Golda Meirová

Golda Meirová rod. Golda Mabovičová
izraelská politička
4. predseda vlády Izraela
V úrade 17. marec 1969 – 11. apríl 1974
Predchodca	Levi Eškol
Nástupca	Jicchak Rabin
bývalá ministerka zahraničných vecí
V úrade 1956 – január 1966
Osobné informácie
Narodenie	3. máj 1898 Kyjev, Rusko, dnes Ukrajina
Úmrtie	8. december 1978 (80 rokov) Jeruzalem, Izrael
Manžel	Morris Myerson (1917-1956)
Deti	Menachem (* 1924) Sára (* 1926)
Pozri aj Politický portál

Golda Meirová (hebr. גּוֹלְדָּה מֵאִיר), rodená Golda Mabovičová, v rokoch 1917–1956 Golda Myersonová (* 3. máj 1898, Kyjev, Rusko, dnes Ukrajina – † 8. december 1978, Jeruzalem, Izrael) bola jedna z najvýznamnejších političiek Blízkeho východu druhej polovice 20. storočia.

Bola spoluzakladateľkou štátu Izrael, pôsobila vo funkciách ministerky práce a ministerky zahraničných vecí. Bola tiež štvrtým premiérom štátu Izrael (17. marec 1969 - 11. apríl 1974). V Izraeli bola označována za „železnú lady“ politiky veľa rokov predtým, než v Spojenom kráľovstve tento prídomok pripadol britskej ministerskej predsedníčke Margaret Thatcherovej. David Ben-Gurion ju raz popísal ako jediného muža v kabinete. Doposiaľ je jedinou ženou, ktorá vykonávala funkciu premiéra štátu Izrael.

Životopis

Detstvo a mladosť

Narodila sa v židovskej štvrti Kyjeva Blume a Mošemu Mabovičovym. Jej päť súrodencov zomrelo ešte za jej detstva, zostali jej len dve sestry Šejna a Cipke. Často hladovali a mrzli, a tak chudoba donútila v roku 1903 jej otca, tesára, emigrovať do USA, kam ho v roku 1906 nasledoval aj zvyšok jeho rodiny, aby sa usadili v Milwaukee v štáte Wisconsin. Tu už ako osemročná každé ráno pomáhala matke v obchode. Keď mala 14, jej matka bola presvedčená, že je už dosť vzdelaná, tak by mala robiť a vydať sa za staršieho muža. Golda s tým nesúhlasila a utiekla z domu.

Necelý rok žila v Denveri u staršej sestry Šejny, kde chodila do školy a popri tom pracovala, a tiež sa tu stretla so svojím budúcim manželom Morrisom Myersonom (zomrel v roku 1951). Po nezhodách so sestrou sa vrátila do Milwaukee, kde dokončila strednú školu a prihlásila sa do učiteľského ústavu. V tejto dobe sa začala prvýkrát vážnejšie zajímať o sionistické hnutie.

24. decembra 1917 sa vydala za Morrisa pod podmienkou, že s ňou odíde do Palestíny. Golda mala v pláne podniknúť aliju ihneď po svadbe, ale jej plány narušilo zrušenie všetkých transatlantických spojov v dôsledku prvej svetovej vojny. Do Palestíny, teraz už pod britskou správou, sa spoločne s manželom a sestrou Šejnou presťahovali v roku 1921.

Pôsobenie v Izraeli

Golda Meyersonová pracuje na poli kibucu Merchavja

Po príjazde do mandátnej Palestíny manželia odišli žiť do kibucu. Vybrali si kibuc Merchavja v údoli Emek Jizreel, avšak ich žiadosť rada kibucu zamietla (jednak kvôli americkému pôvodu, jednak preto, že nechceli prijímať manželské páry). Meyersonovi sa však nedali odbiť a na tretí raz boli prijatí. Medzi Goldine povinnosti v kibuci patril zber mandlí, výsadba stromov, práce v hydinárni a v kuchyni. V kibuci si uvedomili jej vodcovské schopnosti a vybrali ju za svojho zástupcu v odborovom zväze Histadrut. V roku 1924 s manželom kibuc opustili, krátko žili v Tel Avive a nakoniec sa usadili v Jeruzaleme. Goldin manžel získal zamestnanie v novozaloženej stavebnej a dodávateľskej spoločnosti Solel Bone (doslova „Dláždič a stavbár“). V Jeruzaleme sa im narodile dve deti, syn Menachem (* 1924) a dcéra Sára (* 1926). Golda tu pracovala ako učitelka a musela si privyrábať aj v práčovni, aby mali na zaplatenie jaslí. V roku 1928 bola zvolená za tajomníčku Rady pracujúcich žien (Mo'ecet ha-Po'alot) a odišla na dva roky (1932–1934) ako jej vyslankyňa do Spojených štátov.< Vzala so sebou aj deti, ale manžel zostal v Jeruzaleme. I kvôli jej obrovskému pracovnému zaťaženiu sa nakoniec rozviedli. V roku 1951, počas Goldinej zahraničnej cesty, Morris zomrel na srdcový infarkt.

Po návrate sa stala členkou výkonného výboru Histadrutu. Medzi rokmi 1932 a 1934 pracovala ako veľvyslankyňa v USA. V roku 1940 začala Histadrut zastupovať na medzinárodných konferenciách, podnikla niekoľko ciest do Británie a USA, kde získala politickú i finančnú podporu pre vznik samostatného Izraelského štátu. V roku 1946 sa stála riaditeľkou politického oddelenia Židovskej agentúry vďaka čomu získala súhlas na presťahovanie mnohých židovských rodín umiestnených v britských internačných táboroch na Cypre späť do Palestíny.

14. mája 1948 bola jednou z dvoch signatárok izraelskej deklarácie nezávislosti (druhou bola Rachel Kohenová-Kaganová, spolu deklaráciu podpísalo 38 osôb). David Ben Gurion navrhol Goldu za členku dočasnej vlády. Niekoľko dní pred Deklaráciou nezávislosti ju poslal Ben-Gurion na nebezpečnú misiu, kde mala vyjednávať s jordánskym kráľom Abdullahom o neútočení Jordánu na Izrael.

Vybavená vôbec prvým izraelským cestovným pasom prišla 2. septembra 1948 do Moskvy, kde 10. septembra prevzala v Kremli menovací dekrét na veľvyslankyňu v Sovietskom zväze. Stala sa tak historicky prvým izraelským veľvyslancom v tejto krajine.

V roku 1949 bola zvolená za Stranu práce poslankyňou Knesetu (izraelského parlamentu) a túto funkciu nepretržite zastávala až do roku 1974..

Do roku 1956 pracovala ako ministerka práce. V roku 1956 prijala na výzvu vtedajšieho premiéra Ben Guriona hebrejské meno Meir(ová) („jasnejšie horieť, urobiť svetlo“, „ožiariť“) a v júni toho istého roku sa stala ministerkou zahraničných vecí. Ministerský post si udržala do januára 1966. Ako ministerka zahraničných vecí bola tvorcom izraelských pokusov o vytvorenie vzťahov so vznikajúcimi nezávislými africkými krajinami, tiež upevnila vzťahy s USA a vytvorila obojstranné vzťahy s krajinami Latinskej Ameriky.

V rokoch 1953-1966 bola potom veľvyslankyňou Izraela v OSN, kde najmä v roku 1956, po preventívnej vojenskej akcii Izraela proti Egyptu a po vypuknutí suezskej krízy, len veľmi ťažko obhajovala práva izraelského ľudu na samostatný, suverénny štát.

Na začiatku 60-tych rokov jej diagnostikovali rakovinu, a tak v roku 1968 odišla do penzie, odvolávajúc sa na chorobu a vyčerpanie z predošlého úradovania. Medzi rokmi 1966 – 1968 pracovala ako generálna tajomníčka Mapaj (izraelská robotnícka strana), a neskôr, keď sa Mapaj stalo súčasťou novovytvorenej Strany práce, bola vybraná za jej generálnu tajomníčku.

V roku 1969 bola vyzvaná, aby sa ujala funkcie dočasnej ministerskej predsedníčky vlády po zosnulom Levim Eškolovi. Vo funkcii ministerskej predsedníčky potom zostala i po voľbách v októbri 1969 a v čele koaličnej vlády ovládla i Kneset.

V roku 1971 vyvolali jej odporcovia v Knesete neúsepšné hlasovanie o vyslovení nedôvery jej vláde - vraj príliš ustupuje v mierových jednaniach Egyptu. Iná situácia nastala po nečakanom egyptsko-sýrskom útoku cez sviatok Jom kipur v roku 1973, kedy bolo izraelské vojsko viditeľne zaskočené a nepripravené - Izrael utrpel ťažké straty. Kabinet Goldy Meirovej bol tvrdo kritizovaný. Hoci ona a jej Pod ťarchou kritiky, a ako sama hovorila, na základe „vôle ľudu,“ nakoniec 11. apríla 1974 rezignovala na svoju funkciu. Ku svojej rezignácii sama dodala: „Päť rokov stačí (…) bolo by nad moje sily naďalej niesť toto bremeno.“ Po rezignácii ešte ako premiérka vlády v demisii úspešne dojednala dohody o stiahnutí vojenských síl s Egyptom a Sýriiou. Na poste premiéra ju 3. júna nahradil Jicchak Rabin. O štyri dni neskôr rezignovala na svoj poslanecký mandát a natrvalo odišla z politiky. V roku 1975 jej bola udelená Izraelská cena za jej mimoriadny prínos spoločnosti a Izraelu. Tá je udeľovaná od roku 1953 a patrí medzi najvyššie izraelské štátne vyznamenania.

Aj v ďalších rokoch však aktívne pôsobila v Strane práce. Zomrela v decembri 1978, po 15 ročnom zápase s rakovinou , a je pochovaná na vrchu Har Herzl v Jeruzaleme.

Umelecké stvárnenie

Príbeh Goldy Meirovej bol tématom mnohých stvárnení v divadle i vo filme.
V roku 1977 hrala Anne Bancroftová Goldu Meirovou v broadwayskej hre Williama Gibsona Golda.
Austrálska herečka Judy Davisová stvárnila mladú Goldu v televíznom filme A Woman Called Golda (1982); staršiu Goldu stvárnila Ingrid Bergmanová.
Herečka Colleen Dewhurstová ju stvárnila v televíznom filme z roku 1986 Meč Gideonov.
V roku 2003 stvárnila americká herečka Tova Feldshuhová Goldu Meirovou v broadwayskej hre Golda's Balcony, druhej hre od Williama Gibsona. Vo filmovej podobe tejto hry sa v úlohe Goldy predstavila Valerie Harperová.
V roku 2005 stvárnila herečka Lynn Cohenová Goldu Meirovou v Spielbergovom filme Mníchov.
Herečka Tova Feldshuhová ju opätovne stvárnila vo francúzskom filme z roku 2006 Ó Jeruzalem.
Vo filme The Hope z roku 2009 režisérky Márty Mészárosovej ju stvárnila poľská herečka Beata Fudalejová.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Golda Meirová

Externé zdroje

• Životopis Goldy Meirovej
• Golda Meir
• Osobnosti storočia
• G. Meirová na stránkach www.holocaust.cz
• Golda Meirová