Staroslovienčina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Starosloviensky jazyk
(slověnьskъjь językъ
[vyslov: slovänöskajö jenzuka; výslovnosť ě,ь,ъ nie je istá])
Štáty v minulosti Veľkomoravská ríša, Bulharsko, Srbsko, Chorvátsko a iné.
Región stredná, južná a východná Európa
Počet hovoriacich mŕtvy jazyk
Poradie nenachádza sa v prvej 100
Klasifikácia Indoeurópske jazyky
Písmo Hlaholika, Cyrilika
Postavenie
Úradný jazyk Veľkomoravská ríša, Bulharsko, Srbsko, Chorvátsko (9. - 11. storočie)
Regulátor  
Jazykové kódy
ISO 639-1 cu
ISO 639-2 chu
SIL SLN
Wikipédia
Adresa cu.wikipedia.org
Pomenovanie Википедїıа / ⰲⰻⰽⰻⱂⰵⰴⰻⰰ
Pozri aj: JazykZoznam jazykov
Portal.svg Jazykový portál

Slovienčina, staroslovienčina, staroslovančina, stará cirkevná slovančina, staroslovenčina, stará slovenčina sú všetko názvy pre najstarší slovanský spisovný jazyk. Spisovná norma vznikla na základe macedónskeho nárečia (kultivovaná macedónčina) používaného v okolí Solúna v 9. storočí. S určitými zmenami sa používa dodnes, nie už však ako živý jazyk, ale ako bohoslužobný jazyk katolíckych cirkví byzantského obradu (gréckokatolíckych) a pravoslávnych cirkví.

Staroslovienčina sa nesmie zamieňať s praslovančinou. Zatiaľ čo z praslovančiny, ktorej hypotetickú podobu možno len odhadovať, sa vyvinuli všetky slovanské jazyky, staroslovienčina je už súčasťou jednej z troch vývojových vetiev, ktoré z praslovančiny vychádzajú: juhoslovanskej vetvy. Všeobecne sa však predpokladá, že v dobe vzniku prvých písomností v staroslovanských jazykoch v 9. storočí sa tieto ešte od seba výraznejšie neodlišovali.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodný názov bol словѣньскъь ѩзъıкъ - slověnьskъjь językъ (vyslov: slovänɪskʊjɪ jẽzykʊ; výslovnosť ě,ь,ъ nie je istá).

Od 18. storočia sa používa označenie cirkevná slovančina (čiže stará aj nová), neskôr cirkevnoslovančina, potom vznikol názov stará slovančina až napokon roku 1837 Slovák Pavol Jozef Šafárik prvýkrát použil - z dnešného pohľadu v každom ohľade nesprávny - termín nárečj starobulharské (starobulharčina), ktorý sa v Bulharsku (z vlasteneckých dôvodov) používa dodnes. S tým však nesúhlasil ďalší smer výskumu, ktorý tento jazyk označil za staroslovinčinu, teda pôvodnú verziu slovinčiny. Neskôr bolo aj toto odmietnuté a presadil sa neutrálny názov cirkevná slovančina. V Česku je však viac rozšírený názov staroslověnština, na Slovensku prv z toho odvodené „staroslovienčina“, dnes niekedy aj „slovienčina“, hoci správny názov je jedine (staro)slovänčina či (staro)slovenčina, pretože pomocný transliteračný znak ě neznamená -ie- ale -ä- alebo -e-. Názov staroslověnština bol špeciálne vytvorený v Prahe preto, aby sa v češtine nepoužíval jedine správny fonetický názov staroslovenština (staroslovenčina).

Označenie staroslovienčina sa väčšinou používa na pomenovanie jazyka v 9. a 10. storočí a niekedy dokonca len k písomným pamiatkam Veľkej Moravy. Termínom cirkevná slovančina (teda nie stará cirkevná slovančina) sa na rozdiel od toho pomenúva neskorší jazyk, resp. neskoršia podoba tohto jazyka z obdobia, kedy sa už odlišoval od živých slovanských jazykov. I tak však existoval ako spisovný jazyk mnohých slovanských národov a štátov a aj po vzniku spisovných jazykov jednotlivých slovanských národov sa ďalej používal a podnes používa ako bohoslužobný jazyk.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Staroslovienčina má zo všetkých slovanských jazykov najstaršie písomné pamiatky, a to z 9. storočia. Bolo to najmä zásluhou vierozvestcov, svätých Cyrila a Metoda, ktorí do nej ešte pred svojím príchodom na Veľkú Moravu preložili množstvo cirkevných kresťanských textov. Išlo najmä o tieto diela:

Konštantín (Cyril) napísal v staroslovienčine Proglas, čo je veršovaný predslov k Svätému písmu. Rozdiely medzi jednotlivými jazykmi ešte neboli také veľké ako v súčasnosti a preto aj obyvatelia Veľkej Moravy rozumeli staroslovienčine, ktorej základy boli v juhoslovanskom dialekte.

Po páde Veľkej Moravy staroslovienčinu ako bohoslužobný a úradný jazyk z jej územia vytlačila latinčina (azda s výnimkou východného Slovenska), staroslovienčina sa však udržala na Balkáne a v Bulharsku nahradila ako liturgický jazyk gréčtinu (aj vďaka úsiliu svätého Klimenta Ochridského). S byzantským obradom sa ďalej šírila do Srbska, Rumunska a na Kyjevskú Rus. Z Kyjevskej Rusi sa ďalej rozšírila do Ruska. Od 11. storočia sa už zvykne hovoriť o cirkevnej slovančine.

Staroslovienčina (resp. neskôr cirkevná slovančina) v týchto krajinách dlho pôsobila aj ako úradná reč (najmä pri písomnom styku), podobne ako latinčina v katolíckej Európe, keďže národné jazyky ešte nemali svoje spisovné normy. V každej krajine však podliehala miestnym vplyvom, ako vo výslovnosti, tak i pravopise. Napríklad: nosovky, ktoré existovali v praslovanskom jazyku i pôvodnej staroslovienčine, sa dodnes uchovali len v poľštine. V pôvodnej staroslovienskej abecede sú im venované znaky Ѧ (ę) a Ѫ (ą) (malý a veľký jus). V ruskej cirkevnej slovančine sa malý jus vyslovuje „ja“ (ako analógia k hláskovým zmenám u podobných slov v ruštine), veľký jus sa viac menej vytratil.

U staroslovienskych a cirkevnoslovanských písomných pamiatok sa teda rozlišuje, odkiaľ pochádzajú. Rozlišujeme napr. srbskú, chorvátsku, bulharskú (používala sa aj na území Rumunska) či ruskú redakciu. Vzhľadom k rastúcemu politickému vplyvu Ruska v 18. storočí má dnes najväčšiu prestíž ruská redakcia, ktorá ovplyvňuje aj súčasné používanie slovienčiny (resp. jej novšej formy: cirkevnej slovančiny) na Balkáne.

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Starú cirkevnú slovančinu (staroslovienčinu) už niekoľko storočí žiadny národ nepoužíva ako materinský jazyk. Jej nástupca, cirkevná slovančina, sa používa v súčasnosti len ako bohoslužobný jazyk v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi v rôznych slovanských krajinách. Používatelia jazyka (klérus a veriaci) však jazyk používajú prevažne pasívne a obmedzene. V minulosti sa cirkevná slovančina používala aj ako literárny a úradný jazyk, a to aj na východnom Slovensku (ako úradný jazyk sa používala výhradne v cirkevnom prostredí).

Abeceda a výslovnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Hlaholika

Konštantín (Cyril) pre slovienčinu vytvoril na podklade gréckej abecedy hlaholiku. Tá sa používala na Veľkej Morave, do 11. storočia v Ochride (Bulharsko) a dalmátskych ostrovoch (Chorvátsko); veľmi ojedinele ešte aj v 14. storočí (napr. Sázavský kláštor v Čechách). Najdlhšie sa však používala v Chorvátsku aj napriek tomu, že tam prevládalo rímskokatolícke vierovyznanie a latinka.

Približne o polstoročie neskôr vznikla v Bulharsku cyrilika, ktorú vytvorili pravdepodobne Cyrilovi žiaci v Preslave.

Táto bola praktickejšia, pretože jej písmená boli jednoduchšie a navyše sa viac podobali gréckym písmenám, podľa ktorých boli vytvorené; grécku abecedu totiž vtedajší bulharskí duchovní dobre ovládali. Staroslovienčina/cirkevná slovančina, ktorá sa z Bulharska šírila do ostatných slovanských krajín, bola od 11. storočia písaná výhradne cyrilikou. Vďaka tomu sa cyrilika presadila u väčšiny spisovných jazykov pravoslávnych krajín.

Vzorový text[upraviť | upraviť zdroj]

Otče náš[upraviť | upraviť zdroj]

cirkevná slovančina
(ruská redakcia)
pozor: toto nie je slovienčina,
ale jej „nástupca“ - cirkevná slovančina

Отчє на́шъ, и́жє єси́ на нєбєсѣ́хъ, да свѧти́тсѧ и́мѧ Твоє́, да прїи́дєтъ ца́рствїє Твоє́, да бу́дєтъ во́лѧ Твоѧ́, я́кѡ на нєбєси́ и на зємли́. Хлѣ́бъ на́шъ насу́щный да́ждъ на́мъ днє́сь: и ѡста́ви на́мъ до́лги на́шѧ, я́кожє и мы́ ѡставлѧ́ємъ должникѡ́мъ на́шымъ: и нє ввєди́ на́съ во искушє́нїє, но изба́ви на́съ ѿ лука́вагѡ,...

Oldchurchslavonic.jpg

prepis

Otče našă, îže esî na nebesěhă, da svętîtsę îmę Tvoe, da priîdetă carstvie Tvoe, da budetă volę Tvoę, jakô na nebesî î na zemlî. Hlěbă našă nasuštnyj dažd' namă dnes': î ôstavî namă dolgî našę, jakože î my ôstavlęemă dolžnîkômă našymă: î ne vvedî nasă vo îskušenie, no îzbavî nasă ôt lukavagô,...

po slovensky

Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi, chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého, lebo tvoje je kráľovstvo a moc i sláva na veky. Amen.

Slovníky[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Prof. PhDr.Mikuláš Štec, DrSc.: Staroslovienčina a cirkevná slovančina, Vydavateľ: Pravoslávna bohoslovecká fakulta PU v Prešove, Prešov 1997. ISBN 80-88885-20-5
  • Alexandr Stich, Jaroslava Janáčková, Jan Lehár, Jiří Holý: Česká literatura od počátků k dnešku. Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 2000. ISBN 80-7106-308-8.
    • Josef Vašica 1940
    • Jan Máchal: Slovanské literatury. I-II. Praha, 1922.
  • Glanville Price et al.: Encyklopedie jazyků Evropy. Volvox Globator, 2002 (originál Blackwell 1998). ISBN 80-7207-450-4.
  • Josef Kurz: Učebnice jazyka staroslověnského. Praha, 1969

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]