Kurská bitka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Kurská bitka
Súčasť bojov na východnom fronte
počas druhej svetovej vojny
Bundesarchiv Bild 101III-Groenert-019-23A, Schlacht um Kursk, Panzer VI (Tiger I).jpg
Tank Tiger jednotiek Waffen-SS pri boji v Kurskom oblúku
Dátum 5. júl23. august 1943
Miesto pri mestách Kursk, Oriol a Belgorod, Ruská SFSR, ZSSR
Výsledok Víťazstvo Červenej armády, nemecký útok na východnom fronte ochromený
Protivníci
Flag of the Soviet Union (1923-1955).svg Sovietsky zväz Flag of German Reich (1935–1945).svg Nacistické Nemecko
Velitelia
Flag of the Soviet Union (1923-1955).svg Georgij Žukov
Flag of the Soviet Union (1923-1955).svg Konstantin Rokossovskij
(Stredný front)
Flag of the Soviet Union (1923-1955).svg Nikolaj Vatutin
(Voronežský front)
Flag of the Soviet Union (1923-1955).svg Ivan Konev
(Stepný front)
Flag of German Reich (1935–1945).svg Adolf Hitler
Flag of German Reich (1935–1945).svg Erich von Manstein
(Skupina armád Juh)
Flag of German Reich (1935–1945).svg Hermann Hoth
(4. tanková armáda)
Flag of German Reich (1935–1945).svg Werner Kempf
(Armádna skupina Kempf)
Flag of German Reich (1935–1945).svg Walter Model
(9. armáda)
Sila
2 501 779 vojakov
5 128 tankov
25 013 diel a mínometov
2 792 lietadiel
912 460 vojakov
2 928 tankov
9 966 diel a mínometov
2 110 lietadiel
Straty
Operácia Citadela:
177 847 vojakov
1 614 – 1 956 tankov a útočných diel
459 – 1 961 letadiel
3 929 diel
Bitka pri Kursku:
863 303 mŕtvych
6 064 tankov a útočných diel
1 626 lietadiel
5 244 diel
Operácia Citadela:
54 182 vojakov
323 zničených tankov a útočných diel
159 lietadiel
~500 diel
Bitka pri Kursku:
203 000 mŕtvych
720 zničených tankov a útočných diel
681 lietadiel
počet zničených diel je neznámy
Icon vojn.svg   Zoznam bitiek II. svetovej vojny   Icon vojn.svg
Veľká vlastenecká vojna
BarbarossaPokračovacia vojnaZa polárnym kruhomLeningradRostovMoskvaSevastopoľKerč-Feodosia - 2. CharkovVoronež-VorošilovgradRžev-ViazmaStalingradKaukazRžev-SyčovkaVelikije LukiOstrogošsk-RossošVoronež-Kastornoje3. CharkovKurskSmolenskDonbasDneperPravobrežná UkrajinaLeningrad-NovgorodKrymBagrationĽvov-SandomierzJassy-KišinevVýchodné KarpatyPobaltieKurónskoLaponskoRumunskoBulharskoDebrecínKosovoBelehradBudapešťVisla-OdraZápadné KarpatyVýchodné PruskoHorné SliezskoDolné SliezskoViedeňBerlínPraha

Kurská bitka (iné názvy: bitka o Kursk, bitka pri Kursku, bitka v Kurskom oblúku, operácia Citadela; po nemecky Unternehmen Zitadelle) bola významná bitka na východnom fronte počas 2. svetovej vojny. Bitku začali nemecké vojská 5. júla 1943 s úmyslom získať späť na svoju stranu strategickú iniciatívu na východnom fronte a pripraviť nepriateľovi natoľko vážne straty, aby nemohol počas roku viesť významnejšiu ofenzívu. Jej úmyslom bolo zlikvidovať výbežok frontu označovaný ako Kurský oblúk a zničiť sovietske sily v tejto oblasti. Nemecké útočné operácie začali 5. júla 1943 útokom dvoch silných uskupení na oblúk zo severu a z juhu. Po 12. júli, kedy Sovieti začali protiofenzívu, nemecký postup ustrnul. Hitler medzi 17. a 23. júlom 1943 postupne útočné operácie na rôznych úsekoch frontu zastavil. Sovietske bojové útočné operácie sa skončili 23. augusta 1943. Bitka o Kursk je považovaná za rozhodujúcu bitku na východnom fronte a jednu z najpodstatnejších bitiek druhej svetovej vojny. Po bitke Sovietsky zväz prebral iniciatívu a nemecké vojská boli nútené ustupovať z obsadených území.

Predohra a situácia na jar 1943[upraviť | upraviť zdroj]

Po porážke hitlerovských vojsk pri Stalingrade na prelome rokov 1942 a 1943 si sovietske hlavné velenie myslelo, že je na najlepšej ceste vyhnať vojská Osi zo svojho územia. Pokračovanie ofenzívy, ktorá vyhnala nepriateľa z predhoria Kaukazu, oblastí medzi dolným tokom Volgy a Donom však čoskoro zastavil jeden z najlepších Hitlerových stratégov, nemecký poľný maršal Erich von Manstein. Ten ako veliteľ Skupiny armád Don (neskôr Skupiny armád Juh) vo februári 1943 prešiel do protiútoku a znovu dobyl 4. najväčšie mesto ZSSR – Charkov a Belgorod. Toto bola pre STAVKU nepríjemná strata, pretože signalizovala, že Wehrmacht bol aj napriek strate 6. armády, ako aj náhlemu ústupu z oblasti schopný stabilizovať južnú časť frontu. Nemci už ale nemali sily na to, aby mohli uskutočniť rozsiahle útočné operácie ako v lete roku 1942.

Nemeckým vojskám v pokračovaní obkľučovacích operácii a likvidácii sovietskych vojsk pri Kursku zabránil odmäk a príchod blata známy ako rasputica, v ktorom mali nemecké tanky veľké ťažkosti. Ako rozumné východisko zo situácie zamýšľal Manstein vyprovokovať silný nepriateľský útok a následne ustúpiť s časťou jednotiek svojej skupiny armád k mestám Melitopoľ a Dnepropetrovsk, do tejto pasce by následne vlákal nepriateľa, ktorý by ho prenasledoval. Následne by proti nim podnikol silný protiútok zo severu, čím by sovietske vojsko obkľúčil z troch strán, kde by štvrtá stena kotla bolo Čierne more (či skôr Azovské more)[1]. Na tento plán by síce musel presvedčiť Hitlera, ale v prípade že by to dokázal, predpokladal, že by sovietska armáda najmenej niekoľko mesiacov nebola schopná znovu viesť útočné operácie. Tento plán ale pravdepodobne nevychádzal z reality. Nemecká technika a vojenský personál neboli v takom stave, aby ho uskutočnili.

V tom čase už Hitler očakával, že západní Spojenci čoskoro zaútočia na Taliansko a inváziu neskôr rozšíria na celú Európu. Na obranu svojej Ríše však nemal dostatok vojsk. Stiahnutie ťažko skúšaných vojsk z východného frontu by bol v tom čase nezmysel. Bolo potrebné čo najskôr vybojovať na Východe víťazstvo, ktoré by Červenú armádu oslabilo prinajmenšom natoľko, aby bolo možné časť vojsk Wehrmachtu použiť na iných bojiskách.

Ako najlepšie miesto na útok sa Nemcom nazdával Kurský oblúk, 160 km široký úsek frontu, ktorý sa vkliňoval do nemeckých pozícií na severe pod Oriolom a na juhu siahal až k Belgorodu. Hoci Sovieti očakávali nepriateľský útok v tejto oblasti a svoje pozície intenzívne opevňovali, Hitler sa rozhodol pre obchvatný útok. Prvé prípravy začali Nemci už v marci 1943. Sovieti tiež nezaháľali a tak v oblúku pracovalo na príprave obranných postavení dňom i nocou okolo 300-tisíc civilistov a ďalšie státisíce vojakov.

Hitler napriek Mansteinovým naliehaniam, ofenzívu stále odkladal. Spoliehal sa pritom na posily nových tankov typu Panther, Tiger, stíhačov tankov Ferdinand a Nashorn, ale neuvedomoval si, že každý deň o ktorý sa operácia odloží bude znásobovať jeho straty v nadchádzajúcich bojoch. Nové stredné tanky Panther navyše počas bitky trpeli v dôsledku svojho včasného nasadenia na rôzne poruchy motorov, ktoré nezriedka viedli k požiarom strojov. Dátum najskoršieho začiatku operácie určilo OKH na 3. máj, tento dátum považoval za najneskorší možný dátum aj Manstein. O momente prekvapenia nebolo ani reči. Sovieti vďaka vlastným špiónom napr. Červenej kapele ako i britskému systému Ultra, ktorý poskytoval informácie sovietskym agentom s krycím menom Lucy vo Švajčiarku, dôkladne poznali zámery Nemcov o pripravovanej ofenzíve.

Napokon aj sám Hitler začínal byť nervózny. Zdalo sa, že práve v tom čase konečne pochopil zúfalosť svojej strategickej situácie. Vo veľmi krátkej dobe kapitulovali v Tunisku jednotky Afrikakorps a správy prichádzajúce od rozviedky a nemeckých spojencov zhoršujúcu sa situáciu Tretej ríše ďalej dramatizovali. Podľa informácii vojenskej spravodajskej služby, výška sovietskych operačných záloh a počet novovytvorených jednotiek viac než dvojnásobne prevyšovali pôvodné odhady. Navac aj najvernejší nemecký spojenec Taliansko v tajnosti intenzívne pripravovalo prechod ku Spojencom. Rumunsko a Maďarsko oznámili alebo naznačili Hitlerovi, že už ďalej nie sú schopné podporovať vojnové úsilie Ríše tak, ako dovtedy. Talianske najvyššie velenie navyše oznámilo, že po strate armád bojujúcich v severnej Afrike nie je schopné zaistiť ani obranu vlastného územia (o iných oblastiach Stredomoria nehovoriac). Ďalšie správy rozviedky boli ešte alarmujúcejšie, Červená armáda intenzívne pripravovala útok v oblasti Oriolského oblúka a rieky Donec. Bolo zrejmé, že sa čaká už len na to, až angloamerické sily začnú útok v Stredomorí. Koncentrácia sovietskych síl v Kurskom oblúku navyše vzrástla do takej miery, že veliteľ skupiny armád Stred začal mať obavy, či by vôbec dokázal svoje pozície ubrániť, pokiaľ by sovietska jednotky prešli do útoku. Okrem toho ďalšie pochybnosti sa množili i okolo samotného plánu nadchádzajúcej operácie Citadela. Znepokojenie nad plánom operácie a jej viacnásobným odkladaním vyjadrovali mnohí nemeckí dôstojníci, napríklad náčelník Hitlerovho štábu Zeitzler [2], Jodl, Guderian, Model, či samotný von Manstein, ktorý s pôvodným nápadom prišiel. Zatiaľ čo Hitler niekoľkokrát odložil začiatok operácie, kvôli posilňovaniu svojich jednotiek, generáli na fronte trpko sledovali ako sa rozrastá komplex sovietskej obrany. Nemci jej silu veľmi podcenili.

Erich von Manstein počas príprav operácie

Sovietske velenie bolo zatiaľ natoľko rozladené z nemeckého odďaľovania začiatku operácie, že sa začali množiť špekulácie, či nejde o klamný manéver na pútanie stoviek tisíc sovietskych vojakov. Preto v prípade, že by Nemci ofenzívu Citadela odvolali, sami pripravovali protiofenzívu na leto 1943. V sovietskom hlavnom štábe nepanovala celková zhoda v názoroch na riešenie situácie. Mnohí velitelia, napr. Vatutin, presadzovali preventívny útok na nepriateľa, predtým, než stihne rozvinúť svoje formácie a vyraziť do útoku v oblasti miest Oriol a Belgorod. Naproti tomu náčelník generálneho štábu Žukov a náčelník operačného oddelenia generálneho štábu Vasilevskij presadzovali defenzívnu taktiku, podľa ktorej by najprv vyčerpali nepriateľa v precízne vybudovanej obrane a potom by ho zatlačili v rozsiahlej protiofenzíve. Žukovovi sa podarilo váhajúceho Stalina, ktorý mal konečné slovo presvedčiť, že je potrebné zostať v obrane, pretože jednotky Voronežského aj Stredného frontu cez zimu utrpeli ťažké straty a práve prebieha ich doplňovanie.

Súčasťou príprav na bitku bola aj intenzívna činnosť letectva na obidvoch stranách frontu. Sovietske letectvo podniklo medzi 5. až 8. májom 1943 sériu rozsiahlych náletov na nemecké letiská a dopravné uzly. Rozsah týchto leteckých bojov bol značný, podľa nemeckých údajov bolo stratených asi 250 nemeckých a vyše 2300 sovietskych lietadiel[3]. Luftwaffe sa tiež sústredila na bombardovanie dopravných uzlov. Železničnú stanicu v meste Kursk napadlo nacistické letectvo najprv 22. mája, no tento úder sa podarilo sovietskemu letectvu odraziť, neskôr mesto zasiahlo ďalších 15 náletov. Napriek všetkým snahám Sovietov prenikli Nemci niekoľkokrát až nad svoj cieľ a viackrát ho poškodili. Sovieti však stíhali poškodené trate pomerne rýchlo opravovať. Okrem toho Nemci uskutočnili aj 12 veľkých náletov na Jelec a 16 na Kasternoje.

Nasadené vojská[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecké prípravy[upraviť | upraviť zdroj]

Na pomerne malom úseku frontu bolo sústredených viac než 50 divízií Wehrmachtu a Waffen-SS, ktoré zahrnovali vyše 2400 tankov a 800 samohybných diel a stíhačov tankov. Bolo to viac než 70 % všetkých nasadených tankov na východnom fronte a celkovo asi 46 % všetkej obrnenej techniky, ktorou v tom čase nacistické Nemecko disponovalo. K dispozícii bolo 900 000 mužov, 10 000 diel a 2050 lietadiel, čo predstavovalo asi 70 % sily Luftwaffe na celom fronte. Nacistické Nemecko do boja nasadilo to najlepšie čo mohli jeho ozbrojené sily ponúknuť. Na front prišlo aj okolo 330 nových tankov Panther. Útok zo severu spadal pod velenie nemeckej skupiny armád Stred pod velením G. H. von Kluge a útok z juhu podliehal pod velenie skupiny armád Juh vedenej Erichom von Mansteinom.

Na severe medzi Trosnou a Krasnou Slobodkou útočili jednotky 9. armády Walthera Modela skladajúce sa z 3 obrnených a jedného pechotného zboru, ktoré mali k dispozícii menšiu časť – dovedna okolo 890 tankov. Išlo o XXIII. tankový zbor J. Frießnera, XLI. tankový zbor J. Harpeho, XLVII. tankový zbor J. Lamelsena, XLVI. tankový zbor H. Zorna a XX. zbor R. von Romana. Ľavé krídlo Modelovych vojsk pri Oriole mala kryť 2. tanková armáda. Model tak celkovo disponoval 22 divíziami, ktoré zo vzduchu podporovala časť Luftflotte 6. Jeho plán prieniku dobre opevnenou sovietskou obranou sa spoliehal hlavne na nasadenie pechoty, ženistov a delostrelectva, ktoré malo vytvoriť prielom obrany pre tankové jednotky. Rozhodol tak preto, že nemal k dispozícii dostatok tankov.

Na juhu bola hlavnou údernou silou von Mansteinovej skupiny armád Hothova 4. tanková armáda s 902 tankami a samohybnými delami. Tá sa skladala z LII. zboru E. Otta, XLVII. zboru D. von Choltitza a II. tankového zboru SS P. Haussera. Z juhu v oblasti Belgorodu ich kryla skupina Kempf, ktorej velil W. Kempf. Skupina zahrnovala aj III. tankový zbor H. Breitha, XI. zbor E. Rausa a XLII. zbor F. Mattenklotta. Hrot útoku tu tvorili 5 tankových divízií Wehrmachtu a 4 tankové divízie SS, dovtedy na nemeckej strane nevídaná obrnená sila. Obzvlášť tankové divízie Waffen SS boli nesmierne silné zväzky. Celkovo von Manstein disponoval 22 divíziami a časťou Luftflotte 4. Kvôli nedostatku pechoty sa rozhodol nasadiť na prerazenie sovietskej obrany tankovú formáciu, takzvaný „panzerkeil“ (tankový klin), na ktorého čele postupovali ťažké tanky Tiger na ich krídlach postupne ľahšie Panthery, PzKpfw IV a PzKpfw III spolu s útočnými delami StuG.

Nemecké tankové jednotky boli pred bitkou doplnené nielen novými zbraňami, ale aj množstvom nováčikov, pre ktorých boli nasledujúce boje prvou skúškou v boji. Jednotky ale prešli intenzívnym výcvikom, boli dobre zohraté a ich morálka bola na vysokej úrovni, podobne ako u ich protivníka.

Sovietske prípravy[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecké samohybné húfnice Wespe, pri Prochorovke.

Na Nemcov čakali jednotky Červenej armády o sile asi 75 divízií s 1 300 000 mužmi, ktoré v oblasti disponovali 3 000 tankami, 20 000 delami a asi 2400 lietadlami, z ktorých mnohé boli moderné stroje, ktoré sa objavili nad frontom po prvýkrát (napr. La-5FN, či Il-2m3). Pozemné vojská čakali v skvele vybudovanej rozvrstvenej obrane, ktorá mala v dôležitých smeroch hĺbku ôsmich obranných línií a pozície siahali 40 až 50 km za front. Ďalšie neobsadené obranné línie sa ťahali asi 160 kilometrov do vnútrozemia, celkovo bolo vykopaných 4 960 km zákopov. Sovietske línie chránili rozsiahle mínové polia s 400 000 ženíjnými mínami a inými nástrahami a tisíce protitankových kanónov. Mínové polia a ohniská protitankovej obrany sa navzájom doplňovali. Pechota sa školila pre boj proti nepriateľskej obrnenej technike. Sústredenie delostrelectva a gardových mínometov bolo na sovietskej strane enormné – 155 diel a húfnic kalibru nad 76 mm na 1,6 km frontu. K tomu disponovali zálohou 1 500 tankov a vyše tisícom kaťuší. Po prvýkrát boli použité ťažké samohybné delá SU-152 či ľahšie SU-85. Na vojnovom úsilí sa významne podieľalo miestne obyvateľstvo, ktoré kopalo zákopy, budovalo obranné postavenia ale aj poľné letiská. Významné bolo maskovanie príprav, budovanie falošných letísk s drevenými maketami lietadiel, ako aj falošných sústredení vojsk s množstvom makiet diel a tankov. Na druhej strane sa kládol dôraz na maskovanie rozsahu skutočných postavení. Nemci síce mohli z leteckých snímok rozoznať rozsiahlu sieť zákopov, no neboli schopní určiť presnú silu obrany.

Sovietske vojská v oblasti spadali pod Stredný front generála Konstantina Rokossovského a Voronežský front generála Nikolaja Vatutina. V zálohe navyše čakali vojská Stepného frontu pod Konevovým velením, ktoré tvorili zálohu a viedli boj prevažne v záverečnej fáze bitky.

Rokossovského Stredný front bránil severný úsek kurského výbežku s dôrazom na železničnú trať Oriol – Kursk. Prvý sled tvorený piatimi líniami pechotných zákopov bránila 48. armáda I.V. Galanina, 13. armáda N.P. Puchova a 70. armáda P.L. Romanenka. V zálohe sa nachádzala 2. tanková armáda A.G. Rodina a niekoľko menších jednotiek. Najmä 13. armáda, brániaca strategickú železničnú trať bola posilnená veľkým množstvom delostrelectva.

Voronežský front generála Vatutina bránil úsek na juhu. Najdôležitejší úsek obrany na ceste k mestu Obojaň bránila 6. gardová armáda I.M. Čisťakova, na jej ľavom krídle sa nachádzala 7. gardová armáda M.S. Šumilova a na pravom 40. armáda K.S. Moskalenka a 38. armáda N.J. Čibisova. V zálohe frontu bola rozmiestnená 1. tanková armáda M.J. Katukova. Čelo výbežku kryla 65. armáda P.I. Batova.

Najvyššie velenie v tyle týchto frontov formovalo obrovské zálohy s bojmi ťažko poznamenaných jednotiek, ktoré boli na jar 1943 v dosť zlom stave. Väčšina streleckých divízií Stepného frontu pod Konevovym velením patriacich k 27. armáde S.G. Trofimenka, 53. armáde I.M. Managarova, 57. armáde N.A. Gagena, či ďalším menším jednotkám, mala priemerne len okolo 1500 mužov[4], čo predstavovalo len 15 % ich pôvodného stavu. Najrýchlejšie boli posilnené gardové jednotky ako bola 5. gardová armáda A.S. Žadova či 5. gardová tanková armáda P.A. Rotmistrova. 4. gardová armáda G.I. Kulika mala plné stavy najmä preto, že predtým nebola nasadená do žiadnych významnejších bojov. Do začiatku bitky bol Stepný front najväčšou zálohou, akú kedy sovietska armáda počas vojny vybudovala.

Kvalitatívne zmeny v sovietskej armáde[upraviť | upraviť zdroj]

Sovietski pešiaci s guľometom M1910 Maxim

Jedným z najpodstatnejších faktorov, ktorý začal vystupovať do popredia, hlavne od obdobia medzi Stalingradskou a Kurskou bitkou, bola vzrastajúca úroveň sovietskeho velenia aj na nižších úrovniach. Tá spolu so stúpajúcou palebnou silou jednotiek mala obrovský vplyv na zväčšenie bojaschopnosti a celkovej kvality Červenej armády. Boli okresané operačné právomoci armádnych komisárov, za zásluhy na bojovom poli boli vytvárané elitné gardové jednotky, ktorých ťažko nadobudnuté bojové skúsenosti sa nestrácali doplnkami más nevycvičených nováčikov. Obrovskou pomocou bol tzv. Lend-Lease, zmluva o pôžičke a prenájme s USA, na základe ktorej sovietske jednotky získali mnoho hospodárskeho ako aj vojenského materiálu, lietadiel a veľmi dôležitých nákladných automobilov, ktoré významne zvýšili mobilitu delostrelectva a umožnili vytvorenie veľkých motorizovaných jednotiek.

Sovietske vojsko bolo v mnohých ohľadoch rozporuplné. V nasledujúcich bojoch sovietske jednotky mnohokrát ukázali obe stránky ich charakteru. Často ich zaskočili nečakané ťahy nepriateľa, na ktoré neboli pripravené, čo viedlo mnohokrát k dezorganizácii a ústupu. Na druhej strane, mnohokrát tie isté jednotky, ktoré jeden deň utekali pred nepriateľom, ďalší deň urputne bojovali do posledného dychu. Podľa niektorých názorov boli sovietski vojaci schopní prežiť aj z takých malých prídelov potravín, ktoré by vojaci ostatných západných armád považovali za hladovanie[5]. Tento fakt súvisel jednak s celkovou nenáročnosťou obyvateľov ZSSR, ako aj obrovskými ťažkosťami so zásobovaním.

Na začiatku vojny trpela Červená armáda kritickým nedostatkom nižších veliteľov, ktorí by dokázali viesť svojich mužov priamo v boji. To spolu s chybnými rozkazmi najvyššieho velenia spôsobilo rad katastrof v lete 1941 a 1942. Spôsob bojov, ku ktorému okolnosti nakoniec prinútili sovietske velenie, vyústil v to, že životy jednotlivcov boli prakticky bezcenné, napríklad životnosť vojaka streleckej jednoty bola na fronte priemerne len 14 dní. Počas bojov sa však sovietske velenie rýchlo učilo od svojich nepriateľov. Všetky bojové operácie od roku 1943 boli sprevádzané intenzívnym využitím tankových jednotiek, hlavne tankových armád, ktorých budovaniu sa od polovice roku 1942 dávala najväčšia priorita. Počas bitky v Kurskom oblúku, sovietski velitelia stavili na vytrvalosť a húževnatosť svojich vojakov v obrane, ktorú Nemci veľmi podcenili.

Bitka[upraviť | upraviť zdroj]

Priebeh bitky

Strastiplné čakanie na začiatok ofenzívy, ktoré znamenalo najväčšiu prestávku v bojoch na východnom fronte, sa skončilo 1. júla 1943, keď dal Hitler pokyn aby sa hlavný útok začal 5. júla 1943. Už 4. júla však na niektorých úsekoch podnikli nemecké vojská lokálne útoky, aby si na blízkych pahorkov zaistili pozorovateľne, z ktorých mali riadiť delostreleckú paľbu.

Priamo z úst nemeckých dezertérov a zajatcov sa na v obidvoch ohyboch oblúka Sovieti dozvedeli o presnom čase nemeckého útoku. A tak spustilo sovietske delostrelectvo z asi 2450 kanónov a mínometov na nemecké pozície 2 hodiny pred začiatkom útoku silnú priehradnú paľbu, ktorá však nebola efektívne riadená, pretože Sovieti presne nepoznali miesta sústredenia nemeckých vojsk. Rovnako sa spustili ďalšie vlny náletov na nemecké letiská, tie však Nemci za ťažkých strát sovietskeho letectva odrazili. Nastupujúce nemecké jednotky utrpeli prvé, zatiaľ pomerne ľahké straty, ešte predtým než vyrazili proti sovietskym zákopom. Bola to prvá predzvesť toho, že sa boj nebude vyvíjať podľa nemeckých plánov. Bitka sa začala v skorých ranných hodinách 5. júla 1943, na juhu i na severe sa však v dôsledku sovietskej delostreleckej paľby o niekoľko hodín oneskorila.

Súbežne s tým sa odohrávali urputné vzdušné boje. Luftwaffe doobeda odrazila väčšinu útočiacich lietadiel 17. leteckej armády, ktoré mali napadnúť letiská na južnej strane oblúka. Sovieti boli preto nútení stiahnuť letecké jednotky z iných častí frontu. Podľa počtu zničených lietadiel, boli letecké boje nad kurským oblúkom 5. júla najväčšou leteckou bitkou vojny. Nemecké letectvo však svoje úspechy nemohlo naplno využiť, pretože po prvých dňoch intenzívnych bojov mu začalo dochádzať palivo.

Boje na severe[upraviť | upraviť zdroj]

Po nemeckej delostreleckej príprave a bombardovaní zaútočili o 5:30 od Oriola Modelove jednotky. Pred útočiacimi tankami a pechotou postupovali ženisti, ktorí pod silnou sovietskou paľbou čistili cesty cez mínové polia. Nemecké tankové sily do večera prerazili medzi 81. a 15. streleckou divíziou 29. streleckého zboru. Do narušeného úseku obrany v ktorom vznikla 30 km široká a 6 až 7 km hlboká medzera Model nasmeroval 2., 9. a 18. tankovú divíziu, silu ktorá by v akejkoľvek predošlej bitke vytvorila prielom[6]. Namiesto očakávaného postupu pozdĺž trate Oriol-Kursk cez Ponyry, smerovali Nemci k Oľchovatke. Rokossovskij bol prinútený rýchlo manévrovať s krídlom 70. a 13. armády aby zabránil prieniku nepriateľa na ich styku, tylo posilnil 2. tankovou armádou. Obrana sovietskych jednotiek sa na počudovanie Nemcov nerozpadávala ako pri predošlých bitkách. Ku príkladu, veliteľ obsluhy jedného z protitankových kanónov 729. samostatnej protitankovej delostreleckej divízie 2. tankovej armády P.J. Panov toho dňa zničil 11 nemeckých tankov. Sovietska pechota nechala prejsť okolo nemecké tanky a bojovala proti sprievodnej pechote nepriateľa. Na nemecké jednotky boli kladené veľké nároky. Velenie už dlhšiu dobu medzi vojakmi distribuovalo pervitín, ktorým mierne zvyšovalo výdrž vojakov počas ťažkých bojov. Počas bitky bola odhalená slabina stíhača tankov Ferdinand, ktorý Nemci nevybavili guľometnou výzbrojou. Tieto ťažké stroje, ktoré predstavovali veľké nebezpečenstvo pre sovietske tanky, tak bol tankoborníci schopní pomerne úspešne ničiť v boji zblízka zápalnými fľašami a protitankovými granátmi. V otvorenom teréne utrpeli sovietske tanky pri protiútoku proti plne rozvinutým nemeckým tankom ťažké straty. Na druhý deň po neúspešnom protiútoku 2. tankovej armády prikázal Rokossovskij svojim tankovým jednotkám aby zakopali svoje tanky až po veže do zeme a bránili sa z týchto statických pozícií. Tento spôsob obrany dobre maskovanými tankmi výrazne spomaľoval nemecký postup. Za prvé dva dni postúpili nacistické vojská na severnej strane oblúka 11 km a dostali sa do oblastí strategických výšin severozápadne od línie Oľchovatka – Ponyri a obsadili Saborovku. V tejto oblasti sa rozpútali ťažké boje trvajúce niekoľko dní, zúčastnilo sa ich dohromady asi 2 000 tankov nemeckej 2., 9. a 18. tankovej divízie a sovietskej 2. tankovej a 13. armády. Sovietsky odpor bol vytrvalý, niektoré sovietske jednotky boli v boji celkom vyhladené, ale neustúpili. Nemcom sa nakoniec za vytrvalých protiútokov, ktoré sa prelievali zo strany na stranu Ponyri podarilo obsadiť. Modelove zálohy ako aj jednotky na fronte boli vyčerpané ale sovietska obrana vôbec neochabovala.

Boje na juhu[upraviť | upraviť zdroj]

Dopad delostreleckého granátu pred sovietske postavenie s protitankovou puškou

Hothovi sa na juhu darilo viac ako Modelovi na severe oblúka pri Belgorode. Jeho postup sa však taktiež nemohol nazvať bleskový. Pre začiatok Hoth zmiatol Vatutina, keď nepoužil plány pripravené OKH, ktoré sovietskemu veleniu poslal agent Lucy[7]. Aj tu sa útok začal intenzívnou delostreleckou prípravou. Ešte 5. júla sa Nemcom podarilo získať Čerkasskoje. Nemci do konca dňa postúpili pozdĺž ľavého brehu rieky Vorskly, v bojoch sa vyznamenal aj Michael Wittmann veliteľ jednej z rôt 1. divízie SS Leibstandarte Adolf Hitler, ktorý so svojim Pzkpfw VI zničil toho dňa 8 sovietskych tankov a 7 protitankových diel. Úspech dosiahli aj jednotky XI. tankového zboru skupiny Kempf, ktoré prekročili Donec a boli na polceste k mestečku Gromjačij. 4. tanková armáda za tieto úspechy zaplatila stratou vyše 200 tankov. Najmä nové tanky Panther boli výrazne poruchové a z pôvodného počtu 200 ks ich bolo 160 stratených, najmä kvôli poruchám. Situácia Vatutinovho Voronežského frontu bola vážna, vyžiadal si preto od hlavného velenia posily. Už 6. júla sa začala Rotmistrovova 5. gardová tanková armáda presúvať do oblasti Starého Oskola. Do 9. júla postúpili Hothove jednotky o 32 km, prerušil tak železničné spojenie Belgorod – Objaň a dosiahli rieku Psiol a ohyb rieky Pena. Jednotky divízie SS Totenkopf ju nasledujúceho dňa prekročili. Sovietske velenie sa ich preto rozhodlo odraziť pomocou 5. gardovej tankovej armády, posilnenej o dve tankové brigády ako aj 5. gardovou armádou. Rotmistrovove a Žadovove jednotky sa mali rozmiestniť v oblasti okolo dediny Prochorovka, ktorá ležala v stepi smerom na Kursk, medzi riekami Psjol a Oskol.

Sovietske protiútoky[upraviť | upraviť zdroj]

Tanky Pz VI Tiger 2. tankovej divízie SS Das Reich

10. júla 1943 sa Hitler dozvedel o vylodení spojeneckých vojsk na Sicílii. V tom istom čase sa vojská pod velením Waltera Modela útočiace zo severu dostávali do ohrozenia obchvatnými útokmi Červenej armády. Začala sa druhá fáza bitky.

Bitka vrcholila 12. júla 1943. Konevov Stepný front začal spoločne s Voronežským frontom mohutný úder proti skupine armád Juh, zatiaľ čo Rokossovského Stredný front zaútočil na skupinu armád Stred. Tá sa síce s útokom vyrovnala, ale vzápätí zaútočili v severnej časti Oriolského oblúku Západný a Brianský front, ktoré prelomili nemeckú obranu a bezprostredne ohrozili tylo jej útočiacich vojsk 9. armády. Maršal Günther von Kluge musel všetky zálohy nasadiť proti tomuto nebezpečenstvu, pričom musel čerpať z rezerv Modelovych útočiacich vojsk, čo znamenalo, že skupina armád Stred nebola schopná pokračovať v Kurskom oblúku v ďalšom postupe.

V noci z 11. na 12. júla sa oddielu Franza Bäkeho podarilo získať odvážnou akciou predmostie na druhom brehu rieky Donec v meste Ržavec. Ešte toho istého dňa však Nemci náletom Heinkel He 111 toto predmostie omylom zbombardovali. Hlavná časť náporu 4. tankovej armády sa 11. júla zastavila pred Prochorovkou, aby sa znovu sformovala.

Boje pri Prochorovke[upraviť | upraviť zdroj]

12. júla ráno Hausser opäť sformoval svoje tankové kliny II. tankového zboru SS aby vyrazil vpred proti sovietskej obrane. Práve vtedy sa jeho vojská čelne stretli so sovietskym protiútokom Rotmistrovovej 5. gardovej tankovej armády. Táto jednotka nachádzajúca sa pôvodne v rezerve určená pre neskoršiu protiofenzívu bola narýchlo presunutá na zacelenie frontu. V strede bojiska medzi sebou zápasila najsilnejšia nemecká divízia na bojisku – 1. divízia SS Leibstandarte Adolf Hitler so sovietskym 18. a 29. tankovým zborom. Tejto najväčšej tankovej bitky v histórii sa zúčastnilo dohromady asi 1500 tankov. Vo vysušenej rovinatej oblasti vírili pohybujúce sa tanky mračná prachu, ku ktorým sa počas intenzívnych bojov pridal aj čierny dym horiacich tankov. Nasadenie letectva nebolo možné. Sovieti poznali silu nových nemeckých tankov a vedeli, že sa musia priblížiť nepozorovane, a bojovať na krátku vzdialenosť aby eliminovali kvalitu nemeckých tankových zbraní, ktoré dosahovali optimálnu priebojnosť na väčšie vzdialenosti. Podarilo sa im rozpútať boj na krátku vzdialenosť, niektoré sovietske posádky po vyčerpaní munície útočili „taranom“, keď svojimi rozbehnutými 29 tonovými tankmi vrážali do nemeckých.[8] Odvážlivcov nezastavilo ani to, že „taran“ takmer zakaždým znamenal smrť vodiča tanku. S poškodeným T-34 vyradil počas bitky taranom nemecký Pzkpfw VI Tiger aj Alexandr Nikolajev, pričom spolu s ním zahynul v tanku aj nabíjač Černov.

Nemecké motorizované jednotky pri Prochorovke

Do boja sa zapojil nemecký II. tankový zbor SS a sovietska 5. gardová tanková armáda neskôr i nemecký III. tankový zbor spolu so sovietskou 5. gardovou armádou, ktorá nemala žiadne tanky. Nemcami zvlášť vyčlenená skupina Kempf mala obchvatom napadnúť sovietske vojská, jej postup však zastavili prudko sa brániace vojská 7. gardovej armády. Do medzery vzniknutej oneskorením skupiny Kempf prenikol sovietsky 2. tankový zbor. Bitka vrcholila na obed, sovietske posily zvrátili aj pokus divízie SS Leibstandarte Adolf Hitler o znovusformovanie. O intenzite bojov svedčí aj fakt, že za 5 minút boja stratila 170. tanková brigáda 18. tankového zboru všetkých 65 tankov, Hausserov postup sa však zastavil.

Tankové zväzy sa počas 8 hodinového urputného boja celkom premiešali, takže ani jedna zo strán si nedovolila nasadiť na likvidáciu nepriateľských tankov letectvo. V zničujúcom boji zblízka utrpeli obidve strany veľmi ťažké straty. Nemecký II. tankový zbor SS stratil v boji toho dňa 70 tankov a obrnených vozidiel, z ktorých sa 22 v priebehu dňa podarilo odtiahnúť z bojiska a neskôr opraviť. Sovietske straty boli ťažké, keďže prišli o takmer 650 tankov[9] (z pôvodných 860). Jednotky sovietskeho 5. gardového tankového zboru boli nútené prejsť do obrany a ich zvyšky sa začali zakopávať.

Ešte niekoľko dní sa jednotky SS márne pokúšali pokračovať v útokoch, ich situácia sa však stávala čoraz viac kritickou. Sovietske protiútoky postupne oslabovali ľavé krídlo 4. tankovej armády. Nemecké jednotky nakoniec zo svojej ofenzívnej snahy poľavili. Lokálne protiútoky pokračovali útoky až do 15. júla. Po troch dňoch intenzívnych bojov však boli vyčerpané natoľko, že už neboli schopné pokračovať v útokoch v smere Prochorovka – Objaň. Namiesto toho sa museli sústrediť na udržiavanie pozícií pred protiútokmi po oboch krídlach. Čoskoro boli Nemci vytlačení a začali sa sťahovať na svoje pôvodné postavenia, z ktorých vyrazili 5. júla. 23. júla tak front vyzeral takmer ako na začiatku bojov.

Dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Hrob nemeckého vojaka, ktorý padol 21.7.1943.

Od 12. do 19. júla začali Brjanský a Stredný front silné protiútoky, ktoré bezprostredne ohrozili pravé krídlo nemeckej skupiny armád Stred. Akékoľvek pokračovanie ofenzívy v tejto oblasti bolo vylúčené. 7. augusta zaútočil Západný front v oblasti Spas-Demjanska. 17. júla 1943 Hitler uznal, že ďalšie pokračovanie v ofenzíve by bolo plytvaním zvyškami jeho najlepších jednotiek Wehrmachtu a Waffen-SS, a tak ofenzívu odvolal. A to aj napriek tomu, že maršal Erich von Manstein hodlal pokračovať v bojoch a vyvíjať na Sovietov tlak, aby nemohli pokračovať v protiofenzíve podľa vlastných predstáv. Divízie Waffen-SS, ktoré boli v podstate najsilnejšie nemecké zoskupenia v oblasti boli na Hitlerov rozkaz stiahnuté do Talianska, kde mali čeliť invázii spojencov na Sicílii, ktorá sa začala 10. júla, ako aj úderu Tolbuchinovho Južného frontu na rieke Mius, ktorý bezprostredne ohrozil Skupinu armád Juh. Sovieti tak zastavili uprostred leta nemeckú ofenzívu, vyvrátili tak fámu, že dokážu víťaziť iba v zime a pritom vybojovali jednu z najurputnejších ozbrojených zrážok v dejinách.

Hitlerova myšlienka na prebranie iniciatívy na fronte, ktorú sa rozhodol v operácii Citadela realizovať, bola pre Nemcov jediným riešením ako vzdorovať tlaku, ktorý po Stalingradskej bitke začali Sovieti vyvíjať. Jej neskorá realizácia a prehnané spoliehanie sa na novú techniku ho však vyšli draho. Bola to posledná šanca nacistického Nemecka zlikvidovať ZSSR. Sovietsky zväz v tom čase stabilizoval svoju priemyselnú výrobu, čím definitívne umožnil dobré zásobovanie svojich vojsk, dostatočným množstvom techniky aj munície. Sústredenie väčšiny nemeckých elitných síl v priestore Kurska umožnilo Spojencom v Stredomorí a Červenej armáde v oblasti Donu a Oriolského oblúka rozvinúť vlastné útočné operácie označené Kutuzov a Rumiancev, ktoré skončili veľkými úspechmi.

5. augusta 1943 oslobodili jednotky červenej armády Oriol a Belgorod. 23. augusta Nemci stratili aj druhé najväčšie mesto Ukrajiny Charkov. Do konca roku 1943 sa Sovietom podarilo obsadiť celú ľavobrežnú Ukrajinu a získať niekoľko desiatok predmostí na pravom brehu rieky Dneper aj s hlavným mestom Kyjevom. Nacistické vojská na východnom fronte už nikdy viac neprebrali iniciatívu. Akékoľvek zhromaždenie nemeckých síl pre útok, aké predviedli v bitke o Ardeny, či pri bitke o Budapešť v nasledujúcich rokoch, automaticky znamenali natoľko riskantné oslabenie ostatných úsekov frontu, že žiadna podobná akcia nemala šancu na celkovo dobrý výsledok. Začala sa oslobodzovacia fáza Veľkej vlasteneckej vojny.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Erich von Manstein: Ztracená vítezství svazek II ISBN 80-7217-443-6. Brno, Jota 2006, s. 265 – 266
  2. Gotthard Heinrici, Wilhelm Hauck: Zrození bitvy, Bonus A 1997 (ISBN 80-85914-33-6)
  3. Robin Cross: Citadela / Bitva u Kurska ISBN 80-7198-070-6. Olomouc, Votobia 1996, s. 126
  4. Robin Cross, citované dielo, s. 130
  5. Basil Liddell Hart: Dějiny druhé světové války. Brno, Jota 2000, s. 520
  6. Paul Carell: Spálená zemně.Plzeň, Mustang, 1996, s. 28 – 29
  7. Robin Cross, citované dielo, s. 167
  8. Christopher Ailsby : SS: Peklo na východní frontě ISBN 80-7237-145-2
  9. Porter, D., 2011, Organizace a bojiště Rudé armády ve 2. světové válce. Svojtka & Co., Praha, s. 112

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]