Malé Karpaty

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Malé Karpaty
pohorie
Zaruby peak.jpg
Záruby (768 m n.m.), najvyšší vrch Malých Karpát
Štát Slovensko, Rakúsko
Najvyšší bod Záruby
 - výška 768 m n. m.
Dĺžka 100 km
Orogenéza/vrásnenie Alpínske vrásnenie
Poloha Malých Karpát
Poloha Malých Karpát

Malé Karpaty je horský krajinný celok Fatransko-tatranskej oblasti na západnom Slovensku. Patria k Alpsko-himalájskej sústave, podsústavy Karpaty, provincie Západné Karpaty, subprovincie Vnútorné Západné Karpaty a Fatransko-tatranskej oblasti.

Ide o nevysoké stredohorské pásmo dlhé asi 100 kilometrov. Malé Karpaty začínajú v Bratislave na Dunaji (pásom od územia severne od Devína po Bratislavský hradný kopec) a tiahnu sa až po Nové Mesto nad Váhom, kde sa končia horskou skupinou Nedze. Šírka pohoria je relatívne malá. Vo svojom najširšom mieste - medzi Lozornom a Svätým Jurom - dosahujú iba 16 kilometrov, v najužšom mieste, pri Novom Meste nad Váhom (medzi Čachticami a Prašníkom) ich šírka klesá pod tri kilometre. Výškové rozpätie pohoria je od 132 m n.m. na Dunaji po 768 m n.m. v najvyššom vrchu Záruby.

Geografickou súčasťou Malých Karpát sú rakúske Hainburské vrchy (Hainburger Berge) s najvyšším vrchom Hundsheimer Berg (480 m n.m.), oddelené od hlavného masívu širokým korytom Dunaja a Devínskou bránou.

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Malé Karpaty sú najzápadnejším a najkrajnejším pohorím karpatského oblúka. Začínajú sa pri Bratislave, tiahnu sa severovýchodným smerom tvoriac prirodzenú hranicu medzi Záhorskou nížinou (na západe) a Podunajskou nížinou (na juhu a na východe). Na severe ich ohraničuje Myjavská pahorkatina a na severovýchode Považské podolie.

Geomorfológia Malých Karpát[upraviť | upraviť zdroj]

Malé Karpaty v okolí hradu Červený Kameň
Bučiny predstavujú typické lesné spoločenstvá Malých Karpát
Sandberg nad Devínskou Novou Vsou je významná paleontologická lokalita

Malé Karpaty patria do skupiny tzv. nízkych vysočín (skupina horstiev s výškovým rozpätím 300 - 800 m n.m.)[1]. Napriek relatívne nízkej nadmorskej výške však vzhľadom k tomu, že sa zdvíhajú zo šírej roviny, pôsobia mohutným dojmom. Najzreteľnejšie to badať na styku pohoria s Podunajskou a Záhorskou nížinou, kde od úpätia vystupujú o 450 - 550 metrov.

Morfologické hranice Malých Karpát oproti Záhorskej a Podunajskej nížine sú výrazné hlavne v južnej z strednej časti pohoria. Na styku s Bielymi Karpatami je hranica menej výrazná.

Najvyšším vrcholom celého pohoria sú Záruby (768 m n.m.) ležiace v centrálnej časti pohoria. S nadmorskou výškou 754 metrov nasleduje Vysoká. Tretím najvyšším vrchom je Vápenná (752 m n.m.). Výšku 700 metrov dosahuje ešte Čertov kopec (752 m n.m.), Havranica (737 m n.m.), Veterlín (724 m n.m.), Čelo (716 m n.m.), Čmeľok (709 m n.m.), Veľká homoľa (709 m n.m.) nad Modrou, Skalnatá (704 m n.m.) a Javorina (703 m n.m.).

Geomorfologicky sa Malé Karpaty Malé Karpaty delia na štyri základné podcelky - Devínske Karpaty, Pezinské Karpaty, Brezovské Karpaty a Čachtické Karpaty. Okrem Brezovských Karpát, ktoré majú iba jeden podcelok - Dobrovodskú kotlinu - sa zvyšné tri podcelky ďalej členia na menšie časti.

Geomorfologické členenie Malých Karpát[2]
Celok Podcelok Časť
Malé Karpaty Devínske Karpaty Devínska Kobyla
Bratislavské predhorie
Lamačská brána
Devínska brána
Pezinské Karpaty Homoľské Karpaty
Kuchynská hornatina
Stupavské predhorie
Biele hory
Smolenická vrchovina
Lošonská kotlina
Plavecké predhorie
Bukovská brázda
Brezovské Karpaty Dobrovodská kotlina
Čachtické Karpaty Plešivec
Nedze

Pohorie možno rozdeliť na niekoľko výškových stupňov. Výške 300 - 450 m n.m. zodpovedajú stráne pohoria na styku s nížinami a stráne riečnej eróznej siete. Stupňu 450 - 550 metrov zodpovedajú zarovnané, málo rozčlenené plošiny, ktoré charakteristicky dotvárajú ráz pohoria. Najhojnejšie sa vyskytujú pod hlavným hrebeňom, hlavne v oblasi Bielych hôr. Výškový stupeň 550 - 760 m n.m. tvoria najstaršie zvyšky reliéfu, v podobe výrazne modelovaných, kulisovite usporiadaných hrebeňov.

Dnešná povrchová tvárnosť Malých Karpát je výsledkom dlhotrvajúceho pôsobenia geomorfologických procesov a symbiózou pôsobenia exogénych a endogénnych síl.

Okrem plošín sú veľmi rozšírenou geomorfologickou formou doliny. Sú orientované prevažne kolmo na smer pohoria; iba niektoré idú rovnobežne s pohorím. Ich priemerná hĺbka na začiatku dosahuje okolo 50 metrov. Lemované sú miernejším stráňami. Smerom k úpätiam vrchov a k svojim záverom sa viac zahlbujú (dosahujú hĺbku 75 - 100 metrov).

Geologické pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Občasný Hlbočiansky vodopád (dĺžka 9 m) je jediným vodopádom v Malých Karpatoch

Malé Karpaty predstavujú hrasťovú štruktúru, ktorá sa nachádza v severozápadnej časti Panónskej panvy a oddeľuje od seba Viedenskú a Dunajskú panvu. Jadro hráste predstavujú komplexy kryštalinických hornín predalpínskeho veku a ich druhohorný obal, prekrytý dvomi alpínskymi príkrovovými jednotkami[3].

Medzi Jablonicou a Trstínom sa pohorie delí na dve časti: južná a juhovýchodná pozostáva hlavne z kryštalického jadra s druhohorným obalom (tatrikum). Kryštalinikum Malých Karpát sa čiastočne líši od ostatného tatrika, člení sa na spodnú pezinsko-perneckú a vrchnú harmónsku sériu. Kryštalinikum bolo pôvodne tvorené prvohornými sedimentami, počas hercýnskeho vrásnenia však boli premenené v dôsledku intrúzií žúl na viacerých miestach na fylity. Žuly tvoria dva masívy: bratislavský a modranský, ktoré od seba delí línia kryštalických bridlíc medzi Pezinkom a Pernekom (tzv. pezinsko-pernecká séria). Tiež pomerne početné paleozoické bázické sopečné horniny boli premenené na amfibolity. V perme bolo územie Malých Karpát súšou. V triase bola jeho časť zaplavená morom, v jeho priebehu sa však niekoľkokrát vynorili, čím sa líšia od ostatných jadrových pohorí Slovenska.

Severozápadná časť Malých Karpát je tvorená hlavne príkrovmi mezozoika. Sú to hlavne triasovékriedové vápence a bazalty chočského a krížňanského príkrovu (jeho vysocká jednotka). Príkrovy sú však porušené pokriedovými spätnými prešmykmi. Vyskytuje sa tu aj sedimentárny obal tatrika a popríkrovové vrchnokriedové a neogénne sedimenty. Tatrický obal tvoria štyri jednotky (devínska, kuchynská, kadloubecká a solírovská). Z podložia tatrika tu vystupujú i horniny infratatrika, ktoré reprezentuje borinská a orešianska jednotka.

Severná časť Malých Karpát je tvorená vápencovými podložiami, ktoré sa charakteristicky podpísali na špecifickej chuti bieleho vína dopestovaného v obciach Čachtice a Častkovce.

Pozdĺž okrajov pohoria na niektorých miestach vystupujú aj paleogénne a neogénne horniny, ktoré boli zabudované do jeho stavby pri otváraní Viedenskej a Dunajskej panvy v strednom miocéne.

Vodné toky vytvorili v pohorí početné doliny, v horných častiach sa zachovali široké náhorné plošiny s vystupujúcimi izolovanými vrchmi a krátkymi hrebeňmi.

Kras Malých Karpát[upraviť | upraviť zdroj]

Špecifickosťou územia Malých Karpát je jeho kras. Na relatívne malej ploche pohorie vyniká bohatstvom krasových javov. Malokarpatský kras zaberá plochu takmer 180 km2.

Kras v Malých Karpatoch je zastúpený podzemným ale aj povrchovým krasovým fenoménom. Jeho príkladom je viacero vyvieračiek a vodných tokov krasového charakteru (vyvieračka nad Limbachom, potok nad Medenými Hámrami, Stupavský potok, vyvieračka Mariáš pri Dobrej Vode, vyvieračky v Sološnickej doline). Značný počet povrchových krasových javov nachádzame v Plaveckom krase, Kuchynsko-orešanskom krase a Smolenickom krase (tu sa v rovnomennej doline nachádza aj jediný vodopád Malých Karpát - Hlbočiansky).

Podzemný kras má zastúpenie v podobe viacerých jaskýň a závrtov. Mnoho krasových jám a jaskýň je v páse vápencov Vápennej, na planine Báborská a na planine Pohanská. Viacero z jaskýň sú významnými paleontologickými a archeologickými náleziskami, napr. Deravá skala nad Plaveckým Mikulášom či jaskyňa Pohanská na rovnomennom kopci nad Plaveckým podhradím. Na východnom úbočí pohoria sú krasové javy v okolí Lošonca a Smoleníc (s jedinou verejnosti prístupnou jaskyňou Malých Karpát - Driny).

K najvýznamnejším, no verejnosti neprístupným jaskyniam patria Deravá skala, Tmavá skala, Čachtická jaskyňa a jaskyne pozdĺž Borinského potoka.

Hydrologické pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Vodné toky územia Malých Karpát patria výlučne do povodia rieky Dunaj a jeho väčších prítokov. Jeho najväčší prítok na slovenskom území Morava, s významnejšími potokmi Brezovský potok, Trstienka, Sološnický potok, Vývrat, odvodňuje severozápadné úbočie Malých Karpát. Malú časť územia na juhu odvodňuje potok Vydrica, ktorá preteká naprieč pohorím. Do Malého Dunaja ústí potok Čierna voda, ktorý odvodňuje juhovýchodné svahy. Významnou zbernicou vôd zo severovýchodných svahov Malých Karpát je rieka Dudváh.

Klimatologické pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Klimatický charakter Malých Karpát vyplýva z ich takmer kolmej polohy na všeobecné severozápadné prúdenie vzduchu obvyklé v tejto oblasti. Vzhľadom k prízemnému prúdeniu v oblasti Devínskej a Lamačskej brány patrí okolie Bratislavy k najveternejším miestam nižších polôh na Slovensku. Malé Karpaty poveternostne patria do teplej až mierne teplej oblasti s priemernými januárovými teplotami okolo -3 °C a júlovými 18 - 20 °C; priemerná ročná teplota dosahuje 7 - 9 °C. Priemerný úhrn zrážok predstavuje okolo 650 - 900 mm; najvýraznejší je na svahoch vrchov, smerom do nížin klesá na 600 - 650 mm.

Rastlinstvo a živočíšstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Náš najväčší chrobák roháč veľký (Lucanus cervus) patrí k vzácnym druhom hmyzu
Predstaviteľom dravej zveri je líška hrdzavá (Vulpes vulpes)

Fytogeograficky sa Malé Karpaty radia do oblasti predkarpatskej (panónskej) flóry s prevažujúcim zastúpením teplomilných rastlín. Slabo zastúpené sú nížinné druhy, ktoré tu nemajú vhodné stanovištia. Z lesných porastov prevažujú dubovo-hrabové lesy v nižších polohách; vyšším polohám úplne dominujú bučiny, miestami prechádzajúce do jaseňovo-javorových lesov. Z ihličnatých stromov sú zastúpené jedľa biela (Abies alba) nad Modrou, tis (Taxus) v okolí Plaveckého Mikuláša a borovica sosna (Pinus sylvestris), sekundárne vysadená najmä na západnom predhorí.

Charakter rastlinného pokryvu ovplyvňuje pestré geologické zloženie. Vzhľadom k tomu, je územie Malých Karpát považované v mnohých ohľadoch za endemickú lokalitu. Rastie tu množstvo druhov, neznámych z iných oblastí Slovenska. Z fytogeografického hľadiska je zaujímavá oblasť vrchu Devínska Kobyla pri Bratislave, najmä jej južné svahy. Vyskytujú sa tu teplomilné druhy, napr. poniklec černastý (Pulsatilla nigricans), poniklec veľkokvetý (Pulsatilla grandis) divozel tmavočervený (Verbascum phoeniceum), ľan chlpatý (Linum hirsutum), rešetliak skalný (Rhamnus saxatilis), viaceré druhy čeľade vstavačovitých (Orchidaceae) a ďalšie druhy. Hojný je výskyt tráv.

Inou významnou lokalitou so svojráznou flórou (i faunou) je kopec Sandberg (260 m n.m.) nad Devínskou Novou Vsou s pieskomilnými druhmi.

Na vápencových a dolomitických horninách v masíve hrebeňa Vysokej rastie viacero horských druhov - arábka alpínska (Arabis alpina), vápnička skalná (Kernera saxatilis), večernica snežná (Hesperis nivea) či zvonovník hlavatý (Phyteuma orbiculare).

Druhové zloženie fauny zodpovedá goegrafickým podmienkam Malých Karpát. Z jednotlivých podcelkov horstva osobitné postavenie zaujíma Devínska Kobyla (514 m n.m.), vyznačujúca sa veľkými prírodnými hodnotami. Zistilo sa tu napr. vyše šesťsto druhov motýľov (Lepidoptera), z ktorých viaceré teplomilné druhy sa na iných územiach Slovenska nevyskytujú. Z iných radov hmyzu (Insecta) si pozornosť zasluhujú sága stepná (Saga peda), modlivka zelená (Mantis religiosa) a náš najväčší chrobák roháč obyčajný (Lucanus cervus). Žije tu aj náš najväčší pavúk strehúň škvrnitý (Lycosa singoriensis)

Z plazov (Reptilia) v Malých Karpatoch možno bežne stretnúť napr. jaštericu zelenú (Lacerta viridis) či nášho najdlhšieho hada užovku stromovú (Elaphe longissima). Pestrá je druhová skladba vtákov (Aves) najmä spevavých. Z dravcov tu žije sokol rároh (Falco cherrug), sokol sťahovavý (Falco peregrinus), sova plamienka driemavá (Tyto alba). K vzácnejším druhom patrí skaliar pestrý (Monticola saxatilis) a bocian čierny (Ciconia nigra). Z cicavcov (Mammalia) tu žije viacero druhov hlodavcov, z dravcov napr. líška hrdzavá (Vulpes vulpes), mačka divá (Felis silvestris), kuna skalná (Martes foina) i kuna lesná (Martes martes). Významné je zastúpenie poľovnej zveri - jeleň lesný (Cervus elaphus), daniel škvrnitý (Dama dama), muflón obyčajný (Ovis musimon) a divá sviňa (Sus scrofa).

Osídlenie a hospodárske pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Malé Karpaty a priliehajúce územie bolo vďaka výhodnej geografickej polohe a priaznivým klimatickým podmienkam veľmi intenzívne osídlenou lokalitou v rámci súčasného Slovenska. Jednotlivé lokality často slúžili ďalšiemu osídleniu iných kultúr. Mnohé mestá a obce vznikli na pôvodných sídliskách raných kultúr. Preto sa na území Malých Karpát nachádzajú významné archeologické stopy z viacerých období.

Vývoj osídlenia[upraviť | upraviť zdroj]

Na viacerých miestach juhozápadného Slovenska nachádzame pozostatky osídlenia až zo staršej kamennej doby. Priamo v pohorí významným dokladom osídlenia z tohto obdobia sú jaskyňa Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši, mladopaleolitická osada pri Sološnici ako aj sídlisko pri Vrbovom. V mladšej kamennej dobe, ktorej počiatky u nás spadajú približne do 3. tisícročia pred Kr., už môžeme hovoriť o trvalom osídení malokarpatskej oblasti.

Neprístupná jaskyňa Deravá skala nad Plaveckým Mikulášom spolu s neďalekou Tmavou skalou sú dôležitými archeologickými náleziskami

Intenzita osídlenia sa stupňovala v neskorej kamennej dobe. Obyvateľstvo postupne opúšťalo koristnícky spôsob života a vo zvýšenej miere sa zaoberalo roľníctvom a pastierstvom. Z tohto obdobia boli objavené sídliská napr. v okolí Nového Mesta nad Váhom, pri Smoleniciach, v Stupave a inde.

V železnej dobe sa juhozápadné Slovensko stalo miestom striedania východných a západných kultúr. Asi v 6. - 5. storočí pred Kr. tu prišli kočovní Skýti, ktorých neskôr vytlačili Kelti. Toto entikum čoskoro takmer súvisle obsadili celé južné Slovensko, malokarpatskú oblasť nevynímajúc. Kelti budovali dobre opevnené sídliská, ktoré boli odkryté na viacerých miestach v tejto oblasti: Bratislava, Devín. Jedným z najvýznamnejších keltských osídlení na tunajšom území bolo mohutné hradisko Pohanská na rovnomennom vrchu nad Plaveckým Podhradím. Inou významnou lokalitou tohto obdobia je hradisko Neštich pri Svätom Juri.

Keltov na prelome letopočtov vystriedali bojovní Germáni, ktorých postupne vytláčalo rímske etnikum, zabezpečujúce si severnú hranicu ríše sústavou pohraničných pevností zvanou Limes Romanus. Z malokarpatskej oblasti sú známe rímske nálezy z Bratislavy, Devína, Stupavy, Plaveckého Štvrtka.

Koniec 5. storočia sa spája s príchodom prvých slovanských kmeňov do Podunajska. V staršom období vytvárali kmeňové zväzy na obranu proti kočovným Avarom. Archeologické nálezy zmiešaného slovansko-avarského charakteru sú pomerne početné; jedným z najvýznamnejších je ranoslovanské hradisko na vrchu Molpír nad obcou Smolenice.

Hrad Korlátka neďaleko obce Cerová

Po vzniku ranouhorského štátu začiatkom 11. storočia sa sieť pôvodných veľkomoravských hradísk začala prispôsobovať novým politickým pomerom. Na ich základoch vyrástla v 13. storočí sústava pohraničných hradov, chrániacich nielen hranice mladého štátu ale aj tzv. Českú cestu, prechádzajúcu pri Holíči do Uhorska a Záhorím na Jablonicu a Trnavu smerom k Ostrihomu a Budínu. Patrili k nim Devínsky hrad, Ostrý Kameň, Branč a Korlátka. Vo vnútornom pohorí okrem toho vznikli hrady Pajštún, Biely Kameň a Plavecký hrad. Strážnu službu na viacerých z nich vykonávali kmene Polovcov (Plavcov), ktorí boli zakladateľmi celého radu obcí na moravsko-slovenskom pomedzí (Plavecký Mikuláš, Plavecké Podhradie, Plavecký Peter a iné).

V 12. a 13. storočí zasiahla toto územie mohutná vlna germánskej kolonizácie. Podhorské oblasti Malých Karpát osídlili okrem remeselníkov a kupcov predovšetkým vinohradníci. Usadili sa v Rači, Svätom Jure, Pezinku, Modre či Limbachu.

Malé Karpaty z hľadiska administratívneho členenia[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa súčasného územného a správneho členenia Slovenskej republiky územie Malých Karpát zasahuje do troch krajov a deviatich okresov. Najjužnejšia časť leží v dvoch mestských okresoch Bratislavy (Bratislava III a Bratislava IV) a dvoch ďalších okresoch Bratislavského kraja - Malacky a Pezinok. Stredná časť pretína Trnavský kraj a zasahuje do troch okresov (Piešťany, Senica a Trnava). Severná časť patrí do dvoch okresov Trenčianskeho kraja (Myjava a Nové Mesto nad Váhom). Do pohoria zasahujú katastre siedmich miest (Bratislava, Stupava, Svätý Jur, Pezinok, Modra, Brezová pod Bradlom a Nové Mesto nad Váhom) a štyridsiatichšiestich obcí.

Z geografického hľadiska veľkosťou osídlenia významnejšie mestá a obce ležia na ich juhovýchodnom a východnom predhorí - Bratislava, Svätý Jur, Pezinok, Modra, Smolenice, Nové Mesto nad Váhom. Západné a severozápadné predhorie sa vyznačuje sídlami s menším počtom obyvateľov - najvýznamnejšie sú mestá Stupava a Brezová pod Bradlom a obce Lozorno, Kuchyňa, Rohožník, Plavecký Mikuláš.

Doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Z Vápennej (752 m n.m.), tretieho najvyššieho vrchu Malých Karpát, sa otvárajú krásne výhľady na východnú časť pohoria

Dopravne sú Malé Karpaty napojené na železničnú a cestnú sieť. Hlavné železničné spojenie v súčasnosti zabezpečuje trať Bratislava - Žilina spájajúca mestá a obce na východnom podhorí; depresiou medzi Trstínom a Jablonicou vedie železnica spájajúca Trnavu so Záhorím (železničná trať Kúty – Trnava). Severným predhorím vedie železničná trať spájajúca Nové Mesto nad Váhom s Vrbovcami (s následným pokračovaním na Moravu). Do roku 2003 obce na západnom predhorí spájala trať Zohor - Plavecký Mikuláš; v uvedenom roku bola osobná doprava na tejto trati pozastavená.

Cestnou sieťou sú Malé Karpaty napojené na hlavné dopravné koridory. Pezinok na východnom predhorí a Pernek na západnom predhorí spája cestná komunikácia prechádzajúca cez jediný cestný horský priechod Malých Karpát - sedlo Pezinská Baba (527 m n.m.).

Hospodárske využitie[upraviť | upraviť zdroj]

Už v najstarších časoch hlavný hospodársky význam Malých Karpát predstavovali lesy. Drevná hmota bola dôležitou surovinou pre výrobné podniky roztrúsené v podhorí.

Veľmi významnou zložkou hospodárstva bolo v minulosti baníctvo. V okolí Pezinka to bolo dolovanie zlata, ktoré od 18. storočia postupne upadalo. V oblasti Borinky, Jablonového a Stupavy sa kedysi ťažil mangán, pri Marianke zasa bridlice. Do súčasnosti je významným odvetvím spracovanie vápenca (cementáreň v Rohožníku). Pre hospodárstvo dôležitý chemický podnik (výroba farbív) sídli v Smoleniciach.

Z hospodárskeho hľadiska zvláštny význam majú juhovýchodné svahy Malých Karpát. Priaznivé klimatické podmienky tu umožnili rozvoj vinohradníctva. Vznikla tu najrozsiahlejšia a najsúvislejšia vinohradnícka oblasť na Slovensku. Pestovanie viniča a jeho spracovanie preslávilo viaceré mestá na obce na podhorí (Limbach, Pezinok, Modra, Rača).

Turizmus a ochrana prírody[upraviť | upraviť zdroj]

Pozoruhodným skalným útvarom sú Taricové skaly (620 m n.m.) nachádzajúce sa medzi vrcholom Vysoká (754 m n.m.) a sedlom Skalka (525 m n.m.). Svoje meno dostali po rastline tarici skalnej (Alyssum saxatile)
Prírodné zákutia Kamzíka patria k obľúbeným výletným miestam Bratislavčanov

Malé Karpaty sú významnou lokalitou z hľadiska turizmu; predstavujú dôležité turisticko-poznávacie zázemie najmä pre obyvateľov veľkých miest. Prakticky celé horstvo je dostupné bohatou sieťou dobre značkovaných a udržiavaných turistických chodníkov. Hlavným hrebeňom pohoria sa vinie najdôležitejšia červeno značkovaná turistická magistrála - Cesta hrdinov SNP, ktorá v úseku Devín - Mohyla Milana Rastislava Štefánika na Bradle nesie označenie Štefánikova magistrála. Atraktivitu územia znásobuje reťazec hradov (Devínsky hrad, Pajštún, Ostrý Kameň, Korlátka, Dobrovodský hrad, Čachtický hrad), v čase najväčšej slávy chrániacich dôležitú česko-uhorskú hranicu. Svojimi ruinami tvoria neodmysliteľnú kulisu okolitej krajiny. Nemenej zaujímavé sú mestečná a obce na podhorí so svojimi zachovanými historickými pamiatkami.

Dominantné postavenie v turistike Malých Karpát má pešia turistika. Turistické chodníky sprístupňujú najatraktívnejšie zákutia pohoria; veľmi obľúbené sú vrcholové túry (napr. na najvyšší vrch Záruby, na Vysokú či Vápennú) a diaľkové pochody. Veľmi zaujímavým a z hľadiska objavovania prírodných krás pútavým je prechod hlavným hrebeňom tiahnúceho sa od bratislavského Kamzíka (439 m n.m.) po obec Dobrá Voda. Veľmi hojne sú navštevované hlavné turistické atrakcie pohoria - jaskyňa Driny a hrad Červený Kameň.

Okrem pešej turistiky oblasť Malých Karpát poskytuje aj možnosti mototuristiky, lyžovania (napr. Pezinská Baba, Zochova chata) a zimnej turistiky.

Pohorie Malých Karpát je esteticky pôsobivou časťou krajiny západného Slovenska. Svojím prírodovedecky hodnotným územím, význačnými prírodnými útvarmi, vzácnymi rastlinnými a živočíšnymi druhmi a biologickými spoločenstvami predstavuje významný článok prírodoochranárskeho reťazca Slovenska. Súčasne je významným zdrojom turistického a rekreačného využitia obyvateľov. Vďaka týmto atribútom bola v roku 1976 na území pohoria Malých Karpát vyhlásená Chránená krajinná oblasť Malé Karpaty. Podľa vyhlášky z roku 2001 má rozlohu 64 610 ha. Správa CHKO sídli v Modre. Jej súčasťou je viacero prírodných rezervácií, prírodných pamiatok a jeden chránený areál.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. kol autorov: Slovensko - Príroda. Bratislava, Obzor 1972, s. 126
  2. Mazúr, E., Lukniš, M. 1986, Geomorfologické členenie SSR a ČSSR. Časť Slovensko. Slovenská kartografia, Bratislava
  3. Plašienka, D., Michalík, J., Kováč, M., Gross, P., Putiš, M.: Paleotectonic evolution of the Malé Karpaty Mts. - An overview. Bratislava, Geologica Carpathica, 42 1991, s. 195 - 208

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • D. Čaplovič, Včasnostredoveké osídlenie Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 1998, ISBN 80-88880-19-X
  • kol. autorov, Archeologická topografia Bratislavy, Veda, Bratislava, 1991, ISBN 80-224-0250-8
  • J. Szomolányi a kol., Malé Karpaty - turistický sprievodca ČSSR, Šport, Bratislava, 1986
  • J. Ponec, Prírodné rezervácie na Slovensku, Osveta, Martin, 1981
  • kol. autorov, Encyklopédia Slovenska, Veda, Bratislava, 1979
  • kol. autorov, Slovensko - Príroda, Obzor, Bratislava, 1972
  • kol. autorov, Slovensko - Ľud, Obzor, Bratislava, 1974

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]