Jadrová zbraň

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Jadrové zbrane (alebo atómové zbrane) sú všetky zbrane využívajúce lavínovité, neriadené uvoľňovanie jadrovej energie alebo priamo štiepne produkty, resp. rádionuklidy.

Hríb nad epicentrom jadrového výbuchu v Nagasaki.

Delenia[upraviť | upraviť zdroj]

Jadrové výbušné zariadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Môže to byť vojenská munícia akékoľvek vhodného druhu – letecká alebo hlbinná bomba, raketová bojová hlavica, torpédo, delostrelecký granát, mína a pod. Existujú (resp. existovali) aj jadrové výbušné zariadenia pre „mierové“ využitie – budujú sa nimi (presnejšie budovali sa v minulosti) podzemné zásobníky plynu, podporuje sa ťažba plynu a ropy, uľahčujú rozsiahle zemné práce (v ZSSR bola jadrovým výbuchom vytvorená časť prieplavu, v USA vybudovali pomocou jadrového výbuchu bazén prístavu na Aljaške). V súčasnosti sa nepoužívajú, pretože môžu byť považované za maskovanú skúšku jadrovej zbrane. Testy jadrových zbraní sú medzinárodnými dohodami zakázané v atmosfére, v mori a v kozme, na podzemné jadrové skúšky v súčasnosti všetci vlastníci jadrových zbraní dodržiavajú moratórium.

Delia sa na:

  • Štiepne jadrové výbušné zariadenia (tzv. atómové bomby) sú jadrové výbušné zariadenia, u ktorých je hlavným zdrojom energie Štiepenie atómových jadier (napr. (klasická) atómová bomba).
  • Termonukleárne jadrové výbušné zariadenie sú jadrové výbušné zariadenia, u ktorých je hlavným zdrojom energie jadrová syntéza (napr. vodíková bomba = H-bomba). Každé (reálne fungujúce) termonukleárne jadrové výbušné zariadenie obsahuje vo svojej konštrukcii aj štiepne jadrové výbušné zariadenie malého výkonu, ktoré slúži ako "rozbuška" – vytvára potrebný tlak a teplotu pre začatie jadrovej syntézy (jadrovej fúzie)
  • "posilnené" jadrové zbrane (anglicky „boosted fission“) sú štiepne jadrové výbušné zariadenia, ktoré využívajú menšie množstvo trícia alebo deuteridu lítia v ktorom prebehne počas výbuchu fúzna reakcia, na produkciu neutrónov – takto vzniknuté neutróny významne zvyšujú rýchlosť a účinnosť šiepnej reakcie – pri výbuchu sa využije väčšie množstvo štiepneho materiálu. Podiel množstva energie z fúznej reakcie je malý, typicky menej než 1%.

Iný spôsob delenia

  • jednostupňové výbušné zariadenie (tzv. atómová bomba) – je tvorené len štiepnu náložou (na báze uránu, plutónia…) Maximálny dosiahnuteľný výkon približne 1 megatona – pre väčšie výkony je potrebné veľké množstvo štiepneho materiálu a potom je veľmi náročné udržať štiepny materiál v podkritickom stave pred odpálením a súčasne zabezpečiť rýchle dosiahnutie nadkritického stavu pri odpálení
  • dvojstupňové (alebo dvojfázové) výbušné zariadenie (tzv. vodíková bomba)- štiepna nálož slúži ako zdroj energie pre dosiahnute podmienok pre zapálenie jadrovej syntézy v druhom stupni – náplni fúzneho materiálu. Maximálny dosiahnuteľný výkon je teoreticky neobmedzený, pre veľké výkony však má zariadenie veľké rozmery, pretože deuterid lítia má malú hustotu (menšiu ako voda).
  • trojstupňové (alebo trojfázové) výbušné zariadenie – dvojstupňová nálož v ňom slúži predovšetkým ako zdroj neutrónov. Dvojstupňová nálož je umiestnená v masívnom obale z prírodného alebo ochudobneného uránu. V intenzívnom toku neutrónov je urán čiastočne štiepený neutrónmi z fúznej reakcie a čiastočne sa premieňa záchytom neutrónov na plutónium a to je tiež štiepené neutrónmi z fúznej i štiepnej reakcie. Množstvo energie uvoľnenej pri štiepnej reakcii v obale nálože je vysoké, môže dosiahnuť niekoľko násobok energie uvoľnenej pri fúznej reakcii v náloži. Trojstupňové jadrové výbušné zariadenie je oproti dvojstupňovému jadrovému výbušnému zariadeniu pri rovnakom výkone oveľa kompaktnejšie.

Bojové rádioaktívne látky (BRL)[upraviť | upraviť zdroj]

Používajú sa na zamorenie terénu, vody a ovzdušia tuhými (prachovými), kvapalnými alebo plynnými rádioaktívnymi látkami. Vo vojenskej terminológii sa používa aj výraz "rádiologické zbrane", v žurnalistike sa často označujú ako "špinavá bomba".

Pozri aj: Nosiče jadrových zbraní

Kategórie podľa dosahu[upraviť | upraviť zdroj]

Účinky výbuchu jadrovej výbušnej zbrane[upraviť | upraviť zdroj]

Hirošima po výbuchu

Po výbuchu sa najprv ukáže oslnivý svetelný blesk, okolo ktorého sa vytvorí detonačný mrak. Potom vznikne ohnivá guľa, ktorá stúpa hore vytvárajúc akýsi „kmeň“ a berúc so sebou prach, zem alebo vodu, a na zemi pri mieste výbuchu je základný mrak. Výsledný útvar sa nazýva atómový hríb.

Jadrová výbušná zbraň má široké spektrum ničivého účinku:

  • tepelný účinok: Na mieste výbuchu je teplota niekoľko miliónov stupňov Celzia. V prípade 1 Mt bomby sa napríklad v okruhu 14 km (!) od epicentra sám zapáli papier. Samozrejme, že aj ľudia a živočíchy utrpia popáleniny kože a podobne.
  • nárazová tlaková vlna: Táto je účinná do niekoľkých kilometrov od epicentra. Sprevádza ju hromovitý tresk. V mieste detonácie je pretlak asi 1 milión barov, ktorý potom klesá nepriamo úmerne k vzdialenosti. Po pretlakovej vlne nasleduje podtlaková vlna, ktorá sa prejavuje ako silný ťah smerom k miestu výbuchu.
  • svetelný účinok: Je účinný do niekoľkých kilometrov.
  • radiácia : Táto je spôsobená tokom neutrónov (asi z 3%) a gama, alfa a beta žiarenia počas asi 1 minúty (počiatočná radiácia). Pre človeka je smrteľná v okruhu asi 2 km od epicentra. Časť žiarenia, ktorá ostane ešte po 1 minúte sa nazýva zvyšková radiácia. Pozostáva z rádioaktívneho spádu a žiarenia indukovaného neutrónmi (alfa, beta, gama žiarenie). Žiarenie asi po týždni od výbuchu klesne na hodnoty bezpečné pre človeka.

Rádioaktívny spád sa delí na lokálny (padá 10 – 20 hodín po výbuchu do vzdialenosti 400 km), kontinentálny (padá do týždňa po výbuchu do vzdialenosti 4 000 km) a celosvetový (padá až po mesiacoch či rokoch).

Podiel radiácie (a najmä neutrónov) sa dá zvýšiť na úkor ostatných ničivých účinkov, potom hovoríme o tzv. neutrónovej bombe (správny názov je „zbraň so zvýšenou radiáciou“).

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1938: O. Hahn a F. Straßmann objavili štiepenie uránu – základ jadrových zbraní
  • pred druhou svet. vojnou: V ZSSR vedci G. N. Flerov a K. A. Petržak zistili, že uránové jadro sa môže rozpadať aj spontánne.
  • 1939:
  • 1940:
    • (február): V USA sa začal počiatočný výskum, ktorý riadil osobitný výbor na čele s L. J. Briggsom, riaditeľom Národného úradu pre miery. V tom istom roku už bolo známe, že aj Nemci pracujú na podobnom projekte, a že aj britskí vedci skúmajú podobný problém.
    • V ZSSR sa utvorila Komisia pre otázky uránu, ktorej práca však bola prerušená po napadnutí ZSSR Nemeckom v júni 1941.
  • 1941 (jeseň): Americkí vedci H. C. Urey a G. B. Pegram navštívili Spojené kráľovstvo a skúmali možnosť spolupráce v tejto oblasti (pozri 1943).
  • 1941 (december): Vedenie celého projektu v USA prevzalo oddelenie Úradu pre vedecký výskum a rozvoj
  • 1942:
    • (február):Na základe objavu z roku 1938 objavil E. Fermi v USA možnosť vytvorenia jadrovej reťazovej reakcie. Výpočty ukázali, že necelých 50 kg čistého U-235 alebo Pu-239 možno použiť ako supervýbušninu, ktorá uvoľní energiu približne 20 000 ton TNT.
    • (jún): V USA ministerstvo obrany zriadilo nové oddelenie na vedenie projektu a v septembri sa stal šéfom celého projektu brigádny generál Leslie R. Groves.
  • 1943:
    • Zriadil sa spoločný politický výbor, zložený zo zástupcov USA, Spojeného kráľovstva a Kanady. Zároveň prišli viacerí britskí a kanadskí vedci do USA, aby pracovali na tomto projekte.
    • V USA sa teoreticky sa vyriešila otázka fungovania atómových zbraní.
    • Od tohto roku sa v USA zriadili zariadenia na získavanie uránu 235. V tom istom roku bolo pod vedením R. Oppenheimera v Los Alamos v Novom Mexiku postavené laboratórium, v ktorom stavali prvé atómové zbrane (Projekt Manhattan)
    • V ZSSR sa utvorila Vedecko-technická rada pre rozvoj atomistiky vedená B. L. Vannikovom, ktorá sa však v prvej fáze zamerala na stavbu atómových reaktorov, až neskôr aj na zbrane (pozri 1947)
  • 1944: V USA postavili prvý reaktor vyrábajúci plutónium
  • 1945:
    • (16. 7.): Explózia prvej atómovej bomby v pokusnom areáli pri Alamogordo v Novom Mexiku v USA
    • (6. 8.): USA zhodili z bombardéra B-29 atómovú bombu „Little Boy“ na japonskú Hirošimu (výbuch vo výške 600 m, letecká kužeľovitá bomba s priemerom 73 cm, hmotnosťou 4,5 t, s jadrom s uránom 235 ťažkým 60 kg)
    • (9. 8.): USA zhodili atómovú bombu „Fat Man“ na Nagasaki (vajcovitá bomba, priemer 3, 3 m, hmotnosť 4t, s 6,2 kg plutónia 239). Nasledovala kritika verejnosti.
  • 1947: ZSSR oznámil, že zvládol výrobné tajomstvá atómovej bomby
  • 1949 (29. 8.): explózia prvej atómovej bomby ZSSR, RDS-1 v Semipalatinskom jadrovom polygóne
  • 1950: Z iniciatívy Stáleho výboru Svetového kongresu obrancov mieru v Štokholme bola prijatá Štokholmská výzva žiadajúca bezpodmienečný zákaz atómovej zbrane ako nástroja zastrašovania a hromadného vykynožovania obyvateľstva. Podpísalo ju asi 500 000 000 ľudí.
  • 1952:
    • (3. 10.): explózia prvej atómovej bomby Spojeného kráľovstva
    • (1. 11.): explózia prvej termonukleárnej (vodíkovej) bomby v USA, atol Eniwetok
  • 1953 (12. 8.): explózia prvej termonukleárnej (vodíkovej) bomby v ZSSR
  • 1954 (1. 3.): explózia dosiaľ najsilnejšej termonukleárnej bomby USA pod názvom Castle Bravo 15 Mt TNT
  • 1960 (13. 2.): explózia prvej atómovej bomby Francúzska
  • 1961 (30. 10.): explózia dosiaľ najsilnejšej termonukleárnej bomby sveta – sovietska Cár bomba 50 Mt TNT
  • od 1963: v medzinárodnej politike došlo po kubánskej kríze (1962) k prvým náznakom uvoľnenia medzi USA a ZSSR
  • 1963(5. 8.): podpísaná Zmluva o zákaze atómových pokusov vo vzduchu, v kozmickom priestore a pod vodou (nepodpísalo len Francúzsko a Čína); roku 1974 bola bola doplnená zmluvou obmedzujúcou silu podzemných testov na 150 kt TNT
  • 1964(16. 10.):explózia prvej atómovej bomby Číny
  • 1967:
    • Spojené kráľovstvo a Čína vlastnia aj termonukleárnu (vodíkovú) bombu
    • Podpísaná Tlatelolcká zmluva (Mexiko), podľa ktorej ostáva Latinská Amerika oblasťou bez jadrových zbraní
  • 1968:
  • od konca 60-tych rokov: Zväčšil sa dosah jadrových zbraní, zlepšovanie presnosti, zavedenie pozemných mobilných systémov a pod.. Vlastnenie jadrových zbraní začalo mať úlohu „odstrašovania“ potenciálnych nepriateľov. Potenciál atómových zbraní už stačil na niekoľkonásobné vyhubenie ľudstva (tzv. overkill). Vzniká hnutie proti jadrovým zbraniam.
  • 1969: Začiatok rokovaní SALT (Strategic Arms Limitation Talks) medzi USA a ZSSR
  • 1972 (26.5.): Zmluvou SALT I medzi USA a ZSSR sa – okrem určitých bodov dohodnutých na len 5 rokov –obmedzil počet systémov protiraketovej obrany (systémov ABM) na určitý počet. USA túto časť zmluvy 31.12.2001 jednostranne vypovedali z dôvodu „národnej bezpečnosti“ a pokračovania v programe NMD
  • 1973(22.6.): Dohoda Nixona s Brežnevom o predchádzaní jadrovej vojne
  • 1974 (18.5.):explózia prvej atómovej bomby Indie
  • 1978: vytvorenie neutrónovej bomby
  • 1979: Zmluvou SALT II medzi USA a ZSSR sa obmedzil počet nosičov jadrových zbraní a roznecovačov (bômb), ale zbrojenie prebiehalo ďalej formou nahradzovania starších novými, lepšími zbraňami. Senát USA kvôli sovietskej invázii v Afganistane zmluvu neratifikoval, ale USA ju dodržovali.
  • 1981: Američania premenovali plánované rokovania SALT III na rokovania START (Strategic Arms Reduction Talks), ktoré sa potom konali s prestávkami od roku 1985
  • koncom 80-tych rokov v rámci perestrojky a po nehode v Černobyle v ZSSR klesla dôležitosť jadrových zbraní
  • 1987: Washingtonská zmluva (Zmluva INF) medzi USA a ZSSR k zničeniu všetkých zo zeme odpaľovaných jadrových síl stredného dosahu
  • 1991: Zmluva START I medzi USA a ZSSR (po asi 15 rokovacích kolách) o zníženiu počtu nosičov jadrových zbraní (rakety, bombardéry, jadrové zbrane) ako aj strategických bojových hlavíc na určitú hranicu
  • 1992 (podpis 1996): dohoda o prevezení jadrových bojových hlavíc z Bieloruska, Kazachstanu a Ukrajiny do Ruska (lebo v dôsledku rozpadu ZSSR ostali zbrane aj v iných krajinách ako Rusko)
  • 1993:
    • Zmluva START II medzi USA a Ruskom o znížení hraníc zo START-I o polovicu a zákaze všetkých interkontinentálnych rakiet s niekoľkonásobnými výbušnými hlavicami. USA ju ratifikovali až 1997, Rusko až 2000.
    • Atómové mocnosti (okrem sčasti Francúzska [test na atole Mururoa 1995/96] a úplne Číny) sa dobrovoľne vzdali atómových pokusov
  • 1996:
    • Kvôli odporu Indie stroskotali ženevské rokovania o rozsiahlej celosvetovej Všeobecnej zmluve o zákaze atómových pokusov (CTBT, Comprehensive Nuclear Test Ban Treaty, porov. 1963). Nakoniec však zmluvu jasne prehlasovalo Valné zhromaždenie OSN na zvláštnom zasadnutí 10. 9. 1996. Ešte nie je ratifikovaná.
    • Medzinárodný súdny dvor v Haagu sa uzniesol, že použitie a hrozenie použitím jadrových zbraní – s výnimkou extrémneho ohrozenia štátu – predstavuje porušenie medzinárodného práva, najmä ľudských práv
  • 1998 (máj): Podzemné atómové testy Indie a Pakistanu. V prípade Pakistanu išlo o prvé testy vôbec.
  • 1999 (august): Začali sa rokovania o zmluve START III, no v dôsledku trvania USA na svojom systéme MD (pozri 2001) Rusko odmieta súhlasiť nielen so START III, ale aj s realizáciou START II
  • 2001 (21. 12.): USA jednostranne vypovedali časť zmluvy SALT I (1972) o protiraketovej obrane z dôvodu „národnej bezpečnosti“ a pokračovania vo svojom protiraketovom programe NMD (National Missile Defense, od roku 2001 nazývaný MD – Missile Defense)
  • 2002: Zmluva medzi USA a Ruskom o znížení jadrových výbušných hlavíc do roku 2012 na určitú hranicu. Ešte neratifikované.
  • 2005(10. 2.): Kórejská ľudovodemokratická republika oznámila, že má jadrové zbrane

Jadrové štáty[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2005 majú tieto krajiny jadrové zbrane: USA, Rusko, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Čína, India, Pakistan aj Izrael[1]. Kórejská ľudovodemokratická republika oznámila, že ich má, a Južná Afrika ich svojho času (údajne) mala, ale zničila ich. Z vývoja je podozrievaný Irán, v minulosti bol z vývoja (nesprávne) podozrievaný Irak. Po rozpade ZSSR ich začiatkom 90. rokov vlastnila Ukrajina a Bielorusko, no neskôr ich predali Rusku.

Technológiu a skúsenosti potrebné na vývoj a výrobu jadrových zbraní vlastnia aj ďalšie štáty, napríklad Nemecko a Japonsko.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. [1] HN - Tajné dokumenty: Izrael ponúkal JAR na predaj jadrové zbrane

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]