Erich von Manstein

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Erich von Manstein
Erich von Manstein
nemecký poľný maršal a vojvodca 2. svetovej vojny

Narodenie 24. november 1887
Berlín, Nemecké cisárstvo
Úmrtie 10. júl 1973 (85 rokov)
Icking, Nemecká spolková republika

Fritz Erich von Manstein, rodným menom Erich von Lewinski (* 24. november 1887, Berlín – † 10. jún 1973, Irschenhausen dnes Icking) bol nemecký poľný maršal druhej svetovej vojny považovaný za jedného z najlepších stratégov svojej doby. Podieľal sa na príprave útoku na Francúzsko, vyznamenal sa pri operácii Barbarossa, útoku na Krym a Sevastopoľ, obrane Charkova a obranných bojoch po bitke pri Kursku.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo a začiatky v armáde[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v šľachtickej rodine pruského generála delostrelectva Eduarda von Lewinski v Berlíne. Onedlho po narodení však bol adoptovaný bezdetnou rodinou generála Georga von Mansteina, ktorého manželka bola sestra Erichovej biologickej matky Hedwigy von Sperling. Erich sa stal podobne ako početné generácie jeho predkov vojakom. 6 rokov navštevoval kadetskú školu v meste Plön a Groß-Lichterfelde. V januári 1907 bol povýšený do hodnosti poručíka. V októbri 1913 začal navštevovať vojenskú akadémiu.

Počas prvej svetovej vojny bojoval striedavo na západnom aj východnom fronte, kde bol viackrát zranený. Na jeseň 1914 sa zúčastnil pochodu z Horného Sliezska na Vislu, bojov o pevnosť Ivangorod a následného ústupu späť. V polovici novembra 1914 pri bojoch v Poľsku v oblasti Lublieniecu a Kielcov bol postrelený do kolena, keď sa jeho jednotka dostala do pasce pripravenej Ruskou armádou. V roku 1915 bol povýšený do hodnosti kapitána a slúžil v štábnych funkciách.

Po skončení vojny pracoval v štábnych funkciách pohraničnej stráže mesta Wrocław. Roku 1920 si zobral za ženu dcéru sliezskeho statkára Juttu Sibylle von Loesch (†1966). Toho istého roku začal pracovať ako dôstojník Wimarského Reichswehru. Od roku 1927 slúžil v jeho generálnom štábe. 1. júla 1935 bol poverený vedením operačného oddelenia generálneho štábu armády. V tejto funkkcii presadil napríklad zavedenie samohybných diel StuG do výzbroje Wehrmachtu. Už nasledujúceho roku sa 1. októbra stal zástupcom náčelníka generálneho štábu, ktorým bol generál Ludwig Beck. V tejto funkcii podľa niektorých názorov síce spočiatku odolával Hitlerovým názorom, no zakrátko zmenil stanovisko a utvrdil sa v názore, že by generálny štáb predsa len mal tvoriť operačné plány, ktoré sú potrebné pre realizáciu Hitleroych cieľov, a nemal sa pliesť do politických ani iných rozhodnutí. 4. februára 1938 bol v hodnosti generálporučíka poverený vedením 18. pechotnej divízie Wehrmachtu.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Pred začiatkom druhej svetovej vojny spolupracoval s Gerdom von Rundstedtom na pláne Fall Weiß, pričom vniesol do plánu mnohé zo svojich pripomienok. Osobne bol údajne proti útoku na Poľsko, ktoré navrhoval ponechať ako akúsi bariéru pred útokom zo strany ZSSR. Po 1. septembri 1939 sa podieľal na riadení bojových operácií v Poľsku a prispel k likvidácií poľských vojsk pri meste Radom.

Bol jedným z architektov nemeckého útoku na Francúzsko v roku 1940 (tzv. Fall Gelb). Tento plán sa podstatne líšil od pôvodne zamýšľaného plánu útoku, ktorý vypracoval ešte Alfred Graf von Schlieffen pred prvou svetovou vojnou. Nový plán sa zapáčil Hitlerovi a jeho časť prepracoval Franz Halder do nového plánu, ktorého súčasťou mal byť aj nový Mansteinov armádny zbor. Napriek tomu, že v konečnom dôsledku nehral jeho XXXVIII. zbor žiadnu rozhodujúcu úlohu v týchto bojoch, dosiahol nemalé úspechy, za ktoré ho povýšili na generála pechoty (General der Infanterie, ekvivalent generálporučíka) a udelili mu i Rytiersky kríž.

Von Manstein a generálmajor Brandenberger počas operácie Barbarossa.

Neskôr bol prevelený do Východného Pruska a povýšený na generálplukovníka. Počas invázie do ZSSR viedol LIV. zbor, ktorý veľmi rýchlo prenikol sovietskou obranou a získal dôležité mosty cez rieku Dvina pri Dvinsku. V septembri bol poverený vedením 11. armády, ktorej úlohou bolo dobyť Krym. Išlo o nanajvýš neľahkú úlohu, pre ktorú mu navyše neboli poskytnuté dostatočné ľudské zdroje. V nasledujúcich bojoch si najprv pomaly urobil cestu cez sovietske pozície na Perekopskej šiji a následne do 17. novembra ovládol väčšinu Krymského polostrova okrem mesta Sevastopoľ. Pri obliehaní mesta bol nútený odraziť silný avšak veľmi neefektívne vedený protiútok na Kerči. V priebehu nasledujúcich dvoch mesiacov ťažkých bojov nakoniec v prvej polovici júla 1942 pevnosť Sevastopoľ obsadil. Vo veľkej miere vďaka riskantnému obojživelnému útoku cez Severnú zátoku. Počas vedenia operácie len o vlások unikol smrti, keď na inšpekcii pobrežia napadli jeho torpédový čln dve sovietske stíhačky. Pri útoku bolo 7 zo 16 ľudí na palube zabitých, alebo ťažko zranených. Na sklonku bitky o Sevastopoľ bol 1. júla 1942 povýšený do hodnosti poľného maršala[1]. Úspech pri dobýjaní mesta ho predurčil k tomu, aby ho velenie vybralo za nového veliteľa útoku na Leningrad, ktorý sa už celý rok Nemci márne snažili obsadiť.

Po príchode k mestu však skonštatoval, že táto úloha nebude taká jednoduchá a navyše si vyžiada simultánny útok Fínskych vojsk zo severu, ktoré však odmietali zaútočiť. Kým sa však jeho vojská pripravili k novému útoku Sovieti koncom augusta uskutočnili silný protiútok s cieľom získať späť cestu do mesta, južne od Ladožského jazera. Nakoniec sa namiesto útoku musel zaoberať potieraním tejto hrozby. 29. októbra 1942 padol na východnom fronte pri sovietskom bombardovaní jeho syn Gero Erich Silvester von Manstein. Bol pochovaný 31. októbra na brehu Iľmenského jazera.

22. novembra 1942 sovietske vojská západne od Stalingradu uzavreli mohutné kliešte zovretia, v ktorom uväznili 330 000 vojakov osi. Bol preto vymenovaný za veliteľa Skupiny armád Don, ktorej úlohou bolo stabilizovať situáciu a oslobodiť obkľúčené nemecké vojsko útokom z Koteľnikova. Niekoľkým jeho tankovým divíziám sa však prielom sovietskej obrany nepodaril. Boli zastavené gardovými jednotkami generála Malinovského. 19. decembra 1942 von Manstein vydal Paulusovi rozkaz aby sa na jeho zodpovednosť prebil z obkľúčenia, ten však neuposlúchol, zodpovedal totiž Hitlerovi, takže by ho ústup pravdepodobne stál život. Vojská skupiny armád Don boli následne nútené pred silnými útokmi nepriateľa ustupovať. Po tom čo Sovieti obsadili posledné letisko v stalingradskom kotli, Manstein podporoval Paulusovu žiadosť kapitulovať, čím by ušetril zbytočné obeťe na nemeckej strane. Toto však Hitler odmietol.

Následne bol vo februári 1943 poverený velením Skupine armád Juh, aby zastavil mohutný nástup Červenej armády. Najskôr musel obratným manévrovaním čeliť sovietskym útokom a chvatne sťahovať svoje jednotky k Rostovu na Done, kde nakoniec zacelil rozťahaný front na juhu. Následne rýchlo stiahol nemecké jednotky až k rieke Mius a Dnepru a podnikol prudký protiútok proti príliš roztiahnutému nepriateľovi. Protiútok II. tankového zboru SS sa začal 21. februára 1943 a znamenal koniec sovietskeho postupu od Stalingradu. Sovieti útokmi na krídla svojich vojsk utrpeli v bitke o Charkov nepríjemnú porážku a mesto stratili 14. marca 1943. Tento ťah je dodnes považovaný za jeden z vrcholov vojnovej stratégie. Mansteinovi sa podarilo stabilizovať front a následne prinútiť nepriateľa k ústupu. Nepodarilo sa mu však presvedčiť Günthera von Kluge veliteľa Skupny armád Stred, aby spoločne zaútočili na Kurský výbežok pred príchodom jari. Bol proti neskorému začiatku operácie Citadela, viedol však Skupinu armád Juh v bitke pri Kursku, kde neuspel preniknúť sovietskou obranou a spojiť sa s jednotkami útočiacimi zo severu. Napriek tomu bol proti odvolaniu operácie a stiahnutí časti jeho síl na Sicíliu, pretože dúfal, že sa mu podarí dosiahnuť aspoň citeľné oslabenie nepriateľského vojska. Po tejto bitke pokračoval v obranných bojoch, ktoré jeho skupina armád videla v južnej časti frontu. Vojnu na východe však už považoval za stratenú.

Manstein pri stretnutí s Hitlerom v r. 1943 na východnom fronte. Vedľa Mansteina vpravo stojí Wolfram von Richthofen.

V dôsledku strategických chýb, ktorých sa dopustilo nemecké najvyššie velenie, ako bolo držanie predmostia na Kubáni, Donbasu, Krymu, či ďalších oblastí na čo nemala nemecká branná moc dostatok síl sa mu v septembri až októbri 1943 nepodarilo udržať veľký ohyb Dnepru, a po ťažkých bojoch o pri jeho prekračovaní sovietskymi vojskami bol nútený vyprázdniť i Kyjev. V tomto období sa stupňovali jeho spory ohľadom vedenia bojových operácií s Hitlerom. Manstein stále častejšie ostro kritizoval jeho nepremyslené zásahy do vedenia vojnových operácií a hlavne chýbajúcu stratégiu. Najmä snaha držať pozície za každú cenu do posledných síl výrazne vyčerpávala jeho vojská. Manstein naopak preferoval stratégiu mobilnej obrany, ktorá bola podstatne flexibilnejšia a hlavne účinnejšia ako Hitlerove rozkazy neustupovať za žiadnych podmienok a držať pozície do posledného muža.

V januári 1944 bol po bojoch v oblasti Žitomiru nútený ustupovať ďalej na západ. Po bojoch pri Korsuni viedol v ťažkých podmienkach obranné boje pred početnejším a materiálne lepšie vybaveným nepriateľom až do 30. marca, kedy bol spolu s Ewaldom von Kleistom, veliteľom skupiny armád A, pozvaný do Obersalzbergu. Tam mu Hitler udelil meče k Rytierskemu krížu a oznámil mu, že velenie jeho skupiny armád zverí Walterovi Modelovi. Hitler bol v tej dobe nespokojný s Mansteinovou ústupovou taktikou a veril, že Model, dokáže vybičovať svojich vojakov k lepším výkonom v obrane[2]. Podľa Mansteinovych memoárov sa tak zrejme Hitler rozhodol na naliehanie Himmlera, Göringa a Keitela. V máji 1945 sa vzdal britským vojskám maršala Montgomeryho.

Povojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Po vojne bol na nátlak Sovietov súdený Britmi za vojnové zločiny v Hamburgu. Medzi obvinenia patrili zločiny proti mieru, zločiny na vojnových zajatcoch a civilnom obyvateľstve. Niektorých z nich, ako bola napríklad likvidácia židovského obyvateľstva počas bojov na Kryme, sa dokázateľne zúčastnil, minimálne tým, že podpísal takéto rozkazy. Nakoniec bol v roku 1949 odsúdený na 18 rokov, za používanie sovietskych vojnových zajatcov na čistenie mínových polí, deportácie civilného obyvateľstva ako aj za to, že vo viacerých prípadoch nezasiahol proti zločinom páchaných na civilnom obyvateľstve[3]. Rozsudok neskôr znížili na 12 rokov, ale už po štyroch rokoch bol v máji 1953 zo zdravotných dôvodov prepustený. Svedčil na Norimberskom súde.

Po prepustení sa naňho v roku 1956 obrátila Adenauerova západonemecká vláda (ktorú požiadali západné mocnosti, aby sa k nim pripojila pri vytvorení vojenskej aliancie proti Sovietskemu zväzu), aby pomáhal pri formovaní obnovenej nemeckej armády - Bundeswehru a jej začleňovaní do NATO.

Zomrel v bavorskom meste Irschenhausen 10. júna 1973.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Pamäti - Stratené víťazstvá (nemecky: Verlorene Siege)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Sasso, C. R., Manstein, Fritz Erich von (originally von Lewinski) (1887–1973). in Tucker, S. C., World War II. A Student Encyclopedia. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, 2005, s. 803-804
  2. Erich von Manstein: Ztracená vítezství Svazek 2 ISBN 80-7217-443-6. Brno, Jota 2006, s. 438 - 441
  3. Correlli Bernett: Hitlerovi generálové. Brno, Jota 1997, s. 258

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]