Poľská obranná vojna (1939)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Poľská obranná vojna
Súčasť druhej svetovej vojny
Second World War Europe.png
Mapa útokov na Poľsko v začiatku druhej svetovej vojny v Európe
Dátum 1. september - 6. október 1939
Miesto Poľsko
Výsledok Víťazstvo štátov Osi a ZSSR
Protivníci
Flag of Poland.svg Poľsko Flag of German Reich (1935–1945).svg Nacistické Nemecko
Flag of the Soviet Union (1923-1955).svg Sovietsky zväz
Flag of First Slovak Republic 1939-1945.svg Slovensko
Velitelia
Flag of Poland.svg Edward Rydz-Śmigły Flag of German Reich (1935–1945).svg Fedor von Bock
Flag of German Reich (1935–1945).svg Gerd von Rundstedt
Flag of the Soviet Union (1923-1955).svg Michail Kovaľov
Flag of the Soviet Union (1923-1955).svg Semion Timošenko
Flag of First Slovak Republic 1939-1945.svg Ferdinand Čatloš
Sila
950 000 mužov,
4 300 diel,
880 tankov,
400 lietadiel
Nemecko:
1 800 000 mužov,
10 000 diel,
2 700 tankov,
4 000 lietadiel
ZSSR:
800 000 vojakov,
4 959 del,
4 736 tankov,
3 300 lietadiel
Slovensko:
50 000 mužov
Celkovo:
2 650 000 mužov,
14 959 diel,
7 346 tankov,
7 300 lietadiel
Straty
66 000 mŕtvych,
133 700 zranených,
694 000 zajatých
Nemecko:
16 343 mŕtvych,
27 280 zranených,
320 nezvestných,
ZSSR:
737 mŕtvych a nezvestných,
1 125 zranených
Slovensko:
18 mŕtvych,
11 nezvestných,
46 zranených
Celkovo:
19 054 mŕtvych a nezvestných,
28 451 zranených
Zoznam bitiek II. svetovej vojny
Poľská obranná vojna
Westerplatte - Krojanty - Mława - Mokra - Gdańský záliv - Mikołów - Pszczyna - Węgierska Górka - Jordanów - Tucholský les - Łódź - Borowa Góra - Piotrków - Tomaszów - Różan - Radom - Łomża - Wola Cyrusowa - Hel - Wizna - Gdynia - Iłża - Varšava - Bzura - Jarosław - Modlin - Kałuszyn - Węgrów - Lwów - Kobryń - Brześć - Kępa Oksywska - Tomaszów Lubelski - Kampinoský les - Janów Lubelski, Wereszyca and Hołosko - Krasnystaw - Grodno - Cześniki - Krasnobród - Władypol - Szack - Wytyczno - Parczew - Kock

Poľská obranná vojna alebo invázia do Poľska, nemecký plán útoku mal označenie Fall Weiss začala 1. septembra 1939 a trvala do 5. októbra 1939. Od 17. septembra bola podporená útokom ZSSR. Nacistický útok na Poľsko je považovaný za začiatok druhej svetovej vojny v Európe. Nacistické Nemecko a ZSSR v priebehu tejto spoločnej operácie za jeden mesiac zlikvidovali Poľsko. Západní Spojenci, ktorí v reakcii na tento akt agresie vyhlásili Nemecku vojnu, však neboli schopní Poľsku významnejšie pomôcť a nedokázali ani využiť fakt, že väčšina nemeckých jednotiek bola sústredená v Poľsku a na poľských hraniciach.

Predohra vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Príčinou nového konfliktu v Európe bol jednak fakt, že sa Nemecko nikdy nezmierilo so svojimi územnými stratami v poľskom priestore, ktoré muselo dočasne akceptovať po porážke v prvej svetovej vojne, jednak Hitlerova myšlienka, že treba rozšíriť nemecký „životný priestor“ v Európe smerom na východ. Niektorí historici poukazujú na fakt, že poľská vláda sa zjavne spoliehala na záruky západných Spojencov a v mnohých ohľadoch sa chovala voči nemeckej menšine a v otázke Gdanska nediplomaticky a skôr podporovala vojnové vášne.

V marci 1939 nacistické Nemecko celkom zlikvidovalo Česko-Slovensko, po tom, čo obsadilo Čechy a Moravu a Slovensko, ktoré sa v kritickej situácii oddelilo prijalo pod svoju ochranu, čo znamenalo, že krajina musela do značnej miery nasledovať svojho ochrancu najmä v zahraničnopolitickej oblasti. Západné mocnosti sa tak len utvrdili v mienke, že Nemecku, ktoré hlásalo, že po pričlenení Sudet, už v Európe nebude mať ďalšie územné nároky, nie je možné ďalej dôverovať[1].

5. januára 1939 Hitler oficiálne požiadal Poľsko o navrátenie slobodného mesta Gdansk a povolenie postaviť diaľnicu tzv. poľským koridorom až ku Gdyni. Poľsko tieto návrhy odmietlo. 21. marca sa nemecká žiadosť opakovala v omnoho ostrejšom tóne, no bola o 4 dni neskôr Poliakmi opäť zamietnutá. V tej istej dobe sa britský premiér Chamberlain vyjadril, že v prípade ohrozenia Poľska bude Spojené kráľovstvo stáť po jeho boku. 28. apríla Nemecko vyhlásilo nemecko-poľskú dohodu o neutralite z roku 1935 za zrušenú. Francúzsko a Británia, následne vyslali do ZSSR svojich zástupcov, aby rokovali s Molotovom aj Stalinom o prípadnej obrane pred nemeckým útokom. Tie stroskotávali najmä na neochote Poľska povoliť vstup sovietskych jednotiek na svoje územie i v prípade, že by tam vkročili ako ich spojenec[2]. Diplomatické rokovania však neviedli k úspechu a Nemci, ktorí sa obávali bojov na dvoch frontoch sa preto snažili čo najskôr zlepšiť vzťahy so ZSSR. 23. augusta 1939 sa tak Sovietom podarilo uzavrieť podstatne výhodnejšiu dohodu s Ribbentropom[1]. Pakt o neútočení medzi ZSSR a Nemeckom mal i tajné dodatky, v ktorom si oba štáty v podstate rozdelili územie Poľska a vyčlenili územie budúcich záujmov v Európe.

Pohnútky Sovietskeho zväzu uzavrieť spojenectvo s nacistami v tej dobe vychádzali z neschopnosti dohody s Francúzskom, Britániou a Poľskom, ale i Stalinovej snahy upevniť si na pred vojnou čo najviac svoje strategické pozície. Zjednodušene možno povedať, že zatiaľ čo západné krajiny dúfali, že sa im do vojny proti Nemecku podarí zatiahnuť Sovietsky zväz, Stalin dúfal, že sa vojne proti Nemecku podarí vyhnúť a prežiť boje medzi Nemeckom a Spojencami bez ujmy[3]. Situáciu komplikovali i udalosti na Ďalekom východe, kde sa v auguste 1939 rozhoreli boje medzi ZSSR a cisárskym Japonskom pri Chalchyn Gole. Japonsko bolo nemeckým spojencom. Podpísanie dohody v spolupráci s Nemeckom by preto malo logicky viesť i k mieru s Japonskom.

Udalosti pred inváziou[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Hitlerovho plánu malo k invázii dôjsť 26. augusta skoro ráno. Lenže 25. augusta sa začali nemecké jednotky presúvať do východných postavení. V ten istý deň sa ale politickí predstavitelia Veľkej Británie odhodlali podpísať dlho očakávanú písomnú garanciu Poľska, v ktorej sa obidve strany zaviazali spojenectvu v prípade nemeckého útoku.

To Hitlera prekvapilo a rozkaz útoku ešte toho dňa odložil. Rozkaz odložiť akciu sa ale k niekoľkým malým, prevažne záškodníckym jednotkám nedostal, a preto sa druhého dňa odohráva niekoľko drobných pohraničných incidentov. Jedným z nich bol aj Jablunkovský incident na poľsko-slovenskej hranici. Poľsko, ktoré už od jarných mesiacov postupne mobilizovalo armádu, preto s koncom 30. augusta vyhlásilo všeobecnú mobilizáciu. Potom bola ale na nátlak západných spojencov, ktorí sa chceli vojne vyhnúť za každú cenu, odvolaná.

31. augusta dal Hiler poľskej strane výzvu k poslaniu vyjednávača, preto aby si u západných štátov získal povesť diplomata. Poľská vláda ale akékoľvek rokovanie s Nemeckom odmietla a znovu vyhlásila mobilizáciu. Zmätok, ktorý tento akt spôsobil, mala za následok, že poľská armáda mala v dobe nemeckého útoku (ku ktorému došlo druhého dňa) zmobilizovaných len 65% svojich síl.

Plány strán[upraviť | upraviť zdroj]

Poľsko bolo rozhodnuté brániť sa útoku a počkať na pomoc od západných Spojencov. Evidentne nepočítalo s útokom zo strany ZSSR. Nemecko hodlalo využiť nevýhodné rozloženie poľského územia a vytvoriť kliešte so svojimi jednotkami rozmiestnenými vo Východnom Prusku a v Nemecku. Sovietsky zväz plánoval neupozorňovať na seba a pridať sa až neskôr, čo malo odstrániť politické problémy a vojenské straty spojené s útokom (vzhľadom k predchádzajúcej porážke v sovietsko-poľskej vojne mal Stalin k poľskej armáde značný rešpekt). Nečakane rýchly postup Nemecka Sovietsky zväz zaskočil a Stalin musel neskôr útok urýchliť. Svoj vpád odôvodnil ochranou ruského, bieloruského a ukrajinského obyvateľstva pred nemeckou okupáciou, lenže preukázaným faktom je, že tam kde to malo význam spolu sovietske a nemecké jednotky ochotne spolupracovali a že útok bol s Nemeckom predtým dohodnutý. Zámienkou k napadnutiu Poľska mali byť pohraničné incidenty na nemecko-poľských hraniciach. Nemci svoj vpád odôvodnili údajným poľským prepadom vysielačky v Gliviciach, ktorý sa uskutočnil 31. augusta 1939. Podľa nemeckej propagandy rádiostanicu vo večerných hodinách prepadli poľskí vojaci, ktorí mali povraždiť ich posádku a poškodiť stanicu. V skutočnosti prepad uskutočnili nemeckí agenti Sicherheitsdienstu prezlečení do poľských uniforiem.

Boje[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatok invázie[upraviť | upraviť zdroj]

1. september - Nemeckí vojaci prechádzajú hranicou do Poľska.

Prvým aktom vojny bol nálet na poľskú obec Wieluń 1. septembra okolo 04:40. Nemci pri nálete zničili asi 75% mesta a zabili takmer 1 200 ľudí, hlavne civilistov. Asi o päť minút neskôr, nemecká bojová loď Schleswig-Holstein spustila paľbu na poľské pozície na Westerplatte v slobodnom meste Gdansk na brehu Baltského mora. Okolo 8. hodiny nemecké jednotky, stále bez oficiálneho vyhlásenia vojny, zaútočili pri meste Mokra. Začali sa pohraničné boje. V priebehu dňa Nemci zaútočili pozdĺž západnej a severnej hranice krajiny. Luftwaffe začala bombardovať viaceré mestá. Hlavný nemecký nápor smeroval cez hranice priamo na východ. Pomocné útoky boli vedené z Východného Pruska a územia Slovenska na juhu. Tu sa bojov účastnila slovenská armáda Bernolák. Tieto tri smery sa mali spojiť v oblasti Varšavy.

Veľká Británia a Francúzsko tentokrát po formálnej stránke nezaváhali a 3. septembra 1939 vyhlásili Nemecku vojnu. Faktom však bolo, že tieto krajiny nemali schopnosť sa do vojny dostatočne rýchlo aktívne zapojiť. Zatiaľ čo letecká vojna a námorná vojna začala prakticky okamžite, pozemné vojská západných Spojencov sa zatiaľ iba formovali. Spojené kráľovstvo nebolo schopné zhromaždiť väčšie sily ako bol malý expedičný zbor, ktorý bol odoslaný do Francúzska. Zastarané mobilizačné mechanizmy francúzskej armády sa rozbiehali tiež príliš pomaly. Navyše hlavná francúzska vojnová doktrína sa spoliehala na defenzívnu taktiku, takže nebola schopná Poľsku efektívne pomôcť.

Francúzska armáda sa pokúsila dostať na Poľské územie a spomaliť tak nemecký postup, zahájila operáciu Cár s asi 9 divíziami, ich útok nakoniec skončil neúspešne a tak západní Spojenci Poliakom vôbec nepomohli. Toto obdobie bojov na západnom fronte sa označuje ako čudná vojna.

Pád poľskej obrany[upraviť | upraviť zdroj]

Pouličné boje.

Poľská armáda zúfalo bojovala, ale v situácii, v akej sa ocitla, nebol úspešný odpor možný. Poľské vojská sa v dobe, keď bola krajina napadnutá, nestihli ani plne zmobilizovať a zaujať určené pozície. S veľkým nasadením bojovalo poľské letectvo. Poliaci však mali značné problémy s narušeným zásobovaním. Nakoniec asi 98 strojov uniklo do neutrálneho Rumunska, takže do 14. septembra mali Poliaci len 54 bojaschopných lietadiel.

Do 3. septembra, kedy Günther von Kluge na severe dosiahol rieku Vislu, Georg von Küchler prenikol až k rieke Narew, obrnené jednotky Walthera von Reichenau prekročili rieku Warta. Už o dva dni neskôr bolo jeho ľavé krídlo v tyle poľských vojsk pri Lodži a pravé v Kielcoch. 8. septembra jeho tankový zbor dosiahol predmestie Varšavy, pričom postúpil 225 kilometrov. Ľahké divízie von Reichenauoveho pravého krídla dosiahli Vislu medzi Varšavou a Sandomierzom do 9. septembra, kým List bojoval na rieke San pri meste Przemyśl. V rovnakom čase Guderianov XIX. zbor na čele jednotiek 3. armády prenikol cez Narew a zaútočil na poľské postavenia na rieke Bug, čím sa mu podarilo uzavrieť obkľúčenie okolo Varšavy.

Posledný odpor a vstup Sovietskeho zväzu[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: bitka na Bzure
Stretnutie nemeckých a sovietskych jednotiek.
Kráľovský zámok vo Varšave – požiar vypukol po nemeckej delostreľbe 17. septembra 1939.

9. septembra sa ťažko skúšaná poľská armáda pokúsila o posledný útok. Časť vojsk poľskej armády Poznaň zaútočila proti ľavému krídlu nemeckej skupiny armád Juhu s úmyslom zastaviť jej postup a prebiť sa k hlavnému mestu a podporiť jeho obranu. Spočiatku dokázal prudkým úderom rozvrátiť a ťažko poškodiť nemeckú 8. armádu, ale nepriateľ proti nemu rýchlo nasmeroval väčšinu kapacít Luftwaffe a takmer tretinu vojsk skupiny armád Juh. Keď potom hneď na Kutrzebove sily zaútočila i skupina armád Sever, bolo rozhodnuté. K Varšave sa podarilo dostať len malému počtu jednotiek, ktoré mali pôvodne posilniť jej obranu. V tejto dobe sa už zvyšky všetkých západných armád pokúšali prebiť sa na východ a v súlade s rozkazmi veliteľa poľskej armády Edvarda Rydz-Śmigłyho posilnili obranu Varšavy a vytvorili obrannú líniu na riekach Visla a San. Ich šance boli minimálne a definitívne zhasli 17. septembra, keď sa Sovietsky zväz v súlade s tajnými dohodami pridal k útoku a napadol Poľsko z východu.

Sovietske vojská napadli Poľsko v dvoch hlavných smeroch. Severne od Pripiaťských močiarov zo smeru Minsk na Bialystok a Brest-Litovsk útočil bieloruský front M. Kovaľova a južne od Pripiaťských močiarov útočili jednotky ukrajinského frontu S. Timošenka v smere Ternopoľ-Ľvov a Stanislavov-Sanok. Dovedna mali tieto jednotky 7 armád a celkovú silu 450 000 až 1 milión vojakov.

Poľská vláda i časť velenia utieklo z krajiny. 28. septembra kapitulovala Varšava, 29. septembra pevnosť Modlin, 2. októbra obrancovia Helskej kosy. Ako posledné jednotky kladúci organizovaný odpor sa vzdali oddieli generála Kleeberga - 5. októbra.

Následky[upraviť | upraviť zdroj]

Hraničná čiara medzi nemeckými a sovietskymi vojenskými jednotkami po ich spoločnej invázia do Poľska v septembri 1939

Nemecko 8. októbra pričlenilo západné časti Poľska k Tretej ríši. Vo zvyšku Nemcami držanej časti krajiny vznikol tzv. Generálny gouvernement.

Poľská armáda utrpela ťažké straty, niektoré mestá (hlavne Varšava) bola ťažko poškodená rozsiahlym bombardovaním. Krajina bola z 2/3 obsadená nacistickým Nemeckom, asi tretina bola zabratá prakticky bez boja staliniským Sovietskym zväzom a v následných rokoch musela čeliť mimoriadnymi zverstvám zo strany obidvoch víťazov. Poľsko malo zo všetkých štátov, ktoré poznamenala druhá svetová vojna, najväčšie straty v prepočítaní na počet obyvateľov. Priebeh vojenských operácií potvrdil, že nemecké vojenské doktríny sa rozvíjali správnym smerom. Boje tiež predznamenali priebeh a výsledok bitky o Francúzsko, ktorá prebiehala v roku 1940.

Za druhej svetovej vojne zahynulo zhruba 5 600 000 poľských občanov (niektoré zdroje uvádzajú 6 miliónov), z toho bolo 3 000 000 obetí židovského holokaustu, 400 tisíc mŕtvych či zavraždených poľských vojakov a 2 200 000 civilistov.

Teror[upraviť | upraviť zdroj]

Exhumované telá poľských vojnových zajatcov povraždených NKVD počas Katyňského masakra

Už pri útoku na Poľsko sa Nemci dopustili vojnových zločinov jednak bombardovanie civilného obyvateľstva a utečencov, jednak vraždenie poľských vojnových zajatcov. Napríklad len od 1. septembra do 26. októbra 1939 vykonali Nemci 764 hromadných popráv poľských zajatcov.

Po obsadení Poľska Nemci voči Poliakom začali brutálny politický teror, odnárodňovanie a germanizáciu. Najhoršie zločiny boli uskutočnené jednotkami SS-Totenkopfverbände a Einsatzgruppen. Dochádzalo k popravám poľských vojakov i civilných osôb, zvláštnu pozornosť však bola venovaná poľskej vyššej vrstvy a poľskej inteligencii. V rámci „Operácii Tannenberg,“ ktorá sa týkala likvidáciu poľskej elity, bolo do 25. august 1939 zavraždených 20-24 tisíc Poliakov. Po nej nasledovala akcia „Inteligencia“, pri nej bolo zabitých cez 40 tisíc poľských intelektuálov. Nemecká okupační moc zaviedla v Poľsku, resp. v Generálnych governmentu a na okupovaných poľských územiach politiku teroru, pričom predvádzali hromadné verejné popravy, ktoré mali zastrašiť ostatných obyvateľov. Samostatnou kapitolou boli exekúcie poľských roľníkov a ničenie poľských dedín. Nemci tiež uskutočnili odsun poľských obyvateľov na východ, pričom bolo zo svojich domovov vysťahovaných asi 100 000 Poliakov. Poliaci boli tiež v mäsovom merítku nasadzovaní na nútené práce, pri ktorých mnoho z nich zahynulo. Ešte horšie než samotní Poliaci na tom boli príslušníci židovskej menšiny v Poľsku, ktorí boli najprv zhromaždení v getách a neskôr likvidovaní počas akcie Reinhard.

V Sovietmi obsadenej časti krajiny panoval teror tak isto ukrutný, ako v tej nemeckej. Tragický osud postihol zajatých poľských dôstojníkov a príslušníkov inteligencie, ktorí boli zavraždení v priebehu roku 1940. Masové popravy sa stali známe ako Katyňský masaker, odohrali sa vo viacerých zajateckých táboroch, najmä vo Smolenskej oblasti.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Otakar Dorazil: Světové dejiny v kostce. Nakladatelství Jeva, 1995, s. 369 - 370
  2. Alexander Werth: Od paktu po Stalingrad. Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry, 1968, s. 67
  3. John Erickson, Ljubica Erickson: Hitler versus Stalin The Eastern Front in Photographs. London, Carlton Books 2001, s. 9

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]