Dejiny Litvy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Rozdelenie kmeňov na území Litvy

Predkovia Litovcov - Ajsi (Balti) žili na pobreží Baltského mora už v 2. storočí pred našim letopočtom. Prvýkrát ich meno spomína rímsky historik Cornelius Tacitus vo svojom historickom diele Germania. Územie na ktorom žili Balti, sa rozprestieralo od rieky Visly po rieku Daugavu a od Baltského mora po Dneper. Časom sa Balti rozdelili na rozličné kmene, medzi ktorými boli Kurši, Žemajti, Aukštajci, Litovci, Jotvíni, Prusi, Selovia, Skalovia, Latgalovia a Zemgalovia. Základom litovského národa sa stali kmene Aukštajov a Žemajtov a časťou aj Kuršov, Zemgalov a Selov.

Prvú zmienku o Litovcoch nájdeme v Quedlinburgskej kronike už v roku 1009, kde sa v zázname zo 14. februára spomínajú tragické boje pohanov a arcibiskupa Bonifáca, ktorý bol poverený poľským kráľom Boleslavom Chrabrým, aby na území Jotvínov rozšíril kresťanstvo.

„Svätý Bunon, zvaný Bonifác, arcibiskup a mních, v jedenásty rok svojho panovania pri hraniciach Ruska s Litvou neprijatý pohanmi a 9. marca (14. februára) 1009 so svojimi 18 spojencami zabitý.“

Toto teritórium bolo objektom sporu medzi Boleslavom I. Chrabrým a ruským kniežaťom Vladimírom I., ktorý už v roku 983 donútil miestnych obyvateľov uznať moc Ruska nad nimi.

Po vojenských ťaženiach kniežaťa Jaroslava I. Múdreho v rokoch 1040 a 1044 sa takmer na pol storočia stalo vazalom ruského šátu a bolo mu podriadené. Litovci museli Rusku platiť daň, ktorú vyberali poľské kniežatá. Litva sa v ekonomike čoraz viac orientovala na ruské krajiny. Vojny, ktoré viedli poľské kniežatá v 12. storočí Litovci využili ako zámienku na rozšírenie svojho vplyvu v susedných krajinách. V rokoch 1183 - 1184 sa po prvýkrát odhodlali uskutočniť veľkú vojenskú výpravu do Ruska, ale pri meste Pskov stratili veľa vojakov. V roku 1185 prišli o územie Livónska a museli súhlasiť s výstavbou dvoch kamenných hradov na tomto území. Do konca 12. storočia sa Litovci ešte mnohokrát pokúsili napadnúť územia okolo Novgorodu a spolu s Jotvínmi uskutočnili ťaženie na Volynské kniežatstvo.

Vznik prvej medzinárodnej zmluvy v histórii Litvy sa datuje od roku 1201, kedy litovskí veľvyslanci v Rige podpísali s križiakmi mierovú zmluvu o vzájomnom neútočení.

V tomto období bola Litva krehkou konfederáciou ranofeudálnych kniežatstiev. Toto združenie malo charakter vojensko-politického zväzku Litovcov, Prusov a Zemgalov. V roku 1219 bola podpísaná zmluva medzi Galicko-volynským kniežaťom a 21 litovskými kniežatami. Medzi posledými kniežatami sa spomínalo aj meno Mindaugasa, ktorý okolo roku 1236 zjednotil litovské zeme v jednotnú krajinu.

Odkiaľ pochádza názov krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá zmienka o Litve v Quedlinburgskej kronike z roku 1009

Existuje niekoľko verzii odkiaľ pochádza názov republiky. V západných krajinách sa zastáva názor, že názov krajiny vznikol z litovského slova lietus, čo znamená dážď. Litva je teda podľa nich krajina dažďa. S týmto však ťažko súhlasiť, pretože existuje mnoho ďalších krajín, kde prší častejšie ako v Litve, ale ich názvy nie sú odvodené od slova dážď.

Litovský jazykovedec Kazimeras Kuzavinis tvrdí, že názov krajiny pochádza z vodného toku Lietauka, ktorého názov bol slovanizmom. Podľa neho práve táto rieka dala názov jednému z litovských regiónov a neskôr aj Litovskej republike. Rieka je v súčasnosti pravým prítokom rieky Neris. Je to 11 km dlhý vodný tok, ktorý sa nachádza 30 km od mesta Kernavė, vtedajšieho dôležitého politického centra litovského štátu.

Zrod litovského štátu[upraviť | upraviť zdroj]

Daumantas Pskovský

Podľa historickej tradície bolo prvým hlavným mestom Litvy Kernavė. Bola to Mindaugasova rezidencia. Štát ktorý založil mal charakter ranofeudálnej monarchie, v ktorom knieža, opierajúc sa o svojich pomocníkov, samostatne riadil vnútornú a zahraničnú politiku krajiny.

Vaišvilkas

Zo začiatku sa musel tento nový štát vysporiadať s expanziou križiakov nemeckého a livónskeho rádu. Práve druhý spomenutý mal byť akousi spojkou kniežaťa Vikintasa, stojaceho na čele Žemajtov, ktorá mala pomôcť zvrhnúť Mindaugasa z trónu. Aby predišiel dobytiu Litvy križiakmi a aby vnútri svojej krajiny zvíťazil v boji proti jeho protivníkom, Mindaugas v roku 1251 prijal kresťanstvo a získal tak pápežovu podporu. O dva roky neskôr (6. júla 1253) bol Mindaugas korunovaný za panovníka Litvy. Livónci, ktorí chceli čerstvého panovníka krajiny zvrhnúť z trónu utrpeli vo svojich dejinách doteraz nevídanú porážku. V bitke pri jazere Durbe boli livónske vojská porazené Žemajcami, ktoré po Mindaugasovej korunovácii prešli pod jeho patronát. V roku 1261 odmietol kresťantvo, prerušil pokojné vzťahy s Livóncami a vo vojenskom zväze v spojenectve s Alexandrom Nevským pokračoval proti nim v boji. No vojenské operácie nepriniesli úžitok, z čoho Mindaugas obvinil knieža Žemajtov Trianetu. Trianet sa teda dohodol s kniežaťom Daumantasom, že Mindaugasa zabije a vyhlási sa za knieža Litvy. Nového panovníka však po polročnom vládnutí zabili Mindaugasovi pomocníci. Na prázdny trón zasadol Trianetov syn Vaišvilkas. On ešte počas života Mindaugasa spolupracoval s Galicko-Volynským kniežaťom a keďže bol pod jeho vplyvom, prijal pravoslávie. Daumantas musel utiecť do Pskova, kde sa stal panovníkom a vládol tam až do svojej smrti v roku 1299.

V roku 1267 Vaišvilkas vstúpil do kláštora a štát prenechal mužovi svojej sestry - ruskému galickému kniežaťu Švarinovi Danilovičovi. (Medzi pravoslávnymi kniežatami vládnucimi v Litve bolo veľa Rusov, najmä kupcov z Novgorodu, Pskova, Kieva a Smolenska, ktorí mali v Kernavė vlastné domy a sklady.) Po smrti Švarina Daniloviča sa na trón dostal Traidenis (12691281), ktorý pokračoval v boji proti križiakom. Počas jeho vlády sa k územiu Litvy pripojila tzv. „Čierna Rus“. Keď Traidenis zomrel, začali sa veľké bitky o trón a o to, kto bude jeho následníkom. Problém vyriešil príchod kniežaťa Vytanisa (12951316). Vytanis reformoval vojsko, zaviedol profesionálnu armádu a uskutočnil jedenásť výprav proti križiakom. V roku 1298 bola medzi ním, obyvateľmi Rigy a rižským arcibiskupom podpísaná zmluva proti Livónskemu rádu. Ako pamiatka na tento akt, je na prístupovej ceste k Rige postavený litovský zámok.

Litovské veľkokniežatstvo[upraviť | upraviť zdroj]

V prvej polovici 14. storočia v Európe vznikol silný štát - Litovské veľkokniežatstvo. Za svoj vznik vďačí Gediminasovi (13161341), ktorý počas rokov svojej vlády k teritóriu krajiny pripojil niektoré oblasti dnešného Bieloruska, Ukrajiny a Ruska. Mnohé ruské územia, snažiace sa nájsť ochranu od Tatárov, sa k Litve pripojili dobrovoľne. Vnútorný poriadok pripojených zemí sa nijako nemenil. Ich kniežatá boli naďalej povinní byť vazalmi Gediminasa, platiť mu daň a poskytnúť mu vojsko v nevyhnutných prípadoch. Sám Gediminas sa dokonca nazval „kráľom Litovcov a mnohých Rusov“. Oficiálnym jazykom v Litovskom veľkokniežatstve bola Stará bieloruština (jazyk blízky bieloruštine). Zaujímavosťou bolo, že nikoho v tomto štáte neprenasledovali pre jeho vierovyznanie alebo štátnu príslušnosť.

V roku 1323 sa hlavným mestom Litvy stal Vilnius. Gediminas sa presťahoval zo svojej rezidencie sem. V listoch rímskemu pápežovi prejavil záujem o prijatie kresťanstva. Do Vilniusu pozýval remeselníkov, kupcov a poľnohospodárov. Križiaci pochopili, že po prijatí kresťanstva v Litve by sa ich „misionárska misia“ (takto nazývali túto akciu na západnej Európe) skončila. Z toho dôvodu preto začali burcovať miestnych pohanov a pravoslávnych proti Gediminasovi, ktorý bol preto nútený vzdať sa svojich plánov na prijatie kresťanstva a svoj postup pred pápežom ospravedlňoval ako pisárovu chybu. Jednako kresťanské chrámy sa vo Vilniuse neprestali budovať.

Livónci teda obnovili vojenské operácie proti Litve. V roku 1336 križiaci obsadili žemajtský hrad Pilenaj. Keď jeho udatní strážcovia pochopili, že nebudú schopní dlho sa brániť, podpálili hrad a pozabíjali sa. Dňa 15. novembra 1337 Ľudovít IV. Bavor daroval Livóncom hrad pri rieke Nemunas. Práve on sa mal stať hlavným mestom naoko pokoreného Veľkého Litovského kniežatstva. Aj keď sa zdalo, že je už po všetkom a Livónci zvíťazili, museli o celkový zisk územia bojovať až do konca.

Po Gediminasovej smrti kniežatstvo zdedili jeho siedmi synovia. Za veľkoknieža sa považoval ten, kto vládol vo Vilniuse, a to bol Jauntis. Jeho brat Kestutis, ktorý dostal územia a dedičstvo v Grozdne, v Trakai a Žemajtsku, bol nespokojný, pretože Jauntis bol slabým panovníkom a nemohol mu prísť na pomoc v boji proti križiakom, s ktorými Kestutis bojoval. V zime roku 1344 - 1345 obsadil Vilnius a rozdelil si vládu so svojím bratom Algirdasom (Olgerd). Kestutis zvíťazil v sedemdesiatich bitkách proti germánskym kmeňom a v tridsiatich proti Livóncom. Nebolo žiadnej veľkej bitky, v ktorej by Kestutis nebol prítomný. Jeho vojenský talent si cenili dokonca aj jeho nepriatelia. Každý križiak, ako tvrdia ich vlastné zdroje, by považoval za čestnejšie, keby mohol podať Kestutisovi ruku.

Algirdas sa, tak ako jeho otec Gediminas, viac venoval rozširovaniu svojho územia. Počas jeho vlády sa územie Veľkého Litovského kniežatstva dvakrát zväčšilo. K svojmu územiu pripojil Kyjev, Novgorod, pravobrežnú Ukrajinu a Podolie. Pri pripojení Kyjeva došlo k zrážke s mongolo-tatármi. V roku 1363 ich Algirdasovo vojsko na juhu ruských území porazilo, a tak oslobodilo tieto zeme spod nadvlády Tatárov. V bojoch proti Moskve si Algirdasov švagor, tverské knieža Michail Alexandrovič, nevedelo rady. Preto ho poprosil o pomoc. Ani jemu sa však nepodarilo Moskvu dobyť, hoci na ňu trikrát v rokoch 1368, 1370 a 1372 zaútočil, a nakoniec bol prinútený s kniežaťom podpísať mierovú zmluvu.

Po smrti Algirdasa v roku 1377 sa v krajine znova začalo bojovať o trón. Trón a titul veľkokniežaťa Litvy dostal Algirdasov syn z druhého manželstva - Jogail (Jagelo). Syn z prvého manželstva - Andrius - zutekal do Moskvy žobrať o podporu. V Moskve ho prijali a dali mu za úlohu vybojovať od Litovského veľkokniežatstva územia okolo Novgorodu. Jogail sa v bitke proti svojmu nevlastnému bratovi obrátil na pomoc svojho spojenca sľúbiac, že príjme kresťanstvo. Medzi Jogailovým spojencom a ním bola v roku 1380 tajne podpísaná zmluva, o ktorej Kestutis nevedel. Jogail, zabezpečiac si zázemie, vybral sa so svojím vojskom na pomoc Mamajovi, bojujúcemu proti Dmitrijovi Donskému na Kulikovom poli. Spoločne chceli potrestať Moskvu za podporu Andriusa a spravodlivo si podeliť s Olegom Riazanským (Mamajovým spojencom) územia moskovského kniežatstva. Na Kulikovo pole však Jogail prišiel neskoro. Mnoho Tatárov bolo v bitke porazených. V tom čase sa Kestutis dozvedel o tajnom dohovore medzi Jogailom a jeho spojencami. V roku 1381 obsadil Vilnius, vyhnal odtial Jogaila a poslal ho do Vicebska. V neprítomnosti Kestutisa sa Jogail spolu so svojím bratom Skirgailom do Vilniusu vrátil a obsadil ho spolu s mestom Trakai. Kestutis a jeho syn Vytautas, boli zatknutí a uväznení v Krakovskom zámku. Kestutis bol pravdepodobne zabitý, ale Vytautasovi sa podarilo ujsť. Jogail začal vládnuť sám.

V roku 1383 s pomocou Vytautasa a žemajtských barónov boli obnovené vojenské operácie proti Veľkému Litovskému kniežatstvu. Spojenci obsadili |Trakai a vypálili Vilnius. V takýchto podmienkach bol Jogail nútený hľadať pomoc v Poľsku. V roku 1385 bola medzi Veľkým Litovským kniežatstvom a Poľským štátom uzatvorená dynastická poľsko-litovská únia. V nasledujúcom roku Jogail prijal kresťanstvo, dostal meno Vladislav, oženil sa s poľskou kráľovnou Hedvigou I. a stal sa poľským kráľom - zakladateľom dynastie Jagelovcov. Jagelovci panovali v Poľsku a v Litve vyše 200 rokov. Uskutočniac úniu, Jogail prakticky založil Vilniuskú diecézu, pokrstil Litvu, a litovských feudálov, ktorí prijali kresťanstvo, zrovnoprávnil s Poliakmi. Z Vilniusu sa stala samosprávna oblasť.

Vytautas, ktorý ešte nejaký čas bojoval proti Jogailovi, sa v roku 1390 vrátil do Litvy. V roku 1392 bola medzi ním a Jogailom uzatvorená dohoda. Vytautas dostal územia Trakaiského kniežatstva a fakticky sa stal na 38 rokov panovníkom Litvy (13921430). V rokoch 1397 - 1398 pozval do krajiny Tatárov a karaimov a usadil ich v meste Trakai. Vytautas upevnil hranice litovského štátu a rozšíril jeho územie. V kniežatstvách zbavil moci kniežatá, a tak sa panovníkmi v nich stali jeho námestníci. V roku 1395 bol k Veľkému Litovskému kniežatstvu pripojený Smolensk. Pokus pripojiť aj Novgorod a Pskov nevyšli. Vytautasov vtedajší štát sa rozprestieral medzi Baltským a Čiernym morom. Aby si zabezpečil dobré východisko v boji proti križiakom, Vytautas podpísal dohovor s moskovským kniežaťom Vasilijom I., ktorý bol ženatý s Vytautasovou dcérou Sofiou. Hranicu týchto dvoch kniežatstiev tvorila rieka Ugra.

Po pokrstení Litvy križiaci už nemohli vykonávať svoju vojenskú politiku. Pápež Bonifác IX. im v roku 1403 dokonca zakázal bojovať proti Litovcom. Bez ohľadu na to križiaci v roku 1409 znova Litvu napadli. Vtedy sa Jogail a Vytautas dohodli, že budú konať spoločne. Z okolitých území zozbierali spoločnými silami asi 90 plukov a pohli sa smerom na mesto Marienburg s úmyslom obsadiť ho. V júli 1410 spojené poľsko-litovské vojsko vstúpilo na územie križiakov, smerujúc k Marienburgu. Bitka, v ktorej sa Vytautas preslávil svojím talentom vojvodcu, sa odohrala pri dedine Tanenberg blízko Zeleného lesa. Križiaci v nej stratili veľký počet svojich vojakov vrátane svojvo vojvodcu Ulricha von Jungingena. V roku 1411 bola podpísaná s križiakmi mierová zmluva. Akékoľvek práva križiakov na územie Litvy zrušil pápež Inocent XXIII. o štyri roky neskôr v roku 1415. Vzťahy oboch strán vyriešil následný Melnský dohovor podpísaný v roku 1422. Výsledkom dohovoru bolo zabezpečenie práv Litvy na Žemajtsko okrem územia Klaipėdy a jej prístavu.

Vytautas nezanechal žiadneho potomka. Preto sa po jeho smrti viedli boje o trón medzi Švidrigailom a mladším bratom Vytautasa Žigimantasom (Žigmund). Švidrigail, ktorý sa snažil stať samostatným litovským kráľom, ktorý by vládol bez vplyvu Poľska, bol poľskými magnátmi z trónu zvrhnutý. Jeho pokusy získať naspäť Veľké Litovské kniežatstvo neboli úspešné. Žigmund, ktorý sa stal litovským kniežaťom v roku 1432, bol zavraždený v roku 1440 litovskými veľmožmi. Po krátkom panovaní mladšieho brata Vytautasa sa na trón dostal iba trinásť ročný syn Jogailu - Kazimiras Jogalaitis, - ktorý sa už v roku 1447 stal poľským kráľom Kazimírom IV.. Počas jeho vlády však litovské územie postupne zoslablo, a tak hlavnú úlohu v tomto období hrala Panská rada, ktorá zastávala záujmy silných feudálov. Postupne rástlo šľachtické pozemkové vlastníctvo. Podľa nariadenia Jogaaila, Vytautasa a Žigimantass sa začal prerod slobodných roľníkov na neslobodných.

V rokoch vlády litovského kniežaťa Alexandra (14921506) (poľského kráľa od roku 1501) a Žigmunda I. Starého (15061548) sa zostrili vzťahy z moskovským štátom. Alexander sa v tejto situácii rozhodol oženiť sa s dcérou Ivana III. Veľkého Elenou, aby tak zabezpečil mierové vzťahy s Moskvou. Ale Ivan III. manželský zväzok svojej dcéry využil v prospech svojich záujmov. Obvinil Alexandra z toho, že sa Elenu pokúša násilím prinútiť prejsť na katolícku vieru, a tak „pán celej Rusi“ vyhlásil Litve vojnu. V roku 1503 bola uzatvorená mierová zmluva, na základe ktorej Veľké Litovské kniežatstvo stratilo takmer tretinu svojho územia, na ktorom bolo 20 miest vrátane Černigova, Novgorodu, Homeľu, Brjanska a Dorogobuža. V druhej vojne v roku 1514 stratilo aj Smolensk.

V roku 1522 litovskí veľmoži si za panovníka zvolili Žigmunda II. Augusta (poľský kráľ od roku 1548). Za jeho vlády sa v roku 1528 konalo prvé sčítanie obyvateľstva Veľkého Litovského kniežatstva spojené s náborom vojakov do vojska. Podľa výsledkov sčítania obyvateľstva vtedy žilo na území krajiny 750 000 obyvateľov. V roku 1529 boli zavedené do činnosti Prvé litovské stanovy - písomný súbor právnych noriem. V roku 1557 panovník uskutočnil poľnohospodársku reformu. Všetka zem bola rozdelená na kategórie v závislosti od úrodnosti pôdy a výmeru zeme. Roľníci, zoskupení na vidieku, mali právo vyberať si ľúdí do svojej administratívy. Z roľníkov, ktorí nemali právo vlastniť zem sa stali nevoľníci.

Veľké Litovské kniežatstvo viedlo vojnu s Ruskom o prístup k Baltskému moru. Vojna vstúpila do histórie pod názvom Livónska vojna (1558 - 1583). V roku 1561 sa Livónsko stalo súčasťou kniežatstva a malo práva autonómnej oblasti. V tom istom čase sa Ivan IV. Hrozný pokúšal vniknúť na územie Litvy, čo sa mu podarilo. V roku 1564 obsadil Polack. V tejto situácii bolo dôležité nadviazať úzky kontakt s Poľskom. Tak sa aj stalo, keď v roku 1569 podpisom zmluvy oboch krajín vznikla Lublinská únia a Poľsko-litovský štát (po poľsky: Rzecz Pospolita), ktorý do litovskej histórie vošiel pod názvom „Štát oboch národov“.

Štát oboch národov (Poľsko-litovský štát)[upraviť | upraviť zdroj]

Územie Poľsko-litovského štátu v 17. storočí

Podľa lublinskej únie bolo Poľsko a Litva federatívnym štátom na čele so spoločným kráľom. Kráľ sa vyberal v spoločnom Sneme poľských a litovských feudálov. Litva mala svoje územie a hranice, svoj administratívny aparát a právny, finančný a vojenský systém. Poľskí šľachtici mali právo slobodne získavať litovské územia a litovskí poľské. Po smrti posledného Gediminasovho potomka Žigmunda II. Augusta na čele štátu stáli králi, ktorí sa málo zaujímali o svoju krajinu. Celá moc bola sústredená v rukách Snemu, ktorý sa skladal z veľvyslancov (dolná komora šľachty) a senátu (vrchná komora magnátov). Prvým kráľom Poľsko-litovského štátu bol Henrich Francúzsky (Herich Valois), ktorý však po niekoľkých mesiacoch tajne utiekol do Paríža.

Po vážnych sporoch, ktoré ale neprerástli vo vojenský konflikt, sa novým kráľom šľacty stal Štefan Bátori (15761586). V rokoch jeho vlády bola založená Vilniusská univerzita (1579), vyšli prvé tlačené dejiny Litvy (Kronika Mateja Strijkovského). Skončila sa aj Livónska vojna, v ktorej Ivan IV. Hrozný priznal Litve Livónsko a Polacko. Nový kráľ Žigmund Vasa vstúpil do vojny so Švédskom (1600 - 1629) a Ruskom (1609 - 1618). V roku 1610 vo vojne rusko-švédske vojská utrpeli porážku. V Moskve došlo k puču, ktorého výsledkom bola detronizácia Vasilija Šujského. Novým cárom sa stal Žigmundov syn Vladislav Vasa. Poľsko-litovské vojsko napadlo Moskvu, ale veľmi skoro bolo porazené dobrovoľnou armádou Mininа a Požarského v roku 1612. O rok neskôr sa cárom Ruska stal Michail Romanov. Vojna s Ruskom sa skončila dohodou (1619), podľa ktorej Litva získala Smolensk a Poľsko, Novgorod a Černigov. Kráľ Vladislav sa nevzdal práv na ruský trón. Prvá vojna so Švédskom sa pre Litvu neskončila úspešne - stratila Rigu, Derpt (dnes Tartu) a pevnosti v Prusku.

Lublinská únia

Počas vlády Vladislavovho mladšieho brata Jána Kazimíra (1648 - 1668) štát prežíval ťažké obdobie. Snem krajiny prijal zákon (Liberorum veto), podľa ktorého mohol ktorýkoľvek šľachtic pozastaviť prijatie akéhokoľvek zákona, čo značne sťažovalo prácu Snemu. V roku 1648 na Ukrajine vypuklo kozácko-roľnícke povstanie, ktoré viedol Bogdan Chmeľnický. Ukrajinský parlament vyhlásil akt zjednotenia Ukrajiny s Ruskom a v tom istom roku (1648) ruská armáda napadla Poľsko-litovský štát a obsadila veľkú časť Litvy. V roku 1655 vojaci obliehali Vilnius. Okupácia mesta trvala šesť rokov. V tom čase na poľské a litovské územie vtrhli Švédi. Počas niekoľkých mesiacov sa im podarilo obsadiť takmer celé územie Poľsko-Litovského štátu, vrátane hlavného mesta Varšavy. Následne litovskí veľmoži podpísali so Švédmi dohodu, na základe ktorej sa švédsky kráľ stal litovským kniežaťom. Ale časť litovského vojska, ktorá nesúhlasila s podpísanou dohodou, pokračovala v bojoch. Rusko, obávajúc sa o napadnutie Švédmi, na jar roku 1656 vstúpilo proti nim do vojny a napadlo Poľsko-litovský štát. Mier medzi Švédskom a Poľsko-litovským kráľovstvom bol podpísaný v roku 1660. Jeho výsledkom bolo zachovanie predvojnových hraníc medzi oboma štátmi. S Rusmi bola podpísaná dohoda v roku 1667, známa ako Andruská dohoda, ktorá sa stala základom „večného mieru“ uzavretého o rok neskôr (1668). Poľsko-litovský štát stratil časť ľavobrežnej Ukrajiny a Kiev a jej hranice s Ruskom sa do roku 1772 nemenili.

V dôsledku vojen štát značne zoslabol. Počet obyvateľstva Litvy klesol o 40 percent. Príčinou boli vojna, hlad a epidémia. Mnohé dediny ostali opustené. Poľsko-litovský štát stratil svoju suverenitu v Európe. Po ekonomickej kríze v krajine prepukla aj vnútropolitická. Ján Kazimír odstúpil a na tróne ho vystriedal nie veľmi skúsený štátnik Michał Korybut Wiśniowiecki (1669 - 1673). Jeho následník Ján Sobieski (1674 - 1696) v spojenectve s Habsburgovcami porazil Turecko a zastavil jeho expanziu do Európy. Hoci bol talentovaný, ani jemu sa nepodarilo zastaviť vnútroštátnu krízu Poľsko-Litovského štátu. Kvôli Liberorum veto sa dokonca nepodarilo zvolať ani zasadanie snemu.

Maciej Strijkowski

Rok po smrti Jána Sobieskeho bolo treba zvoliť nového kráľa. Účastnici snemu starostlivo vyberali z mnohých poľských a litovských kandidátov takých, ktorí by si vedeli s vtedajšou situáciou v krajine počať. V tomto období Snem schválil, že sa popri litovskom jazyku mohol používať aj poľský. Rozhodnutia Snemu ešte viac urýchlili politickú a kultúrnu integráciu Litvy a Poľska. Kráľom sa saský kurfirst Fridrich August, ktorého korunovali ako Augusta II. (1697 - 1773).

V roku 1700 sa Poľsko-litovský štát znova ocitol vo víre vojny. Tentokrát to bola druhá vojna so Švédskom v rokoch 1700 - 1721. Litovské obyvateľstvo sa rozdelilo na dva tábory. Jeden tábor podporoval Augusta II. a Rusko a druhý Švédsko. Litovské mestá sa ocitali raz v rukách Ruska a raz Švédska. V rokoch 1708 - 1711 sa k vojne pridala aj neúroda a mor. Litva stratila tretinu obyvateľstva. Vzťahy medzi kráľom a šľachtou sa opäť zostrili. Nakoniec sa do tohto všetkého rozhodol vstúpiť Peter I.. Pod jeho tlakom sa v roku 1717 konal nemý snem, na ktorom nikto nedostal slovo v diskusii. V platnom uznesení snemu sa dohodol ohraničený počet vojakov v armáde, zákaz kráľovi samému vstúpiť do vojny a ohraničenie právomocí miestnych malých snemov. Liberorum veto však ostalo zachované. Keďže sa Peter I. stal garantom splnenia rozhodnutí snemu, Rusko sa odteraz mohlo otvorene zaujímať o situáciu v Poľsko-Litovskom štáte.

V roku 1733 Snem za kráľa zvolil Stanislava Leščinského, zástancu reforiem. Avšak toto nemohlo dopustiť Rakúsko ani Rusko, a tak vtrhlo na územie Poľska s 30 000 ruskou armádou. Leščinský zutekal a nový Snem na post panovníka nominoval syna Augusta II. - Augusta III. (1734 – 1763). Väčšiu časť svojho panovania kráľ prežil v Sasku, a tak priestor na vládu v Poľsku a v Litve dostali magnáti a šľachta. Ani oni však nevládli slávne - zo 14 zvolaných snemov sa jeden skončil prijatím uznesenia. Ostatné snemy boli zrušené.

V roku 1764 sa s požehnaním Kataríny II. stal Stanislav August Poniatovski (1764 - 1795). Veľmi dobre poznal osvietenské idey a na ich základe sa pokúšal o politiku osvietenského absolutizmu. Ctil si umenie, podporoval budovanie manufaktúr, začal uskutočňovať reformy, ktoré mali za úlohu udržať kráľovskú moc. Toto sa však nepáčilo Kataríne II. a pod zámienkou ochrany práv pravoslávnej šľachty v roku 1767 prišli na územie Poľsko-Litovského štátu ruské vojská vedené A. V. Suvorovom. V roku 1770 pruský kráľ navrhol ruskej panovníčke Kataríne II. rozdeliť územie Poľsko-Litovského štátu trom susedným štátom. A tak v roku 1772, 1793 a 1795 si Rusko, Prusko a Rakúsko toto územie rozdelili. Väčšiu časť Litvy získalo Rusko, menšia sa ušla Prusku. Na základe podpísania zmluvy o rozpade štátu predstaviteľmi troch zúčastnených krajín v Petrohrade, sa dňa 15. januára 1797 Poľsko-litovský štát prestal existovať.

Litva ako súčasť Ruského impéria[upraviť | upraviť zdroj]

Litovské územie, ktoré bolo súčasťou Ruského impéria sa v roku 1801 rozdelili na Vilniusskú a Grodnenskú guberniu. Obidve boli ovládané litovským generál-gubernátorom Litvy z Vilniusu. Po víťazstve nad Napoleonom I. Bonaparte, podľa výsledkov Viedenského kongresu z roku 1815, Rusko dostalo väčšiu časť poľského územia a tiež časť územia Litvy. Na tomto území začal platiť občiansky kódex Napoleona. Cár Alexander I. venoval Poľsku novú ústavu.

V roku 1817 bolo vo Vilniuse založené patriotické študentské spolky filomatov a filaretov, ktorého členom bol aj známy poľský spisovaťeľ Adam Mickiewicz. V roku 1822 boli tieto spolky spolu s inými podobnými spolkami zrušené a mnohí študenti boli vykázaní z Litvy. V rokoch 1830 - 1831 v Litve vypuklo povstanie proti Rusom, ktoré sa sem rozšírilo z Varšavy. Cieľom povstania bolo obnovenie Poľsko-Litovského štátu. Po potlačení povstania bola poľská ústava zrušená, Snem rozpustený a zavreli sa aj Vilniusská a Varšavská univerzita. Litovské územie dostalo názov „Severozápadný kraj“. V Žemjatskej diecézii vzniklo niekoľko litovských škôl, ktorých počet v polovici 19. storočia dosiahol 200. V rokoch 1858 - 1864 pod vedením biskupa Mateusa Valančiusa sa začali zakladať spolky triezlivosti, ktoré boli veľmi populárne v roľníckom prostredí. Vďaka nim sa rozširovalo litovské národné povedomie, preto boli Ruským impériom zakázané.

V januári 1863 sa v Poľsku a Litve začala celoročná príprava na povstanie, ktorá zasiahla aj bieloruské územia. Na čele tohto povstania v Litve stáli Antanas Mackiavičius, Konstantin Kalinovskij a Žigmund Serakovskij. Povstanie však bolo potlačené vojskami generál-gubernátora Michaila Nikolajeviča Muravieva. S povstalcami sa vysporiadal krutým spôsobom, za čo si vyslúžil prezývku „popravca“. Hlavných predstaviteľov nechal popraviť a ostatných poslal do vyhnanstva na Sibír. Muraviev začal uplatňovať rusifikatorskú politiku, čo sa prejavilo v zatváraní poľských a litovských škôl a v podpore ruského duchovenstva. Toto všetko vyústilo v roku 1864 až do zákazu tlačenia litovských kníh latinkou.

Práve v tomto pohnutom období v rokoch 1867 - 1870 sa vo východnom Prusku sformovala celá sieť kníhtlačiarní, ktoré sa ilegálne prevážali litovské knihy písané latinkou do celej Litvy. V rokoch 1883 - 1886 v Litve začal vychádzať prvý nelegálny časopis v litovskom jazyku s názvom Zore (po litovsky:Aušra). Jeden z jeho zakladateľov a vydavateľov Jonas Basanavičius do neho publikoval články o litovskom jazyku, histórii a kultúre litovského národa. Vznik časopisu sa stal zrodom národnej litovskej inteligencie a tiež rozvoja litovského národného povedomia. Od tohto momentu môžeme hovoriť o začiatku národno-osloboditeľského hnutia v Litve. V roku 1889 vznikol ďalší ilegálny časopis Zvon (po litovsky: Varpas). Jeho ideológom a tvorcom bol známy lekár a spisovateľ Vincas Kudirka, ktorého Národná pieseň Tautiška Giesmė sa stala základom litovskej hymny.

Ekonomika Litvy koncom 19. a začiatkom 20. storočia mala agrárny charakter. Hoci väčšia časť pôdy patrila väčšinou poľskej šľachte, rozvíjalo sa aj roľnícke pozemkové vlastníctvo. Agrárna politika krajiny zrýchlila rozvoj dedinských usadlostí na majere. Reformy prispievali k rozvoju technologického zariadenia väčších a menších hospodárstiev a k rastu poľnohospodárskej výroby. Rozvíjala sa výroba mäsa a mliečnych výrobkov, ktorého produkcia sa exportovala za hranice Litvy. Priemyselnými centrami v tomto období sa stali Vilnius, Kaunas, Šiauliai a hlavnými odvetviami potravinársky a kovospracujúci priemysel. V okolí mesta Klaipėda to bol drevospracujúci priemysel a výroba celúlozky a papiera. Práve v týchto oblastiach sa začali formovať prvé podniky, ktoré sa v budúcnosti stali filiálkami nemeckých, ruských a poľských firiem. Mnoho litovských obyvateľov tiež emigrovalo za prácou do Južnej Ameriky Anglicka a USA.

Na prelome 19. a 20. storočia v krajine vzniklo mnoho politických strán a organizácii: Sociálno-demokratická strana Litvy a Sociálna demokracia kráľovstva poľského a Litvy, liberálno-demokratické strany - Litovská demokratická strana, Strana demokratickej jednoty národnej slobody, národno-demokratické strany - Národniari, konzervatívne strany - Strana kresťanských demokratov a národné - Litovský zväz zrovnoprávnených. Do roku 1917 iba Litovská demokratická strana vštepovala potrebu osamostanenia Litvy, ostatné strany boli za autonómiu štátu v členstve s Ruskom.

V roku 1904 cárská vláda Ruska zrušila 40 ročný zákaz tlače litovských kníh v litovskom jazyku. Tento akt mal na svedomí rozvoj národného znovuzrodenia litovského národa. Objavilo sa mnoho spolkov, v ktorých základom bol rozvoj a zachovanie litovskej kultúry. V roku 1907 bol založený Litovský vzdelávací a umelecký spolok. Vznikali tiež amatérske spolky piesní, hudby a divadla a zbory, ktoré viedli známy litovskí hudobní skladatelia Mikolas Konstantinovič Čiurlenis a Juozas Naujalis a iní. Od roku 1907 sa každoročne konali literárno-umelecké výstavy. Národno-kultúrne spolky, ako napríklad Santara, ktorého vedúcou osobnosťou bol známy spisovateľ a filozof Wilhelm Vidunas, pôsobili aj na územiach v okolí Klaipėdy a Klaipedského kraja.

Litva počas prvej svetovej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Od začiatku prvej svetovej vojny sa Litva stala bojovou arénou Nemecka a Ruska. Na jeseň roku 1915 bola celkom okupovaná nemeckými vojskami. Vláda sa uskutočňovala administáciou, ktorá patrila do systému Ober - Ost. Podľa plánu náčelníka štábu Východného frontu litovské územie bolo nemeckou kolóniou. Dňa 21. septembra 1917 so súhlasom nemeckých okupačných síl bola vybratá litovská vláda, ktorá 11. decembra 1917 prijala návrh obnovenia litovského štátu a vznik štátneho zväzu s Nemeckom. Litovská vláda dňa 16. februára 1918 vyhlásila nezávislosť Litvy.

Nezávislý litovský štát[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1918 - 1940 bola Litva štátom s agrárnou ekonomikou. V roku 1922 bol prijatý Zákon o poľnohospodárskej reforme, podľa ktorého sa ustanovila neodcudziteľná veľkosť pôdy majiteľovi na 80 hektárov (v roku 1929 na 150 hektárov). Zvyšok pôdy sa rozpredal bezzemkom a maloroľníkom. Ekonomika Litvy sa orientovala na zahraničný obchod. V závislosti od jeho vývoja sa v rokoch 1919 - 1929 Litva prispôsobovala jeho potrebám. V 20. rokoch vyrábala mliečne produkty a začiatkom 30. rokov 20. storočia sa sústredila na výrobu mäsa. Etablovali sa aj Anglicko a Nemecko ako hlavní obchodní partneri Litvy. V rokoch 1919 - 1922 bola moc sústredená v rukách Najvyššej litovskej rady a jej najvyššieho orgánu (od 4. apríla 1919 prezident) a parlamentu. Prvým prezidentom Litvy sa stal Antanas Smetona. Po voľbách v máji roku 1919 sa uskutočnili veľké rozhovory, ktoré vyústili v roku 1922 do prijatia prvej ústavy Litovskej republiky. Na základe ústavy sa Litva stala demokratickou republikou. Najvyšším orgánom moci bol snem, výkonná moc bola v rukách prezidenta a ministrov vo vláde. Široké práva dostala katolícka cirkev. Klajpedský kraj, ktorý bol súčasťou Litvy v rokoch 1923 - 1939, mal veľké práva v oblasti zákonodárstva, súdnictva, administratívy a vzdelanosti. Po štátnom prevrate v decembri roku 1925 v krajine nastal autoritatívny prezidentský režim. Nové ústavy z rokov 1928 a 1938 rozšírili práva prezidenta republiky. Prezidentský mandát trval 7 rokov. Prezident mohol kandidovať vo voľbách dvakrát za sebou. Mal právo schvaľovať zákony a rozpočet a vyhlásiť v krajine výnimočný stav.

Do roku 1926 bola v krajine vedúcou stranou Strana kresťanských demokratov (KRIKDEM). Jej líder Aleksandras Stuginskis v rokoch 1920 - 1922, vykonával funkciu prezidenta republiky a v nasledujúcich voľbách bol pre obdobie rokov 1922 - 1926 oficiálne zvolený za hlavu štátu. Počas svojej vlády strana vytvorila veľa katolíckych poľnohospodárskych, mládežníckych a osvetových organizácií, v ktorých v roku 1931 bolo 95 543 členov. Konkurenciou Strane kresťanských demokratov spomedzi obyvateľstva Litvy boli národniari, ktorý pod vedením Mikolasa Sleziavičiusa v roku 1922 založili Roľnícku národnú stranu Litvy. Menší vplyv na Stranu kresťanských demokratov mala Sociálno-demokratická strana Litvy a Litovský zväz zrovnoprávnených. Okrem týchto strán v Litve ilegálne pôsobila Komunistická strana Litvy. Základnými otázkami politicko-príslušenského boja boli otázka ústavy štátu, poľnohospodárskej reformy a zahraničnej politiky. Národniari a sociálni demokrati, ktorí vyhrali voľby v roku 1926, vytvorili koalíciu. Prezidentom Litvy sa stal Kazys Grinius, ktorý vzišiel z Roľníckej národnej strany Litvy. Ale v decembri toho istého roku (1926) za podpory kresťanských demokratov Litovský zväz zrovnoprávnených zorganizoval štátny prevrat. Prezidentom Litvy sa stal Antanas Smetona (1927 - 1940). Od roku 1936 boli v krajine akékoľvek iné strany okrem Litovského zväzu zrovnoprávnených prísne zakázané.

Jedna z nových otázok zahraničnej politiky bola Vilniusská otázka. V októbri roku 1919 vojsko generála Luciana Żeligovského obsadilo Vilnius a všetky pokusy litovskej vlády, apelujúc na Ligu národov, skončili neúspechom. V roku 1920 rozhodnutím poľského snemu bol Vilniusský kraj pripojený k Poľsku. O tri roky neskôr (1923) Liga národov uznala obsadenie Vilniusu Poľskom, čo vyústilo do dohody so ZSSR, ktorý v roku 1939 vrátil mesto Litve. Prvou krajinou, ktorá uznala nezávislosť litovského štátu bol ZSSR, s ktorým Litva 12. júla 1920 podpísala zmluvu. V zmluve sa ZSSR zaviazal, že na „večné časy“ nebude zasahovať do suverenity a práva litovského národa a jeho územia. V roku 1926 vláda národniarov podpísala so ZSSR Zmluvu neútočení o neutralite. Následne dňa 23. augusta 1939 bola medzi Nemeckom a ZSSR tiež podpísaná Zmluva o neútočení. Rozdelili sa aj sféry vplyvu, ktoré boli potom doplnené o nové zmluvy z 28. augusta 1939. Podľa nich sa Litva stala súčasťou vplyvu ZSSR. Dňa 10. októbra 1939 ZSSR a Litva podpísali Zmluvu o vzájomnej pomoci, na základe ktorej bolo na jej území rozložených niekoľko vojakov Červenej armády, ktorí mali za úlohu brániť litovské územie od agresorov. Dňa 14. júna 1940 pod zámienkou, že ZSSR chce v Litve novú vládu, obvinil Litvu z toho, že porušila zmluvu. O deň neskôr do krajiny prišlo niekoľko ďalších príslušníkov Červenej armády. Tento plán pričlenenia Litvy k ZSSR bol vypracovaný v Moskve Vladimirom Georgievičom Dekanozovom. Po nasledujúcich voľbách, ktoré sa konali 14. a 15. júla 1940, sa národný Snem Litvy, obrátiac sa s prosbou na Najvyšší súd Sovietskeho zväzu, vyhlásil pričlenenie Litvy k ZSSR.

Litva ako súčasť Sovietskeho zväzu (1940 - 1991)[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 3. augusta 1940 sa podľa rozhodnutia Najvyššej rady ZSSR Litva stala časťou ZSSR a zmenila názov na Litovskú socialistickú republiku. Na prelome septembra a októbra 1940 sa uskutočnila poľnohospodárska reforma. Na jej základe 75 000 bezzemkov a maloroľníkov dostalo 30 hektárov pôdy na rodinu. Všetky školy sa poštátnili. Začiatkom roka 1941 vznikla Akadémia vzdelávania Litovskej socialistickej republiky. Napriek tomu, že mnoho obyvateľov Litvy nesúhlasilo so stratou nezávislosti krajiny, stalinský režim sa rozšíril aj v susednej Litve . Tisíce Litovcov nastolený režim začal prenasledovať, čo vyústilo do prvej masovej deportácie v dňoch 14. - 17. júna 1941. Po prvom týždni od začiatku vojny v júni 1941 bola Litva okupopvaná fašistickými nemeckými vojskami. Časť litovského obyvateľstva podporovala front litovských aktivistov (sformovaných v Berlíne), ktorí najprv bojovali s Nemcami. V tomto období vnikla tzv. Litovská samospráva a litovské partizánske hnutie začalo aktívne spolupracovať s Moskvou, ktorá na základe spolupráce pripojila 16. partizánsku divíziu k svojim vojakom bojujúcim v Červenej armáde. Po oslobodení Litvy od nemeckých vojsk, zástanci obnovenia nezávislosti litovského štátu pokračovali v ozbrojenom boji, ktorá sa však bola v 50. rokoch 20. storočia potlačená.

Charakter agrárnej Litovskej socialistickej republiky sa v 70. rokoch 20. storočia zmenil na priemyselno-agrárnu republiku. Hlavnými odvetviami priemyslu sa stal strojársky a kovospracujúci priemysel, v počiatkoch svojho vzniku bol chemický priemysel. Ale ani potravinársky a ľahký priemysel v krajine nestratili svoj význam. Vznikli nové priemyselné podniky - závod Baltia na výrobu lodí v meste Klaipėda, závod na výrobu obrazoviek Ekranas v meste Panevėžys, či závod na výrobu televízorov v Šiauliai. V roku 1959 bola vybudovaná Kaunasská hydroelektráreň a v roku 1983 sa dobudoval prvý blok Ignalinskej atómovej elektrárne. Veľké zmeny nastali poľnohospodárstve. V roku 1952 bola dokončená nútená kolektivizácia. Preto sa vačšina obyvateľov na dedine stala členmi kolchozov a sovchozov.

Štátne zriadenie Litovskej socialistickej republiky bolo rovnaké ako v ostatných socialistických krajinách, ktoré boli súčasťou ZSSR. Zákony republík zodpovedali zákonom ZSSR. Litovská socialistická republika mala svoju ústavu (1940 a 1978), podľa ktorej najvyšším orgánom moci bola Najvyššia rada Litovskej socialistickej republiky s počtom 350 poslancov. Stále činným orgánom bolo Prezídium Najvyššej Rady. Výkonnú moc v krajine predstavovala Rada ministrov Litovskej socialistickej republiky. Niektorí litovskí poslanci boli súčasťou najvyšších orgánov moci v ZSSR, a to v Rade zväzu Najvyššej rady ZSSR (9 poslancov) a v Rade národov (32 poslancov).

Kultúra Litvy sa v tomto období rozvíjala v relatívne dobrých podmienkach. Litovské kino, fotografie, divadlo, architektúra a folklór sa stali svetovo známymi.

Nová etapa národno-osloboditeľkého hnutia v Litve sa datuje od konca 80. rokov 20. storočia. V októbri 1988 sa konal zjazd litovského hnutia Sajudis, ktorý sa zasadzoval za urýchlenie nezávislosti Litvy . V nasledujúcich voľbách v roku 1990 zvíťazili prívrženci za nezávislosť Litvy. Predsedom Rady Litovskej socialistickej republiky sa stal Vytautas Landbergis, predseda hnutia Sajudis. Litva najskôr prijala svoju pôvodnú vlajku a znak (miesto vnútenej vlajky a znaku od ZSSR) a následne 11. marca 1990 parlament vyhlásil nezávislosť Litovskej republiky. V ten istý deň sa Vytautas Landsbergis stal prezidentom, o 5 dní bola Kazimiera Danuta Prunskienovská zvolená za ministerskú predsedníčku. ZSSR jednostrane vyhlásenú nezávislosť odmietol a už 27. marca sovietske jednotky obsadili budovu ÚV KS Litvy. V apríli nasledovali hospodárske sankcie: zastavenie dodávok plynu, ropy a uhlia. Litovská vláda bola nútená pod silným tlakom Moskvy robiť ústupky, preto 29. júna Najvyšší soviet vo Vilniuse odložil vyhlásenie nezávislosti o 100 dní. Deň nato ZSSR uvoľnil dodávky do Litvy.

Obyvateľstvo Litvy privítalo nezávislosť s radosťou, ale menšina Rusov žijúca v Litve ju odmietala. Taktiež Moskva vyhlásila že vyhlásenie nezávislosti je neústavné a protiprávne, a tak začala podnikať nepriateľské kroky voči Litve. 11.januára 1991 sovietske jednotky rýchlého nasadenia obsadili v litovskom hlavnom meste budovu ministerstva obrany a tlačové centrum. Vojenské akcie prebehli aj v ďalších mestách. Súčasne vznikol prosovietsky Výbor národnej spásy Litvy. Akcia oživila krízu sovietsko-litovských vzťahov.V nasledujúcich dňoch sa situácia vyhrotila. Litovský parlament 12. januára prijal opatrenia na obranu republiky, o deň neskôr zaútočili sovietski vojaci na rozhlasové a televízne centrum a obsadili niekoľko ministerstiev. Pri tejto akcii bolo zabitých 15 ľudí, vyše 160 bolo ranených a 64 osôb ostalo nezvestných. Desaťtisíce obyvateľov mesta utvorili okolo budovy obranný val, aby ho ako symbol nezávislosti chránili pred obsadením. Tento útok a obsadenie vysielača 13. januára 1991 prispel k tomu že dňa 4. februára 1991 Island ako prvý na svete uznal nezávislosť novej Litovskej republiky. Krátko na to bol nasledovaný Švédskom a ďalšími, hlavne severskými štátmi. 29. augusta 1991 ČSFR uznala nezávislosť a vládu Litvy a vyjadrila ochotu nadviazať s ňou diplomatické styky.

9. februára sa v Litve konalo referendum za účasti 84,5 % všetkých obyvateľov, z nich sa 90,5 % vyslovilo za nezávislosť krajiny od ZSSR.

Súčasná Litva[upraviť | upraviť zdroj]

Súčasná Litovská republika vznikla v roku 1990. Po získaní nezavislosti Litvy dňa 11. marca 1990 (bola to prvá deklarácia nezávislosti v ZSSR a v celom sovietskom bloku) v krajine prebehlo niekoľko ekonomických reforiem. Ich základom bola privatizácia priemyselných podnikov a agrárneho sektoru. Bola založená litovská banka, prebehla liberalizácia cien a vznikla nová litovská mena - litovský litas. Dňa 17. septembra 1991 (až po rozpade ZSSR) bola Litva oficiálne prijatá do OSN. „Odsun jednotiek bývalej sovietskej armády z Litvy bol zahájený 25. februára 1992[1].“ Posledné jednotky Ruskej federácie z republiky odišli až 31. augusta 1993. Litva bola konečne znova slobodná.

Dňa 25. októbra 1992 litovský parlament prijal ústavu Litovskej republiky, podľa ktorej bola Litva „nezávislá demokratická republika“. Prvým prezidentom Litvy bol Algirdas Brazauskas (1993 - 1998). Vo voľbách v roku 1998 zvíťazil americký štátny občan s litovskými koreňmi Valdas Adamkus, ktorý bol v prezidentskom úrade do roku 2003. O rok neskôr znova získal dôveru obyvateľov Litvy a úrad prezidenta Litovskej republiky zastáva dodnes. Dňa 29. marca 2004 sa stala Litva členským štátom NATO, čo obyvateľstvo litovskej národnosti privítalo nadšením (po skúsenostiach s okupáciou vojskami ZSSR), ale ruská menšina nie. Dňa 1. mája 2004 sa Litva stala členom Európskej únie, čo vyvolalo rozpačité stanoviská v ruskej menšine ale aj u samotných Litovcov.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Z oficiálneho telegramu litovskému ministrovi obrany Algirdasa Butkevičiusa od generála Valerija Morozova, povereného stiahnutím sovietskych vojsk z bývaleho ZSSR z pobaltských štátov.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Kuzavinis K. : Kalbotyra, kapitola 10, str. 5 - 18; kapitola 17, str. 135 - 137.
  • Týždenník RESPEKT číslo 8, 24. február 1992 - 1. marec 1992, str. 10, Týden ve světe.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]