Dejiny Nemecka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Dejiny Nemecka začínajú v 8. storočí christianizáciou germánskych kmeňov, obývajúcich územie terajšej Spolkovej republiky Nemecko. V 10. storočí vznikla Svätá ríša rímska, ktorá existovala až do roku 1806. V čase svojho najväčšieho územného rozmachu zahŕňal tento štátny útvar teritórium dnešného Nemecka, Rakúska, Slovinska, Česka, západného Poľska, Holandska, Belgicka, Luxemburska, východné Francúzsko, Švajčiarsko, Lichtenštajnsko, severozápadnú časť Chorvátska, väčšinu severného Talianska a južnú časť Dánska. Od polovice 15. storočia sa tento pomerne heterogénny celok nazýval "Svätá ríša rímska národa nemeckého". Po nej nasledoval najskôr Nemecký spolok v rokoch 1815 – 1866, Nemecké cisárstvo (1871 – 1918), Weimarská republika z rokov 1919 – 1933 a nakoniec nacistické Nemecko (tiež nazývané " Tretia ríša") od roku 1933 až do skončenia druhej svetovej vojny v roku 1945. Povojnová história Nemecka zahŕňa dejiny Spolkovej republiky Nemecko ("západné Nemecko") resp. dejiny Nemeckej demokratickej republiky ("východné Nemecko") medzi rokmi 1949 až 1990 a súčasné Nemecko.

Christianizácia (6. storočie – 843)[upraviť | upraviť zdroj]

Na troskách západorímskej ríše vytvorili Frankovia za vlády Chlodovíka I. v Galii vlastné kráľovstvo. Germánski Frankovia v čele s merovejskými panovníkmi si vzápätí podrobili početné germánske kmene sídliace východne od Rýna, ako boli Burgundi alebo Alamani vo Švábsku. To sa stalo ako vojvodstvo súčasťou franskej ríše po porážke v bitka pri bitke pri Tolbiaku v roku 496. Už kráľ Chlothar I. v druhej polovici 6. storočia ovládal veľkú časť západného územia terajšieho Nemecka a viedol výpravy proti Sasom. V roku 531 zničili Sasi a Frankovia spoločnými silami ríšu Durynkov. Podmaneným germánskym kmeňom bolo dovolené podržať si svoje vlastné právo, súčasne však boli nútené odvrhnúť pohanských bohov a prijať kresťanstvo. Za ich polonezávislého vládcu ustanovili Merovejci vojvodu franského alebo miestneho pôvodu.

Rímske provincie, ležiace severne od Álp na území dnešného Nemecka, boli christianizované už v 4. storočí. Tunajšia cirkevná organizácia, ako napríklad v Augsburgu, dokonca prečkala zánik rímskej ríše na konci 5. storočia. Niekedy okolo roku 600 začali kresťanské misie podnikané do teritórií pohanských kmeňov v divokej Germánii. Mnísi z britských ostrovov založili kláštory vo Würzburgu, Regensburgu, Reichenau a na mnohých ďalších miestach. V misijných aktivitách v merovejskom kráľovstve pokračoval anglosaský mních Bonifác, ktorý sa stal zakladateľom prvého kláštora ležiaceho na východ od Rýna vo Fritzlar v dnešnom Hessensku. K šíreniu kresťanstva v Germánii poslúžil tiež vznik biskupstva podliehajúcich autorite rímskych pápežov.

Počas obdobia rozdelenia franskej ríše za neskorých Merovejovcov patrili germánske územia Austrázii. V roku 718 napadol franský majordomus Austrázie Karol Martel Sasov ako odplatu za to, že sa spojili s jeho konkurentmi v Neustrii. Karolov syn, Karloman, obnovil v roku 743 vojnu proti Sasom, ktorí poskytli pomoc bavorskému vládcovi a nepriateľovi Frankov, Odilovi. V roku 751 Pipin III., Majordomus merovejských kráľov, prijal kráľovský titul a bol posvätený samotným pápežom. Na oplátku sa franskí králi od tohto okamihu stavali do úlohy záštity pápežov. Pipinov syn, Karol Veľký, absolvoval súbor náročných a dlhotrvajúcich vojnových ťažení proti pohanským nepriateľom Frankov: Sasom a Bavorom. Oba kmeňové zväzy boli nakoniec porazené a prinútené k prijatiu kresťanstva. Ich krajiny sa stali súčasťou franskej ríše, ktorá tak dosiahla svoj najväčší územný rozmach.
Karol Veľký si okrem toho podrobil kráľovstvo Longobardov v severnom Taliansku a navyše odmietol ríšu Avarov na Panónii. 25. decembra roku 800 bola Karlova autorita na Západe potvrdená jeho cisárskou korunováciou vykonanou pápežom v Ríme. Karol sa prejavil aj ako reformátor. Na hraniciach ríše nechal na jej obranu zriadiť pohraničné marky. Ekonomickými a kultúrnymi centrami sa stali cisárske falce (Kaiserpfalzen), z ktorých najznámejšie boli Aachen. Cisár ďalej podporoval rozvoj kultúry a vzdelanosti.

Stredovek (843 – 1517)[upraviť | upraviť zdroj]

Rozdelenie franskej ríše podľa verdúnskej zmluvy, 843.

V roku 843 bola Franská ríša rozdelená Verdúnskou zmluvou medzi Karlovych vnukov, čo však nezabránilo dlhodobým konfliktom medzi jednotlivými časťami ríše. Východofranská ríša, ktorú dostal ako svoju doménu Ľudovít Nemec, sa na prelome 9. a 10. storočia pozvoľne premenila na nemeckú ríšu. Germánske kmene boli definitívne zjednotené na začiatku 10. storočia za vlády Henricha I. Vtáčnika z otonskej dynastie. Niekedy z tejto doby zrejme tiež pochádza prvá zmienka o "kráľovstve Nemcov" ("Regnum Teutonicorum"). Vedľa pôvodného franského dedičstva sa tak stále viac drala do popredia vlastná nemecká identita týchto krajín.

Počas vlády Henrichovho syna, Ota I. Veľkého, došlo k posilneniu kráľovskej moci povýšením biskupov do stavu ríšskych kniežat (Reichsfürsten). V roku 951 sa Oto oženil s ovdovenou talianskou kráľovnou Adelheid, čím získal nárok na Lombardskú korunu. Podarilo sa mu tiež eliminovať vonkajšie hrozby podrobením Slovanov, sídliacich v oblasti medzi riekami Labe a Odra (ktorí sa ale čoskoro opäť oslobodili) a predovšetkým víťazstvom nad nomádskymi Maďarmi v bitke na rieke Lech v roku 955. V roku 962 bol Oto I. korunovaný v Ríme cisárom a plne sa tak ujal dedičstva Karola Veľkého. Týmto aktom bola fakticky založená Svätá ríša rímska.

Otov vnuk, Oto III., chcel v rámci svojho programu Renovatio imperii Romanorum vytvoriť kresťanskú univerzalistickú ríšu s hlavným mestom Rímom, ktorá by zaberala nielen Nemecko, ale všetky kresťanské štáty a ktorej by vládli cisár a pápež vo vzájomnej zhode. Oto ale zomrel skôr, než bol schopný svoj ambiciózny zámer uskutočniť. Jeho nástupcovia upustili od presadzovania Otových myšlienok a koncentrovali sa na vnútorné upevnenie ríše. Po vymretí Otonov (Liudolfingov) bol v roku 1024 zvolený za kráľa Konrád II. zo Salskej dynastie, ktorý o niekoľko rokov neskôr získal pre ríšu Burgundsko.

Jeho nástupca Henrich III. si podrobil Čechy a Uhorsko a vyhlásil obe krajiny za ríšske loná.

Kniežatá – volitelia (kurfirsti) Svätej ríše rímskej (úplne vpravo český kráľ).

Clunyjské reformné hnutie prebiehajúce v 11. storočí prispelo k osamostatneniu cirkvi, čo vo svojom dôsledku privodilo obrat pápežov proti nemeckým vládcom a nahlodalo tak ich doterajší vzájomný súlad. V spore o investitúru, ktorý sa rozhorel medzi Henrichom IV. a pápežom Gregorom VII. kvôli vymenovaniu cirkevných hodnostárov, bol cisár prinútený vykonať potupnú púť do Canossa, kde sa podriadil pápežovi, ktorý ho predtým nechal exkomunikovať. Až poslednému príslušníkovi Salskej dynastie, Henrichovi V., sa podarilo dosiahnuť urovnanie konfliktu s cirkvou dohodnutím konkordátu wormského v roku 1122.

Po roku 1100 došlo po celom Nemecku k zakladaniu nových miest, hradov, biskupských palácov a kláštorov. Mestá sa čoskoro začali domáhať uznania rôznych municipálnych práv a slobôd (mestské právo), zatiaľ čo obyvateľstvo na vidieku si zachovávalo svoj nevoľnícky status. Niektoré mestá získali titul slobodných ríšskych miest, ktoré nepodliehali kniežatám či biskupom, ale boli podriadené priamo cisárovi. Takéto mestá boli ovládané majetným patriciátom (často kupcami bohatnúcimi z diaľkového obchodu). Remeselníci vytvárali cechy, riadené striktnými pravidlami. Nárastom obchodu s východnými a severnými krajinami vzrastal význam hlavných obchodných centier a prístavov združených v tzv. hanzovej lige, v ktorej čele stalo mesto Lübeck. V tej istej dobe začal proces východnej kolonizácie. Zakladaním miest a dedín na slovanských územiach východne od Labe došlo k rozšíreniu nemeckej kultúry do oblastí ako sú Čechy, Morava, Sliezsko, Pomoransko, Prusko a Poľsko.

Po smrti Henricha V. vypukol v ríši spor medzi súperiacimi dynastiami Štaufov a Welfov, ktorý mal pretrvať počas celého 12. storočia. Za vlády Friedricha I. Barbarossu z dynastie Štaufov bolo dosiahnuté zmierenie s Welfami, keď bolo saskému vojvodovi Henrichovi Levovi udelené Bavorsko, ale bez Rakúska, ktoré bolo privilégiom minus povýšené na samostatné vojvodstvo. Barbarossa sa tiež usiloval o obnovenie nemeckej kontroly Talianska a v roku 1177 dojednal v Benátkach zmierenie s pápežom. Henrich Lev si následne podmanil Slovanov v Meklenbursku a Pomoransku. V roku 1180 bol ale cisárom zosadený, načo bolo Bavorsko odovzdané Otovi z Wittelsbach (zakladateľovi dynastie Wittelsbachovcov, vládnucej v Bavorsku až do roku 1918).

Medzi rokmi 1184 a 1186 dosiahla moc Štaufov v Nemecku svoj vrchol. Postavenie feudálnych vládcov v Nemecku bolo účinne podkopávané ustavovaním cisárskych úradníkov "ministerialov". Rytierstvo a dvorný život zažívali svoj najväčší rozkvet, čo viedlo k rozmachu nemeckej kultúry a literatúry.

Barbarossov vnuk, Fridrich II. Štaufský, pokračoval v dobývaní Talianska, čo však zostrilo konflikt s pápežmi. Fridrich položil na Sicílii základy centralizovanému a odborne spravovanému štátu, ale v Nemecku fakticky odovzdal vládu ríšskym kniežatám. Poskytovaním rôznych privilégií zveril značné zemské práva svetským a duchovným vládcom, čím podporil rozvíjajúci sa proces defragmentácie ríše. Nekončiaci zápas s cirkvou, počas ktorého bol Friedrich trikrát exkomunikovaný, vyčerpal sily ríše. Jeho smrťou moc dynastie Štaufov v Nemecku pohasla a ríša sa následne ponorila do chaosu interregna.

V roku 1226 vydal Friedrich II. zlatú bulu, ktorou splnomocnil Nemecký poriadok k christianizácii pohanských Prusov v Baltskom mori. Tým udelil významný impulz k expanzii nemeckej kultúry na východ. V ďalších rokoch bolo pozdĺž východného pobrežia Baltského mora založených mnoho nemeckých miest, k čomu prispel aj český kráľ Přemysl Otakar II. založením Kráľovca.

Defragmentácia, vzostup Habsburgovcov[upraviť | upraviť zdroj]

Interregnum skončilo v roku 1273 zvolením Rudolfa I. Habsburského, ktorý tak začal vzostup habsburského rodu na pozíciu najmocnejšej dynastie v ríši. V roku 1308 bol kráľom zvolený Henrich VII. z rodu Luxemburgovcov. Henrichov vnuk, cisár Karol IV., sa pokúsil obnoviť cisársku autoritu voči teraz prakticky nezávislým ríšskym kniežatám. Hlavným ťažiskom svojej moci pritom urobil České kráľovstvo. Za jeho vlády bola v Prahe v roku 1348 založená prvá univerzita v strednej Európe. Zlatou bulou z roku 1356 bolo stanovené, že každý budúci nemecký vládca bude volený štyrmi svetskými a troma cirkevnými voliteľmi (Kráľ český, falcgróf rýnsky, vojvoda saský, markgróf brandenburský a arcibiskupmi Mainzu, Trieru a Kolína).

Okolo roku 1350 zachvátila Nemecko rovnako ako celú Európu zhubná epidémia čiernej smrti. To spoločne s relatívnym preľudnením, neúrodou a prírodnými katastrofami zapríčinilo smrť asi tretiny obyvateľstva. Židia, ktorým boli tieto pohromy kladené za vinu, boli tvrdo prenasledovaní a mnohí z nich utiekli do Poľska.
Dôsledkom týchto katastrof boli zásadné sociálne, ekonomické, náboženské a politické zmeny. Vzrastajúce peňažné hospodárstvo viedlo k prehlbujúcej sa sociálnej nerovnosti medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami. Skorý nástup kapitalizmu zároveň privodil pozvoľný úpadok feudalizmu. Mocné a bohaté rodiny ako napríklad Fuggerovci nadobudli vďaka svojim obchodným a finančným aktivitám na dôležitosti, pretože sa stali hlavnými veriteľmi kráľov a pápežov. Postavenie nižšej šľachty (rytierov), ktorá tradične nachádzala svoje uplatnenie vo vojnách, bolo podlomené vzostupom významu žoldnierskych vojsk a posilnením úlohy pechoty.

Svätá ríša rímska na prelome 13. a 14. storočia.

V roku 1410 nastúpil na trón Karlov syn, Žigmund. Neskôr dosiahol takisto cisársku korunu, ale nebol schopný konsolidovať nestabilnú ríšu, k čomu nepochybne prispela tiež husitská revolta v Čechách. Po roku 1438 sa Habsburgovci, ktorí kontrolovali územie dnešného Rakúska a Slovinska a vznášali svoje nároky tiež na české kráľovstvo a Uhorsko, zmocnili vlády v Nemecku, ktorú si mali podržať (s výnimkou krátkej prestávky v rokoch 17421745) až do roku 1806.

Medzi habsburskými vládcami tejto doby vynikal predovšetkým Maximilián I., ktorý sa pokúsil ríšu reformovať. Založil říšsku súdnu komoru (Reichskammergericht), ustanovil spoločné ríšske dane a zvýšil právomoci ríšskeho snemu (Reichstag). Účinok reforiem ale zmarilo pretrvávajúce teritoriálne rozštiepenie ríše. Maxmiliánovým najväčším úspechom bola jeho svadobná politika. Sám týmto spôsobom získal Burgundsko. Svojho syna, Filipa I. Pekného, oženil s dedičkou španielskej ríše a dynastickými zväzkami s Jagelovcami získal pre Habsburgovcov české kráľovstvo a Uhorsko, a preto býva považovaný za skutočného tvorcu habsburskej hegemónie v Európe.

Počiatky novoveku (1517 – 1789)[upraviť | upraviť zdroj]

Reformácia a protireformácia[upraviť | upraviť zdroj]

Počiatok reformácie sa datuje na 31. októbra 1517, kedy Martin Luther zverejnil na dverách kostola vo Wittenbergu 95 téz, v ktorých sa vyslovil proti odpustkom a iným nešvárom v cirkvi. O štyri roky neskôr bol za to z cirkvi vylúčený, ale reformácia sa v tej dobe už nezadržateľne šírila Nemeckom.

V roku 1519 sa stal cisárom Karol V., za ktorého panovania sa habsburská ríša povzniesla na najväčšiu svetovú mocnosť. Zahraničnopoliticky sa zaplietol do dlhotrvajúceho konfliktu s Osmanmi a s Francúzskom, podporovaným pápežom. Tým bolo oslabené Karlovo postavenie v ríši, ktorý sa tak nemohol účinne postaviť šíreniu reformácie. Luther, ukrývajúci sa na hrade Wartburg, zatiaľ do nemčiny preložil Bibliu, čo spolu s Gutenbergovým vynálezom kníhtlače v polovici 15. storočia položilo základy zrodu moderného Nemecka.

Martin Luther, nemecký reformátor

Cisárov brat, Ferdinand I., chcel skoncovať s toleranciou luteránov, proti čomu ale protestovali evanjelické kniežatá. Od tohto okamihu sa preto pre nich užíval názov protestanti. V roku 1524 vypukla vo Švábsku, Fransku a Durínsku sedliacka vojna, podporovaná kázaniami reformovaných duchovných a namierené proti vládnucim kniežatám a vrchnosti. Toto povstanie, v ktorom sa angažoval aj teológ Thomas Müntzer, bolo však ríšskymi kniežatami čoskoro potlačené.

Pod tlakom reformácie pristúpila rímskokatolícka cirkev k začatiu protireformácie. Hlavným jej nositeľom bol predovšetkým Ignác z Loyoly a ním založený jezuitský rád, ktorý sa ľahko etabloval v južnom Nemecku a čoskoro zaujal vedúcu úlohu v procese rekatolizácie. Stredné a severné Nemecko bolo v tejto dobe už úplne protestantské, zatiaľ čo juh a západ zostával naďalej prevažne katolícky. Prvý ozbrojený konflikt medzi katolíkmi vedenými cisárom a protestantmi združenými v tzv. šmalkaldskej lige vypukol v rokoch 15461547. Katolíci síce v zvíťazili, ale augsburským mierom z roku 1555 bol cisár nútený uznať protestantstvo (Cuius regio, eius religio). Tento neúspech primäl o rok neskôr Karola V. abdikovať v prospech Ferdinanda I. Habsburské dŕžavy v Nemecku boli týmto oddelené od Španielska, ktoré pripadlo Karolovmu synovi, Filipovi II.

V roku 1608 sa protestantské kniežatá zjednotili v tzv. protestantskej únii, do jej čela sa postavil Fridrich Falcký. Na to odpovedali katolíci o rok neskôr vytvorením katolíckej ligy, vedenej bavorským vojvodom Maximiliánom I.

Tridsaťročná vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Tridsaťročná vojna

Rozbuškou tridsaťročnej vojny sa stala tretia pražská defenestrácia v roku 1618 a následné povstanie protestantských českých stavov proti cisárovi. Českým kráľom bol zvolený Fridrich Falcký, načo vojsko cisára Ferdinanda II. vtiahlo do Čiech. Potom, čo bolo vojsko českých stavov rozhodne porazené v bitke na Bielej hore v roku 1620, bol Fridrich vyhnaný z krajiny a do roku 1623 stratil aj Falcko.

Keď dánsky kráľ Kristián IV. prenikol v roku 1625 do severného Nemecka, vstúpila vojna do svojej ďalšej fázy. Ale už v ďalšom roku Kristián podľahol cisárskemu vojsku, ktorému velil český šľachtic Albrecht z Valdštejna. Katolíci potom obsadili Pomoransko, Meklenbursko a Jutsko. Zdalo sa, že vojna skončila presvedčivým víťazstvom katolíkov a cisár preto v roku 1629 vydal tzv. reštitučný edikt.

V roku 1630 sa švédsky kráľ Gustáv II. Adolf zapojil do vojnového diania a podporil tak upadajúcu protestantskú vec. Dva roky nato padol v bitke pri Lützene, švédske vojská však aj potom zostali kľúčovým mocenským faktorom v severnom a strednom Nemecku. Aby vytlačil Švédov z nemeckej pôdy, uzavrel cisár v roku 1635 v Prahe mier so saským kniežaťom. V tom istom roku však do vojny vstúpilo na strane Švédska Francúzsko, ale ani jedna z bojujúcich strán nedokázala rozhodnúť boj vo svoj prospech. Nemecko sa tak stalo hlavným dejiskom konfliktu medzi Francúzskom a Habsburgovcami o vedúcu úlohu v Európe. Vojna viedla k rozsiahlemu vydrancovaniu Nemecka a celej strednej Európy, ktorej počet obyvateľov poklesol oproti predvojnovému stavu takmer na polovicu.

Tridsaťročná vojna skončila až v roku 1648 uzavretím Vestfálskeho mieru. Výsledkom bolo odstúpenie časti Lotrinska a Alsaska Francúzsku, zatiaľ čo Švédsko dostalo niektoré územia v severnom Nemecku. Zároveň sa Holandsko a Švajčiarsko oficiálne oddelili od Svätej ríše rímskej. Autorita cisára v ríši ešte viac upadla posilnením takmer nezávislého postavenia ríšskych kniežat a potvrdením augsburského mieru.

Od revolúcie k zjednoteniu (1789 – 1871)[upraviť | upraviť zdroj]

Francúzska revolúcia a napoleonské vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Po vypuknutí veľkej francúzskej revolúcie vypovedala koalícia Pruska a Rakúska v roku 1792 Francúzsku vojnu. Po počiatočných úspechoch utrpela v septembri toho istého roku porážku v bitke pri Valme. Podľa bazilejského mieru musela ríša prenechať Francúzsku všetky nemecké územia na ľavom brehu Rýna. Do roku 1809 nasledovali ďalšie štyri koaličné vojny s Francúzskom.

V roku 1799 uchopil vo Francúzsku vládu Napoleon Bonaparte. V roku 1803 boli z jeho iniciatívy zrušené takmer všetky cirkevné a menšie nemecké svetské štáty, rovnako ako väčšina slobodných miest. Súčasne Napoleon povýšil Bavorsko, Sasko a Württemberg na kráľovstvo.

V roku 1805 podľahlo Rakúsko Napoleonovi v "bitke troch cisárov" pri Slavkove. Následne muselo odstúpiť svoje severotalianske územia a tiež Vorarlbersko a Tirolsko. Keď sa v ďalšom roku 16 nemeckých kniežat spojilo do Rýnskeho spolku, ktorý bol pod ochranou Napoleona, vzdal sa František II. (od roku 1804 cisár František I. Rakúsky) koruny nemeckého cisára. Svätá ríša rímska teda 6. augusta 1806 formálne zanikla. Habsbursko-lotrinskej dynastii patril od tohto momentu až do roku 1918 iba titul rakúskych cisárov.

Potom, čo francúzske revolučné vojsko zvíťazilo nad pruskou armádou pri Jene, bol v roku 1807 podpísaný Tylžský mier, v ktorom Prusko stratilo v prospech novovytvoreného varšavského veľkovojvodstva veľkú časť územia získaného pri delení Poľska. Súčasne sa muselo vzdať všetkých svojich teritórií na západ od rieky Labe. Taktiež bolo potlačené povstanie v Tirolsku, vedené Andreasom Hoferom.

V porazenom Prusku bola v rokoch 18071812 realizovaná séria reforiem, zahŕňajúcich uvoľnenie mestskej samosprávy, zrušenie nevoľníctva a zrovnoprávnenie židov. Súčasne pruskí generáli Scharnhorst a Gneisenau vykonali rozsiahlu reorganizáciu armády. Po Napoleonovej porážke v Rusku v roku 1812 Prusko povstalo a po bitke národov pri Lipsku v októbri 1813 Nemecko konečne striaslo francúzsku nadvládu. Rýnsky spolok bol ihneď potom rozpustený. Oslobodzovacia vojna proti Francúzom výrazne prispela k vzrastu nemeckého národného sebauvedomenia.

Na začiatku roka 1814 vtiahli spojenecké vojská do Paríža. Napoleon Bonaparte bol síce zosadený a prinútený odísť do vyhnanstva na ostrov Elba, ale už v ďalšom roku sa opäť zmocnil vlády. V bitke pri Waterloo 18. júna 1815 mu však britské a pruské vojská vedené vojvodom z Wellingtonu a von Blücherom uštedrili definitívnu porážku.

Marcová revolúcia[upraviť | upraviť zdroj]

Marcová revolúcia v Berlíne

Po Napoleonovom páde v roku 1814 sa európski štátnici a politici zišli na viedenskom kongrese. Cieľom bola reorganizácia európskych záležitostí, v čom mal hlavné slovo knieža Metternich. Medzi hlavné politické princípy prijaté na viedenskom kongrese prináležali reštaurácia, legitimita a vzájomná súdržnosť európskych panovníckych rodov s cieľom potlačiť akýchkoľvek revolučné a nacionalistické idey. Na dosiahnutie tohto účelu sa Rakúsko, Prusko a Rusko spojili v tzv. svätej aliancii. Miesto zaniknutej Svätej ríše rímskej bol založený Nemecký spolok (Deutscher Bund), ktorý predstavoval voľnú úniu 39 štátov (na čele s Rakúskom), disponujúci spolkovým snemom schádzajúcim sa vo Frankfurte nad Mohanom.

V roku 1817 usporiadali študentské spolky (Bursáci, nemecky Burschenschaft), inšpirované liberálnymi a vlasteneckými myšlienkami a túžiaci po zjednotení Nemecka, slávnosť na hrade Wartburg. Svoj vrchol dosiahlo študentské hnutie na hambašskej slávnosti v máji 1832. V roku 1819 zvolal knieža Metternich konferenciu do Karlových Varov, na ktorej Rakúsko, Prusko a niekoľko ďalších nemeckých štátov prijalo tzv. karlovarské uznesenia. Nimi bola zavedená cenzúra a univerzity boli postavené pod štátny dohľad. Uznesenia súčasne zakotvili "prenasledovanie demagógov", ktoré bolo namierené proti jednotlivcom, obvineným zo šírenia revolučných a nacionalistických myšlienok.

V roku 1834 bola vytvorená colná únia (Zollverein), do ktorej sa zapojilo Prusko a väčšina nemeckých štátov, okrem Rakúska. Rýchlo sa presadzujúca industrializácia a dynamický rast železničnej siete prispeli v tejto dobe k prenikavému hospodárskemu rozmachu Nemecka.

Rastúca nespokojnosť so sociálnym a predovšetkým politickým usporiadaním, nastoleným viedenským kongresom, viedla v marci 1848 k vypuknutiu revolúcie takmer v celom Nemecku. V máji toho istého roku sa vo Frankfurte zišlo nemecké národné zhromaždenie, aby tu vypracovalo nemeckú ústavu a určilo budúce hranice nemeckého národného štátu. Najprv bolo preferované tzv. Veľkonemecké riešenie, pretože ale poslanci z Rakúska trvali na zahrnutí celého územia habsburskej ríše, bol nakoniec zvolený tzv. malonemecký variant (bez Rakúska).

28. marca 1849 bola vyhotovená ústava, ktorá predpokladala vznik spolkového štátu s centrálnou vládou, na čele s cisárom a ríšskym snemom ako ústredným legislatívnym orgánom. Revolúcia roku 1848 napriek tomu skončila neúspechom, pretože pruský kráľ Fridrich Viliam IV. odmietol prijať cisársku korunu z rúk revolucionárov, načo bolo zhromaždenie vo Frankfurte rozpustené a všetky povstania potlačené vojenskou silou.

Zjednotenie Nemecka[upraviť | upraviť zdroj]

Po zdolaní revolúcie zaviedla konzervatívna frakcia tvrdé policajné opatrenia proti liberálnej opozícii. Okrem začiatku 60. rokov došlo k uvoľneniu pomerov. V Nemecku vznikli v tomto období nové politické strany a odborové hnutia, ako napríklad predchodkyňa terajšej Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD).

V roku 1862 bol pruským ministerským predsedom menovaný konzervatívny a reakcionársky Otto von Bismarck. O dva roky neskôr vyvrcholili spory o Šlezvicko a Holštajnsko medzi Pruskom a Dánskom dánsko-nemeckou vojnou, v ktorej Prusko, na ktorého stranu sa pripojilo taktiež Rakúsko, Dánsko porazilo. To bolo potom nútené odstúpiť obe krajiny víťazom. Spoločná správa Šlezvicko-Holštajnska však viedla k vzrastu napätia medzi Rakúskom a Pruskom.

Z Bismarckovho podnetu preto v roku 1866 vypukla prusko-rakúska vojna. Prusi, ktorým velil Helmuth von Moltke, dosiahli v tejto vojne drvivého víťazstva v bitke pri Sadovej. Nemecký spolok následne zanikol a na jeho miesto nastúpila Severonemecká konfederácia – vojenská aliancia štátov severného a stredného Nemecka – v ktorej využívalo vedúcu pozíciu Prusko. Tým bolo Rakúsko definitívne vylúčené z Nemecka. Štáty južného Nemecka si zachovali svoju nezávislosť iba na nátlak Francúzska.

Nezhody medzi Francúzskom a Nemeckom ohľadom možného nástupníctva nemeckého kandidáta na španielsky kráľovský trón prerástli v roku 1870 do prusko-francúzskej vojny. Na stranu Pruska sa pridali všetky ostatné nemecké štáty, načo Prusi vpadli do Francúzska. Po niekoľkých týždňoch bojov francúzska armáda, vedená cisárom Napoleonom III., kapitulovala v Sedane. Medzitým v Paríži vznikla nová republikánska vláda, odhodlaná pokračovať v boji. Ale po páde obliehaného Paríža v januári 1871 bolo Francúzsko nútené prijať mier: Nemecku muselo odstúpiť územie Alsaska a Lotrinska, čím bolo zasiate semeno ďalších budúcich konfliktov medzi oboma krajinami.

Vyhlásenie nemeckého cisárstva v Zrkadlovej sále vo Versailles 18. januára 1871.

Ešte počas obliehania Paríža sa nemeckí princovia zhromaždili v Zrkadlovej sále Versailleského paláca a 18. januára 1871 tu vyhlásili pruského kráľa Viliama I. "nemeckým cisárom". Tým bola založená Nemecká ríša, pozostávajúca z 25 štátov, a Otto von Bismarck bol ustanovený ríšskym kancelárom.