ľudu na samostatný, suverénny štát.

Na začiatku 60-tych rokov jej diagnostikovali rakovinu, a tak v roku 1968 odišla do penzie, odvolávajúc sa na chorobu a vyčerpanie z predošlého úradovania. Medzi rokmi 19661968 pracovala ako generálna tajomníčka Mapaj (izraelská robotnícka strana)[7], a neskôr, keď sa Mapaj stalo súčasťou novovytvorenej Strany práce, bola vybraná za jej generálnu tajomníčku.

V roku 1969 bola vyzvaná, aby sa ujala funkcie dočasnej ministerskej predsedníčky vlády po zosnulom Levim Eškolovi[19]. Vo funkcii ministerskej predsedníčky potom zostala i po voľbách v októbri 1969 a v čele koaličnej vlády ovládla i Kneset.

V roku 1971 vyvolali jej odporcovia v Knesete neúsepšné hlasovanie o vyslovení nedôvery jej vláde - vraj príliš ustupuje v mierových jednaniach Egyptu. Iná situácia nastala po nečakanom egyptsko-sýrskom útoku cez sviatok Jom kipur v roku 1973, kedy bolo izraelské vojsko viditeľne zaskočené a nepripravené - Izrael utrpel ťažké straty. Kabinet Goldy Meirovej bol tvrdo kritizovaný. Hoci ona a jej Pod ťarchou kritiky, a ako sama hovorila, na základe „vôle ľudu,“ nakoniec 11. apríla 1974 rezignovala na svoju funkciu. Ku svojej rezignácii sama dodala: „Päť rokov stačí (…) bolo by nad moje sily naďalej niesť toto bremeno.“[11][20] Po rezignácii ešte ako premiérka vlády v demisii úspešne dojednala dohody o stiahnutí vojenských síl s Egyptom a Sýriiou. Na poste premiéra ju 3. júna nahradil Jicchak Rabin. O štyri dni neskôr rezignovala na svoj poslanecký mandát a natrvalo odišla z politiky.[13] V roku 1975 jej bola udelená Izraelská cena za jej mimoriadny prínos spoločnosti a Izraelu[21]. Tá je udeľovaná od roku 1953 a patrí medzi najvyššie izraelské štátne vyznamenania.

Aj v ďalších rokoch však aktívne pôsobila v Strane práce. Zomrela v decembri 1978, po 15 ročnom zápase s rakovinou[7] , a je pochovaná na vrchu Har Herzl v Jeruzaleme[22].

Umelecké stvárnenie[upraviť | upraviť zdroj]

Príbeh Goldy Meirovej bol tématom mnohých stvárnení v divadle i vo filme.
V roku 1977 hrala Anne Bancroftová Goldu Meirovou v broadwayskej hre Williama Gibsona Golda.
Austrálska herečka Judy Davisová stvárnila mladú Goldu v televíznom filme A Woman Called Golda (1982); staršiu Goldu stvárnila Ingrid Bergmanová.[23]
Herečka Colleen Dewhurstová ju stvárnila v televíznom filme z roku 1986 Meč Gideonov.[24]
V roku 2003 stvárnila americká herečka Tova Feldshuhová Goldu Meirovou v broadwayskej hre Golda's Balcony, druhej hre od Williama Gibsona[25]. Vo filmovej podobe tejto hry sa v úlohe Goldy predstavila Valerie Harperová[26].
V roku 2005 stvárnila herečka Lynn Cohenová Goldu Meirovou v Spielbergovom filme Mníchov.[27]
Herečka Tova Feldshuhová ju opätovne stvárnila vo francúzskom filme z roku 2006 Ó Jeruzalem.[28]
Vo filme The Hope z roku 2009 režisérky Márty Mészárosovej ju stvárnila poľská herečka Beata Fudalejová[29].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c BUTT, Gerald. Golda Meir [online]. BBC, [cit. 2009-11-02]. Dostupné online. (anglicky)
  2. Golda Meir: Overview. [s.l.] : Metropolitan State College of Denver. [Cit. 2009-11-07]. Dostupné online. (anglicky)
  3. a b c d PROVIZER, Norman. Golda Meir: An Outline of a Unique Life [online]. Metropolitan State College of Denver, [cit. 2009-11-05]. Dostupné online. (anglicky)
  4. Golda Meir's American Roots [online]. American Jewish Historical Society, [cit. 2009-11-02]. Dostupné online. (anglicky)
  5. a b c d VARNELL, Jeanne. Women of Consequence: The Colorado Women's Hall of Fame. Colorado : Johnson Books, 1999. Ďalej len: Women of Consequence: The Colorado Women's Hall of Fame. Dostupné online. ISBN 978-1555662141. S. 125. (anglicky)
  6. a b Women of Consequence: The Colorado Women's Hall of Fame. s. 127
  7. a b c d e f Golda Meir [online]. Encyclopædia Britannica, [cit. 2009-11-02]. Dostupné online. (anglicky)
  8. a b c KORDOVA, Šošana. Mother of a nation, but not much of a mother [online]. Haaretz, 2008-07-07, [cit. 2009-11-02]. Dostupné online. (anglicky)
  9. SACHAR, Howard, M. Dějiny Státu Izrael. Praha : Regia, 1999. Ďalej len SACHAR, Howard, M. Dějiny Státu Izrael. ISBN 80-902484-4-6. S. 535.
  10. EISENBERG, Azriel. Momentous century: personal and eyewitness accounts of the rise of the. London : Rosemont, 1984. Dostupné online. ISBN 0-8453-4748-9. S. 138. (anglicky)
  11. a b c SHENKER, Israel. Golda Meir: Peace and Arab Acceptance Were Goals of Her 5 Years as Premier [online]. The New York Times, 1978-12-09, [cit. 2009-11-05]. Dostupné online. (anglicky)
  12. GILBERT, Martin. Izrael:Dějiny. s. 66
  13. a b Meir, Golda (née Mabovitch; 1898-1978) [online]. Židovská agentura, [cit. 2009-11-02]. Dostupné online. (anglicky)
  14. Golda's Circle [online]. The Emery/Weiner School, [cit. 2009-11-02]. Dostupné online. (anglicky)
  15. Golda Meir's life was devoted to building Zionism [online]. Jewish News Weekly, 2005-07-15, [cit. 2009-11-02]. Dostupné online. (anglicky)
  16. SACHAR, Howard, M. Dějiny Státu Izrael. s. 372-373
  17. ROSENZWEIG, Luc. Ariel Šaron. [s.l.] : Garamond, 2008. Ďalej len: ROSENZWEIG, Luc. Ariel Šaron. ISBN 978-80-7407-023-5. S. 85.
  18. Golda Meir [online]. Ministerstvo zahraničních věcí Izraele, [cit. 2009-11-02]. Dostupné online. (anglicky)
  19. GILBERT, Martin. Izrael:Dějiny. s. 403-405
  20. Biography of Golda Meir [online]. Zionism and Israel, [cit. 2009-11-02]. Dostupné online. (anglicky)
  21. Recipients in 1975 [online]. Israel Prize Official Site, [cit. 2009-11-02]. Dostupné online. (hebrejsky)
  22. Golda Meir [online]. Jewish Virtual Library, [cit. 2009-11-02]. Dostupné online. (anglicky)
  23. A Woman Called Golda [online]. Internet Movie Database, [cit. 2009-12-12]. Dostupné online. (anglicky)
  24. Sword of Gideon [online]. Internet Movie Database, [cit. 2009-12-12]. Dostupné online. (anglicky)
  25. SOMMER, Elyse. A CurtainUp Review: Golda's Balcony [online]. CurtainUp, [cit. 2009-12-12]. Dostupné online. (anglicky)
  26. Golda's Balcony [online]. Internet Movie Database, [cit. 2009-12-12]. Dostupné online. (anglicky)
  27. BURSTEIN, Nathan. A different take on Munich [online]. The Jerusalem Post, 2005-12-22, [cit. 2009-12-12]. Dostupné online. (anglicky)
  28. O Jerusalem [online]. Internet Movie Database, [cit. 2009-12-12]. Dostupné online. (anglicky)
  29. SCHWINKE. Meszáros wraps production on historical drama The Hope [online]. . Dostupné online. (anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé zdroje[upraviť | upraviť zdroj]