Dolomit (hornina)
| Dolomit | |
| usadené horniny | |
 Vrchno triasový dolomit, chočského príkrovu, s dobre viditeľnou charakteristickou štiepateľnosťou, pieskovňa Dolinka pri Hradišti pod Vrátnom, Záhorie |
|
| Hlavné minerály | dolomit |
| Akcesórie | kalcit, aragonit |
| Textúra | zrnitá |
| Farba (y) | sivá |
| Pozri aj portál Vedy o Zemi | |
Dolomit je hornina sedimentárneho pôvodu, zložená v prevažnej miere z minerálu rovnakého mena. Vzniká buď usadzovaním CaMg(CO3)2 v hypersalinnom vodnom prostredí, alebo častejšie dolomitizáciou usadených vápencov.
Prechod medzi dolomitom a vápencom nie je ostrý, vzniká tzv. dolomitický vápenec – hornina zložená z dolomitu a prevládajúceho vápenca. Dolomit preto často obsahuje prímesy kalcitu, alebo vložky vápencov, v menšej miere aj kremeňa či ílovitých minerálov. Z pohľadu priemyselného využitia sa za dolomit považujú iba horniny obsahujúce 90 % až 100 % CaMg(CO3)2 a len 0 - 10 % CaCO3. Z geochemického hľadiska obsahuje 19,6 - 21,7 % Mg.
Obsah |
Vlastnosti [upraviť]
Vzhľadom sa podobá na vápenec, je jemnozrnný až celistvý, najčastejšie žltkastej alebo sivej až bielej farby. Možno ho odlíšiť tým, že celistvý s HCl za bežných teplôt nešumí (nereaguje, dolomitový prášok však s HCl šumí). Vyznačuje sa charakteristickým ostrohranným, často zjavne rombickým (kosoštvorcovým) rozpadom.
Vznik dolomitov [upraviť]
Dolomity môžu vznikať buď primárne, teda vyzrážaním z nasýtených soľných roztokov, alebo sekundárne premenou najmä vápencov - tzv. dolomitizáciou. Čo je proces, vyznačujúci sa obohacovaním sedimentu o dolomit. Vápencové horniny sú postupne premenené na dolomitický vápenec, vápnitý dolomit až nakoniec rovnorodú horninu dolomit. Primárne dolomity, ktoré vznikli vyzrážaním z roztokov sú výrazne jemnozrnné v porovnaní so sekundárnym dolomitom, ktorý vznikol diagenetickou dolomitizáciou[1].
Na vysvetlenie dolomitizácie nepanuje medzi odborníkmi jednotný názor. Všeobecne však možno povedať, že ho podporuje vysoká salinita prostredia, vyššie (zásadité, vyššie než 8,3[1]) pH a teplota prostredia. Proces rovnako podporuje aj prítomnosť organických zvyškov s vyšším obsahom horčíka.
Najčastejšie preto k takýmto procesom dochádza v plytkých panvách, kde asociujú s ložiskami evaporitov. K dolomitizácii dochádza v príbrežnej oblasti ovplyvnenej prílivom, tu je vsakovaná alebo prílivom prinášaná voda obohacovaná o ióny horčíka a pri spätnom presakovaní a prúdení tak obohacuje už existujúce sedimenty v tzv. infiltračno-refluxnom systéme[2].
K neskorodiagenetickej dolomitizácii môže dochádzať aj vplyvom obohatenia roztokov o Mg2+ pochádzajúceho zo štruktúry rôznych minerálov (napr. uvoľnenie zo smektitu po premene na illit) alebo zo schránok organizmov, ktoré sú bohatšie na Mg. Nadbytok horčíka môže tiež vzniknúť spotrebovaním iónov Ca2+, napríklad po vyzrážaní sulfátov alebo kalcitu. Rozsiahlu diagenetickú dolomitizáciu tiež môžu spôsobovať morské prúdy obohatené o horčík, ktoré obmývajú podmorské karbonátové plošiny[2].
Využitie [upraviť]
Používajú sa ako žiaruvzdorný materiál v metalurgii ako žiaruvzdorný materiál na ochranu stien vysokých pecí, ako aj v ďalších odvetviach chemického priemyslu. Čisté dolomity sú vhodnou surovinou na výrobu kovového horčíka. V minulosti sa používal na výrobu brizolitu.
Výskyt dolomitových hornín [upraviť]
Rozšírenie dolomitov v geologických obdobiach nebolo rovnomerné. Najviac ich vzniklo v starších prvohorách a neskôr na rozhraní jury a kriedy. V dnešnej dobe dochádza k vzniku dolomitických sedimentov hlavne v okolí Bahám, Floridy a Arabského mora,[2] študované boli tiež v Balchašskom jazere[1].
Vo svete [upraviť]
Známe je pohorie Dolomity v južných Alpách, tvorené najmä strednotriasovými dolomitmi, ktoré sa ukladali v šelfových oblastiach mora Tethys.
Slovensko [upraviť]
Na Slovensku sa rovnako ako v celej tethýde súvrstvia obsahujúce dolomity usadzovali najmä v strednom triase, no vyskytujú sa aj v ďalších obdobiach. Veľké súbory dolomitických hornín (ramsauský a hauptdolomit) tvoria rozsiahle oblasti chočského príkrovu. Medzi najznámejšie z nich patrí vrchol Veľkého Choča, Šípu a Rozsutca. Nachádzajú sa aj na západných svahoch Veľkej Fatry, v Nízkych Tatrách, Strážovských vrchoch, Malej Fatre ako aj v ďalších pohoriach. Najvýznamnejšie ložisko sa nachádza blízko Malých Krštenian v Strážovských vrchoch[3]. Na južnom Slovensku vo vrstvách karbónu prechádzajú dolomity hydrotermálne metasomatického pôvodu až do magnezitov[1]. Slovensko patrilo celosvetovo ku krajinám s najväčším objemom ťažby dolomitu, začiatkom 90. rokov dosiahol objem ťažby až 11 miliónov ton. Dnes sa ročne vyťaží okolo 1,3 až 2,1 milióna ton[3].
Na báze muráňskeho, drienockého, silického, chočského aj krížňanského príkrovu sa nachádzajú dedolomitizované tektonické brekcie, označované ako rauwaky, ktoré boli súčasťou súvrstvia verfénskych bridlíc. Tieto horniny tvorili plochu odlepenia tenkokôrových príkrovov[4].
Referencie [upraviť]
- ↑ a b c d Petránek, J., 1963. Usazené horniny. Nakladatelství Československé akademie vĕd, Praha, 687 s.
- ↑ a b c Vozárová, A., 2000. Petrografia sedimentárnych hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 170 s.
- ↑ a b Rojkovič, I., Lintnerová, O., Uhlík, P., Kraus, I., 2006. Nerastné suroviny. Univerzita Komenského, Bratislava, 179 s.
- ↑ Milovský, R., Plašienka, D., Soták, J., 1999, Rahuwackes - A key to understanding of the superficial thrusting mechanism: Case study from the Muráň nappe. Geologica Carpathica Special Issues, Vol. 50, october 1999, s. 157- 158
