Moskovské veľkokniežatstvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Seal-of-Ivan-4 1539 a.svg

Moskovské veľkokniežatstvo (po rusky: Великое московское княжество) bolo kniežatstvo v časti územia dnešného Ruska od polovice 14. storočia do roku 1547. Na jeho čele stálo veľkoknieža. Do polovice 14. storočia mu predchádzalo Moskovské kniežatstvo (v užšom zmysle) a od roku 1547 (prípadne už od konca 15. storočia) hovoríme o Moskovskej Rusi, Moskovskom štáte, Cárskom Rusku či Rusku.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Už v polovici 11. storočia sa na území Staroruského štátu badali príznaky drobenia štátu na samostatné kniežatstvá a územia – stále sa objavovali nové a nové územné celky. Veľkými feudálnymi štátmi boli v tomto období Rostovsko-suzdaľské, Haličsko-volyňské, Turovskoo-pinské a Novgorodská a Pskovská zem.

Rozvoj Rostovsko-suzdaľského kniežatstva podnietil príchod obyvateľstva do tohto kniežatstva. Miestne kniežatá sa snažili získať si trón a stať sa tak jeho veľkokniežaťom. Pričinením kniežaťa Juraja Dlhorukého vznikali v tejto oblasti nové mestá – Moskva, Dimitrov, Kostroma a iné.

Za vlády Andreja I. Bogoľubského a Vsevoloda III. vzniklo v 13. storočí mnoho feudálnych centier (kniežatstiev) aj vo Vladimírsko-suzdaľskom kniežatstve – Preslavské, Rostovské, Suzdaľské, Jaroslavské, Tverské, Moskovské kniežatstvo a iné.

Prvým moskovským kniežaťom bol Michal II. (1246 – 1248) a Daniel Alexandrovič (1263 – 1303). Od roku 1330 moskovské kniežatá používali titul knieža moskovské a celej Rusi.

Územie[upraviť | upraviť zdroj]

Moskovské kniežatstvo sa začína osamostatňovať od Vladimírsko-suzdaľského kniežatstva v 13. storočí. Moskva, okolo ktorej sa toto kniežatstvo formovalo, v tom čase ešte mala taký veľký význam v živote ruského obyvateľstva. Zakladateľom paláca moskovských kniežat bol syn Alexandra Nevského – Daniel Alexandrovič. Mal na starosti rozširovanie územia Moskovského veľkokniežatstva. Po porážke riazanského kniežaťa Konštantína Romanova (1301), obsadil mesto Kolomna.

Výmeny na tróne a územný rozmach Moskovského veľkokniežatstva[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1303 Daniel Alexandrovič umrel. Na tróne ho vystriedal Juraj Daniilovič (1303 – 1325) – jeho najstarší syn, – ktorý spolu so svojimi bratmi obsadili okolie mesta Smolensk a mesto Možajsk.

Neskôr sa jeden z nich – Ivan Kalita – stal panovníkom Preslavského kniežatstva. Alexander a Boris z Moskvy odišli do Tverského kniežatstva. S Ivanom Kalitom ostal iba Afanasij.[1]

Ivan I. Kalita[upraviť | upraviť zdroj]

Po smrti Juraja Daniiloviča sa moskovským kniežaťom stal Ivan Kalita (1325 – 1340). Podľa väčšiny ruských historikov (Karamzin, Soloviev, Ilovajský) pozerajú na talentovaného štátnika Ivana Kalitu ako na prvého „zjednotiteľa Ruska“.[2]

Územie Veľkého moskovského kniežatstva za vlády Ivana Kalitu siahalo pravdepodobne od celého toku od rieky Moskvy (Možajsk, Zvenigorod, Moskva a Kolomna) na juh po rieku Oka (Serpuchov), na severozápad po Povolžie (Uglič, Belozersk a Kostroma). Severnú hranicu Veľkého moskovského kniežatstva tvorila rieka Volga.[3][4]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Podľa historika V. I. Sergejeviča niet pochýb, že sa moskovské kniežatstvo medzi Juraja Daniiloviča a Afanasija rozdelilo. Juraj Daniilovič bol panovníkom Moskvy, pevnosti Kolomenskoje a mesta Možajsk. (Юридические Древности, zväzok I, 51)
  2. S tým nesúhlasí V. I. Sergejevič, ktorý tvrdí, že už pred Ivanom Kalitom existovali kniežatá, ktoré pripojili niektoré územia k Moskovskému kniežatstvu. Preto ho nie je možné nazvať „prvým unifikátorom Ruska“. Bol však hlavným tvorcom pohľadu na kniežatstvo ako na súkromné vlastníctvo kniežaťa. (Юридические Древности, zväzok I, 52)
  3. Ivajlovskij, D. I., Dejiny Ruska, zväzok II, str. 24.
  4. Opačného názoru je zase V. I. Sergejevič, ktorý na základe závetu Ivana Kalitu tvrdí, že v závete sa nenachádzajú mestá Belozero ani Uglič. Dokonca sa nespomínajú ani v závetoch jeho synov. Prvá zmienka o týchto mestách podľa V. I. Sergejeviča sa datuje do obdobia Dmitrija Donského(1359 – 1389). (Юридические Древности, zväzok I, str. 53 – 55)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]