Cár bomba

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Maketa Cár bomby v múzeu atómových bômb v Sarove.

Cár bomba (rus. Царь-бомба) bola najsilnejšia vodíková bomba sveta sovietskej výroby. Výbuch tejto bomby bol najsilnejšou explóziou spôsobenou človekom v doterajšej histórii.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodné sovietske kódové označenie bomby bolo Ivan (Иван) alebo Váňa (Ваня), oficiálne označenie je RDS-220 alebo Arzamas-16. Názov Cár bomba vznikol mimo vtedajšieho Sovietskeho zväzu ako parafráza na gigantické, ale úplne nepraktické pamiatky cárskeho Ruska – Cár zvon a Car-puška. V samotnom Sovietskom Zväze sa zaužívala aj prezývka Kuzkina mať, ktoré vzniklo na základe výroku Nikitu Chruščovamy ešte ukážeme Amerike Kuzkinu mať[1] po jeho pobyte na Kube počas Karibskej krízy. K testovaciemu výbuchu došlo zanedlho po tomto pobyte.

Technické údaje a konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Hmotnosť celej bomby 24,8 tony
Hmotnosť padákového systému 800 kg
Dĺžka 8 m
Priemer 2 m
Ekvivalent (podľa západných zdrojov) 57 Mt TNT

Cár bomba bola viacstupňová vodíková bomba typu Teller-Ulam. Pôvodne bola koncipovaná ako trojstupňová, ale neskôr sa z dôvodu obmedzenia rádioaktívneho spadu odstránil tretí stupeň zo štiepneho materiálu (238U) a nahradil sa oloveným plášťom. Existovali tiež obavy, že výbuch v úplnej konfigurácii by mohol narušiť zemskú kôru v oblasti skúšok. Tým sa znížil aj jej výkon z vypočítaných 100 až 150 Mt TNT na výsledných 50 – 60 Mt TNT (podľa amerických výpočtov 57 Mt)(niekde sa vyskytujú aj údaje o 28 a 135 Mt). Navyše, u takto výkonných náloží je odhad tritolového ekvivalentu vždy značne sporný – proste už neexistuje vhodné merítko.
O skutočnom výkone RDS-220 sa stále dajú viesť spory, rôzne pramene referujú o rôznych odhadoch, napríklad Chruščovovi referovali o výkone 100 Mt, iné zdroje odhadujú výkon na 75 až 120 Mt. Nie je ale zrejmé, či mienia pôvodnú trojstupňovú konfiguráciu, alebo použitú dvojstupňovú. Časť bomby zodpovedná za radioaktívny spád (štiepna časť) predstavovala len 3 % celej bomby, zvyšok energie bol vytvorený syntetickou reakciou s pomerne malým radioaktívným spádom. Preto je táto bomba považovaná paradoxne za „najčistejšiu“ dosiaľ odpálenú termonukleárnu nálož, v pomere k jej výbušnému výkonu. Test úplnej (pôvodnej) verzie bomby by údajne zvýšil celosvetové zaťaženie rádioaktívnym spadom o 25 %.

Konštruktérmi bomby boli akademik Julij Borisovič Chariton, Igor Vasilievič Kurčatov, Andrej Dmitrijevič Sacharov, Viktor Adamskij, Jurij Babajev, Jurij Trunov a Jurij Smirnov. Výskumné práce na zostrojení termonukleárnej bomby s výkonom nad 100 Mt začali už v roku 1954. Potom boli na dlhý čas prerušené a opäť pokračovali až v roku 1961.
Bomba potom bola vyvinutá a postavená v rekordne krátkom čase, za 14 týždňov po tom čo Nikita Chruščov schválil projekt 10. júla 1961. Veľkou výzvou pri konštrukcii tejto bomby bola výroba padáku, ktorý musel uniesť 27 ton ťažku bombu. Padák bol trikrát väčší ako padák, na ktorom pristávajú kozmické lode Sojuz. Jeho výroba na čas celkom ochromila sovietsky nylonový priemysel.

Svojou explozívnou silou 50 – 60 Mt TNT a tým bola približne 3 800-krát silnejšia než bomba Little Boy zhodená na Hirošimu, ktorej explozívna sila sa odhadovala na 13 kt TNT. Cár bomba bola 3 – 5-krát silnejšia ako najsilnejšia odskúšaná americká vodíková bomba Castle Bravo (15 Mt).

Z vojenského hľadiska bola táto bomba pre jej veľkú hmotnosť a rozmery takmer nepoužiteľná. Nikdy tiež nebola označovaná ako zbraň, ale ako zariadenie (device). Sovietsky zväz mal k dispozícii len jediný druh lietadla schopného niesť bombu takej hmotnosti – špeciálne upravený štvormotorový turbovrtuľový strategický bombardér Tupolev Tu-95V , okrem iného vybavený špeciálnym ablatívnym ochranným náterom (letové skúšky a zhody makety bomby boli dokončené v roku 1959). Táto bomba slúžila len ako demonštrácia sily a možností v studenej vojne.

Andrej Sacharov začal po teste bomby vystupovať proti jadrovým zbraniam, a neskôr sa stal odporcom sovietskeho režimu a disidentom.

Miesto explózie.

Test[upraviť | upraviť zdroj]

Bomba bola odpálená 30. októbra 1961 o 11:32 hod. moskovského času počas zasadania XXII. zjazdu KSSZ na testovacom polygóne v zátoke Miťjušicha na ostrove Nová Zem. Bomba bola zhodená z výšky 10 000 m a jej pád bol zbrzdený padákom, aby lietadlo malo dostatok času opustiť miesto výbuchu. Explózia sa uskutočnila približne vo výške 4 500 m. Ohňová guľa sa dotkla zemského povrchu, mala polomer 4,6 km, energia sa uvoľnila približne za 40 nanosekúnd a okamžitý výkon dosiahol okolo 5,4.1024 Wattov, teda približne 1 % výkonu Slnka! Atómový hríb dosiahol krátkodobo výšku približne 64 km. Stabilná výška sa ustálila medzi 40 a 50 km. Seizmická tlaková vlna spôsobená výbuchom bola taká silná, že bola merateľná aj po treťom obehu Zeme. Oblasť totálnej deštrukcie siahala do vzdialenosti 25 km. Explózia 50Mt bomby pri jasnom počasí spôsobuje popáleniny 3 stupňa do vzdialenosti 100 km od epicentra. Jediná takáto nálož by bola schopná zničiť takmer celú krajinu veľkosti Poľska alebo Slovenska a Maďarska ak vynecháme reliéf krajín a predstavíme si to ako dlhú rovnú plochu.

Porovnanie[upraviť | upraviť zdroj]

Jeden kubický meter trinitrotoluénu váži 1 650 kg. Ak by sme chceli dosiahnuť rovnakú explóziu ako cár bomba s konvenčnými trhavinami, musela by sa odpáliť teoreticky kocka z výbušniny TNT o dlžke jednej strany 326 m, čo zodpovedá 34,5 mil. m³. Toto množstvo zodpovedá približne 14-násobnému objemu a 9-násobnej hmotnosti Cheopsovej pyramídy.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ^  Fráza „ukázať niekomu Kuzkinu mať“ zodpovedá zhruba slovenskému „naučiť niekoho po kostole hvízdať“ alebo českému „ukázat, zač' je toho loket“.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]