Stará ruština

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Stará ruština je aj názov starej fázy ruštiny, teda jazyka Moskovskej Rusi v 14. - 18. storočí, pozri pod ruština
Ukážka textu v staroruskom jazyku.

Stará ruština [pozn 1] (rus. древнерусский язык, ukr. давньоукраїнська, давньоруська, давньокиївська мова) bol hovorový jazyk, ktorý používali v 7. - 15. storočí východní Slovania v Kyjevskej Rusi a v iných oblastiach Ruska. Jazyk bol predchodcom dnešného bieloruského, ruského, rusínskeho a ukrajinského jazyka.

Iné názvy[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rusi

Výraz „ruský“ v názve treba chápať v starom zmysle tohto slova, teda ako označenie pre východných Slovanov, nie len pre dnešných Rusov.

Niektorí autori v Bielorusku resp. na Ukrajine dnes jazyk označujú ako stará bieloruština (po bielorusky: старабеларуская, старажытнабеларуская мова) resp. stará ukrajinčina (po ukrajinsky: староукраїнська, давньоукраїнська мова).

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Do staroruského jazyka patrilo mnoho dialektov, ktoré sa však nezhodovali so súčasnými ruskými dialektami vôbec. V jazyku chýbalo tzv. a-kanie (nerozlišovanie písmen „o“ a „a“ v slovách), naopak tzv. c-kanie (nerozlišovanie písmen „c“ a „č“) existovalo už dávno.

Stará ruština je potomkom praslovančiny a zachovala si mnohé jej črty. Výrazná zmena vo vývoji tohto jazyka bol vývoj tzv. plnej vokalizácie, ktorá odlišovala novovzniknutú starú ruštinu od ostatných slovanských jazykov.

  • гордъ (mesto) sa zmenilo na городъ;
  • мелко (mlieko) sa zmenilo na молоко;
  • корва (krava) sa zmenilo na корова.

V ostatných slovanských jazykoch vznikli tvary ako град, mlěko, krava (južnoslovanské jazyky, čeština, slovenčina) alebo grodъ, mleko, krova (poľština).

Len zriedkavo sa objavujú zachované záznamy v tomto jazyku, takže je náročné určiť úroveň jazykovej jednotnosti. Hovorový jazyk Rusi mohol byť zložený z množstva dialektov. S určitosťou môžeme hovoriť iba o jazykoch z doteraz zachovaných záznamov, ktoré podľa niektorých interpretácií ukazujú regionálne odlišnosti dialektov starého východoslovanského jazyka.

Po čase sa rozvinul na niekoľko foriem, ktoré boli predchodcami súčasnej bieloruštiny, ruštiny, ukrajinčiny a rusínčiny. Každý z týchto jazykov uchováva veľa zo staroruskej gramatiky a slovnej zásoby.

Keď po skončení tatárskej okupácie bolo územie bývalej Kyjevskej Rusi rozdelené medzi Litovské veľkokniežatstvo a Moskovské veľkokniežatstvo, objavili sa dva jazyky (vydelené zo starého východoslovanského jazyka) – stará bieloruština na západe a stredoveká ruština na východe.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Rozpad jazyka[upraviť | upraviť zdroj]

Po období feudálnej rozdrobenosti ruských kniežatstiev a po rozpade Staroruského štátu v 12. storočí boli východoslovanské oblasti súčasťou Moskovského štátu a Litovského veľkokniežatstva (12. - 16. storočie), neskôr Poľsko-litovského štátu (1569 - 1797). Toto obdobie sa obyčajne považuje za koniec existencie staroruského jazyka a je začiatkom formovania troch východoslovanských jazkov - ruštiny, ukrajinčiny a bieloruštiny. Pri počiatkoch vzniku týchto jazykov však politické hranice Ruska a Litvy neboli totožné s hranicami ukrajinského, ruského a bieloruského dialektu a niektoré zvláštnosti, ktoré v súčasnosti rozdeľujú ruštinu, ukrajinčinu a bieloruštinu majú svoje korene v raných rozdieloch dialektov, ktoré sa vzťahujú ešte k predmongolskému obdobiu.

Západné a juhozápadné dialekty boli do veľkej miery ovplyvnené poľským jazykom, tiež však - nezávisle od ostatných dialektov, ktoré ostali pod kontrolou Litovského veľkokniežatstva -, rozvíjali niektoré svoje zvláštnosti. Tak vznikol (pod vplyvom poľštiny) západoruský hovorový jazyk (po ukrajinsky: проста мова). V tomto období vznikli texty písané po bielorusky a ukrajinsky alebo starou bieloruštinou[pozn 2] a starou ukrajinčinou. Na území Litovského veľkokniežatstva sa používal cirkevnoslovanský jazyk.

Moskovský štát sa v dôsledku ortografie ruského jazyka tiež snažil zachovať staré spisovné tradície, najmä do Leninovej reformy ruského jazyka v roku 1918. Jeho jazyk mal však oveľa bližšie k staroslovienskemu, než k akémukoľvek inému jazyku. Staroslovienčina totiž po stránke lexiky, morfológie a syntaxe ruský jazyk veľmi ovplyvnila. Aj napriek tomuto vplyvu si staroruský jazyk našiel svoju cestu a vo vzťahu k ukrajinskému a bieloruskému jazyku sa rozvíjal v nových smeroch a nadobúdal nové znaky, ktoré v staroslovienčine neexistovali:

  • Pri skloňovaní podstatných mien odpadlo striedanie spoluhlások k/c, g/z a ch/s.
  • Odpadli samohlásky na konci slov.
  • Zmizlo štvrté skloňovanie.
  • Zmenila sa slovná zásoba.

V dôsledku činnosti týchto procesov sa súčasní obyvatelia Ruskej federácie niekedy ľahšie dorozumejú s ľuďmi, ktorí ovládajú nejaký z južnoslovanských jazykov (najmä bulharský) a Ukrajinci a Bielorusi s ľuďmi, ovládajúcimi niektorý jazyk (najlepšie poľský) zo skupiny západoslovanských jazykov.

Literárny jazyk Kyjevskej Rusi[upraviť | upraviť zdroj]

Politické zjednotenie regiónu do štátu zvaného Kyjevská Rus, z ktorého súčasné Bielorusko, Ukrajina a Rusko odvodzujú svoj pôvod, sa udialo v roku 882 - 106 rokov pred prijatím kresťanstva (988) a ustanovením južnoslovanskej staroslovienčiny za liturgický a spisovný jazyk. Dokumentácia starej ruštiny v tomto období je nedostatočná, preto je náročné zistiť vzťah medzi literárnym jazykom a nárečiami.

V arabských a byzantských prameňoch môžeme nájsť zmienky o predkresťanských Slovanoch v európskej časti Ruska používajúcich určitý druh písma. Napriek archeologickým nálezom budiacim dojem a dôkazom mnícha Chrabra z 10. storočia, že Slovania písali v „črtách a rezoch“, presnú podstatu tohto písomného systému nepoznáme.

Hoci bola zavedená hlaholská abeceda, o čom svedčia kostolné nápisy v Novgorode, čoskoro bola úplne nahradená cyrilikou. Nálezy nápisov na brezovej kôre objavené v Novgorode poskytli rozhodujúce informácie o čistom nárečí z 10. storočia v severozápadnom Rusku, skoro úplne očistenom od cirkevných vplyvov. Je tiež známe, že prevzaté slová z gréčtiny začali prenikať do nárečia v tom období.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Staroruský jazyk používal cyriliku. Hypotéza o existencii runového písma sa u východných Slovanov v období pred prijatím kresťanstva (988) nepotvrdila, pretože neexistujú dôveryhodné dôkazy.
  2. Niekedy sa zvykne hovorovým jazykom zvykne nazývať stará bieloruština, čo ale nie je pravda.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Sobolevskij A I. : Úryvky z dejín ruského jazyka, Kiev, 1884.
  • Šachmatov A. A. : Úryvok staroruského obdobia v dejinách ruského jazyka, Petrohrad, 1965
  • Isačenko A. V. : Príbehy ruského jazyka, časť 1, Heidelberg, 1980.
  • Historická gramatika staroruského jazyka, Moskva, 1982.