Veľká Morava

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Približný maximálny rozsah Veľkej Moravy na mape Európy
Približná mapa jadra a maximálneho rozsahu Veľkej Moravy

Veľká Morava (pre obdobie po roku 871 nazývaná aj Veľkomoravská ríša alebo Svätoplukova ríša[1]; lat. Magna Moravia, byzant. ἡ μεγάλη Μοραβία – hé megalé Morabia) bol západoslovanský štát existujúci medzi rokmi 833 a začiatkom 10. stor. (asi 907). Jeho centrálne územie zodpovedalo dnešnej Morave a Slovensku spolu so susediacim severným a stredným Maďarskom. Bol to prvý väčší slovanský štát vôbec. Najmä dnešné Slovensko, ale aj dnešné Česko (tým, že sa dnešná Morava stala v roku 1019 súčasťou Českého kniežatstva), ju považujú za včasného predchodcu svojej štátnosti.

Prehľad[upraviť | upraviť zdroj]

Štátny útvar známy ako Veľká Morava vznikol, keď moravské knieža Mojmír I. roku 833 dobyl Nitrianske kniežatstvo. Panovníkmi krajiny boli potom:

Pozri aj zoznam vládcov Veľkej Moravy

Vláda Rastislava (846 – 870) znamenala vnútorné stmelenie a stabilizáciu štátu, pretože boli opätovne odrazené útoky Východofranskej ríše. Franské pramene tej doby spomínajú mocné, dnes už aj archeologicky doložené hradiskové centrá (Devín, Mikulčice a i.). Hoci toto územie bolo intenzívnejšie pokresťančované už asi od roku 800, povolal Rastislav okolo roku 863 do Veľkej Moravy z politických dôvodov byzantských učencov Konštantína a Metoda. Konštantín vytvoril pre potreby slovanského jazyka písmo, hlaholiku, obaja sa stali zakladateľmi slovanskej literatúry. Ich žiaci boli vyhnaní z Veľkej Moravy v roku 885 vykonávali misie po slovanských územiach Európy a vytvorili aj písmo cyriliku.

Za Svätopluka (871 – 894), ktorý bol vtedy najobávanejším nepriateľom Východofranskej ríše, boli k Veľkej Morave pripojené rozsiahle územia v strednej Európe. Spory jeho dvoch synov – jeden bol kniežaťom na dnešnej Morave, druhý na dnešnom Slovensku – krajinu oslabili. Útoky kočovných Starých Maďarov potom po troch bitkách pri Bratislave zničili ústrednú moc Veľkej Moravy.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje 9. stor. označujú krajinu zväčša geografickým pojmom „Moravia“, pričom je ale ťažko rozlíšiť, či sa myslí mesto Morava alebo krajina Morava. Názov „veľká Morava“ (hé megalé Morabia) prvýkrát použil byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet. Po stáročia tento názov všetky texty prekladali ako „Veľká Morava“ príp. „Vyšná Morava“, iba v posledných rokoch rôzni autori navrhujú (ale bez toho, že by mali k dispozícii iné informácie ako ich predchodcovia), aby sa he megalé Moravia preložilo ako „Vzdialená“ alebo „Bývalá“ Morava. Pojmy Vyšná Morava, Vzdialená Morava a asi aj Veľká Morava majú zdôrazniť rozdiel voči – z pohľadu Byzantskej ríše – druhej Morave, ktorá sa nachádzala v oblasti Sirmia (dnes Sremska Mitrovica), vznikla však až v desiatom storočí. Pojem Veľká Morava má zároveň vyjadriť, že sa myslí Morava plus územia k nej pripojené od roku 833.

Zachované staroslovienske texty Assemaniho kódex (Assemaniho evanjeliár) a Krátky Život Konštantína a Metoda používajú názov (v preklade) "vyšná Morava" (v Assemaniho kódexe v genitíve: vyšneje Moravy, v Kr. živ. Kon. a Met. v genitíve vyšňuju Moravu).[2]

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Slovanské pramene (písané cyrilikou, a teda cca po roku 890) označujú obyvateľov Veľkej Moravy ako „slověne“. Slovo „slověne“ sa vtedy vyslovovalo ako „sloväne“ (veľmi otvorené e) alebo ako „slovene“ (stredné e). Pomocný symbol „ě“ v tomto slove, ktorý je transkripciou istého problematického znaku cyriliky, bol vytvorený v Prahe, aby sa zabránilo prekladu názvu jazyka stará cirkevná slovančina ako „staroslovenčina“, hoci by to bolo v súlade s výslovnosťou. A hoci je teda preklad slova „slověne“ v tvare „Slovieni“ absolútne nesprávny, dodnes sa v slovenčine a češtine používa, ale nepoužíva sa v žiadnom inom jazyku. Výraz „slověne“ v tom čase znamenal jednoducho „Slovania“ a používal sa aj pre Slovanov v dnešnom Maďarsku, Slovinsku a Slavónsku. Výnimočne sa v slovanských textoch uvádza aj názov obyvateľstva „moravské ľudy“.

Latinské pramene naopak označujú obyvateľov ako „Sclavi“ (Slovania), „Winidi“ (Slovania) alebo geograficky ako „moravskí Slovania“ alebo „Moravania“.

Niektorí dnešní autori sa tiež domnievajú, že Moravania bol hlavne názov úzkej vládnucej vojenskej triedy na Veľkej Morave, kým „slověne“ bol názov ostatného obyvateľstva. Iní zas tvrdia, že je pravdepodobné, že už vtedy sa obyvatelia západnej časti jadra Veľkej Moravy nazývali skôr Moravania, kým obyvatelia východnej časti skôr „slověne“ (čiže niečo ako budúci Slováci). Z výrazu „slověne“ každopádne neskôr vznikol jednak názov dnešných Slovákov „Slováci“/„Slovák“ (do 15. stor. "Slovenin")/"Slovenka"/"slovenský" atď. a jednak názov dnešných Slovincov „Slovenci“/„Slovenec“/„Slovenka“/„slovenski“ atď. Dnes prevládajúca interpretácia trochu nejasného latinského textu nazývaného Bavorský geograf zas umožňuje asi k roku 843 tvrdiť, že obyvatelia západnej časti sa nazývali „Marharii“ a obyvatelia východnej časti „Merehanos“ (čiže ide azda o niečo ako Moravania a Tiež-Moravania).

Územia Veľkej Moravy[upraviť | upraviť zdroj]

1: od 833 do 907: Moravské kniežatstvo;
2: od 833 do 907: Nitrianske kniežatstvo;
3: spolu s 2 alebo spolu s 4;
4: od 833 alebo od vlády Rastislava do (?) 896: Nitrianske kniežatstvo;
5: spolu s 1 alebo od roku 853/54 do (?) 907: Moravské kniežatstvo;
6: od roku 858 do (?) 894: Nitrianske kniežatstvo;
7: spolu s 2 alebo spolu s 22;
8: spolu s 6 alebo spolu s 20;
9: od vlády Rastislava (846 – 870) alebo Svätopluka I. (871 – 894) do 896: Nitrianske kniežatstvo;
10: spolu s 8 alebo spolu s 20;
11: od 874 do (?) 907: Visliansko;
12: pravdepodobne spolu s 11;
13: od 880 do?: Sliezsko (podľa niektorých názorov nebolo pripojené);
14: pravdepodobne spolu s 13;
15: od 890 do 897: Lužica;
16: veľmi pravdepodobne spolu s 15;
17: veľmi pravdepodobne spolu s 15;
18: pravdepodobne spolu s 15 – 17;
19: od 888/890 do 894: Čechy;
20: od 883/884 do 894: Panónske kniežatstvo;
21: veľmi pravdepodobne spolu s 20;
22: spolu s 20 (a 21): možno Panónske kniežatstvo;
23: od 881/882 do 896: Zátisie;
24: pravdepodobne spolu s 23;
25: od vlády Svätopluka (871 – 894) do (?) 896;
26: od vlády Svätopluka (871 – 894) do?;
27: spolu s 23 alebo spolu s 24


Sídla[upraviť | upraviť zdroj]

Kostol v Kopčanoch, jedna z mála zachovaných stavieb z obdobia Veľkej Moravy

Hlavné mesto sa volalo Veligrad. Jeho poloha nieje potvrdená, ale na základe bohatých archeologických nálezov sa predpokladá, že išlo o dnešné Staré Město pri Uherskom Hradišti. Dlhé desaťročia bolo za centrum považované nálezisko Mikulčice–Valy pri hranici so Slovenskom.

Jedinými písomne doloženými mestami Veľkej Moravy sú okrem spomenutej Moravy a Veligradu hradiská Nitra (vtedy Nitrava, 828, Slovensko), Devín (vtedy Dowina/Devín 864, Slovensko), Užhorod (vtedy Ungograd/Uhohrad(?), 903, Ukrajina), Bratislava (vtedy Preslava, 907, Slovensko). Príslušnosť Užhorodu k Veľkej Morave je však zatiaľ sporná. Malá skupina[pozn 1] hlavne nemeckých a maďarských autorov (Boba, Eggers, Kronsteiner a i.) najnovšie umiestňuje centrum Veľkej Moravy buď do srbskej Moravy (Boba) alebo (ako „kompromis“) do dnešného východného Maďarska (Eggers) a pripisujú bežné umiestnenie nacionalistickým predstavám 19. stor., podľa ktorých sa Česi a Slováci snažili privlastniť si Veľkú Moravu ako ich prvý štát.

Tieto teórie však na Slovensku, v Čechách a napríklad v Poľsku nepresvedčili absolútne nikoho[4] a ani v žiadnom serióznom výskume stredoveku slovanských a nemecky hovoriacich krajín nemajú priaznivcov. Ich hlavným problém (popri elementárnych chybách napríklad v prácach Bobu) je skutočnosť, že pracujú len s cielene vybranými prameňmi, úplne ignorujú pramene tvrdiace opak, a najmä, že protirečia archeologickým nálezom (východné Maďarsko bolo vtedy neobývané a nálezy sú úplne jednoznačne sústredené na južnej Morave a juhozápadnom Slovensku). Pozri aj dolu uvedené externé linky.

Podľa archeologických nálezov boli najdôležitejšími hradiskami krajiny (niektoré však nie po celý čas):

Nitrianska aglomerácia bola podľa posledných zistení v čase Veľkej Moravy a poveľkomoravskom období väčšia ako dnešné mesto [5].

Politické udalosti[upraviť | upraviť zdroj]

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

V druhej polovici 8. stor. dosiahli dnešná Morava a dnešné Slovensko bod civilizačného zvratu. Vznikli tam (dokonca aj v horách a na východnom Slovensku) početné slovanské hradiská, vytvorila sa spoločenská elitná vrstva a kultúrny vplyv susednej Franskej ríše bol očividne silný. Vznikli tak dve slovanské kniežatstvá: Moravské kniežatstvo (pôvodne v dnešnej juhozápadnej Morave a v susediacich územiach Slovenska, asi od r. 850 aj v celej dnešnej Morave) a Nitrianske kniežatstvo (pôvodne na západnom a strednom Slovensku a v častiach severného Maďarska, neskôr až po západnú Podkarpatskú Rus). Moravské kniežatstvo sa prvýkrát spomína roku 822, jeho centrum sa volalo Morava (asi dnešné Mikulčice) a jeho kniežaťom bol asi od roku 830 Mojmír I. Centrum Nitrianskeho kniežatstva sa volalo Nitrava (od roku 880 aj Nitra), prvýkrát sa spomína roku 828 (stavba prvého kresťanského kostola západných a východných Slovanov v Nitre, pozri Nitrianske kniežatstvo) a jeho knieža bol asi od roku 825 Pribina (Privina).

Mojmír I.[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Mojmír I.

V roku 833 vyhnal Mojmír I., vládnuci v Moravskom kniežatstve, svojho „suseda“ Pribinu z Nitrianskeho kniežatstva a spojil tak obe kniežatstvá. Tak vznikla tzv. Veľká Morava. O Pribinovom osude pozri Blatenské kniežatstvo. Nitrianske kniežatstvo sa stalo lénnym kniežatstvom, v ktorom vládli nástupcovia na trón vládnuceho rodu Mojmírovcov.[6]

O vláde Mojmíra I. (833 – 846) je toho známe veľmi málo. Dôležitá je vari len správa Bavorského geografa, ktorý k roku 843 alebo 850 v opise území severne od Dunaja udáva, že Slovania v dnešnom Slovensku majú 30, v dnešnej Morave 11, v Čechách 15 a v Bulharsku 5 hradov. Archeologické nálezy tieto čísla približne potvrdili.

Rastislav[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rastislav
Rastislav

Problémy Veľkej Morave vznikli po roku 843, keď sa Ľudovít Nemec stal kráľom novo založenej Východofranskej ríše a rozhodol sa, že sa začne miešať do záležitostí svojich východných susedov. Roku 846 násilím dosadil za vládcu Veľkej Moravy Rastislava (846 – 870, Rastic, Rasticlao, Rastislaus), Mojmírovho synovca narodeného na Slovensku. Potom sa stále snažil ovplyvňovať veľkomoravskú politiku. Okolo roku 850 sa ale Rastislav zbavil Ľudovítovho vplyvu, podporoval Ľudovítových nepriateľov vo východofranskej politike a vykázal bavorských kňazov z Veľkej Moravy. Súčasne Rastislav pripojil k svojmu štátu územie medzi Dunajom a Dyjou (podľa iných prameňov sa to stalo už roku 791). Roku 855 toho mal Ľudovít napokon plné zuby, zaútočil na Veľkú Moravu pri Devíne, kde však bol porazený.

Koncom 50. rokov 9. stor. sa Svätopluk (Sventopulk, Zventapu, Zwentibald, Zuendibolch, Suatopluk), synovec Rastislavov, stal kniežaťom Nitrianskeho kniežatstva (od roku 867 potom lénnym kniežaťom).

Roku 858 sa Rastislav spolčil s Karolmanom (Karlmann), grófom Východnej Marky a synom Ľudovíta Nemca. Dostal za to územie Pilišských vrchov v dnešnom Maďarsku. Okolo roku 861 bojoval Karolman, podporovaný Rastislavom, proti Ľudovítovi Nemcovi podporovanému Pribinom (pozri Blatenské kniežatstvo). Pri tom Pribina prišiel o život. Karolmana porazili roku 863.

Približne v rovnakom čase (861) sa Rastislav rozhodol, že definitívne skoncuje s východofranským vplyvom na Veľkej Morave. Obrátil sa preto na pápeža v Ríme s prosbou o učiteľov, ktorí by mohli vychovať lokálnych kňazov (podľa niektorých prameňov chcel biskupa), aby sa znížil východofranský vplyv v jeho ríši. Pápež nereagoval. Byzantskí kňazi, ktorí už dávno boli takisto činní na Veľkej Morave, navrhli Rastislavovi, aby sa s rovnakou prosbou jednoducho obrátil na byzantského cisára Michala III. Rastislav tak urobil roku 861 alebo 862. Michal III., ktorý sa tejto príležitosti v predvečer vznikajúcej východnej schizmy rád chopil, poslal asi roku 863 Rastislavovi Cyrila a Metoda.

Súčasne sa roku 862 po prvýkrát v Karpatskej kotline objavili kočovní starí Maďari (Uhri), ktorí vtedy podnikali spoza Karpát sporadické lúpežné výpravy do Európy. Druhýkrát prišli roku 881. V týchto dvoch výpravách ich porazila Východofranská ríša. Roku 889 prišli tretíkrát. Tentoraz vyplienili Veľkú Moravu a Východofranskú ríšu. Roku 892 si však už Východní Frankovia najali starých Maďarov proti Veľkej Morave (pozri ďalej). Starí Maďari sa usadili v dnešnom Maďarsku až v rokoch 896 resp. 901, definitívne roku 955 (pozri aj Uhorsko).

O dva roky neskôr (864) Rastislava, obkľúčeného v jeho hrade Devín, východofranské vojsko dočasne prinútilo uznať východfranskú zvrchovanosť. Toto je aj prvá písomná zmienka o Devíne v dnešnej Bratislave. O rok neskôr však už bol Rastislav znova nepriateľom Ľudovíta Nemca.

Východofranská okupácia[upraviť | upraviť zdroj]

Po opätovnom (neúspešnom) východofranskom útoku Rastislav dal Nitrianske kniežatstvo (čiže celú východnú časť Veľkej Moravy) do léna svojmu synovcovi Svätoplukovi. De facto došlo tak k rozdeleniu Veľkej Moravy na dve časti. Tak Rastislav ako aj Svätopluk museli potom v rokoch 868 a 869 odraziť ďalšie útoky. Roku 870 však Svätopluk prešiel na stranu nepriateľa a uznal východofranskú zvrchovanosť nad jeho Nitrianskym kniežatstvom. Potom čo sa následne Rastislav pokúsil Svätopluka zajať, dal zajať Svätopluk Rastislava a odovzdal ho v novembri 870 Východným Frankom. Východní Frankovia ho dali oslepiť a strčili ho do väzenia. Okrem toho poslali vlastných ľudí (grófov Viliama a Engelšalka) do Rastislavovej Moravy (čiže západnej Veľkej Moravy) ako regentov. Svätopluk na Slovensku, ktorý dúfal, že sa teraz sám stane vládcom aj v Rastislavovej časti ríše, odmietol uznať túto východofranskú okupáciu, za čo ho spolu s Metodom (pozri ďalej) uväznili. Roku 871 potom v lete vypuklo veľkomoravské povstanie proti východofranským regentom pod vedením kňaza Slavomíra. Frankovia Svätopluka prepustili pod podmienkou, že im pomôže poraziť povstanie. Prepustený Svätopluk sa však obrátil proti Frankom, porazil ich a stal sa novým vládcom Veľkej Moravy. Svätoplukovo víťazstvo znamenalo definitívny koniec akejkoľvek východofranskej nadvlády vo Veľkej Morave.

Svätopluk I.[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Svätopluk I.

Svätopluk (871 – 894; Sventopulk, Zventapu, Zwentibald, Zuendibolch, Suatopluk) musel odraziť ďalšie franské útoky (871, 872). Roku 874 uzavreli vyslanci Svätopluka s Ľudovítom Nemcom Forchheimský mier. Odvtedy začal Svätopluk k Veľkej Morave pripájať rozsiahle územia (Čechy a Lužice 890, Sliezsko 880, Vislansko 874, Maďarsko 881/884 – pozri ďalej). Za Svätopluka dosiahla Morava svoj najväčší rozsah. Často sa preto označuje aj ako Veľkomoravská ríša. V 70. rokoch 9. stor. Svätopluk reorganizoval veľkomoravskú spoločnosť, ako aj vojsko. Jeho model potom neskôr použili aj štáty Čechy, Poľsko a Uhorsko. Práve ich veľkomoravské korene sú to, čo tieto štáty spájalo po celý stredovek.

Roku 880 došlo k prvému pokusu rozdeliť ríšu na diecézy. Jediné známe biskupstvo (podliehalo arcibiskupovi Metodovi) vzniklo v Nitre. V tom istom roku vyhlásil pápež Veľkú Moravu za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že ríša bola postavená na roveň s Východofranskou ríšou. Samotný Svätopluk sa tým stal de jure kráľom (hoci ho občas aj predtým označovali ako „rex“). Asi o rok neskôr bol v Nitre založený prvý kláštor dnešného Slovenska.

Roku 882 vpochodoval Svätopluk ako spojenec Karola III. do Východnej Marky a vyhnal odtiaľ grófov Viliama a Engelšalka. Títo utiekli k ich spojencovi v Panónii Arnulfovi Korutánskemu, ktorý potom presvedčil Bulharsko, aby si vydobylo späť územia, ktoré v predošlom roku v dnešnom východnom Maďarsku dobyl Svätopluk. Svätopluk však Bulharov porazil a v rokoch 883 a 884 dokonca pripojil k Veľkej Morave Panóniu, čiže územie Arnulfa Koruránskeho. Toto dobytie mu v lete roku 884 potvrdil Karol III. na vrchu Chuomberg (mons Comianus) pri Viedenskom lese. Zároveň bol znova vyjednaný trvalý mier medzi Východofranskou ríšou a Veľkomoravskou ríšou. Arnulf Korutánsky pri týchto rokovaniach získal Bavorsko a istý slovanský knieža Braslav získal územie medzi Drávou a Sávou. Roku 885 potom Svätopluk uzavrel aj mier s Arnulfom Korutánskym, a to jednak preto, že už bolo jasné, že sa Arnulf stane novým východofranským kráľom (887) a Svätopluk bol krstným otcom Arnulfovho nemanželského syna Zwentibolda (Zuentibolda, čiže Svätopluka), neskoršieho kráľa Lotrinska. Prostredníctvom Zuentibolda sa mimochodom dostal aj dnešný slovenský znak (ktorý priniesli Cyril a Metod na Slovensko) do Lotrinska ako tzv. lotrinský kríž. Napriek mieru vznikli v rokoch 888 – 889 medzi Arnulfom Korutánskym a Svätoplukom konflikty kvôli Panónii.

Roku 888 zomrel Bořivoj I., knieža Čiech, a Svätopluk sa stal aj panovníkom Čiech v mene neplnoletých Bořivojových synov. Roku 890 uznal Arnulf Korutánsky na "Omuntesperch"u (dnes Amandhegy-Pannonhalma alebo Omuntesdorf) mierom, ktorý dlho nevydržal, Svätoplukovu nadvládu nad Čechami. Svätopluk nato pripojil k svojej ríši aj Lužice. V júli 892 vznikol nový veľký konflikt, pri ktorom Arnulf poslal proti Svätoplukovi bavorské, franské a švábske vojská, ako aj vojská Braslava. Keď sa ukázalo, že tieto vojská nestačia, najal si Arnulf aj staromaďarské vojská. Napriek tomu však Veľká Morava všetky tieto vojská porazila. Konflikty s Arnulfom znova vypukli v rokoch 892 a 893.

Mojmír II.[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Mojmír II.

V roku 894 zomrel Svätopluk. S ním sa skončilo aj vrcholné obdobie jeho ríše. Východní Frankovia (Nemci) boli radi, že sa zbavili svojho najväčšieho protivníka. Svätopluk ešte na smrteľnej posteli vyzýval Veľkomoravanov, aby s Nemcami neboli v mieri, ale ďalej proti nim bojovali. Jeho syn Mojmír II. sa stal novým panovníkom a jeho druhý syn Svätopluk II. dostal do léna Nitrianske kniežatstvo. O rok neskôr vypukol medzi oboma bratmi spor, ktorý následne oslabil celú Veľkú Moravu. Svätopluka pri tom podporovalo Bavorsko. Spory medzi oboma bratmi vznikli čiastočne pod vplyvom bavorského grófa menom Aribo(n) a jeho syna Isanricha, ktorí sa často zdržiavali na veľkomoravskom kniežacom dvore. Podľa niektorých zdrojov mal Svätopluk aj tretieho syna, ktorý sa volal Predslav (Predeslaus), a ktorý dostal léna oblasť Bratislavy. Podľa novších názorov Predslav tiež dal Bratislave jej bývalé nemecké meno (Brezalauspurc, neskôr Pressburg, čiže vlastne *Predslavburg = Predslavov hrad) – pozri aj dolu rok 907. Roku 897 Svätopluk II. navštívil Arnulfa Korutánskeho vo Wormse a stal sa jeho spojencom. V roku 898 Mojmír II. zaútočil na Svätopluka II., ale Arnulf poslal bavorské vojská, ktoré potom Mojmíra II. dočasne porazili.

Po Svätoplukovej smrti Veľká Morava stratila predtým pripojené územia. V roku 894 sa Mojmír II. po plieneniach staromaďarských jazdcov vzdal územia Panónie v prospech Arnulfa Korutánskeho. V roku 895 sa pri prvej príležitosti od Veľkej Moravy odtrhli Čechy a stali sa vazalom Arnulfa Korutánskeho. Čechy teda boli súčasťou Veľkej Moravy len 4 až 7 rokov (888/890 – 894/895) a prešli svojim vlastným vývojom. V roku 896 dobyli starí Maďari, ktorí práve definitívne prešli cez Karpaty do dnešného Maďarska, veľkomoravské územia horného Potisia a podnikli odtiaľ veľkú lúpežnú výpravu proti Lombardsku. Podporovali ich pri tom buď bavorské alebo veľkomoravské vojská. Na jar v roku 900 sa starí Maďari už nevrátili do Potisia, ale usadili sa v Panónii severne od Balatonu.

V roku 898 sa Mojmír II. obrátil s prosbou na pápeža v Ríme, aby znova posilnil cirkevnú nezávislosť veľkomoravskej provincie, keďže sa po smrti arcibiskupa Metoda (pozri dolu) a strate Wichinga (pozri dolu), prvého biskupa v Nitre, Veľká Morava opäť dostala do vplyvu bavorského kléru. V zime na prelome rokov 898/899 potom Bavori, rozhorčení touto prosbou, vyplienili Veľkú Moravu a po odchode Bavorov Mojmír II. obkľúčil Svätopluka II., ktorého Bavori podporovali, v dnes neznámom hrade. Bavori sa vrátili, oslobodili Svätopluka II. a vzali ho do Bavorska.

Roku 899 na základe prosby Mojmíra II. prišli na Veľkú Moravu pápežovi vyslanci a vysvätili štyroch miestnych biskupov a jedného arcibiskupa. O týchto osobách vieme len to, že jedna z nich mala sídlo v Nitre.

Hoci ešte v lete v roku 900 Veľká Morava plienila spolu so staromaďarskými kmeňmi Bavorsko, uzavrela zoči voči spoločnému nepriateľovi – Maďarom – Východofranská ríša (Ľudovít Dieťa) a Veľkomoravská ríša (Mojmír II.) mierovú zmluvu. Tento mier ukončil aj konflikty medzi Veľkou Moravou a východofranským vazalským štátom Čechami, trvajúci od roku 895.

V roku 902 zaútočili starí Maďari prvýkrát na centrálne územie Veľkej Moravy, boli však porazení. O dva roky neskôr, v roku 904 zas bavorské vojská zastavili starých Maďarov západne od Viedenského lesa. Pri nasledujúcich rokovaniach Bavori zabili staromaďarského kmeňového náčelníka menom Kusala, čo jednak malo za následok strašnú staromaďarskú pomstu a jednak posilnilo pozíciu iného staromaďarského náčelníka – Arpáda, zakladateľa dynastie Arpádovcov.

Zánik Veľkej Moravy[upraviť | upraviť zdroj]

Listina Industriae Tuae adresovaná Svätoplukovi

Podľa Raffelstettenského colného štatútu (nem. Raffelstettener Zollordnung) starí Maďari ešte v rokoch 905906 nemali vplyv na Veľkej Morave. Roku 906 Veľká Morava porazila starých Maďarov vo viacerých bitkách. Pritom pravdepodobne umreli Mojmír II. aj Svätopluk II., ktorý sa pravdepodobne roku 901 vrátil z Bavorska. Na druhej strane sa starým Maďarom podarilo poraziť Bavorov a prejsť na výprave do Saského vojvodstva cez Veľkú Moravu. V lete roku 907 potom nasledovali rozhodujúce tri bitky pri Bratislave (Brezalauspurcu), ktoré sa tiež nazývajú bavorsko-maďarská vojna. Bavori utrpeli totálnu porážku a Východnú Marku (Rakúsko) potom až do roku 955 obsadili starí Maďari. Väčšina historických prameňov v tejto súvislosti Veľkú Moravu nespomína, ale jeden prameň hovorí, že veľkomoravské vojská bojovali spolu s Bavormi. Keďže sa v súvislosti s poslednou bitkou (9. augusta) navyše nepriamo spomína, že maďarské územie v oblasti juhozápadného Slovenska končilo na Dunaji, považuje sa až tento dátum za koniec centrálnej moci Veľkej Moravy. Krajina (mesto???) „Morava“ sa sporadicky spomína aj neskôr (napr. roku 942).

Konštantín a Metod na Veľkej Morave[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj Cyril a Metod

Prvé roky na Veľkej Morave (863 – 867)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 863 alebo 864 (podľa tradície 5. júla 863) prišli na Veľkú Moravu dvaja bratia sv. Konštantín zvaný Filozof (neskoršie prijal rehoľné meno Cyril) a sv. Metod. Filozof Konštantín osobitne pre túto misiu vyvinul prvú slovanskú abecedu – hlaholiku, priniesol so sebou symbol byzantského dvojkríža (ktorý je dnes v slovenskom znaku), zvolil si tzv. staroslovienčinu (= starú cirkevnú slovančinu), čiže kultivovanú macedónčinu z okolia Solúna, za jazyk, ktorý bude počas misie používať, a priniesol so sebou prvé preklady liturgických a biblických textov, ktoré už predtým pripravil s Metodom.

Staroslovenčina počas veľkomoravskej misie získala veľa prvkov západoslovanských (od 10. stor. slovenských a moravských) nárečí používaných na Veľkej Morave. Napríklad vtedajšia verzia hlaholiky obsahuje aj jedno písmeno (hlásku dz), ktorá sa vtedy používala len na území dnešného Slovenska.

Počas misie na Veľkej Morave potom solúnski bratia preložili do staroslovienčiny celú bibliu, ale aj liturgické texty a mnohé iné. Konštantín napísal prvú slovanskú báseň Proglas. Takisto preložili a upravili byzantské občianske zákony a vzniknutý Zakon sudnyj ljudem bol nielen občianskym zákonníkom Veľkej Moravy, ale aj prvým zákonníkom v slovanskom jazyku. Vďaka tejto činnosti sa bratia považujú za zakladateľov slovanskej literatúry.

Od začiatku svojho pobytu na Veľkej Morave museli čeliť kritike bavorských (čiže východofranských) kňazov, predstaviteľov západného (čiže nie byzantského) kresťanstva, ktorí sa obávali, že stratia v krajine vplyv. Roku 863 Konštantín založil tzv. Veľkomoravské učilište, v ktorom sa vychovávali budúci slovanskí kňazi a administratívni pracovníci, a ktoré sa stalo centrom slovanskej literatúry. Roku 885 mali asi 200 absolventov. Poloha učilišťa je neznáma, ale podľa archeologických nálezov existovala cirkevná škola na hrade Devín. Vedúcim učilišťa bol Konštantín.

Cesta do Ríma (867 – 869)[upraviť | upraviť zdroj]

Svätý Cyril a Metod v Ríme

Keďže obaja bratia pochádzali z Byzantskej ríše, no Veľká Morava spadala do cirkevnej sféry Ríma (pápeža), vybrali sa roku 867 so súhlasom veľkomoravských panovníkov Rastislava (v dnešnej Morave) a Svätopluka (v Nitrianskom kniežatstve, čiže dnešnom Slovensku) do Ríma, aby získali súhlas pápeža k používaniu staroslovienčiny ako liturgického jazyka. Cestou do Ríma sa v lete zastavili v Blatenskom kniežatstve kniežaťa Koceľa, Pribinovho syna, a krátku dobu tam vyučovali.

Roku 867 celú ich veľkomoravskú misiu schválil pápež. Vo februári 868 v Ríme vysvätil biskup Formozus za kňazov Metoda a troch žiakov solúnskych bratov (z dnešného Slovenska pochádzajúceho Gorazda a Juhoslovanov Klimenta a Nauma) a dvoch z nich urobili diakonmi. V marci 868 pápež napokon povolil aj slovanský liturgický jazyk (staroslovienčinu) ako štvrtý jazyk západnej cirkvi popri latinčine, gréčtine a hebrejčine, čo neskôr žiaden pápež až do 20. storočia nezopakoval. Vo februári 869 Konštantín v Ríme zomrel a krátko predtým azda prijal rehoľné meno „Cyril“.

Metod arcibiskupom Veľkej Moravy (870 – 885)[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 869 poslali Metoda z Ríma s listom určeným slovanským kniežatám Rastislav (približne dnešná Morava), Svätopluk (približne dnešné Slovensko) a Koceľovi (približne dnešné juhozápadné Maďarsko). List obsahoval poverenie Metodovi, aby vyučoval a prekladal vo Veľkomoravskom učilišti. Keďže však bavorskí kňazi nechceli súhlasiť so schválením aktivít solúnskych bratov, vymenoval pápež trocha neskôr (začiatkom roka 870) na popud Koceľa Metoda za arcibiskupa Panónie a Veľkej Moravy, čím Veľkú Moravu vyňal spod cirkevnej sféry Bavorska. Na Veľkej Morave takto vzniklo prvé slovanské arcibiskupstvo a Metod bol jeho prvým biskupom.

Cestou späť na Veľkú Moravu na jar roku 870 však nového arcibiskupa na rozkaz bavorských biskupov zajali, uväznili a mučili v Bavorsku (okrajová súčasť Východofranskej ríše). Až keď Veľká Morava roku 872 porazila Východofranskú ríšu (pozri vyššie), odvážil sa Rím Metodovi pomôcť. V máji 873 sa príslušné rokovania medzi Rímom a Ľudovítom Nemcom skončili s nasledujúcim výsledkom:

  • Panónia, okrem Sirmia (dnes Sremská Mitrovica) a malého územia medzi Balatonom a ústím Hronu, bola vyňatá z Metodovej pôsobnosti a prenechaná bavorským biskupom
  • Znova sa zakázalo používanie staroslovienčiny počas liturgie (okrem predčítania z biblie).
  • Metoda prepustili, vrátil sa na Veľkú Moravu a bolo mu zaručené, že bude môcť nerušene pracovať najmenej do konca roku 877
  • Veľkomoravské učilište začalo pod Metodovým vedením opäť pracovať.

Po roku 874 často Metoda u Svätopluka a pápeža ohovárali vodcovia latinského kléru pôsobiaceho vo Veľkej Morave – Ján Benátsky (zároveň Svätoplukov poradca) a Wiching (Viching; švábsky benediktínsky mních). Vyvolali tak početné spory. Približne v tom istom čase (879/880) sa Veľká Morava prvýkrát pokúsila rozdeliť svoje územie na diecézy. Jediné známe biskupstvo arcibiskupa Metoda vzniklo v Nitre. Jeho biskupom sa stal Wiching, ku ktorého vymenovaniu Svätopluka prehovorili predstavitelia latinského kléru na Veľkej Morave.

Roku 880 sa Metod vybral do Ríma, aby sa očistil od uvedených ohováračiek. Pápežské skúšky bezchybne zvládol a Wiching, ktorý ho sprevádzal, bol vysvätený za biskupa. Okrem toho pápež poslal Svätoplukovi list Industriae tuae, v ktorom:

  • Veľkú Moravu vyhlásil za léno Svätej stolice, čo znamenalo, že postavil Veľkú Moravu na úroveň Východofranskej ríši
  • potvrdil Metodove úlohy a funkcie
  • prikázal, aby sa do Ríma poslal ďalší kňaz, aby ho mohol urobiť biskupom iného regiónu Veľkej Moravy než je Nitra tak, aby Metod a títo dvaja biskupi potom zas mohli vysvätiť ďalších biskupov (podľa väčšiny prameňov však táto požiadavka listu nebola splnená)
  • prikázal, aby bol vyhnaný z Veľkej Moravy všetok klérus, ktorý sa Metodovi postaví na odpor
  • schválil používanie slovanského písma (hlaholiky) a prikázal, aby sa bohoslužby (liturgie) konali v slovanskom jazyku (okrem evanjelia, ktoré sa malo najprv čítať po latinsky a až potom po slovansky)
  • prikázal, aby sa bohoslužby pre Svätopluka a jeho družinu konali v latinčine, pretože Svätopluk osobne uprednostňoval latinčinu

V tejto súvislosti sa Metod už spomína ako arcibiskup (mesta) Moravy, ktorá bola zrejme hlavným mestom Veľkej Moravy, čo by mohlo znamenať, že sa Veľká Morava stala na Panónii nezávislým arcibiskupstvom.

Naspäť na Veľkej Morave Metod zosadil Wichinga ako nitrianskeho biskupa, pretože sa dozvedel, že Wiching Svätoplukovi napísal falšovaný „pápežský“ list, podľa ktorého sa má Metod vyhnať z Veľkej Moravy. Wichinga za to poverili cirkevnou misiou vo Vislansku (povodie Visly), ktoré bolo tesne predtým pripojené k Veľkej Morave.

Niekedy v 80-tych rokoch 9. stor. pokrstil Metod na Veľkej Morave vládcu Čiech Bořivoja I.

Roku 885 Metod na smrteľnej posteli určil (neskôr svätého) Gorazda pochádzajúceho z dnešného Slovenska za svojho nástupcu vo Veľkomoravskom učilišti. 6. apríla 885 Metod zomrel na Veľkej Morave a bol pochovaný v (dnes neznámom) hlavnom kostole Veľkej Moravy.

Po Metodovej smrti (885 – 886)[upraviť | upraviť zdroj]

Po Metodovej smrti pápež vymenoval Wichinga (už druhýkrát) za nitrianskeho biskupa, ako aj za „cirkevného správcu“ Veľkej Moravy – nie však za arcibiskupa. Pretože Wiching krátko pred Metodovou smrťou Metoda ohováral v Ríme, poslal pápež v zime roku 885 – 886 do Veľkej Moravy list „Quia te zelo fidei“, v ktorom spätne odsúdil Metodovu činnosť, Metoda exkomunikoval a dokonca zakázal používanie slovanského jazyka pre bohoslužby (liturgie) s výnimkou účelov kázaní a výkladu biblie.

Začiatkom roku 886 dorazili na Veľkú Moravu pápežskí vyslanci, zakázali Gorazdovi vyučovať, dali zatvoriť veľkomoravské učilište a Wiching začal likvidovať prívržencov Metoda a Gorazda. 200 osôb (študentov, kňazov a diakonov, najmä Gorazd, Kliment, Naum, Sáva a Angelár), ktorí odmietli prestúpiť na latinskú (čiže západnú) liturgiu, boli uvrhnutí do väzenia a potom ich uprostred zimy vyhnali z Veľkej Moravy. Títo vyhnanci z Veľkej Moravy a ich pokračovatelia potom vykonali cirkevno-jazykové misie prakticky po celej východnej Európe a vytvorili dnešnú cyriliku, ktorá nahradila hlaholiku.

Vo Veľkej Morave sa znova presadila latinská liturgia a nemeckí (východofranskí) kňazi.

Spoločnosť, kultúra, umenie, jazyk[upraviť | upraviť zdroj]

Veľkomoravská spoločnosť už bola značne diferencovaná. Vládcom bol knieža, ktorý mal značné kompetencie, bol najvyšším zákonodarcom, sudcom, správnym orgánom, rozhodoval o vojne a mieri – všetka moc sa kumulovala v jeho rukách. Zároveň bol vlastníkom celého štátneho územia, čo ho oprávňovalo vládnuť nad ním (tzv. patrimoniálna teória vzniku štátu). Charakteristickým prvkom Veľkej Moravy je dvorský charakter štátnej správy, v ktorom splývali verejné a súkromné záležitosti panovníka, čo vyjadroval fakt, že financie štátu sú zároveň financiami panovníka. Na základe tohto hovoríme o patriarchálnom absolutizme ako forme vlády vo Veľkej Morave: tak ako otec vládne nad rodinou, panovník vládne nad celým štátnym územím. Jeho nástupníctvo bolo viac-menej náhodné. Vyskytuje sa tu avunkulát, keď po strýkovi na trón nastupuje synovec (Mojmír-Rastislav, Rastislav-Svätopluk, avunkulát zrejme bol výsledkom mocenského boja Franskej ríše), a primogenitúra, keď na trón nastupuje prvorodený syn. Vazalov kniežaťa označujeme ako veľmožov, hoci staroslovienske texty označujú aj knieža aj veľmožov ako „kňaz“ (v staršom slova zmysle). Chudobnejšia časť vládnucej vrstvy boli družinníci (voji, víťazi). Vojenskí velitelia, radcovia kniežaťa, sa nazývali župani a boli rozmiestnení po jednotlivých „civitates“ (hradských „mestách“, tzv. hradiskách, ktoré môžeme prirovnať k dnešnej miestnej štátnej správe). Mali v kompetencii súdnu právomoc, vyberanie naturálnych dávok v prospech panovníka, udržiavali pokoj a poriadok, a preto mohli organizovať vojsko. Najvyšším županom bol palatín (dvorský alebo nádvorný župan), ktorý mal hlavnú hospodársku funkciu, spravoval kráľovský dvor a mal oprávnenie zastupovať panovníka v jeho neprítomnosti, pretože panovník nemal stále sídlo. Županom podliehali stotníci, desiatnici a dvorskí, zabezpečujúci dopravu a zásobovanie. Správa financií bola zverená taverníkovi (jeho meno je odvodené od staroslovenského slova tovor, čo znamenalo truhla). Písomnosti, korešpondenciu, diplomatické veci a vzťah k zahraničiu zabezpečovala dvorská kancelária na čele s kancelárom (bol ním napr. biskup Wiching alebo kňaz Ján z Benátok). K vládnucej triede napokon samozrejme patril aj vyšší klérus. V štáte žili aj početní kňazi. Zvyšok tvorilo obyvateľstvo (remeselníci, roľníci, obchodníci a podobne) prevažne viazané na vládnucu vrstvu zrejme protofeudálnymi vzťahmi (dokazujú to napríklad početné tzv. zamestnanecké názvy obcí, napr. Tesáre, Vináre, Lovci, Dravci).

V oblasti architektúry sa zachovali zvyšky početných, často kamenných, stavieb. Možno pozorovať karolínske, dalmátske, neskôr aj byzantské vplyvy. Z najvýznamnejších nálezísk možno spomenúť Mikulčice, Uherské Hradiště, Nitru, Bratislavu, Devín, Břeclav – Pohansko, Ducové. V oblasti Nitry a Mikulčíc a Uherského Hradišťa sa nachádzali veľké sídliskové aglomerácie. Sakrálne stavby možno rozdeliť na kvadratické (napr. Martinský vrch v Nitre, Mikulčice), rotundovité (napr. Kostolec pri Ducovom, rotunda v Nitrianskej Blatnici), trikonchálne (Devínsky hrad). Menšie stavby mali charakter vlastníckych kostolov (napr. Ducové, Nitrianska Blatnica), väčšie sa nachádzali v centrách, predpokladá sa existencia kláštorov (Nitra – Zobor). Prostý ľud žil v osadách nadzemných zrubových stavbách a v polozemniciach, lokálni vládcovia na dvorcoch a hradiskách.

Bohaté umelecké remeslo reprezentovali najmä meče podobné škandinávskym a karolínskym mečom, výzdoba koní, zámky, kľúče, vedierka a podobne. V oblasti šperkárstva sa vyrábali náušnice, prstene, závesky, gombíky zo striebra, zlata, bronzu, ojedinele zo skla. Rozlišujeme jednoduchý ľudový šperk a tzv. veligradský, nazývaný i byzantsko-orientálny vyrábaný sofiskovanými šperkárskymi technikami.

Veľkomoravskú hudbu tvoril starosloviensky bohoslužobný spev a cirkevná hudba byzantského charakteru.

Veľkomoravskú vzdelanosť reprezentuje predovšetkým veľkomoravské učilište (873 – 885), kultúrny jazyk na Veľkej Morave a staroslovienske písomníctvo: Kyjevské listy, Proglas, preklad Biblie, z právnych prameňov Zakon sudnyj ljudem (Súdny zákon pre laikov (ľud)), Nomokánon, Ustanovenia svätých otcov, Anonymná homília (Napomenutia vladárom) a podobne.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Z. Měřínský uvádza: „…pokusy o umiestnenie Veľkej Moravy mimo jej tradičnú lokalizáciu do Pomoravia a Ponitria s ďalšími okolitými pripojenými územiami za Svätopluka I. nie sú nového dáta.“ Ďalej uvádza: „…s podobnými názormi prišiel vo svojom diele Vetustissimus Magnae Moraviae situs (Najstaršia poloha Veľkej Moravy), ktoré vyšlo v Bratislave v roku 1784 už bratislavský profesor a historik Juraj Sklenár.“ Tieto názory vyvrátil maďarský historik István Katona v diele Examen vetustissimi Magnae Moraviae situs (Preskúmanie najstaršej polohy Veľkej Moravy), ktoré výšlo v roku 1786. V roku 1971 tieto názory oživil Imre Boba („tieto názory až na výnimky vedecká obec neprijala“). Ďalej ich rozvinul Peter Püspöki Nagy, ktorý predpokladal existenciu Malej Moravy (dnešné územie VM) a Veľkej Moravy (ktorú malo tvoriť územie pri dnešnej srbskej rieke Morava). Rovnaký názor mal maďarský historik Gyula Kristó. Tieto názory nie sú udržateľné. Neskôr nadviazal na tieto teórie Toru Senga. O niečo iný názor má Martin Eggers v knihe Das “Grossmährische Reich”: Realität oder Fiktion? Eine Neuinterpretation der Quellen zur Geschichte des mittleren Donauraumes im 9. Jahrhundert, ktorý tvrdil (podobne ako Senga), že jadro Veľkej Moravy ležalo medzi Tisou a Dunajom. Rovnakú lokalizáciu zvolil Ch. R. Bowlus. S Eggersom ostro nesúhlasili Dušan Třeštík a Richard Marsina. Profesor Měrínsky tieto hypotézy hodnotí: „…často v týchto prípadoch ide o zjednodušujúce pohľady zvonka bez detailnej znalosti celej problematiky“.[3]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. MORAVIA. In: The Oxford Dictionary of Byzantium / edited in chief Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 978-0-19-504652-6. s. 1409. (po anglicky)
  2. http://www.staramorava.euweb.cz/pociatkyrozmachazanik.htm#_Toc217439792
  3. MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II. 1. vyd. Praha : Libri, 2006. 967 s. ISBN 80-7277-105-1. Kapitola Neodůvodněné pokusy o lokalizaci Velké Moravy na srbskou řeku Moravu a mezi Tisu a Dunaj, s. 743-748. (po česky)
  4. STANISLAV, Ján. Starosloviensky jazyk 1: Veľká Morava a Panónia. Kultúrny jazyk a písomníctvo. Konštantín Filozof, Metod a Kliment sloviensky. Fonetika. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1978. 371 s. S. 21-22.
  5. http://spravy.pravda.sk/slovenski-archeologovia-prepisuju-historiu-fni-/sk_domace.asp?c=A100823_183213_sk_domace_p23
  6. MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II. 1. vyd. Praha : Libri, 2006. 967 s. ISBN 80-7277-105-1. S. 149. (po česky)

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Großmähren na nemeckej Wikipédii.
  • ČAPLOVIČ, Dušan. Včasnostredoveké osídlenie Slovenska. Bratislava : Academic Electronic Press, 1998.
  • KOVÁČ, Dušan et al.. Kronika Slovenska 1: Od najstarších čias do konca 19. stor.. Bratislava : Fortuna Print, Adox, 1998.
  • CAMBEL, Samuel (ed.). Dejiny Slovenska I (do roku 1526). Bratislava : Veda, 1986.
  • RATKOŠ, Peter. Premene k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1964.
  • k časti o alternatívnych polohách Veľkej Moravy: EGGERS, Martin. Das „Großmährische Reich“ Realität oder Fiktion? Eine Neuinterpretation der Quellen zur Geschichte des mittleren Donauraumes im 9. Jahrhundert.. Stuttgart : [s.n.], 1995. (po nemecky)

Celkový prehľad základnej literatúry[upraviť | upraviť zdroj]

Pramene[upraviť | upraviť zdroj]

  • BIALEKOVÁ, Darina. Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia I-II. Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied, 1989 - 1992.
  • HAVLÍK, Lubomír E. (ed.). Magnae Moraviae fontes historici I-V. Brno/Praha : Universita J. E. Purkyně, 1966 - 1977. (po česky)
  • KOLEKTÍV. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2001.
  • KRAJČOVIČ, Rudolf. Veľká Morava v tisícročí slovami prameňov a legiend, kroník a krásnej spisby. Bratislava : Tatran, 1985.
  • MARSINA, Richard (ed.). Codex diplomaticus nec non epistolaris Slovaciae. Tomus I.-II.. [s.l.] : Bratislava, 1971, 1987.
  • MARSINA, Richard. Legendy stredovekého Slovenska: ideály stredovekého človeka očami cirkevných spisovateľov. Budmerice : Rak : Osudy predkov , 1997, 1997. ISBN 80855010802.
  • RATKOŠ, Peter. Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1964.
  • RATKOŠ, Peter. Veľkomoravské legendy a povesti. Bratislava : Tatran, 1990. ISBN 8022201642.
  • VAČICA, Jozef. Literární památky epochy velkomoravské: 863-885. Praha : Lidová demokracie, 1966. (po česky)
  • ďalšie pozri nižšie ako internetové linky

Cyrilo-metodská misia[upraviť | upraviť zdroj]

  • BAGIN, Anton. Spolupatróni Európy. CO- Patrons of Europe. Banská Bystrica : Mabuto Press, 1992. ISBN 8090041035.
  • BAGIN, Anton. Apoštoli Slovanov / Cyril a Metod a Veľká Morava. Bratislava : Cirkevné nakladateľstvo, 1987.
  • HNILICA, Ján. Svätí Cyril a Metod: horliví hlásatelia božieho slova a verní pastieri cirkvi. Bratislava : Alfa, 1990. ISBN 80-05-00707-8.
  • MARSINA, Richard. Metodov boj. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov : Bratislava, 2012. ISBN 9788080616472.
  • VAVŘÍNEK, Vladimír. Církevní misie v dějinách Velké Moravy. Praha : Lidová demokracie, 1963. (po česky)
  • VAVŘÍNEK, Vladimír. Cyril a Metoděj : mezi Konstantinopolí a Římem. Praha : Vyšehrad, 2013. ISBN 978-80-7429-344-3. (po česky)
  • VRAGAŠ, Štefan. Život sv. Konštantína Cyrila a Život sv. Metoda. Martin : Matica slovenská, 1991. ISBN 8070902035.

Ostatné[upraviť | upraviť zdroj]

  • AVENARIUS, Alexander. Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v VI.-XII. storočí: k problému recepcie a transformácie. Bratislava : Veda, 1992. ISBN 80-224-0359-8.
  • BIALEKOVÁ, Darina et al. (eds.). Ethnische und kulturelle Verhältnisse an der mittleren Donau vom 6. bis 11. Jahrhundert: Symposium Nitra 6. bis 10. November 1994. Bratislava : Veda, 1996. (po nemecky)
  • BIRNBAUM, Henrik: Zum (hoffentlich) letztenmal über den weitgereisten Method und die Lage Altmährens. in: Byzantinoslavica. Praha 57, 1996, str. 188–193
  • BLÁHOVÁ, Marie et al. Velké dějiny zemí Koruny české: Svazek 1. do roku 1197. Praha : Paseka, 1999. ISBN 80-7185-265-1. (po česky)
  • BRATHER, Sebastian. Archäologie der westlichen Slawen - Siedlung, Wirtschaft und Gesellschaft im früh- und hochmittelalterlichen Ostmitteleuropa. [s.l.] : [s.n.], 2008. (po nemecky)
  • CAMBEL, Samuel (ed.). Dejiny Slovenska I (do roku 1526). Bratislava : Veda, 1986. Časť o Veľkej Morave písal P. Ratkoš.
  • ČAPLOVIČ, Dušan. Včasnostredoveké osídlenie Slovenska. Bratislava : Academic Electronic Press, 1998.
  • DEKAN, Ján. Veľká Morava. Doba a umenie. Bratislava : Tatran, 1976.
  • DVOŘÁK, Pavel. Stopy dávnej minulosti 3 - Zrod národa. Budmerice : Rak Budmerice, 2004.
  • EGGERS, Martin. Das „Großmährische Reich“ Realität oder Fiktion? Eine Neuinterpretation der Quellen zur Geschichte des mittleren Donauraumes im 9. Jahrhundert.. Stuttgart : [s.n.], 1995. (po nemecky)
  • HAVLÍK, Lubomír E. Morava v 9. a 10. století. K problematice politického postavení, sociální a vládní struktury a organizace. Praha: Academia 1978
  • HAVLÍK, Lubomír E. Velká Morava a středoevropští Slované. Praha: SPN 1964
  • HAVLÍK, Lubomír E. Kronika o Velké Moravě. Brno: Jota 1992
  • HAVLÍK, Lubomír E. Moravské letopisy. Dějiny Moravy v datech. Břeclav 2009
  • HAVLÍK, Lubomír E. Svatopluk Veliký, král Moravanů a Slovanů. Brno: Jota 1994
  • HAVLÍK, Lubomír E. Život a utrpení Rostislava, krále Moravanů. In: Moravský historický sborník – Ročenka Moravského národního kongresu 1995. Brno: Moravský národní kongres 1996, s. 85-230; autoeditium, Brno 1999
  • CHROPOVSKÝ, Bohuslav. Slovensko na úsvite dejín. Bratislava : SPN, 1970.
  • Veľká Morava in: Encyklopédia Slovenska VI (autorom hesla je podľa zoznamu v úvode knihy pravdepodobne Bohuslav Chropovský)
  • KOVÁČ, Dušan et al. Kronika Slovenska 1 Od najstarších čias do konca 19. stor.. Bratislava : Fortuna Print, Adox, 1998.
  • KOLEKTÍV. Kronika Českých zemí (od pravěku po současnost). Praha : Fortuna Libri, 2012. (po česky)
  • KUČERA, Matúš. Postavy veľkomoravskej histórie. Martin : Osveta, 1991. ISBN 802170294X.
  • KUČERA, Matúš. Slovenské dejiny I.. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2008.
  • KUČERA, Matúš. Kráľ Svätopluk. Martin : Matica slovenská, 2010.
  • KUČERA, Matúš (ed.). Slovaks in the Central Danubian Region in the 6th to 11th century. Bratislava : Slovenské národné múzeum, 2000. Dostupné online. (anglický)
  • KUZMÍK, Jozef. Slovník starovekých a stredovekých autorov prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. Martin : Matica slovenská, 1983.
  • MARSINA, Richard (ed.). Nitra v slovenských dejinách. Vydavateľstvo Matice slovenskej : Martin, 2002.
  • MARSINA, Richard (ed.). Svätopluk 894-1994: materiály z konferencie ... Nitra, 3.-6. október 1994. Nitra : Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied, 1997. ISBN 8088709342.
  • MARSINA, Richard: Where was Great Moravia? in: Kováč, D. ed.: Slovak contributions to 19th International Congress of Historical Sciences, Bratislava: Veda, 2000
  • MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II. 1. vyd. Praha : Libri, 2006. ISBN 80-7277-105-1. (po česky)
  • Veľká Morava in: Novotný, B. a kol.: Encyklopédia archeológie, 1986
  • PAULINY, Ján. Arabské správy o Slovanoch (9.-12. storočie). 1. vyd. Bratislava : Veda, 1999. ISBN 80-224-0593-0.
  • RATKOŠ, Peter. Slovensko v dobe veľkomoravskej. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1990. ISBN 808517491X.
  • STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska: rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2004. ISBN 80-224-0812-3.
  • ŠEDIVÝ, Juraj et al.. Dejiny Bratislavy I. Bratislava : Slovart, 2012.
  • ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana. Osudy starých Slovanov. 1. vyd. Martin : Osveta, 1989.
  • TŘEŠTÍK, Dušan. Vznik Velké Moravy : Moravané, Čechové a střední Evropa v letech 791-871. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2001. ISBN 80-7106-482-3. (po česky)
  • TŘEŠTÍK, Dušan: (Recenzia) Martin Eggers, Das „Großmährische Reich“ Realität oder Fiktion? Eine Neuintepretation der Quellen zur Geschichte des mittleren Donauraumes im 9. Jahrhunert (Monographien zur Geschichte des Mittealters, hg. v. F. Prinz, Bd. 40). Stuttgart 1995, 525 s. in: Český časopis historický 94, 1006, s. 86-93 Dostupné online: [1]
  • WOLFRAM, H.: Moravien-Mähren oder nicht? in: Svätopluk 894-1994, Nitra 1996 (v slovenčine to isté vyšlo pod názvom: Historické pramene a poloha (Veľkej) Moravy in: Historický časopis č. 43, 1995, str. 3-15)
  • ZÁBORSKÝ, Jonáš. Dejiny kráľovstva uhorského. [s.l.] : [s.n.], 1875 / 2010. Dostupné online. Kapitola Časť úvodnia. (vyšlo aj knižne v roku 2012)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Primárne zdroje:

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]