Stará bieloruština

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ako stará bieloruština niektorí bieloruskí autori označujú aj starú ruštinu.

Stará bieloruština alebo (stará) západná ruština bol historický východoslovanský jazyk, ktorým sa rozprávalo po roku 1569 vo východných teritóriách Poľsko-litovskej únie. Išlo o zmiešaninu bieloruských, ukrajinských, poľských a cirkevnoslovanských vplyvov. Jazyk sa používal ako alternatíva k cirkevnej slovančine. Vyvinul sa zo starej ruštiny.

Iné názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Súdobý názov bol руски езыкъ - ruski ezyk, čiže "ruský/rusínsky jazyk". V niektorých textoch sa označuje ako prosta(ja) mova, čiže "jednoduchý jazyk". Na Ukraine sa dnes niekedy nazýva aj stará ukrajinčina. Najmä litovské a anglofónne texty jazyk od 20. storočia nazývajú ruténčina/rusínčina (angl. "Ruthenian" podľa súvekého historického latinského ekvivalentu vtedajšieho výrazu "ruski"- ruský/rusínsky).

Odlišnosť medzi starou bieloruštinou a ruštinou[upraviť | upraviť zdroj]

Ako sa postupne východná Európa oslobodila v 14. storočí spod tatárskej okupácie, nárokovali si štyri kniežatá titul veľkovojvodu nad územím. Dvaja z nich si začali pripájať východoslovanské územia, jeden sídlil v Moskve, druhý vo Vilniuse. Tieto aktivity mali za následok vznik dvoch hlavných štátov – Moskovského veľkokniežatstva (z neho sa neskôr vyvinulo Rusko) a Litovského veľkokniežatstva (pokrývalo územie dnešného Bieloruska, Ukrajiny a Litvy, neskôr sa spojilo s Poľskom za vzniku Poľsko-litovskej únie). V oboch štátoch sa nadviazalo na používanie literárneho jazyka Kyjevskej Rusi, ale vďaka obrovskému poľskému vplyvu na západe a cirkevnoslovanského vplyvu na východe sa vyvinul na dva odlišné jazyky: starú bieloruštinu v Litve a (starú) ruštinu v Moskve.

Pokračovanie poľského vplyvu[upraviť | upraviť zdroj]

Od vzniku Lublinskej únie v roku 1569 sa južné územia Litovského veľkokniežatstva (dnešná Ukrajina) dostali pod priamu správu poľskej koruny, kým sever (dnešné Bielorusko a Litva) si udržal samosprávu. Malo to za následok rozdiely týkajúce sa statusu starej bieloruštiny ako úradného jazyka a veľkosti poľského vplyvu na tento jazyk. Hoci sa v oboch častiach únie obývaných východnými Slovanmi stará bieloruština dostala na úroveň lingua franca, bola čoraz častejšie nahrádzaná poľštinou ako jazykom literatúry, náboženstva a úradných dokumentov.

Nové národné jazyky[upraviť | upraviť zdroj]

So začiatkom romantizmu v 19. storočí vystúpili do popredia bieloruština a ukrajinčina, ktoré sa vyvinuli z nárečí starej bieloruštiny. Medzitým si ruština udržala časť vyššieho cirkevnoslovanského slovníka, takže v súčasnosti sú najvýraznejšie lexikálne rozdiely medzi ruštinou na jednej strane a bieloruštinou a ukrajinčinou na druhej strane vo väčšom počte cirkevnoslovanských prvkov v ruštine a polonizmov v ukrajinčine a bieloruštine.

Prerušenie literárnej tradície bolo obzvlášť drastické pri bieloruštine: v Poľsko-Litovskej únii poľština rozsiahlo nahrádzala starú bieloruštinu v administratíve a literatúre. K tomu počas 13-ročnej vojny s Moskvou (1654-1667) približne 50% Bielorusov bolo vyvraždených. Mestá a školstvo boli zničené. Odvtedy bieloruština prežívala iba ako vidiecky hovorový jazyk bez písomnej literárnej tradície až do polovice 19. storočia.

Na rozdiel od Bielorusov a východných Ukrajincov, západní Ukrajinci, ktorí žili v Rakúsko-Uhorsku, si udržiavali nielen meno Ruténi (Rusíni), ale mali oveľa viac cirkevnoslovanských prvkov v jazyku.

Od roku 1800 sa zo starobieloruského jazyka vyvinuli 3 súčasné jazyky: bieloruština, ukrajinčina a rusínčina.